Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/92/2012 z 16. 4. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. apríla 2013, sp. zn. 2Co/92/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1012898617.3 Krajský súd Bratislava | 2Co/92/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1012898617.3 | 2013-04-16 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 479 OZ, § 40a OZ, § 101 OZ, § 127 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2639c522-e32f-4483-b4f8-a5189a4923ad Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1012898617.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/92/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012898617
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012898617.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci navrhovateľov: 1. F. Q.,
Q. X, P., 2. S.. Y. Q., bytom Q. X, P., obaja zastúpení advokátom JUDr. Mariánom Malachom, Jakubovo
nám. 13, Bratislava, proti odporkyni: R. R., na R. X, N., zastúpená advokátkou JUDr. Evou Vodovou,
Wilsonova 4, Bratislava, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I, č.k. 9C 3/1992-279 zo dňa 21.02.2008, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľom v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne trovy
odvolacieho konania na účet právneho zástupcu navrhovateľov vo výške 998,90 EUR do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Odporkyňa je p o v i n n á nahradiť trovy konania štátu vo výške 9,96 EUR na účet Krajského súdu v
Bratislave do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporkyni povinnosť vydať navrhovateľom v 1. a v
2. rade a to navrhovateľovi v 1. rade spoluvlastnícky podiel vo výške 1/4 k celku a navrhovateľovi v 2.
rade spoluvlastnícky podiel vo výške 1/4 k celku nehnuteľnosti, ktorá je vedená v katastri nehnuteľností
na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie T. R., N. P. - R.Á. Č. T. R., okres P. I ako parcela č.
XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 300 m2 a na nej postavený dom označeným ako stavba
súpisné číslo XXX na parcele č. XXX. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom trovy konania
v sume 207.037,60 Sk (6.872,39 eur) a odporkyni uložil povinnosť zaplatiť trovy konania štátu vo výške
16.944,70 Sk (526,46 eur).

Súd prvého stupňa rozhodol na základe podaného návrhu právnej predchodkyne navrhovateľov K. Q.
proti odporkyni, ktorá sa domáhala určenia, že je spoluvlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej v PK vložke
č. XXXX pre k.ú. P., ako parcela č. XXX - dom, č.p. XXX na O. C.. Č.. X L. P., v jednej polovici.
Navrhovateľka návrh odôvodnila tým, že dňa 28.06.1991 bola celá nehnuteľnosť na O. C. Č.. X L. P.,
dohodou o vydaní veci podľa § 9 zák. č. 137/91 Zb. vydaná odporkyni napriek tomu, že navrhovateľka
si tiež podala žiadosť o vydanie veci u správcu P. Y. P. S. dňa 30.04.1991. Navrhovateľka tvrdila, že
je univerzálnou dedičkou spoluvlastníka predmetnej nehnuteľnosti D. T., ktorý zomrel dňa 29.10.1974
so zanechaním závetu v jej prospech. Navrhovateľka uviedla, že žiadosť o vydanie veci podľa zák. č.
403/1990 Zb. si u správcu nehnuteľnosti uplatnila včas v zmysle § 19 tohto zákona, ale napriek tomu, celá
nehnuteľnosť bola vydaná odporkyni, a preto jej vznikol nárok na postup podľa § 9 ods. 2 zák. č. 137/1991
Zb. Odporkyňa sa k predmetnému návrhu vyjadrila tak, že existujú pochybnosti o pravosti testamentu D.
T. zo dňa 01.06.1973, na základe ktorého sa navrhovateľka mala stať univerzálnou závetnou dedičkou a



