Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4S/82/2012 z 28. 11. 2013 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Bratislava z 28. novembra 2013, sp. zn. 4S/82/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1012200791.1 Krajský súd Bratislava | 4S/82/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1012200791.1 | 2013-11-28 | Rozhodnutie Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, SP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb26391f-9123-4109-853b-2c4a133a9e4b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1012200791.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4S/82/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200791
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012200791.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členov
senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej, v právnej veci žalobcu: G. A. W., bytom ul. S.,
W. - T., S., zastúpený právnym zástupcom AK ONUFER & TORIŠKOVÁ, Mgr. Michal Onufer, advokát
Františkánska 2, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície PZ
Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra SR, Hrobákova č. 44, 852 42
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BA2-2012/000100-005
zo dňa 20.1.2012, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu zákonom určenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2012/000100-005 zo dňa 20.1.2012, ktorým
zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia zo znenia: „Podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 a písm. b) bod 7
zákona o pobyte cudzincov sa administratívne vyhosťuje do Sýrskej arabskej republiky a zakazuje vstup
na územie Slovenskej republiky na dobu 5 (päť) rokov, odo dňa vykonateľnosti tohto rozhodnutia, štátny
príslušník Sýrskej arabskej republiky menom W. A. G., narodený dňa XX.X.XXXX, číslo cestovného
dokladu E., platný do 9.5.2016 (ďalej len účastník konania), pretože vykonával inú činnosť, než na
akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum a iným spôsobom závažne porušil
alebo opakovane porušuje všeobecne záväzné právne predpisy. Podľa § 57 ods. 3 zákona o pobyte
cudzincov policajný útvar určuje účastníkovi konania lehotu na vycestovanie v trvaní 10 dní (desať) od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“ na znenie: „ Podľa § 82 ods. 1 písm. l) a písm. q) zákona č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov sa administratívne vyhosťuje do Sýrskej arabskej republiky a zakazuje vstup na
územie Slovenskej republiky na dobu 3 (troch) rokov, odo dňa vykonateľnosti tohto rozhodnutia, štátny
príslušník Sýrskej arabskej republiky menom W. A. G. narodený XX.X.XXXX, číslo cestovného dokladu
E., platný do 9.5.2016 (ďalej len účastník konania), pretože vykonával inú činnosť než na akú mu bolo
udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum a iným spôsobom závažne porušil alebo opakovane
porušuje všeobecne záväzne právne predpisy.“

Podľa § 83 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov policajný útvar určuje účastníkovi konania
lehotu na vycestovanie v trvaní 10 dní (desať) od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Týmto rozhodnutím zmenil rozhodnutie vydané prvostupňovým správnym orgánom č.: PPZ-HCP-
BA9-AV-43-5/2011 zo dňa 30.9.2011, ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení a určení
zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky (ďalej len SR) na dobu 5 rokov odo dňa vykonateľnosti



