{"guid": "11172f39-212c-4345-b2d0-64dc26b554d1:5f29305c-2610-4347-9d7f-1aaab468c864", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2006:1099898524.7", "spisova_znacka": "76Cb/183/1999", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 76Cb/183/1999 z 15. 1. 2006", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. januára 2006, sp. zn. 76Cb/183/1999, ECLI:SK:KSBA:2006:1099898524.7", "identifikacne_cislo": "1099898524", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Babjak", "sudca_id": 312, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-babjak-312", "datum_vydania": "2006-01-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5f29305c-2610-4347-9d7f-1aaab468c864", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2006:1099898524.7", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2006:1099898524.7", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2006:1099898524.7/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 76Cb/183/1999
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1099898524
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2006
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blažena Hirnerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2006:1099898524.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave samosudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci žalobcu: JUDr. Jozef
Grman, správca konkurznej podstaty úpadcu FORD AUTO LUKO, spol. s r.o. v konkurze, Révová č. 1,
811 02 Bratislava, IČO: 31328920, so sídlom správcu Pribinova 25, 810 11 Bratislava, proti žalovanému:
Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31320155, zastúpenému JUDr.
Milan Hrbek, advokát, Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, rozhodol

r o z h o d o l :

Určuje sa, že právne úkony VÚB, a.s. pobočka Trnava,  a  FORD AUTO LUKO, spol. s r.o. Bratislava
spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv Č.. XXXX Z. J. XX. X. XXXX, č.XXXXX/A Z. J. XX. X. XXXX
a č. XXXXX/B Z. J. X. X. XXXX, sú právne  neúčinné.

Žalovaný - VÚB, a.s. Bratislava, IČO: 31320155 je povinný v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku
vrátiť sumu  97 265 174,88 Sk do konkurznej podstaty  úpadcu FORD AUTO LUKO, spol. s r.o, Bratislava,
IČO:  31328920.

Žalovaný  je povinný  zaplatiť žalobcovi náhradu  trov  konania vo výške 1 000.- Sk do 3 dní od
právoplatnosti  rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou, ktorá bola  súdu doručená dňa 1. 4. 1996 sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia
neúčinnosti právnych úkonov spočívajúcich v uzatvorení záložných zmlúv medzi Všeobecnou úverovou
bankou  a.s., pobočka Trnava na FORD AUTO LUKO, spol. s r.o., Bratislava a to záložnej zmluvy č.
XXXX Z. J. XX. X. XXXX, záložnej zmluvy č.  XXXXX/A Z. J. XX. X. XXXX a záložnej zmluvy č.XXXXX/
B Z. J. XX. X. XXXX.

Žalobca súčasne žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu
sumu  97 265 174,88 Sk.

Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že žalovaný uzatvoril citované záložné zmluvy v rozhodujúcej dobe,
tesne pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu úpadcu. V danej dobe žalovaný  podľa žalobcu
už vedel, že spoločnosť úpadcu nebola schopná dlhší čas splácať svoje splatné záväzky viacerým
veriteľom. Žalobca poukazoval na to, že táto skutočnosť je zrejmá aj z toho, že spoločnosť FORD AUTO
LUKO nezačala vôbec splácať úverové zmluvy.

Realizáciu záložného práva, žalovaný vykonal dňa 20. 10. 1994, kedy založený nehnuteľný majetok
odpredal spoločnosti FORD KOBRAS spol. s r.o., a  to na základe kúpnych  zmlúv č. P.-XXXX/XX-X/X
a  P.-XXXX/XX  za  celkovú  kúpnu cenu  50 343 620.- Sk.



Hnuteľné  veci vo vlastníctve spoločnosti  FORD AUTO LUKO (t.j. úpadcu) boli žalovaným dňa  20. 10.
1994  predané   pri  výkone  záložného  práva  tiež spoločnosti  FORD KOBRAS,

spol. s  r.o. za kúpnu cenu 44 656 380.- Sk.

Žalobca v žalobe poukazoval na tú skutočnosť, že k uzatvoreniu odporovaných záložných zmlúv došlo
3 - 10 mesiacov po uzatvorení zabezpečovaných úverových zmlúv a  iba  8 - 2  mesiace  pred  podaním
návrhu  na vyhlásenie konkurzu  na  spoločnosť úpadcu.