tvrdila, že po D. T. je dedičom jeho syn D. T. R.., ktorý sa svojho zákonného dedičského podielu nevzdal.
V priebehu konania dňa 18.01.1994 navrhovateľka zomrela a na jej miesto vstúpili jej právni nástupcovia
označení navrhovatelia v 1. a v 2. rade. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania preukázané,
že právna predchodkyňa navrhovateľov K. Q. si uplatnila reštitučný nárok na vydanie veci a to domu
na O. C. Č.. X v P., vedeného v PK vložke č. XXXX, pre k.ú. Bratislava, parc. č. XXX - dom, č.p. XXX,
podľa § 4 a nasl. zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení
neskorších predpisov a to žiadosťou zo dňa 30.04.1991, ktorú doplnila dňa 22.08.1991 a doručila P.
Y. P. S.. Súd mal preukázané, že predmetná nehnuteľnosť bola odňatá pôvodným vlastníkom N. T. a
D. T. rozhodnutím R.É. V. L. L. P. zo dňa 12.06.1964, č. fin. XXXX/XXXX-maj. v konaní podľa vl. nar.
č. 1/60 Zb. a prevedená podľa § 6 zák. č. 71/1959 Zb. a § 10 vyhlášky č. 236/59 Ú. v. do vlastníctva
Československého štátu - správy Okresného podniku bytového hospodárstva P. - T. R.. Navrhovateľka
preukázala, že podľa testamentu zo dňa 01.06.1973 je univerzálnou testamentárnou dedičkou po D. T.,
ktorému bola vec odňatá v jednej polovici uvedeným rozhodnutím. Na základe dohody o vydaní veci
zo dňa 28.06.1991, registrovanej Š. V.I. P. S. dňa 30.09.1991 pod č. I. L. XXX/XX bola podľa zák. č.
403/1990 Zb. nehnuteľnosť na O. C.. Č.. X L. P. zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz. P.,
pod parc. č. XXX dom č.p. S.. XXX vedená na LV č. XX katastrálne územie P. ako parc. č. XXX súp.
č. S. XXX ako zastavaná plocha o výmere 300 m2, ktorá bola vydaná v celosti R. R., ako dedičke po
N. T., ktorý bol vlastníkom nehnuteľnosti v jednej polovici. Z dedičského spisu č. D 2808/74 súd zistil,
že D. T., ktorý bol spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v jednej polovici zomrel dňa 29. októbra
1974 a dedičské konanie bolo dňa 18.11.1974 zastavené a nepatrný majetok bol zanechaný K. Q.,
ktorá sa postarala o pohreb. Vzhľadom na tvrdenie odporkyne a namietanie uplatneného nároku súd vo
veci vykonal znalecké dokazovanie súdnym znalcom z oboru písmoznalectvo, odvetvie ručné a strojové
písmo, znalcom D. E., ktorý znalecký posudok vyhotovil dňa 7. júla 2004 a ktorý jednoznačne potvrdil,
že testament nebohého D. T. z 1. júna 1973 vlastnoručne napísal a podpísal D. T.. Následne odporkyňa
predložila v konaní znalecký posudok R.. I. R., ktorý vypracoval posudok na základe jej žiadosti dňa
03.06.2005 a žiadala, aby súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie. Súd návrhu odporkyne na
kontrolné znalecké dokazovanie nevyhovel z dôvodu, že znalecký posudok R.. I. R., ktorý predložila