rozhodnutia. Žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zákonom a to najmä preto,
že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že rozhodnutím Obvodného úradu,
odboru živnostenského podnikania mu bol vydaný živnostenský list na základe, ktorého začal vykonávať
na území SR podnikateľskú činnosť. Je pravdou, že nepostupoval v zmysle ust. § 21 ods. 4 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého bol povinný vykonať registráciu zápisom
do Obchodného registra a následne požiadať o udelenie povolenia na prechodných pobyt za účelom
podnikania, a to preto, že bol nesprávne poučený príslušným pracovníkom ambasády pri žiadosti o
udelenie víz. Víza ho oprávňovali iba na vstup do Schengenského priestoru napriek tomu, že uvádzal,
že má záujem pricestovať na územie SR práve za účelom podnikania. Keďže neovláda slovenský
jazyk nerozumel nesprávnemu poučeniu príslušníkom ambasády a príslušníkom zo živnostenského
úradu. Dôsledkom toho bol počas celého obdobia v rámci, ktorého mal vydané živnostenské oprávnenie
presvedčený, že si plnil zákonom vyžadované povinnosti, ktoré ho k podnikateľskej činnosti oprávňovali
a v dobrej viere túto aj vykonával. Žalobca sa pokladá za príkladný vzor cudzinca zdržiavajúceho sa
na území SR, ktorý dodržiava všetky právne predpisy pre neho vyplývajúce, nikdy nebol právoplatne
odsúdený za žiaden trestný čin a nijako neohrozil ani záujem SR. Plnil si všetky svoje povinnosti voči SR
a to tak pri platení daní ako aj pri riadnom dodržiavaní ostatných z podnikania vyplývajúcich povinností.
Ak porušil zákon pri postupovaní získania potrebných povolení a licencii oprávňujúcich ho podnikať na
území SR, potom ho neporušil vedome ale len vďaka nesprávnemu poučeniu. Je si vedomý toho, že
neznalosť zákona neospravedlňuje, avšak je toho názoru, že žalobca mal komplexne vyhodnotiť všetky
okolnosti svedčiace v jeho prospech, či neprospech a v tomto duchu vyhodnotiť aj jeho sankcionovanie,
teda namiesto vyhostenia ho mohol pokutovať. Vytýka žalovanému aj nedostatočne zistený skutkový
stav veci a porušenie zásady aktívnej súčinnosti účastníkov, vďaka ktorému nemohol účinne obhajovať
svoje práva a záujmy a prípadne vykonávať nápravu daného stavu. Žalobca nepopiera, že na vydanie
rozhodnutia, ktorým by mu bola udelená finančná pokuta namiesto administratívneho vyhostenia
neexistuje právny nárok, avšak spolieha sa na správnu úvahu orgánu, ktorý vo veci rozhoduje, že táto
možnosť bola neoprávnene opomenutá. Na základe týchto skutočností žiada napadnuté rozhodnutia
zrušiť vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie ako aj priznať mu náhradu trov konania.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zaslanom tunajšiemu súdu dňa 13.6.2012 zotrval na svojich
doterajších rozhodnutiach. Podrobne popísal zistený skutkový stav ako aj úvahy a právnu aplikáciu,
ktorými sa riadil pri vydaní svojich rozhodnutí v predmetnej veci. K námietke žalobcu, že žalovaný
nedostatočne zistil skutkový stav veci z ktorého potom následne nesprávne vyvodil právny záver
poukázal na rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo v priebehu správneho konania správnymi orgánmi
vykonané a tiež preskúmaním existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a
2 zákona o pobyte cudzincov v rámci ktorého nezistil žiadne prekážky, čo bolo potvrdené vyjadrením
účastníka konania - žalobcu v zápisnici o podaní vyjadrenia zo dňa 30.9.2011 pod číslom p.: PPZ-HCP-
BA9-AV-43-4/2011. K otázkam nesprávnych poučení zo strany príslušných pracovníkov ambasády resp.
živnostenského úradu uviedol, že tieto tvrdenia považuje za účelové a ničím preukázané. Nepovažuje
za pravdivé tvrdenie žalobcu, že za čas čo sa zdržiaval na území SR neporušil žiaden záväzný právny
predpis a ani nebol odsúdený za trestný čin alebo iným spôsobom neohrozil záujem SR a že si plnil
všetky povinnosti voči tejto krajine, pretože bolo preukázané, že neoprávnene podnikal, čím porušil
ustanovenia Zákona o pobyte cudzincov ako aj ustanovenia Obchodného zákonníka. K tvrdeniu, že
rozhodnutie správneho orgánu bolo neprimerane tvrdé a nezodpovedalo účelu zákona, a že správny
orgán si mohol pri rozhodovaní zvážiť využitie inštitútu udelenia pokuty namiesto administratívneho
vyhostenia, žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie je v súlade
so zákonom o pobyte cudzincov ako aj v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
poriadku. Poukázal na to, že počas rozhodovania o administratívnom vyhostení žalobcu sa zaoberal
aj tým, že žalobca na území SR podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2010
(vykázaná daňová strata - 2803,- €) a preto tvrdenie žalobcu, že OCP PZ Trnava nebralo do úvahy:
„Pozitívne skutočnosti tohto prípadu, riadne plnenie si všetkých povinností vyplývajúcich z podnikania
a prospech, ktorý z podnikania žalobcu má samotná SR“ považuje za nepravdivé a účelové. Podľa
žalovaného žalobca svojím konaním naplnil skutkové podstaty § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 a písm. b)
bod 7; podľa § 57 ods. 2 ak je viacero dôvodov na administratívne vyhostenie podľa ods. 1 policajný
útvar určí časť zákazu vstupu podľa najprísnejšieho ustanovenia, a preto pôvodne správny orgán určil
5 ročnú lehotu trvania zákazu vstupu. Žalovaný má za preukázané, že účastník konania vykonával inú
činnosť než na akú mu bolo udelené vízum ako aj iným spôsobom porušil všeobecne záväzné právne
predpisy na území republiky a týmto svojim konaním naplnil aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 a písm. b)



