{"guid": "c7c96ce9-d554-4f67-8828-09435f0c220b:d0d188d3-9739-4d4f-ae7d-f03d6a198d11", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1011897248.3", "spisova_znacka": "9Co/158/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/158/2011 z 16. 1. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. januára 2013, sp. zn. 9Co/158/2011, ECLI:SK:KSBA:2013:1011897248.3", "identifikacne_cislo": "1011897248", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Alica Beňová", "sudca_id": 273, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alica-benova-273", "datum_vydania": "2013-01-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d0d188d3-9739-4d4f-ae7d-f03d6a198d11", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1011897248.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1011897248.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1011897248.3/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/158/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011897248
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011897248.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa : C.. R. V., V. P. Č..
XX, V., zast. JUDr. Milanom Škultétym, advokátom, Ul. 29 augusta č. 5, Bratislava, proti odporcom : 1/
FOTO Badinka s.r.o. „v likvidácii\", so sídlom Kozačekova 6, Zvolen, 2/ Y. X., V. H.. F. XX/XXX, Y. O., zast.
JUDr. Adriánom Suchánkom, advokátom, Grösslingova 6-8, Bratislava, o ochranu osobnosti s návrhom
na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie odporcu 2/ proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV č. k. 8Coch 12/2002 -333 zo dňa 24. mája 2006, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti odporcu 2/ zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy    p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporcom 1/, 2/ povinnosť zdržať sa zásahov do práva
navrhovateľa na ochranu osobnosti, spočívajúcich v rozširovaní, predaji a ďalšom vydaní publikácie
autora Y.Š. X. s názvom „P. R. V.\", a to v akejkoľvek podobe a jazykovej verzii. Odporcovi 1/ uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- Sk, a odporcovi 2/
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 800.000,- Sk, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku ( navrhovateľ sa domáhal priznania nemajetkovej ujmy voči
odporcovi 1/ vo výške 2.000.000,- Sk, a voči odporcovi 2/ vo výške 5.000.000,- Sk ) prvostupňový súd
návrh zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním zistil, že odporca 2/ je autorom predmetnej
knihy a odporca 1/ jej vydavateľom. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 24. mája 2005 č.k. 4 T
179/2003-262 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. októbra 2005 sp. zn.
2 To 174/2005 bol odporca 2/ právoplatne odsúdený pre trestný čin ohovárania. Vo výroku trestného
rozsudku bolo konštatované, že odporca 2/ ako autor knihy P. R. V. uviedol v knihe nepravdivé údaje, keď
navrhovateľa označil za zlodeja, klamára, podvodníka. Ďalej v knihe tvrdil, že navrhovateľ vytuneloval
spoločnosť PROFERTA, antidatumoval dokumenty spoločnosti AGROFERT, ktorú získal podvodným
konaním, naznačil záujem navrhovateľa na odstránení L. Y., s tým, že C.. R. V. mal v držbe a dokonca
obchodoval so zmenkami L. Y.. Na viacerých miestach knižnej publikácie uviedol, že navrhovateľ sa
dopustil podplácania, krádeží nehnuteľností, daňových podvodov, podvodov vo výberových konaniach
a pri privatizáciách, že financoval rôzne politické strany v Čechách a na Slovensku a taktiež uviedol
celý rad ďalších rôznych fabulácií o osobe navrhovateľa. Tým znevážil a ohrozil vážnosť navrhovateľa,
poškodil jeho občiansku česť, rodinné a obchodné vzťahy ako významného bezúhonného podnikateľa
a občana. Súd ďalej zistil, že kniha vyšla v náklade 1500 ks v slovenskej verzii a 2000 ks v českej
verzii; bola preukázateľne zakúpená nezanedbateľným množstvom čitateľov v kníhkupectve a ďalšie
osoby ju dostali k dispozícii bezodplatne v Českej republike. Okresný súd Bratislava IV uznesením