neodporuje znaleckému posudku D. E., ktorý nariadil vyhotoviť súd a z ktorého mal súd preukázané,
že znalecký posudok súdneho znalca D. E., ktorý mal k dispozícii originál testamentu a dostatočné
množstvo originálneho porovnávacieho materiálu, je postačujúci pre rozhodnutie vo veci a podľa názoru
súdu nie je vo veci potrebné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. Súd sa zaoberal aj námietkou
odporkyne, že nehnuteľnosť mala byť vydaná synovi D. T., ktorý bol spoluvlastníkom nehnuteľnosti a to
D. T. R.., bytom K. XX, R. a v tej súvislosti sa súd oboznámil aj s písomným vyjadrením vo veci D. T.
R.., ktorý v roku 1969 opustil Československo a je občanom V., kde má trvalé bydlisko. Uviedol, že sa
nevzdal svojho zákonného podielu na dedičstve po svojom otcovi.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že právna predchodkyňa
navrhovateľov K. Q. bola oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a) zák.
č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v platnom znení, ako dedička
zo závetu po nebohom D. T., ktorému bolo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti odňaté
rozhodnutím R. V. L. L. P., podľa zák. č. 71/1959 Zb. Právna predchodkyňa navrhovateľov K. Q. bola
preto univerzálnou dedičkou po D. T., nakoľko právo D. T. R.. syna D. T., dovolať sa neplatnosti záveru
v zmysle § 479 Občianskeho zákonníka sa premlčalo v lehote troch rokov odo dňa, keď sa právo
mohlo uplatniť po prvý raz. Trojročná premlčacia lehota začala plynúť dňom 19.11.1974, teda dňom
nasledujúcim po dni, keď bolo dedičstvo prejednané na bývalom Štátnom notárstve a skončila uplynutím
troch rokov dňom 19.11.1977. V tejto lehote mal syn poručiteľa D. T. R.. podať žalobu na súd podľa §
485 a § 487 Občianskeho zákonníka a pretože tak neurobil, jeho právo sa premlčalo, pričom D. T. R.. si
neuplatnil v zákonnej lehote ani reštitučný nárok podľa zák. č. 403/1990 Zb. Súd na základe vykonaného
dokazovania mal preukázané, že nárok navrhovateľov je dôvodný, keď ich právna predchodkyňa K. Q.
bola oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľnosti na O. C. Č.. X L. P. v zmysle § 3 ods. 1 písm. a)
zák. č. 403/1990 Zb., ako dedička zo závetu po nebohom D. T., ktorý bol spoluvlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti v 1/2 a ktorému bola nehnuteľnosť odňatá podľa zák. č. 71/1959 Zb. a ktorá si reštitučný
nárok riadne uplatnila v zákonnej lehote a preto jej nehnuteľnosť mala byť vydaná v 1/2 a preto súd
návrhu vyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľom, ktorí mali
vo veci plný úspech priznal trovy konania vo výške 207.037,60 Sk (6.872,39 eur), ktoré uložil zaplatiť
odporkyni a odporkyni tiež uložil povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v sume 16.944,70 Sk (526,46
eur).