bod 7 zákona č. 48/2002 Z.z.. Je toho názoru, že prvoradou povinnosťou každého cudzinca, ktorý chce
na území SR podnikať, je zistiť si všetky podmienky legálneho podnikania na území SR a v zákone č.
48/2002 sú upravené podmienky pobytu cudzincov.

Žalovaný konanie žalobcu posudzoval podľa zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, pretože tento
zákon v § 82 ods. 1 písm. l) a písm. q) ukladá za vykonávanie inej činnosti než na akú mu bol udelený
prechodný pobyt alebo vízum a za iným spôsobom závažne porušenie alebo opakované porušenie
všeobecne záväzných právnych predpisov zákaz vstup na jeden až tri roky na rozdiel od zákona
č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, ktorý v § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 a písm. b) bod 7 ukladá za
vykonávanie inej činnosti .... zákaz vstupu na územie SR 5 rokov a za iným spôsobom závažné porušenie
alebo opakované porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov zákaz vstup do 5 rokov najmenej
však na 1 rok. Žalovaný rozhodoval v prospech žalobcu, keď zvolil postup pre neho priaznivejší. K
námietke žalobcu o porušení zásady správneho konania najmä z titulu § 3 ods. 2 Správneho poriadku,
nepovažuje za dôvodné, pretože účastníkovi bolo umožnené aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril
k prejednávanej veci ako aj k podkladom a spôsobu ich zistenia. Taktiež mu bolo umožnené aby využil
svoje právo vyjadriť sa v zápisnici o podaní vyjadrenia, ktorá s nim bola spísaná dňa 30.9.2011 a ku
všetkým zisteným skutočnostiam ešte pred samotným rozhodnutím vo veci, čo aj urobil a v závere
zápisnice potvrdil, že všetko čo uviedol sa zakladá na pravde a s obsahom zápisnice súhlasil. Preto
žalovaný považuje za preukázané, že mu boli umožnené práva dostatočne sa obhajovať. Tak isto mal
jednoznačne preukázané, že účastník konania nepodal návrh na zápis do Obchodného registra, z čoho
vyplýva, že nie je oprávnený vykonávať podnikateľskú činnosť uvedenú v živnostenskom liste. Takto
žalobca nemá svoj predmet podnikania zapísaný v Obchodnom registri a teda živnostenské oprávnenie
na vykonávanie živností „Kúpa tovaru na účel jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod)
alebo iným prevádzkovateľom živností (veľkoobchod) mu do dnešného dňa nevzniklo (číslo výzvy
- písomností: PPZ-HCP-BA9-AV-32-12/2011). Pokiaľ ide o výsledok konania uviedol, že táto záleží
od správnej úvahy orgánu, ktorý vo veci rozhoduje. Uviedol, že pokuta je sankciou za priestupok a
rozhodnutie o administratívnom vyhostení je podľa § 57 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie
policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu,
krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho príjme a času zákazu vstupu ak tento zákon
neustanovuje inak. Preto rozhodnutie tohto typu nie je sankcia za priestupok ale ochranné opatrenie. Z
tohto vyplýva, že správny orgán môže postihnúť priestupcu pokutou ale súčasne je oprávnený vydať
rozhodnutie o administratívnom vyhostení. V danom prípade uložil administratívne vyhostenie, nakoľko
bol presvedčený, že uloženie finančnej pokuty by nebolo postačujúce. Pri určení administratívneho
rozhodnutia prihliada správny orgán na následky protiprávneho konania a na prípadné opakované
porušenie povinností resp. či bolo porušovaných viac povinností. Žalovaný má za to, že pokiaľ chcel
žalobca na území SR podnikať, mal zistiť všetky podmienky na ktoromkoľvek oddelení cudzineckej
polície prípadne aj na internete.