z 10. októbra 2002 č.k. 8 Coch 9/2002-16 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 12.
novembra 2003 sp. zn. 10 Co 275/2003 uložil odporcom 1/, 2/ zdržať sa ďalších zásahov do práva
navrhovateľa na ochranu osobnosti, spočívajúcich v rozširovaní, predaji a ďalšom vydaní publikácie „P.
R. V.“ a to v akejkoľvek podobe a jazykovej verzii, nenakladať s autorskými právami publikácie, stiahnuť
túto publikáciu z obchodnej siete a z miest určených na vypožičiavanie slovenských diel.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vyššie uvedené tvrdenia obsiahnuté v knihe, sú spôsobilé
privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho osobnostných právach. Vychádzajúc najmä zo skutkového stavu
ustáleného v trestnom konaní, z ktorého z úradnej povinnosti vychádzal, mal za to, že predmetné
tvrdenia sú tvrdeniami nepravdivými a difamujúceho charakteru, preto žalobe čiastočne vyhovel. Pokiaľ
ide o uloženie povinnosti stiahnuť publikácie z obchodnej siete a miest určených na vypožičiavanie
slovesných diel, uviedol, že splnenie takejto povinnosti by si vyžadovalo spolupôsobenie tretích
subjektov, ktoré nie sú týmto rozhodnutím viazané, takýto výrok by bol preto nevykonateľný, z ktorého
dôvodu návrh v tejto časti zamietol. Rovnako zamietol návrh aj v časti o uloženie povinnosti nenakladať s
autorskými právami k predmetnej knihe ako nedôvodný. Súd ďalej zistil okolnosti, z ktorých je zrejmé, že
poskytnutie primeraného zadosťučinenia nemôže efektívne zmierniť následky zásahu do osobnostných
práv, dotknutej osobe treba priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči obom odporcom.
Túto sumu určil vo výške 150.000,- Sk vo vzťahu k odporcovi 1/ a vo výške 800.000,- Sk vo vzťahu
k odporcovi 2/, vo zvyšku návrh zamietol. Zohľadnil pritom podiel odporcov na vydaní a distribúcii
knihy, správanie sa odporcov po vydaní predbežného opatrenia. Odporca 1/ v nadväznosti na žiadosť
navrhovateľa a na nariadené predbežné opatrenie vykonal všetky dostupné kroky za účelom stiahnutia
danej publikácie zo Slovenskej národnej knižnice v Martine, čo bolo jediné miesto, kam odporca 1/ sám
knihu distribuoval a zároveň prejavoval ochotu a snahu celú vec urovnať. Odporca 2/, ktorý je autorom
knihy, napísal ju z vlastnej iniciatívy, zastupoval spoločnosť MOVEX s.r.o., ktorá si u odporcu 1/ objednala
vydanie knihy, pričom v zmluve o dielo prebral na seba formálne zodpovednosť za pravdivosť obsahu
publikácie. Po vydaní knihy tiež zabezpečoval aj distribúciu a odovzdanie výtlačkov knihy spoločnosti
SLOVASTORE, s.r.o., na ďalšie rozširovanie knihy do obchodnej siete. Odporca 2/ aj vo nariadení
predbežného opatrenia nepodnikol žiadne kroky smerujúce na stiahnutie knihy z predaja a distribúcie,
naopak, vykonával úkony smerujúce k ďalšiemu šíreniu knihy medzi čitateľov.

Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o ust. § 11, § 13 Obč.zák. Dospel k
záveru, že tvrdenia obsiahnuté v knihe sú spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho osobnostných
právach. Vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného predovšetkým v trestnom konaní, uzavrel,
že predmetné tvrdenia sú tvrdeniami nepravdivými a zároveň majú difamačný charakter. Verejné
nepravdivé označenie určitej osoby za osobu, zúčastnenú na obchodných machináciách zameraných na
prelievanie peňazí,  daňových podvodoch, účasti na pochybných výberových konaniach a privatizáciách,
tunelovaní, krádeže, označenie za osobu, majúcu záujem na odstránení L. Y., je nepochybne spôsobilé
zasiahnuť do cti a ľudskej dôstojnosti takejto osoby. Ide totiž o také konanie, ktoré je nielen kategoricky
zakázané a trestnoprávne postihované štátom, ale absolútnou väčšinou spoločnosti vnímané ako
nemorálne a neprípustné. Súd preto vyhodnotil návrh navrhovateľa v časti o uloženie povinnosti zdržať
sa ďalšieho rozširovania predmetnej knihy ako vecne dôvodný, hoci návrhu nemohol vyhovieť v celom
rozsahu. Splnenie tejto povinnosti v zmysle návrhu navrhovateľa by si vyžadovalo spolupôsobenie tretích
subjektov, ktoré nie sú týmto rozhodnutím súdu viazané, čo by robili taký výrok súdu nevykonateľným.
Rovnako zamietol návrh v časti o uloženie povinnosti nenakladať s autorskými právami k predmetnej
knihe. Samotné nakladanie s autorskými právami ešte nepredstavuje zásah do osobnostných práv, hoci
by mohlo takému zásahu predchádzať.

K nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy prvostupňový súd uviedol, že k zásahu došlo
prostredníctvom knihy, ktorá bola vydaná v dvoch jazykových verziách, spolu v náklade 3.500
ks, kniha bola distribuovaná na území oboch štátov a jej výtlačky boli rozšírené medzi čitateľov.
Predmetnú knihu preto možno posudzovať pre účely uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy za masovokomunikačný prostriedok, ktorý má vo verejnosti široký ohlas. Poškodenie vážnosti
a dôstojnosti navrhovateľa v spoločnosti výrokmi v publikácii kvalifikoval ako závažné z hľadiska ich
intenzity, trvania a závažnosti. Na odstránenie takýchto následkov podľa záveru prvostupňového súdu
nepostačuje poskytnutie zadosťučinenia, nakoľko toto by nebolo spôsobilé  efektívne zmierniť následky



u navrhovateľa. Preto za opodstatnené považoval aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
a to voči obom odporcom.

Pokiaľ ide o výšku náhrady, súd prvého stupňa poukázal na kritériá stanovené § 13 ods. 3 Obč.zák., a to
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práv došlo. Skutkové okolnosti sú v danom
prípade vo vzťahu ku každému z odporcov totožné; prvostupňový súd zároveň pri rozhodovaní o výške
náhrady prihliadal na rozdielne správanie každého z odporcov v súvislosti s vydaním a distribúciou knihy
a tiež po nariadení predbežného opatrenia súdom o zákaze ďalšieho šírenia knihy.  V prípade odporcu
1/ vzal do úvahy, že tento sa podieľal na vydaní a distribúcii knihy, bez riadneho overenia pravdivosti
publikovaných tvrdení a ich možnej spôsobilosti zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa, a to za
dohodnutú odmenu v sume 106.000,- Sk. Zároveň tiež zohľadnil, že odporca 1/ na žiadosť navrhovateľa
a po nariadení predbežného opatrenia sa snažil minimalizovať rozširovanie knihy a tým aj následky
zásahu. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy odporcu 1/ potom stanovil sumou  150.000,- Sk. V prípade
odporcu 2/ vzal do úvahy aj to, že kniha bola napísaná a vydaná výlučne z iniciatívy odporcu 2/, ktorý
tiež na základe plnej moci zastupoval aj objednávateľa vydania knihy ( MOVEX, s.r.o. ), hoci inak nebol
štatutárnym orgánom objednávateľa, všetky výtlačky knihy prevzal priamo z tlačiarne a po vydaní knihy
aktívne, bez ohľadu na výzvy navrhovateľa, aby ďalšie šírenie knihy zamedzil, dokonca aj po nariadení
predbežného opatrenia prispieval k jej rozširovaniu medzi čitateľov. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy
odporcu 2/ stanovil súd sumou  800.000,- Sk. Vo zvyšku návrh navrhovateľa na náhradu nemajetkovej
ujmy zamietol.