Žalobca uviedol, že v odporovaných právnych úkonoch bol zrejmý úmysel ukrátiť ďalších veriteľov
spoločnosti úpadcu. Svoj návrh žalobca opieral  o znenie § 15 ods. 2  Zákona  č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní, v znení platnom v čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv (ďalej len „ZKV“), v
zmysle ktorého možno odporovať takým právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v úmysle ukrátiť svojich
veriteľov, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy.

Žalovaný uviedol, že v postupe žalovaného nie je možné badať úmysel úpadcu ani žalovaného ukrátiť
ostatných veriteľov úpadcu.  Predmetné záložné zmluvy boli štandardnými

zabezpečovacími právnymi úkonmi.

Tunajší súd vo veci vydal rozsudok pod č.k. 76Cb 183/99-177 dňa  9. 12. 2002, proti ktorému v zákonnej
lehote podal odvolanie žalobca. Najvyšší súd SR Uznesením č.k. 6 Obo 87/03 zo dňa 10. 3. 2004
rozhodol o odvolaní tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 12. 2002 pod č.k.
76Cb 183/99-177 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňový súd podľa pokynov odvolacieho
súdu vec znovu preskúmal a prejednal. V ďalšom konaní tunajší súd vykonal dokazovanie predovšetkým
na zistenie skutočností, či  boli odporované právne úkony  uzatvorené v úmysle ukrátiť veriteľov  úpadcu

a či takýto prípadný úmysel spoločnosti úpadcu bol alebo musel byť známy žalovanému, a teda či
odporované právne úkony napĺňajú, alebo nenapĺňajú definíciu odporovateľného právneho úkonu v
zmysle ust. § 15 ods. 2 ZKV.

Žalobca na pojednávaní dňa  15. 11. 2004 navrhol vykonať dokazovanie - výpoveďou svedka L.. N..
W.. Žalovaný súhlasí s vypočutím svedka. Zo svedeckej výpovede svedka vyplýva jeho nasledovné
vnímanie okolností predchádzajúcich a sprevádzajúcich uzatvorenie odporovaných záložných zmlúv:

- svedok vypovedal, že  žalovaný bol informovaný o zlom a postupne sa zhoršujúcom hospodárskom
stave spoločnosti úpadcu  ešte pred uzavretím odporovaných záložných zmlúv.  Dané muselo byť podľa
vyjadrenia svedka žalovanému zrejmé z detailných informácií vyplývajúcich z poskytovaných dokladov,
ktoré žalovanému poskytoval úpadca počas  trvania  úverových vzťahov;

- svedok  vypovedal,   že  žalovaný  si  musel  byť  v  čase,  kedy  došlo  k  uzatvoreniu

odporovaných záložných zmlúv, vedomý skutočnosti, že týmito úkonmi úpadca ukráti

ostatných veriteľov. Naviac  svedok  vyjadril  svoje presvedčenie, že to  bolo zrejmým

úmyslom žalovaného;

- svedok potvrdil, že úvery poskytované v roku 1993 boli poskytované  takmer  výlučne

za  účelom  obstarania  peňažných  prostriedkov  pre  úpadcu,  ktorý  nimi  iba  splácal

predchádzajúce úvery  ( z čoho vyplýva znalosť žalovaného o platobnej  neschopnosti

úpadcu  v čase uzatvárania odporovaných záložných zmlúv);

- svedok vypovedal, že  žalovaný bol informovaný o zlom hospodárskom stave  úpadcu

v čase poskytnutia odporovaných záložných zmlúv, ako aj o tom, že v danom čase bol už úpadca v
stave úpadku.



Žalovaný na výsledky pojednávania zo dňa 15. 11. 2004  reagoval následným podaním svojho vyjadrenia
zo dňa 31. 1. 2005. Argumentácia daného vyjadrenia bola z väčšej časti postavená na spochybňovaní
vierohodnosti  a  nezaujatosti svedka, nakoľko výpoveď svedka na   pojednávaní  dňa  19. 12.  2002  a
na  pojednávaní  dňa  15. 11. 2004   sa  podľa  názoru

žalovaného  rozchádzali a odporovali si.