Proti rozsudku podala odvolanie odporkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania odporkyňa žiadala
rozsudok vo výroku o trovách konania zmeniť a náhradu trov konania navrhovateľom nepriznať s
poukazom na ustanovenie § 150 O.s.p., podľa ktorého mal súd o trovách konania rozhodnúť. V odvolaní
odporkyňa poukázala na to, že v priebehu konania spochybňovala navrhovateľkou uplatnený nárok,
vzhľadom na existujúce dôvodné pochybnosti o pravosti testamentu nebohého D. T. zo dňa 01.06.1973,
na základe ktorého sa K. Q. stala univerzálnou závetnou dedičkou. Odporkyňa za účelom zistenia
pravosti testamentu navrhla, aby súd vykonal dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo. Súd
vo veci ustanovil súdneho znalca z odboru písmoznalectvo D. E., ktorý v znaleckom posudku č. XX/
XX zo dňa 05.07.2004 a dňa 11.05.2005 posúdil testament nebohého D. T. a dospel k záveru, že
tento vlastnoručne napísal a podpísal D. T.. Odporkyňa v súvislosti so záverom tohto znaleckého
posudku sa rozhodla požiadať o pomoc pri posúdení a zaujatí stanoviska k výsledkom znaleckého
dokazovania R.. I. R., znalca Krajského súdu v Ostrave, z odboru písmoznalectvo, ktorý vypracoval na
žiadosť odporkyne posudok zo dňa 03.06.2005, v ktorom upozornil na viacero závažných skutočností
týkajúcich sa znaleckého posudku znalca D. E., z ktorých vyplýva, že znalecký posudok vypracovaný
D. E. nie je možné bezvýhradne akceptovať. Vzhľadom na výhrady obsiahnuté v posudku R.. I. R.
voči znaleckému posudku D. E., odporkyňa žiadala, aby súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie, v
rámci ktorého by boli objasnené všetky námietky týkajúce sa posudzovaného testamentu. Súd prvého
stupňa však žiadosti odporkyne nevyhovel. Odporkyňa v priebehu konania ďalej žiadala, aby súd
ustanovil znaleckú inštitúciu za účelom posúdenia správnosti znaleckého posudku D. E. a to znaleckú
inštitúciu zapísanú v zozname znalcov vedenom MS SR, konkrétne kriminalistický ústav MV SR, ale
aj tomuto návrhu odporkyne súd nevyhovel s odôvodnením, že podľa názoru súdu znalecký posudok
súdneho znalca D. E., ktorý mal k dispozícii originál testamentu a dostatočné množstvo originálneho
porovnávacieho materiálu, je postačujúci pre rozhodnutie súdu vo veci. V odvolaní odporkyňa tvrdila, že
s rozhodnutím súdu nevykonať kontrolné znalecké dokazovanie nesúhlasí a postup súdu považuje za
vážne pochybenie v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) a d) O.s.p., pretože súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy a rozhodol vo veci bez úplného a náležitého
zistenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ ide o otázku premlčania práva D. T. R.. dovolať sa relatívnej
neplatnosti závetu, odporkyňa v odvolaní poukázala na to, že v pôvodnom dedičskom konaní, ktoré bolo
vedené na bývalom Štátnom notárstve Bratislava - mesto pod č. D 2808/74 v roku 1974 sa dedičstvo
po nebohom D. T. neprejednávalo, zistil sa nepatrný majetok, ktorý bol vydaný obstarávateľke pohrebu
K. Q., v dôsledku čoho bolo konanie zastavené, na základe § 32 ods. 2 Notárskeho poriadku. Zo
zápisnice o predbežnom vyšetrení dedičstva vyplýva, že v čase predbežného vyšetrenia bolo známe,
že po poručiteľovi existuje testament, ako aj to, že existuje zákonný dedič. Štátne notárstvo však v tomto
konaní testament nevyhlásilo, nezisťovalo okruh dedičov, ani stanovisko zákonného dediča, testament
K. Q. nepredložila, zákonný dedič nebol predvolaný. O vyhlásenie testamentu požiadala K. Q. až v
dedičskom konaní obnovenom v súvislosti s uplatnením reštitučného nároku, v ktorom po predložení
testamentu zákonný dedič - syn D. T. R.., využil svoje právo prejaviť vôľu dediť a ako neopomenuteľný
dedič pred súdom dňa 09.07.2001 vyhlásil, že namieta relatívnu neplatnosť závetu poručiteľa a uplatňuje
si nárok na dedičský podiel. Následne v tomto obnovenom dedičskom konaní súd stanovil okruh dedičov
po nebohom D. T. tak, že dedičom 3/4 majetku poručiteľa je syn D. T. a dedičom 1/4 majetku poručiteľa
je jeho testamentárna dedička K. Q.. Odporkyňa tvrdila, že nedošlo k premlčaniu práva D. T. R.., ako
zákonného dediča dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu. Pokiaľ súd dospel k záveru, že testament
je platný, mal pri posúdení nároku navrhovateľov vychádzať z takto stanovených dedičských podielov.
V súvislosti s námietkou voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa o trovách konania odporkyňa uviedla,
že žiada, aby súd náhradu trov konania navrhovateľom nepriznal podľa § 150 O.s.p. vzhľadom na
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle tohto ustanovenia. Uviedla, že podanie žaloby
navrhovateľov na súd nezavinila ona svojim konaním a postojmi, ani svojim správaním nedala príčinu
na podanie návrhu na začatie konania. Pretože nie odporkyňa rozhodla o vydaní, alebo nevydaní 1/2
nehnuteľnosti, o neuspokojení reštitučného nároku právnej predchodkyne navrhovateľov rozhodoval
kompetentný P. Y. P. S., ako povinná osoba v zmysle zákona, pričom treba zdôrazniť, že vychádzal
z nedostatočných podkladov predložených pôvodnou navrhovateľkou K. Q.. Odporkyňa sa necíti byť
zodpovedná tiež za to, že súdne konanie trvá neúmerne dlhú dobu a preto žiadala, aby súd rozhodol
o trovách konania podľa § 150 O.s.p.