Prvostupňový súd si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania samostatným uznesením.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca 2./ v
časti, v ktorej mu súd uložil odporcovi 2./  povinnosť zdržať sa zásahov do osobnostných práv
navrhovateľa a povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 800 000,- Sk.  V odvolaní
odporca 2./ súdu prvého stupňa vytýkal, že rozhodnutie vydal predčasne, nezistil úplne skutkový stav a
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci.
Nedostatky dokazovania videl tiež v tom, že na pojednávaní dňa 24.5.2006 neboli účastníci poučení
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Ďalej namietal, že v súvislosti s právoplatným odsúdením jeho klienta
súd nesprávne interpretoval ust. § 135 O.s.p., pretože dôvodmi a skutkovými zisteniami v trestnom
konaní nebol súd prvého stupňa viazaný, pričom posudzovanie otázky zodpovednosti v trestnom
a občianskoprávnom konaní je diametrálne odlišné. Pokiaľ ide o samotné meritum veci, podobne
ako v priebehu prvostupňového konania, na obranu svojho klienta uvádzal, že publikácia obsahuje
najmä informácie o navrhovateľovi od tretích osôb, ktoré boli uverejnené v českých médiách. A keďže
sa navrhovateľ nedomáhal ochrany svojej osoby vo vzťahu k týmto médiám, odporca  2./ dôvodne
predpokladal, že nemá výhrady voči týmto informáciám, a preto z nich vo svojej knihe vychádzal.

Navrhovateľ žiadal odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdiť. Procesnú námietku ohľadom zanedbania poučovacej povinnosti účastníkov na
pojednávaní dňa  24. 5. 2006 neobstojí, pretože účastníci konania boli súdom poučení podľa § 120
ods. 4 O.s.p. samostatným písomným podaním zo dňa  7. 3. 2005. Neobstojí ani námietka ohľadom
nesprávnej interpretácie ust. § 135 O.s.p.  a jej vplyvu na vecnú správnosť rozhodnutia,  pretože rozsah
viazanosti rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, je naviac daný tým, do akej
miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu súčasne okolnosťami významnými pre rozhodnutie
súdu v občianskoprávnom konaní ( R 22/1979 ). Posudzovanie zodpovednosti v trestnom a občiansko-
právnom konaní je diametrálne odlišné. Trestnoprávna úprava posudzovania zodpovednosti je ďaleko
prísnejšia než úprava občianskoprávna, čo nepochybne svedčí skôr v neprospech odporcu. Kým
zodpovednosť za zásah do práva na ochranu osobnosti je v občianskoprávnych vzťahoch založená na
princípe prezumovaného zavinenia a z hľadiska subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu
ohovárania vyžaduje zákon dokonca úmysel. Skutková podstata trestného činu ohovárania, pre ktorý bol
právoplatne odsúdený odporca 2/, v plnej miere korešponduje so skutkovou podstatou neoprávneného
zásahu do osobnostných práv. Skutkový stav ustálený v trestnom konaní  je teda identický a aj právne
významný pre rozhodnutie v občiansko-súdnom konaní. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu vo
Zvolene č. 4T  179/03  z  24. 5. 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 2To



174/05 z 13. 10. 2005 bol teda súd prvého stupňa nepochybne právne viazaný pri posudzovaní otázky,
či odporca 2/ neoprávnene zasiahol do osobnostných  práv navrhovateľa. Prvostupňový súd postupoval
správne aj v tom, že dôkazy navrhované odporcom 2/  odmietol vykonať ako nadbytočné. Žiaden z
navrhovaných dôkazov nie je zameraný na preukázanie pravdivosti difamujúcich tvrdení, svedčiacich
jednoznačne v prospech navrhovateľa  ( napr. výsluch svedka B., register trestov navrhovateľa, Správa
Ministerstva vnútra SR, výsledky šetrenia daňových úradov a pod. ).