V závere žalovaný vzniesol námietku premlčania a to z toho dôvodu, že žalobou napadnuté rozhodnutie
bolo splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručené dňa 1.2.2012 v zmysle § 24 ods. 1 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní. Poukázal na to, že od uvedeného dátumu začala plynúť dvojmesačná
premlčacia lehota na podanie žaloby a posledným dňom tejto lehoty bol deň 5.4.2010. Podľa prezenčnej
pečiatky Krajského súdu v Bratislave bola tomuto súdu žaloba podaná osobne dňa 24.4.2012 teda po
uplynutí zákonnej lehoty. Ďalej uviedol, že odvolací orgán zároveň zaslal rozhodnutia o administratívnom
vyhostení aj účastníkovi konania avšak zásielka mu bola vrátená oznámením „adresát neznámy“. Preto
bolo rozhodnutie vyvesené aj na verejnej vyhláške dňa 7.2.2012 a zvesené dňa 21.2.2012, týmto
dňom rozhodnutie zároveň nadobudlo právoplatnosť, preto žalovaný uvádza, že žaloba bola podaná
oneskorene aj v tom prípade, ak by súd zobral do úvahy termín na podanie žaloby až odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní ku dňu 21.02.2012. Z uvedeného dôvodu žiadal
konanie zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250f ods. 1 O.s.p., keďže boli splnené
podmienky uvedené v § 250f ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011) dospel k záveru, že



žaloba žalobcu nie je dôvodná. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.11.2013, potom čo deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti
SR R..O..M..sk najmenej 5 dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na
konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj
procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou
vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia
(§ 250i ods. 3 O.s.p.). Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený
rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol
ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 249 ods. 2).

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania). Ak ide o taký nedostatok konania, ktorý nemožno odstrániť súd
konanie zastaví (§ 104 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Podľa § 246c O.s.p. na riešenie otázok, ktoré nie sú
priamo upravené v tejto časti sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

V prvom rade sa preto súd zaoberal otázkou, či nedošlo k oneskorenému podaniu žalobného návrhu.
Zistil, že žaloba bola podaná dňa 24.04.2012 doručením tunajšiemu súdu a na pošte bola podaná
dňa 23.04.2012, pričom lehota, ktorá by bola bývala uplynula bola ku dňu 21.04.2012 - sobota. Na
základe toho berúc do úvahy § 250b O.s.p. podľa ktorého začala plynúť dvojmesačná premlčacia lehota
na podanie žaloby od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia ku dňu 21.02.2012, súd
konštatuje, že žaloba žalobcu bola podaná v čas.

Z administratívneho spisu vyplývajú tieto skutočnosti. Dňa 30.9.2011 sa dostavil žalobca na oddelenie
cudzineckej polície PZ Trnava za účelom získania informácii k získaniu povolenia na prechodný pobyt
na účel podnikania. Žalobca podľa pasu je občan Sýrie tento pas je platný do 9.5.2016 v ktorom
je udelené vízum pre Schengenské štáty, číslo XXXXXXXXX platné od 2.1.2011 do 1.1.2012, typ
výzva C, počet vstupov MULT, dĺžka pobytu 90 dní Za prítomnosti tlmočníka žalobca podal vysvetlenie
(zápisnica č. PPZ-HCP-BA9-AV-43-4/2011 dňa 30.9.2011) o tom, že na území SR, kde mu bol vydaný
živnostenský list vykonáva podnikateľskú činnosť. Táto pozostáva z nákupu elektromotorov a ložísk,
ktoré nakupuje v rôznych firmách na Slovensku a následne ich exportuje kamiónovou dopravou do Sýrie.
Tento obchod uskutočňuje 5 - 6x ročne. Riadne odvádza dane, účtovníctvo mu spracúva spoločnosť
Glóbus v Trnave a touto činnosťou sa zaoberá od roku 2007. Žalobcovi dňa 2.11.2009 Obvodný úrad
Trnava, odbor živnostenského podnikania vydal živnostenský list pod číslom OŽP-H/2009/08594-2, číslo
živnostenského registra XXX-XXXXX. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť ku dňu 6.11.2009.
Ako adresu miesta činnosti podniku zahraničnej osoby bola uvedená Trnava, Y. Q. XXX. Živnostenský
list bol vydaný na účel kúpy tovaru, jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným
prevádzkovateľom živností (veľkoobchod) a v jeho odôvodnení je uvedená podmienka vzniku podnikania
cudzinca na území SR a to: „Oprávnenie zahraničné osoby podnikať, vzniká ku dňu zápisu podniku
zahraničnej osoby do obchodného registra“. Z toho vyplýva, že žalobca bol písomne poučený priamo
v živnostenskom liste.