K odvolaniu odporkyne sa písomne vyjadrili navrhovatelia, ktorí žiadali napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Vo vyjadrení poukázali na to, že pravosť testamentu, na základe ktorého si uplatnila
nárok podanou žalobou právna predchodkyňa navrhovateľov bola predmetom rozsiahleho dokazovania.
V konaní súdom ustanovený znalec D. E. vypracoval znalecký posudok a po predložení námietok zo
strany odporkyne, s poukazom na posudok R.. I. R., ako aj po predložení dostatočných dokumentov
predložených odporkyňou vypracoval dodatok k znaleckému posudku doplnkom zo dňa 11.05.2005,
v ktorom potvrdil zhodu písma v testamente s písmom v porovnávacích materiáloch poskytnutých
odporkyňou. Poukázali na to, že R.. I. R. vo svojom posudku uvádza, že jeho posudok je len orientačným
hodnotením predloženého materiálu a nevyvracia v ňom závery uvedené v znaleckom posudku súdneho
znalca D. E.. Súdny znalec D. E. svoje závery vyčerpávajúco vysvetlil aj pri výsluchu na pojednávaní a
preto súd prvého stupňa správne konštatoval, že nebol dôvod nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie a
predlžovať konanie vo veci a preto bol postup súdu správny. Pokiaľ ide o námietku premlčania, podľa
názoru navrhovateľov, súd v súlade so zákonom posúdil námietku premlčania práva D. T. R.. dovolať
sa neplatnosti závetu po svojom nebohom otcovi. Právo D. T. R.. na uplatnenie neplatnosti závetu sa
premlčalo v lehote 3 roky odo dňa, kedy sa toto právo mohlo uplatniť po prvý raz a okamih začiatku
plynutia tejto lehoty je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel o
svojom práve a preto premlčacia lehota začala plynúť dňom 19.11.1974, t.j. dňom nasledujúcim po dni,
kedy bolo dedičstvo prejednané na bývalom Štátnom notárstve Bratislava, pod sp. zn. D 2808/74. D.
T. R.. mal v tejto lehote podať žalobu o ochranu oprávneného dediča a keď tak neurobil, jeho právo sa
premlčalo a na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že pre nepatrnosť majetku poručiteľa nebol vyhlásený
jeho závet, ani to, že sa D. T. R.. k nemu nevyjadril. V súvislosti s rozhodnutím o trovách konania uviedol,
že odporkyňa sa splneniu svojej povinnosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 137/1991 Zb. bráni už šestnásty rok
bez toho, aby súdu predložila jediný dôkaz o tom, že nárok navrhovateľov nie je dôvodný. Počas tohto
obdobia odporkyňa poberá nájomné z celej nehnuteľnosti, teda aj zo spoluvlastníckeho podielu, o vydaní
ktorého rozhodol prvostupňový súd a aj z jeho návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci
na ďalšie konanie je zrejmé, že v tejto taktike vedenia sporu chce pokračovať aj naďalej. Z jej správania v
celom konaní je zjavný ekonomický záujem, čo najviac oddialiť právoplatný rozsudok v predmetnej veci.
Poukázali na to, že pred podaním žaloby sa pôvodná navrhovateľka snažila o mimosúdne vyriešenie
veci s odporkyňou, ale bezúspešne a preto postup súdu v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania
podľa § 150 O.s.p. je zjavne nepodložený a preto žiadali navrhovatelia rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdiť v celom rozsahu.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 15.06.2011, č. k. 2Co 193/2008-419 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 21.02.2008, č. k. 9C 3/1992-279 a zároveň rozhodol tak, že
navrhovateľom v 1. rade a v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na základe dovolania podaného odporkyňou
uznesením zo dňa 25.01.2012, č. k. 4Cdo 231/2011-446 rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 15.06.2011,
č. k. 2Co 193/2008-419 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď uviedol, že ak odvolací súd
v priebehu odvolacieho konania vykonal dokazovanie prostredníctvom súdu prvého stupňa, a to
nariadením kontrolného znaleckého dokazovania, bol tak odvolací súd povinný na prejednanie odvolania
nariadiť pojednávanie a umožniť tak účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto dôkazu, čo odvolací súd
opomenul a takýmto nesprávnym postupom odňal odporkyni možnosť pred súdom konať v zmysle ust.
§ 237 písm. f) O.s.p.