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací svojím ( v poradí prvým ) rozsudkom zo dňa 3. apríla 2008 č.
k. 9 Co 420/2006 - 361 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti odporcu
2/ zdržať sa zásahov do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti spočívajúcich v rozširovaní, v predaji
a v ďalšom vydaní publikácie autora Y. X. s názvom „P. R. V.“ a to v akejkoľvek podobe a jazykovej
verzii potvrdil. V napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti odporcu 2/ zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrh zamietol. Rozhodnutie v tejto časti odôvodnil
tým, že napriek záveru, že výroky sú spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho osobnostných
právach a za tento zásah je odporca 2/ povinný niesť zodpovednosť, nebolo v danej veci možné
priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko súd môže priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch iba vtedy, ak je dokazovaním preukázané, že osobná ujma je spojená
so zvlášť citeľným znížením a sťažením postavenia navrhovateľa v kruhu, kde sa pohybuje. Podľa
odvolacieho súdu závery súdu prvého stupňa ohľadne priznania nemajetkovej ujmy nebolo možné brať
za dôkazne podložené. Pri úvahách o výške prisudzovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
súd prvého stupňa nepostupoval správne. Odvolací súd uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal jednu z
podmienok pre úspešné uplatnenie práva, pretože nepreukázal, že došlo k následkom predpokladaným
v § 13 Občianskeho zákonníka.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ dovolanie v časti výroku, v ktorej bol rozsudok okresného
súdu zmenený tak, že žaloba voči odporcovi 2/ o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 26
555,16 Eur (800 000,- Sk) bola zamietnutá. Navrhol, aby dovolací súd zrušil v napadnutej časti rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na dovolanie navrhovateľa uznesením zo dňa 31.
januára 2011 č. k. 2 Cdo 269/2009 - 387 ( v poradí prvý ) rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej
časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe
aj právne závery, ako súd prvého stupňa, bez toho, aby vo veci zopakoval alebo doplnil dokazovanie. Ak
sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne
pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu
opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p.
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ( t.j. vo výroku, ktorým bola
odporcovi 2/ uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 26.555,16
€, v prepočte 800.000,- Sk, na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Odvolací
súd v zmysle § 129 ods. 1 a § 213 ods. 3 O.s.p. zopakoval dokazovanie čítaním listinných dôkazov :
1/ publikácie autora Y. X. „. R. V.,  2/ uznesenie Okresného úradu justičnej polície PZ Zvolen zo dňa
9. 12. 2012 ČVS : OUJP-864/20-ZV-2002, 3/ uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
2Co 174/2005,  4/ rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 4T 179/03 - 262, 5/ výsluch navrhovateľa
konaného na pojednávaní dňa  21. 2. 2003,  15. 6. 2005  a 14. 12. 2005, 6/ výsluch svedka B. konaného
na pojednávaní dňa  21. 5. 2003. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie odporcu 2/ nie je dôvodné.

V predmetnej veci sa navrhovateľ domáha ochrany osobnostných práv proti zásahu do svojej cti a
dôstojnosti; tento zásah mal spočívať vo vydaní, predaji a rozširovaní knižnej publikácie „P. R. V.“.
Táto publikácia obsahovala a šírila nepravdivé údaje o navrhovateľovi, keď navrhovateľa označovala
za zlodeja, klamára, podvodníka, kniha tvrdila, že navrhovateľ vytuneloval spoločnosť PROFERTA,
antidatumoval dokumenty spoločnosti AGROFERT, ktorú mal získať podvodným konaním, naznačovala
záujem navrhovateľa na odstránení L. Y., s tým, že C.. R. V. mal v držbe a dokonca obchodoval so



zmenkami L. Y.. Na viacerých miestach knižnej publikácie odporca 2/ uvádzal, že sa navrhovateľ dopustil
podplácania, krádeží nehnuteľností, daňových podvodov, podvodov vo výberových konaniach a pri
privatizáciách, že financoval rôzne politické strany v Čechách a na Slovensku a taktiež celý rad rôznych
fabulácií o osobe navrhovateľa.

