Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/97/2013 z 20. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 20. mája 2013, sp. zn. 8Co/97/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1111232931.1 Krajský súd Bratislava | 8Co/97/2013 | ECLI:SK:KSBA:2013:1111232931.1 | 2013-05-20 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/26aaeb1b-322d-4697-8ee5-972bec81ee60 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1111232931.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/97/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111232931
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1111232931.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: P. X. Č. N., Y..N..K.., Y. Y. Q.Á. XXX, R. X, Z.:
XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5,
Bratislava, proti odporcovi: R. O., W.. Č.. F. R. U. na J. Č. X., Q.. E.. X. X, X., W.. Č.. na Q. J., zastúpený
K. J. Č. X., Q.. E.. X. X, X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: M. na K. K. Y. F., Y. Y.
T. XX, R., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sov. hrdinov 66, Svidník, o
zaplatenie XXX,XX eur s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného
Y. U. Z., M. D. XX. H. XXXX, Č.. X.. XXC XX/.-XX, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením č. k. XXO. XX/XXXX-XX M. D. XX.XX.XXXX zastavil súd prvého stupňa konanie,
odporcovi ani vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania a navrhovateľovi prostredníctvom
príslušného daňového úradu vrátil súdny poplatok za návrh. O trovách konania rozhodol s poukazom
na § 146 ods. 2 veta prvá a § 150 ods. 1 O.s.p. V časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania
vedľajšiemu účastníkovi odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že ako dôvod hodný osobitného zreteľa vidí
skutočnosť, že vedľajší účastník je združením, ktoré je založené za účelom ochrany spotrebiteľa a
teda nie je nutné poskytovať mu právne služby v oblasti, v ktorej má byť sám schopný poskytnúť
právnu pomoc, čo vyplýva z podstaty existencie tohto združenia. Vzniknuté trovy právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka preto nepovažoval za účelne vynaložené na uplatnenie či bránenie jeho práv, resp.
práv odporcu, na strane ktorého v prejednávanej veci vystupoval, dokonca ich označil za nadbytočné.
Poukázal na to, že vedľajší účastník ani nepreukázal prevzatie konkrétneho prípadu v prejednávanej veci
ani poradu o tomto konkrétnom prípade, keďže plná moc udelená na zastupovanie vedľajšieho účastníka
je len všeobecná a podanie vedľajšieho účastníka obsahuje len všeobecne formulované tvrdenia bez
relevantnej právnej ochrany týkajúcej sa prejednávanej veci. Napokon dodal, že z úradnej činnosti mu
je známe, že vedľajší účastník vstupuje do množstva rovnakých alebo obdobných spotrebiteľských
sporov totožným spôsobom, pričom vyslovil i pochybnosť, či hromadné vstupovanie združenia do
konaní v zastúpení advokátom a zároveň uplatňovanie si trov v týchto konaniach, o predmete ktorých
združenie nemá žiadnu vedomosť, nie je konaním účelovým, s cieľom dosiahnutia odmeny za právne
zastupovanie. Vzhľadom na uvedené postupoval podľa § 150 ods. 1 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi
náhradu trov konania nepriznal.

V zákonom stanovenej lehote napadol uznesenie súdu prvého stupňa odvolaním, čo do výroku
o nepriznaní mu náhrady trov konania, vedľajší účastník dôvodiac, že súd prvého stupňa
vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil. Nesúhlasil s názorom
súdu prvého stupňa o neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Svoj názor podložil