Odvolací súd opätovne preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., keď pre prejednanie odvolania
nariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ust. § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p., doplnil dokazovanie, a
to oboznámením prítomných účastníkov - navrhovateľa v 2. rade a odporkyne a právnych zástupcov
navrhovateľov a odporkyne s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa, odvolaním odporkyne,
vyjadrením navrhovateľov k odvolaniu odporkyne, zápisnicou o pojednávaní pred odvolacím súdom
zo dňa 19.11.2008, stanoviskom Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave,
kontrolným znaleckým posudkom č. 63/2010 zo dňa 09.12.2010 znalca z odboru písmoznalectva J.. S.
V. a vyjadrením odporkyne zo dňa 14.03.2013 a vyjadrením navrhovateľov zo dňa 02.04.2013 k tomuto
kontrolnému znaleckému posudku a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné. Rozsudok
odvolací súd verejne vyhlásil dňa 17.04.2013.



Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je návrh navrhovateľa v 1. rade a navrhovateľa v 2.
rade proti odporkyni o vydanie nehnuteľností, a to pozemku parcely registra A.-Q. parcelné č. XXX -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 300m2, stavby - bytového domu postaveného na parcele registra
A.-Q. č. XXX so súpisným číslom XXX, nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, okres P. S.., N. P. - R.
Č. T. R., Q. Ú. T. R. (ďalej aj „nehnuteľnosti“), a to v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/4 k celku na
navrhovateľa v 1. rade a v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/4 k celku na navrhovateľa v 2. rade.

Rovnako má odvolací súd z obsahu spisu preukázané, že právna predchodkyňa navrhovateľa v 1. rade
a navrhovateľa v 2. rade K. Q. si žiadosťou zo dňa 30.04.1991, doplnenou dňa 22.08.1991 adresovanou
P. Y. P. S.. uplatnila svoj reštitučný nárok k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam v zmysle ust. § 19 zák. č.
403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd, ktoré nehnuteľnosti boli rozhodnutím
R. V. L. L. P. zo dňa 12.06.1964 odňaté vtedajším vlastníkom (N. T. D. D. T.) a boli prevedené do
vlastníctva vtedajšieho československého štátu. Následne Dohodou o vydaní veci zo dňa 28.06.1991
registrovanou štátnym notárstvom Bratislava I. pod č. R VI. 143/1991 boli nehnuteľnosti vydané v celku
odporkyni a to na základe jej žiadosti o vydanie veci.

Odvolací súd uvádza, že nebolo v konaní sporné, že odporkyňa je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľností o veľkosti 1-ice k celku po nebohom N. T.. Spornou skutočnosťou zostalo posúdiť, či
právna predchodkyňa navrhovateľov v 1. rade a v 2. rade K. Q. sa stala jedinou závetnou dedičkou
nehnuteľností po D. T. a to titulom dedenia zo závetu o veľkosti 1/2 k celku, a to v súvislosti s platnosťou
vlastnoručného (holografného) závetu zriadeného D. T. zo dňa 01.06.1973.

Odporkyňa vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietala skutočnosť, že závet ako
rýdzo osobné právo poručiteľa D. T. zomrelého dňa 29.10.1974 nie je pravý, resp. je neplatný právny
úkon, a to z dôvodu, že predmetný závet nie je napísaný vlastnoručne samotným závetcom D. T.
zomrelým dňa 29.10.1974. Odvolací súd má zato, že táto námietka je neopodstatnená.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť môže účastník
plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných
úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Cieľom dôkaznej povinnosti je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi
konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou
také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť, resp. z dôkazov vykonaných mimo toho, čo navrhli účastníci konania. Splnenie
dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom
rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a
vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení)
ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné
postavenie účastníka.