Podľa § 11 Obč.zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska česť a ľudská dôstojnosť sa považujú za natoľko
významné hodnoty každej fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu
ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo vážnosti, ktorú tá - ktorá fyzická
osoba požíva u ostatných členov spoločnosti, napr. pre svoje postoje, názory, konanie. Česť fyzickej
osoby nepochybne silne ovplyvňuje aj jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace
úsudky ( kritika ). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno  objektívne
verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv. hodnotiace úsudky,  t.j. názory,  ktoré
sú  svojou povahou subjektívne - sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša -  a teda  ktorých
správnosť  nie je  možné objektívne preukázať, dôkaz pravdy je vzhľadom na povahu veci v prípade
kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený.
K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými
skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti  dotknutej fyzickej
osoby. Povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadom zásahu objektívne
spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, zaťažuje dotknutú fyzickú osobu ( navrhovateľa ).

Neoprávnenosť zásahu do občianskej cti a dôstojnosti je spravidla vylúčená v prípade, ak tvrdenia,
ktorými malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv, sú pravdivé. Ich pravdivosť musí preukázať ten,
kto do cti a dôstojnosti fyzickej osoby zasiahol, t.j. pôvodca zásahu (odporca). Nie je teda vecou
navrhovateľa, ktorý sa domáha ochrany svojej cti a dôstojnosti, aby preukazoval, že ním napádané
tvrdenia sú nepravdivé.

V súdenej právnej veci odporca 2/ ( s odporcom 1/ ) zasiahli do osobnostných práv navrhovateľa;
uvedený zásah spočíval v skutkových tvrdeniach, ktoré boli neoprávnené (nebola preukázaná ich
pravdivosť) a zároveň difamujúce ( spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu ). V konaní bola právoplatným
rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene č.k. 47 179/2003 - 262 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č.k. 2To 174/2005 - 282 preukázaná trestná zodpovednosť odporcu 2/ ako autora
publikácie „P. R. V.“ pre trestný čin ohovárania. V súlade s ust. § 135 O.s.p. bolo preto nutné vychádzať
zo skutkového stavu, ktorý bol zistený v trestnom konaní, nakoľko rozsah viazanosti rozhodnutím o tom,
že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty
trestného činu súčasne okolnosťami významnými pre rozhodnutie súdu v občianskoprávnom konaní ( R
22/1979 ). Skutková podstata trestného činu ohovárania, pre ktorý bol odporca 2/ právoplatne odsúdený,
plne korešponduje so skutkovou podstatou neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa.

Vyššie spomínané závery boli už predchádzajúcimi rozhodnutiami súdov ( prvého stupňa, ako aj
odvolacieho súdu v spojení s uznesením dovolacieho súdu )  ustálené, keďže v časti uloženia povinnosti
odporcom 1/, 2/ zdržať sa neoprávnených zásahov do osobnostných práv navrhovateľa, ako aj uloženia
povinnosti náhrady nemajetkovej ujmy odporcovi 1/, rozhodnutia súdov už nadobudli právoplatnosť.
Nedoriešená zostala otázka oprávnenosti uplatneného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej
ujmy voči odporcovi 2/, ktorú mu súd prvého stupňa priznal vo výške 800.000,- Sk, v prepočte 26.555,16
€.



Podľa § 13 ods. 1 Obč.zák.  fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Obč.zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Obč.zák. výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.

Účelom právnych prostriedkov uvedených v ust. § 13 Obč.zák. je dosiahnuť, aby ujma spôsobená
poškodenej osobe bola odstránená a aby jej bola zabezpečená náprava , ktorá by zmiernila nepriaznivý
následok - utrpenú ujmu na osobnostných právach. Posudzovanie závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej
osobe v súvislosti s neoprávneným zásahom do osobnostných práv prešlo v súdnej praxi (rozhodnutia
NS SR sp. zn. 4Cdo 232/2010, 3Cdo 137/2008) určitým vývojom, ktorý dospel k tomu, že podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ( t.j. materiálnej satisfakcie ) je vždy - v závislosti
od individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba
považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie, dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú
rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase ( v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod. ) vnímala aj každá iná fyzická
osoba.