viacerými rozhodnutiami krajských súdov. Poukázal na svoje postavenie ako neziskovej organizácie,
ktorá nedisponuje pracovníkmi, technickým zariadením ani materiálnym zabezpečením, aby mohla
zabezpečovať potrebný právny servis na desiatkach súdov inak, ako prostredníctvom advokátskych
kancelárií. Zdôraznil, že to bol práve navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania a bol to práve
jeho vstup do konania, ktorý zabránil rozhodnutiu súdu v prospech navrhovateľa. Ďalej uviedol,
že navrhovateľ ťaží z pasivity a rezignácie spotrebiteľa, pričom práve táto nečinnosť spotrebiteľa
navrhovateľovi vyhovuje s ohľadom na jeho agendu, kde sú uplatňované zväčša premlčané pohľadávky.
Argumentoval aj princípom „rovnosti zbraní“, kedy aj v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdom. Vedľajší účastník je občianske združenie
zložené prevažne z laikov v oblasti práva a právo na zástupcu má prinajmenšom z rovnakých dôvodov
ako navrhovateľ, ktorý ho masovo využíva v typovo rovnakých desiatkach tisícov sporov. Jeho vstupom
do konania sa posilnilo postavenie odporcu - spotrebiteľa v konaní, ktorý je často sám o sebe väčšinou
pasívny a nedokáže sa účinne brániť. Svojou činnosťou preto napĺňa aj ciele politiky Európskej únie
v oblasti ochrany spotrebiteľov. Podotkol, že pri napĺňaní týchto cieľov je odkázaný na právne služby,
nakoľko jeho členovia nie sú právnici s výnimkou jednej členky, ktorá sa však výkonom svojho povolania
nezaoberá. Vyslovil názor, že mnohokrát práve už len jeho samotný vstup do konania postačuje
na to, aby navrhovateľ zobral späť svoj návrh, ktorým uplatnil proti spotrebiteľovi premlčaný nárok.
Považoval tiež za potrebné uviesť, že práve rozhodovanie súdov v otázke priznávania nároku na
náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi ako právnickej osobe založenej za účelom
ochrany spotrebiteľa, môže prispieť k znižovaniu spotrebiteľskej agendy na súdoch. Ak by na strane
spotrebiteľa v každom konaní vystupovalo združenie zastúpené advokátom, dodávatelia by prestali
podávať návrhy domáhajúce sa premlčaného nároku, pretože by boli následne povinní nahradiť trovy
právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Do pozornosti dal aj novelizované ustanovenie § 137
O.s.p. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd uznesenia súdu prvého stupňa v
napadnutej časti zmenil a priznal mu náhradu trov celého konania.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o
priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej
veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia
dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Nemožno
opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ vzal návrh späť až po tom, ako mu bolo doručené oznámenie
vedľajšieho účastníka o vstupe do konania na strane odporcu. Možno preto súhlasiť s názorom
vedľajšieho účastníka, že aj týmto jeho konaním v prospech odporcu došlo k úspešnej realizácii ochrany
spotrebiteľa, výsledkom čoho bolo vzatie návrhu späť v celom rozsahu. Táto skutočnosť determinuje
aj existenciu nároku odporcu aj vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2
vety prvej O.s.p.

Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno opomenúť
aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok
je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. Odvolací
súd dáva do pozornosti, že účelnosť vynaložených trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.
sa posudzuje vždy ad hoc. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza
zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho
zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo
možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné
(hmotnoprávne ako aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať
účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného
účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre



neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník
konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-
technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s
právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať
a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných
možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len
z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore
so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka (aj
vedľajšieho) súdneho konania nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať
s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je otázka posúdenia účelnosti
vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu
pomoc. Z nálezu Ú. Y. Y. N. Z.. Ú. XX/XX v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho
zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania
a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v
konaní pred súdom s nepriznaním mu náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať
sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie
zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací
súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Súdneho dvora P. O.- XXX/XX M. D. XX.XX.XXXX, na ktorý
poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a
okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva
a konania, ako aj od schopnosti navrhovateľa účinne obhajovať svoju vec.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo
strany vedľajšieho účastníka, neboli účelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo
za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie
združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na
súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju
činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou základňou, minimálne
v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Už skutočnosť,
že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra
Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo
postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o
priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom,
nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie
aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej
registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať
základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu
spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania bez vyzvania odporcu a teda z vlastného podnetu,
v konaní neurobil na prospech odporcu žiadny ďalší úkon, nakoľko navrhovateľ vzal návrh na začatie
konania späť. Z úradnej činnosti je však známe, že všetky úkony vedľajšieho účastníka po obsahovej aj
formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník
využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil
ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právnické
vzdelanie. Okrem toho, z výpisu z registra vyplýva, že jedna z osôb oprávnených konať za združenie
má vysokoškolské právnické vzdelanie, čo jednoznačne postačuje na koncipovanie a zasielanie podaní
na súdy v rozsahu, v akom to robí vedľajší účastník. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa,
že jeho právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj
podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie
tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na rozhodnutie Ú. Y. Y. N. Z.. Ú. XX/XX, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd
neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické
vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd
má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov



právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, i vzhľadom na rozsah a charakter ním vykonanej právnej
pomoci.

Odvolací súd po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a po vyhodnotení odvolacích námietok
považuje preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa výroku o nepriznaní
náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1, 2
O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania však ich náhradu nepriznal,
nakoľko mu žiadne trovy v tomto konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nemožno podať odvolanie.