Súd sa zaoberal porovnávaním zápisníc z jednotlivých pojednávaní, avšak žiadne podstatné rozdiely
vo výpovediach svedka nezistil. Z jednotlivých výpovedí svedka vyplynulo,  že v čase uzatvárania
odporovaných záložných zmlúv mal úpadca viacerých veriteľov, a úpadca ako aj žalovaný si museli
byť vedomí skutočnosti, že k uspokojovaniu zabezpečovaných pohľadávok z úverov nedôjde inak, ako
výkonom záložného práva. Napriek vedomostiam o existencii iných veriteľov úpadca so žalovaným
uzatvorili odporované záložné zmluvy,  na základe, ktorých došlo k založeniu všetkého hnuteľného ako aj
nehnuteľného majetku úpadcu.  Zaujatosť svedka bola zo strany žalovaného spochybňovaná taktiež tým,
že svedok bol kedysi (nie však v čase výpovede) výlučným vlastníkom obchodného podielu úpadcu. V
danej skutočnosti bez ďalšieho súd nevidí dôvod na spochybnenie  vierohodnosti a nezaujatosti svedka.
Súd nedospel k záveru, že by svedok z prípadne zaujatej výpovede mal akýkoľvek prospech.

Tvrdenia svedka boli neskôr podopreté zo strany žalobcu ďalšími listinnými dôkazmi, a to najmä:

- Listom úpadcu, ktorý  bol  adresovaný  žalovanému  dňa  11. 10. 1993. Obsah  daného

listu potvrdzuje, že žalovaný už v roku 1993 vedel o zlom hospodárení úpadcu, nakoľko v danom liste
úpadca   žiadal o odklad splátok z dôvodov poklesu obratu (poklesu predaja automobilov zn. FORD)
úpadcu;

- Listom úpadcu, ktorý bol adresovaný žalovanému dňa 23. 8. 1993. Obsah daného listu

potvrdzuje,  že   úvery  v  roku  1993  boli  poskytnuté  úpadcovi  za  účelom  splatenia

predchádzajúcich  úverov   (pre  úplnosť   je  potrebné  podotknúť,  že  žalovaný  danú

skutočnosť nepopieral);

- Žiadosť  o  zmenu  úverovej   zmluvy  zo   dňa   20. 10. 1992,  ktorá  bola  adresovaná

žalovanému.   V  danej   žiadosti   úpadca   žalovaného   informoval,   že   z   reálneho

prehodnotenia  možnosti splácania  úveru vyplýva, že  žiada  odklad  splátok úveru;

- Daňovými priznaniami úpadcu  za roky 1993 a 1994, ktoré potvrdzujú nárast záväzkov úpadcu v danom
období;

- Zo  znenia  úverových zmlúv  zabezpečovaných  odporovanými záložnými  zmluvami,

ktoré potvrdzuje, že daňové priznania boli predkladané žalovanému.

Súd sa pri hodnotení vyššie uvedených dôkazov stotožnil so závermi žalobcu, že ak bol žalovaný
informovaný o neschopnosti úpadcu splácať úvery jemu poskytnuté v roku 1992, tak v roku 1994,
kedy boli uzatvorené odporované záložné zmluvy zabezpečujúce úvery z roku 1993, musel žalovaný,
resp. mal žalovaný vedieť, že zabezpečované úvery nebudú  splatené inak, ako predajom zakladaných
hnuteľných a nehnuteľných vecí.  V nadväznosti na to, ak žalovaný vedel (čo ani nepopiera v priebehu
súdneho konania), že odporovanými záložnými zmluvami došlo k založeniu všetkého hnuteľného a
nehnuteľného majetku úpadcu a úpadca bol v čase založenia v úpadku a mal množstvo iných splatných
pohľadávok voči iným  veriteľom, musel zároveň  žalovaný vedieť, že uzatvorením odporovaných
záložných zmlúv  ukracuje ostatných veriteľov úpadcu.

Zásadným faktorom pri rozhodovaní súdu bolo posúdenie skutočnosti, či uzatvorením odporovaných
záložných zmlúv došlo  alebo nedošlo  k  naplneniu  podstaty  odporovateľného



právneho  úkonu, ako  je  to definované  v   § 15  odst.  2 až  6  ZKV.  Takto  súd  pri  svojom

rozhodovaní  vychádzal z odôvodnenia  Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí  č.k. 6 Obo 87/03

zo dňa 10. 3. 2004 kde Najvyšší súd SR uviedol svoj právny názor, že pri dokazovaní súdu je

potrebné zamerať  sa  na  tú skutočnosť, či dlžník (úpadca)  konal  v  úmysle ukrátiť  svojich

veriteľov, voči ktorým mal predložených písomných dôkazov značné finančné záväzky.