Krajský súd zdôrazňuje, že v konaní s osobou cudzej štátnej príslušností sa vzťahuje nevyvrátiteľná
domnienka ustanovená v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o zbierke zákonov SR, ako správne vo svojom
vyjadrení žalovaný uviedol (str. 6 stanoviska k žalobe). Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke
zákonov SR o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia



sa stalo známym každému koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných
právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Slovenský právny poriadok naznačenú tvrdosť zákona zmierňuje priznaním osobitných procesných
základných práv takémuto cudzincovi ako je právo na tlmočníka pre každého, kto to vyhlási že neovláda
jazyk v ktorom sa vedie administratívne konanie (viď článok 47 ods. 4 Ústavy) a toto predstavuje tiež
výnimku z povinnosti komunikovať s orgánmi štátu v štátnom jazyku (§ 7 zákona č. 270/1995 Z.z. o
štátnom jazyku SR). Tak isto je nutné do tejto skupiny zahrnúť s prihliadnutím na subsidiárne pôsobenie
správneho poriadku a to § 3 ods. 2 Správneho poriadku, kde ide predovšetkým o zásadu súčinnosti
správneho konania. Tieto práva v zásade žalobcovi poskytnuté boli, a preto súd nezistil dôvody, ktoré
by boli spôsobilé zvrátiť resp. zmeniť rozhodnutie správnych orgánov týmto smerom. Z prevedeného
dokazovania, najmä získaných podkladov jednak vyjadrenia žalobcu (do zápisnice), živnostenského
listu, potvrdenia o podaní daňového priznania s príjmov fyzické osoby za rok 2010, faktúry - daňového
dokladu č. X-XXXX, X-XXXX, XX-XXXX, osvedčenia o registrácii a pridelení daňového identifikačného
čísla, bolo zistené, že žalobca ako zahraničná osoba nepožiadala oddelenie cudzineckej polície PZ o
udelenie povolenia na prechodných pobyt v zmysle § 19 zákona č. 48/2002 Z.z. a nevykonal zápis do
Obchodného registra v zmysle § 21 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. I napriek týmto
skutočnostiam, ktoré sú potrebné na splnenie oprávnenia podnikať ako zahraničná osoba na území SR,
bolo preukázané, že vykonával činnosť na základe vydaného živnostenského listu, uskutočňoval reálne
obchodné transakcie, čo žalobca v priebehu správneho konania ani nepopieral. Nič nebránilo žalobcovi,
aby listiny získané od Živnostenského úradu dal predložiť do materinského jazyka, ktorému rozumie
a tým mohol zistiť svoju povinnosť zapísať sa do Obchodného registra. Z vykonaného dokazovania
zároveň mal súd za preukázané, že žalobcovi bolo umožnené v dostatočnej miere hájiť svoje práva a
záujmy účinne obhajovať, najmä mu bolo umožnené vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje
návrhy (ktoré však v priebehu konania k dokazovaniu nepodal). O svojich právach bol riadne poučený,
mohol predkladať dôkazy ako v listinnej forme, tak aj ústnym vysvetlením k veci, pričom tieto dôkazy
žalovaný vyhodnocoval jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti, preto správnym orgánom nemožno v
danom konaní vytknúť, že by opomenuli konať v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku (§ 3 ods.
4). Z uvedeného dôvodu námietky žalobcu vznesené týmto smerom aj súd považuje za neopodstatnené.