Vzhľadom na závažnosť informácií v publikácii ( šírenie neoverených informácií v niektorých prípadoch
až o kriminálnom konaní, ktorého sa mal navrhovateľ údajne dopustiť), okolnosti prípadu ( publikovanie
a aktívne rozširovanie  nedostatočne overených informácií, a to aj po nariadenom predbežnom opatrení
súdu, ktorý ďalšie šírenie knihy zakázal ), spôsob neoprávneného zásahu ( publicita tlačou ) by
morálne zadosťučinenie nebolo postačujúce a ani dostatočne účinné ( § 13 ods. 1 O.s.p.) - v danom
prípade došlo k neoprávnenému zásahu tlačou, ktorá znamená širokú publicitu difamujúcich informácií
o navrhovateľovi. Konanie s kriminálnym obsahom ( odhliadnuc od trestnoprávnej roviny ) je vo
všeobecnosti vnímané ako nemorálne a odsúdeniahodné. Spájanie takéhoto konania s konkrétnou
osobou, hoci len v náznakoch, znamená vždy dehonestáciu uvedenej osoby a chápe sa ako jej silný
morálne zlyhanie. Publikácia „P. R. V.“ navrhovateľa vystavila silnej negatívnej publicite, v podstate
ho škandalizovala. Nepodložené informácie o údajom konaní navrhovateľa boli nepochybne spôsobilé
ohroziť vážnosť navrhovateľa v očiach širokej verejnosti. Navrhovateľ je súkromným podnikateľom; ako
podnikateľ, ktorý chce úspešne obstáť v silne konkurenčnom podnikateľskom prostredí, si vyžaduje
vysoký stupeň  dôveryhodnosti, spoľahlivosti a serióznosti. Skutky, s ktorými ho inkriminovaná kniha
dávala do súvisu, zásadným spôsobom spochybňovali, či navrhovateľ takéto požiadavky spĺňa. Ujma
bola navrhovateľovi spôsobená prostredníctvom hromadného oznamovacieho prostriedku - tlače, ktorá
má široký vplyv na verejnosť. Vzhľadom na uvedené bolo potom opodstatnené aj navrhovateľom
uplatňované právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňažné zadosťučinenie. V situácii, v
ktorej došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, by vzniknutú ujmu objektívne
pociťoval ako závažnú každý, kto by sa nachádzal v postavení navrhovateľa.

Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, zákon nelimituje výšku náhrady ani
minimálnou ani maximálnou hranicou, hovorí len o tom, že peňažné zadosťučinenie má byť primerané.
Bolo už uvedené, že peňažná náhrada má zabezpečiť zmiernenie utrpenej nemajetkovej ujmy, ktorou
súd vymedzuje rozsah a mieru ujmy na osobnostných právach poškodenej osoby, vychádzajúc zo
všetkých okolností prípadu,  intenzity zásahu, spôsobu, akým bol zásah vykonaný a pod. Berúc do
úvahy zmienené kritériá, odvolací súd považoval priznanú peňažnú satisfakciu vo výške 800.000,- Sk
za primeranú, t.j. rozhodnutie prvostupňového súdu s prihliadnutím na vývoj súdnej praxe vyhodnotil
ako správne.



Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
potvrdil, ako vecne správny ( § 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách  konania ( prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho ) rozhodne  súd prvého stupňa na
základe  § 224 ods. 4 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8Coch/12/2002", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "a4e31803-5a9e-4284-aebf-12597d83a903:1fcd457a-6217-46ca-b009-344ed3f12167", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1519200912.1", "spisova_znacka": "7Co/10/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/10/2025 z 30. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1519200912.1"}]}