Odvolací súd uvádza, že vykonané nezávislé znalecké dokazovanie súdom prvého stupňa v priebehu
tohto občianskoprávneho konania v zmysle ust. § 127 O.s.p., a to vykonanie kontrolného znaleckého
posudku č. 63/2010 zo dňa 09.12.2010 znalcom J.. S. V., znalcom z odboru Písmoznalectvo, odvetvie
ručné písmo v rámci päťstupňovej škály záverečného hodnotenia stupňom č. 1 určil jednoznačne
skutočnosť, že holografický závet D. T. je jeho vlastnoručným rukopisom, a to pokiaľ ide o písmo aj podpis
nebohého D. T.. Potvrdil tak rovnako správnosť výsledkov znaleckého dokazovania vyplývajúcich zo
znaleckého posudku č. 17/2004 zo dňa 05.07.2004 znalcom D. E., znalcom z odboru Písmoznalectvo,



odvetvie ručné a strojové písmo, keď v jeho závere uviedol, že závet D. T. vlastnoručne napísal a
podpísal D. T..

Nedôvodná je tak námietka odporkyne o nepravosti vlastnoručného závetu, keď odvolací súd si rovnako
osvojil závery znalcov, vyniesol tak rozsudok v súlade so znaleckými posudkami, ktoré boli vypracované
v jej neprospech.

Vzhľadom na to, že závet D. T. zo dňa 01.06.1973 zodpovedá zákonným náležitostiam, t.j. závet je
vlastnoručne napísaný poručiteľom, je podpísaný a datovaný s uvedením dňa, mesiaca a roku, kedy
bol podpísaný, právna predchodkyňa navrhovateľov K. Q. sa tak stala jedinou dedičkou poručiteľa
D. T., čo poručiteľ pri svojom prejave vôle výslovne v závete prejavil, keď uviedol, že “všetko čo
vlastním a zanechám, zdedí a prevezme moja družka K. Q. bez výhrady“. K. Q. sa tak stala podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností o veľkosti 1-ica k celku, čo po jej smrti prešlo na jej právnych nástupcov
- navrhovateľov, ako synov v podiele každý o veľkosti 1/4 k celku.

Vo vzťahu k premlčaniu práva domáhať sa relatívnej neplatnosti závetu v zmysle ust. § 40a
Občianskeho zákonníka synom D. T. odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Podľa § 479 Občianskeho zákonníka maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich
dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robia 3/4 ich dedičského podielu
zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný.

Prípady relatívnej neplatnosti sú v ust. § 40a Občianskeho zákonníka uvedené taxatívne a za relatívne
neplatný sa považuje aj právny úkon - závet, ak poručiteľ v ňom svojím maloletým potomkom nezanechal
aspoň toľko, koľko predstavuje ich dedičský podiel zo zákona a plnoletým potomkom aspoň 1/2 ich
dedičského podielu. Právo oprávneného účastníka dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu
sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka
a táto premlčacia doba v prípade domáhania sa relatívnej neplatnosti závetu v zmysle ust. § 479
Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, kedy sa dedič mohol po prvýkrát dovolávať neplatnosti závetu,
t.j. keď bolo dedičstvo prejednané štátnym notárstvom dňom 18.11.1974. To znamená, že prvý raz sa
mohol neplatnosti dovolať syn poručiteľa D. T. dňa 19.11.1974 a trojročná premlčacia doba uplynula dňa
19.11.1977 a až dňa 09.07.2001 D. T. namietol relatívnu neplatnosť závetu, teda po uplynutí premlčacej
doby. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa syn D. T. nemohol s úspechom dovolať relatívnej
neplatnosti závetu a aj keby závet trpel vadou v časti neopomenuteľných dedičov, treba naň pozerať
ako na platný právny úkon.

Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže
už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal so všetkými pre vec dôležitými
argumentmi odporkyne, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný
súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v
plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 112/05).

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

Odvolací súd nevyhovel návrhu odporkyne na pripustenie dovolania, ktoré žiadala s poukazom na
§ 238 ods. 3 O.s.p. ohľadom premlčania práva dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu zákonným
dedičom. Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie,



ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku
takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný
dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam
spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený,
alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešené v konštantnej judikatúre vyšších
súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenia tejto právnej otázky.
Vychádzajúc z takto vymedzenej povahy rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu má
odvolací súd za to, že v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania v zmysle
ust. § 238 ods. 3 O.s.p.

Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. prvá veta štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu
trov konania, ktoré platil.

Citované ustanovenie upravuje náhradu trov, ktoré vznikli štátu. Ak ide o konanie, v ktorom vo vzťahu
medzi účastníkmi prichádza do úvahy náhrada trov konania, má štát právo na náhradu trov konania proti
tomu z účastníkov, ktorý by podľa výsledku konania mal povinnosť na náhradu trov konania druhému
účastníkovi konania. To znamená, že štát mal z výsledku konania právo na náhradu trov
konania proti odporkyni ako neúspešného účastníka odvolacieho konania. Trovy štátu v tomto prípade
predstavuje vyčíslená náhrada straty času tlmočníka Q. L. pre posunkovú reč pre navrhovateľa v 1. rade
vynaložená na účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 17.04.2013 a to vo výške 9,96 EUR
v zmysle ust. § 17 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a
náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov za cestu na súd vo výške 6,64 EUR
tam aj späť (2 x 3,32 EUR) a za čakanie na vykonanie tlmočníckeho úkonu bez jeho vykonania vo výške
3,32 EUR, t.j. trovy štátu vo výške 9,96 EUR, na ktorých úhradu zaviazal odvolací súd odporkyňu.

O trovách odvolacieho konania účastníkov konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1
O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že plne úspešným navrhovateľom patria trovy odvolacieho
konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia pri spoločnom zastúpení dvoch klientov advokátom
z tarifnej hodnoty vo výške 14.429,73 EUR (434.710,- Sk) ako polovice hodnoty nehnuteľnosti určenej
znaleckým posudkom č. 3/1993 Ing. Otakara Patáka vo výške 28.859,46 EUR (869.420,-Sk) za úkon
právnej služby, a to za vyjadrenie k odvolaniu odporkyne zo dňa 29.05.2008 v zmysle ust. § 14 ods.
1 písm. c) v spojení s ust. § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 485,96 EUR (303,72 EUR
- 20 % v zmysle ust. § 13 ods. 3 vyhlášky = 242,98 EUR x 2), za vyjadrenie ku kontrolnému znaleckému
posudku zo dňa 02.04.2013 v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. b) v spojení s ust. § 10 ods. 1 vyhlášky
vo výške 303,74 EUR a za účasť na pojednávaní zo dňa 17.04.2013 v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm.
c) v spojení s ust. § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 303,74 EUR, plus režijný paušál v zmysle ust. § 16
ods. 3 vyhlášky vo výške 21,93 EUR ( 1x 6,31 EUR, 2 x 7,81 EUR), t.j. trovy právneho zastúpenia vo
výške 1.115,37 EUR. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovatelia sa domáhali priznania trov odvolacieho
konania len vo výške 998,90 EUR, odvolací súd priznal navrhovateľom náhradu trov odvolacieho
konania len vo výške 998,90 EUR, nakoľko by odvolací súd priznaním trov odvolacieho konania vo výške
1.115,37 EUR priznal viac, než čoho sa domáhali a vyčíslili.

V súvislosti s navrhovanou aplikáciou ust. § 150 ods. 1 O.s.p. odvolací súd poukazuje na ustálenú
súdnu prax, ktorá vyplýva z mnohých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, že rozhodnutie o trovách konania
musí byť vždy, hoci aj stručne odôvodnené, pričom nestačí len uvedenie všeobecných téz, ktoré sa pri
aplikácii § 150 O.s.p. ako usmernenie pre aplikáciu uplatňujú, ale vzhľadom na konkrétne jestvujúce
postavenie účastníkov konania a ďalšie skutočnosti toho ktorého prípadu musí byť aj vysvetlené, prečo v
danej veci prichádza aplikácia citovaného ustanovenia do úvahy. Odvolací súd žiadne konkrétne dôvody
aplikácie tohto ustanovenia v právnej veci navrhovateľov proti odporkyni nevidel. Zo slovného znenia
ustanovenia § 150 O.s.p. zároveň vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť,
aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k osobitostiam konkrétneho prípadu a má
slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona, čo rovnako odvolací súd nevzhliadol.



Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.