Žalobca neuviedol žiadny dôvod a žalovaný ani takýto nezistil, ktorý by bránil jeho administratívnemu
vyhosteniu do krajiny pôvodu teda do Sýrskej arabskej republiky. Účastník konania disponoval
dostatočnými prostriedkami, ktorými si mohol zabezpečiť vycestovania do Sýrskej arabskej republiky ako
aj starostlivosť o svoju osobu. Bolo ďalej zistené, že na území SR ani Schengenského priestoru nemal
žiadnu blízku rodinu, keďže manželka a deti žijú v domovskej krajine, taktiež neboli zistené politické
alebo iné problémy v domovskej krajine pre ktoré by sa nemohol vrátiť. O udelenie azylu na území SR
nežiadal a taktiež nežiadal o azyl v inom štáte. Uvedené vyplynulo aj z vyjadrenia žalobcu do zápisnice
zo dňa 30.9.2011 (č. p.: PPZ-HCP-BA9-AV-43-4/2011).

Dňa 01.01.2012 nadobudol účinnosť zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov z 21.10.2011, ktorý
zrušil zákon číslo 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov z 13.12.2011.

Podľa § 131 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z.z. konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov; podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy ak je to pre osobu priaznivejšie.
Správny orgán postupoval správne podľa citovaných predpisov, čo sa premietlo aj do výroku jeho
rozhodnutia, kde priaznivejšie pre žalobcu rozhodol a keďže jeho postup bol súlade so zákonom,
nemožno priznať opodstatnenosť námietke žalobcu, že žalovaný nesprávne právne vec vyhodnotil.

Krajský súd v Bratislave ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že na konanie a rozhodnutie o
administratívnom vyhostení nemožno aplikovať rovnaké postupy ako pri konaniach a rozhodnutiach
o priestupku, iných administratívnych trestaniach resp. konaniach trestných, pretože svojou povahou
administratívne vyhostenie nie je druhom sankcie.

„Administratívne vyhostenie v zmysle § 56 zákona o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky
je definované ako rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho
vycestovanie a času zákazu vstupu.“



Európsky súd pre ľudské práva sa dňa 05. 10. 2000 vo veci A. proti Francúzsku (RoESĽP 2000, 6; 267)
vyslovil tak, že „prijatím čl. 1 Protokolu č. 7, ktorý obsahuje špecifické záruky týkajúce sa konania o
vyhostení cudzincov, dali štáty jasne najavo svoju vôľu nezahrňovať tieto konania do pôsobnosti čl. 6 ods.
1 Dohovoru a teda, že rozhodnutia týkajúce sa vstupu, pobytu a vyhostenia cudzincov neumožňujú vznik
sporov o občianske práva alebo záväzky sťažovateľa ani v nich nejde o oprávnenosť trestného obvinenia
proti nemu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“ V tej istej veci tiež uviedol, že opatrenie zákazu pobytu sa
netýka ani oprávnenosti trestného obvinenia. „Je možné konštatovať, že zákaz pobytu na území štátu
nemá v členských štátoch Rady Európy obecne trestný charakter. Toto opatrenie, ktoré vo väčšine štátov
môže byť prijímané rovnako správnym orgánom je svojou povahou špecifickým preventívnym opatrením
v oblasti kontroly prisťahovalectva a netýka sa oprávnenosti trestného obvinenia proti sťažovateľovi
v zmysle čl. 6 ods. 1.“ Preto požiadavka žalobcu o zmiernenie rozhodnutia žalovaného nie je možné
vykonať podľa predstáv žalobcu.

Na základe týchto skutočností potom Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil
skutkový stav veci vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil vrátane voľnej úvahy,
ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali
zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 250k ods. 1 OSP, tak, že neúspešnému žalobcovi ich
náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov konania neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na
Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3

O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho odvolateľ domáha.