Výsledkom daného posúdenia  súdu bolo, že uzatvorením odporovaných záložných zmlúv došlo k
naplneniu všetkých náležitostí odporovateľného právneho úkonu v zmysle ust. §15 odst. 2  ZKV. Súd
vychádzal z toho, že  záložné  zmluvy boli uzatvorené v posledných  troch rokoch

pred vyhlásením konkurzu a úmyslom úpadcu  bolo ukrátiť konkurzných veriteľov a daný úmysel musel
byť žalovanému známy.

Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že uzatvorením odporovaných záložných zmlúv došlo

k ukráteniu všetkých  ostatných  konkurzných veriteľov. Odporovateľnosť v danom prípade spočívala
v  tom, že odporovateľnými záložnými zmluvami bol zmarený legitímny záujem ostatných  konkurzných
veriteľov vyjadrený v ustanovení § 15 odst. 1 a odst. 2 ZKV, ktorým je záujem o pomerné uspokojenie
všetkých konkurzných veriteľov. Právny záver, že práve pomerné uspokojenie všetkých konkurzných
veriteľov je účelom daného ustanovenia  Zákona o konkurze a vyrovnaní, bol uvedený  aj  v  odôvodnení
rozhodnutia Najvyššieho súdu  SR  č.k.

6 Obo 87/03.

Pri posúdení existencie úpadcovho úmyslu ukrátiť konkurzných veriteľov súd vychádzal z
komplexnéhom posúdenia výpovede svedka (štatutárneho orgánu úpadcu) v kontexte s posúdením
ostatných, súdu predložených listinných dôkazov. Svedok počas svojich výpovedí na pojednávaní  dňa 9.
12. 2002, predovšetkým na pojednávaní dňa 15. 11. 2004, nikdy nepopieral,  ale práve naopak potvrdil,
že vedel o skutočnosti, že v čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv, mal úpadca značné
množstvo ďalších veriteľov. Napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného veriteľa. Svedok
výslovne uviedol, že úpadca iný majetok, okrem založeného majetku, nemal. Za daných okolností
nemožno dospieť k inému záveru, než k takému, že úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov.

Úmysel spadá pod subjektívnu kategóriu  konania úpadcu. Úmysel môže byť úmyslom priamym alebo
nepriamym.

Prvým prípadom je, ak konajúca osoba chcela spôsobom uvedeným v zákone  porušiť alebo ohroziť
záujem chránený zákonom (úmysel priamy).

Druhým prípadom je, ak konajúca osoba vedela, že svojím konaním môže také porušenie alebo
ohrozenie spôsobiť, a  pre prípad že ich spôsobí, bola s tým uzrozumená (úmysel nepriamy).

Spoločenským záujmom, ktorý je chránený ustanoveniami § 15 ods. 1 a ods. 2  ZKV pritom je,
aby uzatváraním inak právne perfektných (platných) právnych úkonov nedochádzalo k ukracovaniu
ostatných konkurzných veriteľov, preto v  rámci konkurzného konania sa sledujú záujmy všetkých
veriteľov pri uspokojovaní  ich  pohľadávok.

Napriek skutočnosti, že svedok nikdy priamo nepotvrdil, že jeho úmyslom, ako úmyslom štatutárneho
orgánu úpadcu (úmyslom samotného úpadcu), bolo ukrátiť ostatných veriteľov, súd dospel k
presvedčeniu, že úmysel ukrátiť ostatných veriteľov v  čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv
bol na strane úpadcu daný.  Vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali a sprevádzali uzatvorenie
záložných zmlúv, si bol, podľa názoru súdu, úpadca dobre vedomý, že svojím konaním  môže spôsobiť
porušenie alebo ohrozenie Zákonom o konkurze a vyrovnaní chráneného záujmu, a pre prípad, že takéto
porušenie alebo ohrozenie spôsobí,  bol  s   tým  uzrozumený.  Vyššie  uvedené  dôkazy,  ktoré   boli  v
čase   uzatvárania odporovaných záložných zmlúv úpadcovi dobre známe, preukazujú fakt, že úpadca
vedel, že môže takýmito úkonmi poškodiť ostatných svojich veriteľov. Takých veriteľov, ako vyplýva z



predložených listinných dôkazov (daňové priznanie za rok 1993, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 32Cb 41/95, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 32Cb 42/95, Rozsudok   Krajského  súdu
v  Bratislave   č.k.  32Cb 31/95),   ktorí  mali  v   čase  uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv
voči úpadcovi veľké a vymáhateľné pohľadávky, bolo značné množstvo.  Objem týchto pohľadávok bol
taktiež značný. O tomto mal úpadca vedomosť, a napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech
jediného veriteľa. Súd je toho názoru, že za daných okolností úpadca vedel, resp. ak nevedel, tak pri
bežnej obozretnosti podnikateľa mal vedieť, že týmito fakticky, v rozpore s účelom Zákona o konkurze a
vyrovnaní, ukracuje ostatných veriteľov (znemožňuje čo len pomerné uspokojenie ostatných veriteľov,
hoci v danom čase už vie o tom, že spoločnosť sa nachádza v stave úpadku).

Vzhľadom na rozsah informovanosti žalovaného, je súd názoru, že žalovaný si bol vedomý úmyslu
úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov. Uvedené vyplýva predovšetkým z dvoch podstatných znalostí,
ktorými žalovaný disponoval. Prvou z nich je, že žalovaný vedel, že v čase uzatvárania odporovaných
záložných zmlúv je úpadca v úpadku a má viac veriteľov  a druhou je, že žalovaný vedel, že záložnými
zmluvami sa zakladá celý majetok úpadcu.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že Záložná zmluva č.XXXX Z. J. XX.
X. XXXX, Záložná zmluva č. XXXXX/A Z. J.  XX. X. XXXX  a  Záložná zmluva č. XXXXX/B  Z. J.  X. X.
XXXX  majú charakter  odporovateľných  právnych úkonov v zmysle ust. § 15 ods. 2  ZKV.

Zároveň súd dospel k záveru, že osobou, ktorá mala z uvedených právnych úkonov prospech, bol
žalovaný. Žalovaný bol - v zmysle čl. III. bod 1, ktorý sa v rovnakom znení nachádzal v  Záložnej zmluve
č. XXXX  Z. J.  XX. X. XXXX, v  Záložnej  zmluve  č.  XXXXX/A  Z.

J.  XX. X. XXXX ako aj v Záložnej zmluve č. XXXXX/B Z. J. X. X. XXXX, v spojení s ust. § 299
zák.  č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného v čase uzatvorenia uvedených záložných
zmlúv -  oprávnený nakladať so založeným majetkom a mohol ho predať, a to aj iným vhodným
spôsobom, ako verejnou dražbou. Uvedené právo neskôr aj realizoval, a v krátkom čase po uzatvorení
záložných zmlúv celý založený majetok aj predal, čím došlo k dokonaniu dôsledkov uzatvorenia
odporovateľných právnych úkonov, ktorými bolo ukrátenie majetku podstaty úpadcu a tým ukrátenie
ostatných konkurzných veriteľov v celkovej výške  97 265 174,88 Sk, čo bola hodnota  založeného
majetku.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.

O trovách konania  súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP.

Žalobca mal vo veci plný úspech a preto sa mu priznáva náhrada trov konania v plnej výške. Tieto trovy
predstavujú náhradu súdneho poplatku  za podanú žalobu  v sume 500.- Sk  a

náhradu zaplateného súdneho poplatku za odvolacie konanie v sume 500.- Sk.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku  je  možné  podať  odvolanie  do 15  dní  odo  dňa   jeho

doručenia na Krajskom súde v Bratislave.

V odvolaní  sa  má  popri  všeobecných  náležitostiach  (§ 42 ods. 3)   uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa

toto  rozhodnutie alebo postup  súdu  považuje  za  nesprávny  a čoho  sa

odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).



Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie  náležitosti, musí

byť z podania zjavné,  ktorému súdu je určené,  kto  ho  robí,  ktorej  veci  sa

týka a čo sleduje, a musí byť podpísané  a datované.                         .

Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby

jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak

je   to    potrebné. Ak    účastník   nepredloží  potrebný  počet   rovnopisov  a

príloh,  súd  vyhotoví  kópie  na  jeho   trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ v  konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie   má   inú  vadu,  ktorá   mohla   mať   za   následok   nesprávne

rozhodnutie  vo veci,

c/ súd  prvého stupňa neúplne zistil  skutkový  stav  veci,  pretože  nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné  na  zistenie  rozhodujúcich  skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných  dôkazov  k nesprávnym

skutkovým zisteniam,

e/ doteraz  zistený  skutkový  stav neobstojí,  pretože sú tu ďalšie skutočnosti,

alebo  iné  dôkazy,  ktoré  doteraz  neboli  uplatnené, (§ 205a),

f/  rozhodnutie  súdu   prvého  stupňa   vychádza  z   nesprávneho   právneho

posúdenia  veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.)", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a"}]}