Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/225/2013 z 29. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2013, sp. zn. 4Co/225/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1111238671.1 Krajský súd Bratislava | 4Co/225/2013 | ECLI:SK:KSBA:2013:1111238671.1 | 2013-05-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 96 OSP, § 93 ods. 2 OSP, § 93 ods. 4 OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/13be08d0-31b0-4b31-b380-bf30b4295a90 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1111238671.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/225/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111238671
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1111238671.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: U. F. R., R..K..S.., so sídlom Ú. X, L., IČO: XX
XXX XXX, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, Údernícka ul. č. 5, Bratislava, proti
odporcovi: E.. Š. P., nar. XX.XX.XXXX, Ž. X.Á.. X, XXX XX L., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporcu: B. na S. S. R. P., IČO: XX XXX XXX, Y. XX, J., zast. advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Nám.
SNP 7, Stropkov, o zaplatenie istiny 152,69 EUR s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka
proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. novembra 2012, č. k. 11C/44/2012-57, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 19,33
EUR k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zrušil platobný rozkaz č.k. 21Ro/93/2011-33 vydaný
Okresným súdom Bratislava I zo dňa 16.11.2011, zastavil konanie, odporcovi a vedľajšiemu
účastníkovi náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo výške 9,87
EUR, prostredníctvom Daňového úradu Bratislava. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 96 O.s.p. a tým, že
navrhovateľ vzal návrh pred začatím konania späť a žiadal konanie zastaviť. Rozhodnutie o trovách
konania odporcu odôvodnil § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a tým, že odporca by mal právo na náhradu
trov konania, nakoľko mu však žiadne trovy nevznikli, resp. si ich neuplatnil, súd mu ich náhradu
nepriznal. Pokiaľ išlo o trovy vedľajšieho účastníka, ktorý si ich náhradu uplatnil, rozhodol podľa §
150 ods. 1 prvá veta O.s.p. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa v tomto prípade hodnotil skutočnosť,
že cieľom združenia na ochranu spotrebiteľa vo všeobecnosti je predovšetkým kolektívna ochrana
spotrebiteľov, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských
sporov v pozícií vedľajšieho účastníka. Považoval právne zastúpenie združenia na ochranu spotrebiteľa
v pozícii vedľajšieho účastníka za účelové, v rozpore so zmyslom tohto inštitútu, keďže úlohou
samotného združenia je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch. Hodnotil právne zastúpenie
ako nadbytočné a nehospodárne, keďže združenie sa samo prezentuje ako inštitúcia spôsobilá na
ochranu spotrebiteľa aj v rámci súdneho konania. Konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho
právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov a z toho plynúcej nehospodárnosti
konania. Nebolo mu zrejmé, akým spôsobom sa vedľajší účastník dozvedel o prebiehajúcom konaní
a na základe čoho do neho vstúpil na podporu odporcu, keďže o predmete konania nemohol vedieť
ani samotný odporca v dôsledku skutočnosti, že doposiaľ neprevzal žiadnu súdnu zásielku. Vrátenie
súdneho poplatku navrhovateľovi odôvodnil ust. § 11 ods. 3 a 4 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov.

Proti tomuto uzneseniu v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania vedľajšieho
účastníka podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník z dôvodu, že uznesenie v jeho napadnutej
časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol
ho v napadnutej časti zmeniť a priznať mu náhradu trov prvostupňového konania v sume 29,08 EUR



a odvolacieho konania v sume 19,33 EUR na účet právneho zástupcu. Uviedol, že združenie ako
právnická osoba zameraná na ochranu spotrebiteľov vstúpilo legitímne v súlade s ust. § 93 ods.
2,3 O.s.p. z vlastného podnetu do predmetného sporu v pozícii vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného spotrebiteľa. Mal za to, že jeho vstup do konania bol opodstatnený, pretože navrhovateľ
vzal návrh späť až po jeho vstupe, ktorý bol účinným prostriedkom ochrany spotrebiteľa v súdnom
konaní. Namietal, že už len samotný jeho vstup do konania pôsobil v množstve súdnych sporoch pre
navrhovateľa odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku
vzal svoj návrh na začatie konania späť a konanie žiadal zastaviť. Podľa jeho názoru je už samotný
vstup do konania Združenia ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa je dostatočným účinným
prostriedkom zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Poukázal na č. 7 ods. 1 Smernice
rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a súd by mal podľa neho
vychádzať z tohto čl. a podporiť tento prostriedok účinnej ochrany spotrebiteľov v súdnych konaniach
tým, že Združeniu prizná náhradu trov konania, pretože v opačnom prípade by mohla byť činnosť
nemajetného združenia paralyzovaná. Uviedol, že je namieste otázka, prečo súdy nepovažujú za
nehospodárne a neúčelné trovy právneho zastupovania nadnárodnej finančnej skupiny, pozostávajúce
zo štyridsiatich deviatich spoločnosti v takmer 30 krajinách, pričom iba samotný navrhovateľ zamestnáva
210 zamestnancov a táto spoločnosť nemá problém teda zabezpečiť si vlastné právne oddelenie,
pretože vymáhanie pohľadávok je jedným z hlavných predmetov činnosti navrhovateľa a napriek
tomu, že žaloby navrhovateľa sú zhodné v tisíckach iných vecí, súdy nezisťujú účelnosť trov u
dodávateľa, ale paradoxne u bezmajetného Združenia, ktorého jediným cieľom a poslaním je ochrana
práv spotrebiteľa. Vo svojom odvolaní ďalej vedľajší účastník uviedol, že pokiaľ by sa v praxi presadil
názor popierajúci vedľajšiemu účastníkovi právo na právneho zástupcu vzhľadom na predmet jeho
činnosti, prípadne z dôvodu, že jedna členka Združenia má právnické vzdelanie, avšak právnu prax
nevykonáva, bolo by problematické zastupovanie advokátmi napríklad sudcov, prokurátorov, advokátov,
ministrov spravodlivosti, predsedov vlád, ktorí sú právnikmi, čo by bolo v evidentnom rozpore s platným
právom, ale aj s každodennou realitou. Mal za to, že nemožno mať žiadne ilúzie o ušľachtilých
pohnútkach navrhovateľa vo vzťahu k späťvzatiu návrhu, keďže navrhovateľ pragmaticky, v snahe
nenavyšovať vo svoj neprospech trovy konania a zachrániť podstatnú časť zaplateného súdneho
poplatku, berie svoje návrhy späť na súdoch, kde Združenie vstupuje do spotrebiteľských konaní,
pretože si je dobre vedomý, že doslova zahlcuje súdy desaťtisíckami žalôb o spotrebiteľské pohľadávky,
aj o pohľadávky z neprijateľných zmluvných podmienok a pohľadávok vzniknutých po použití nekalých
obchodných praktík. Vytkol súdu prvého stupňa, že pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval
v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou praxou
a slovenskou právnou realitou, pričom poukázal na č. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 38 a čl.
47 Charty základných práv EÚ. Uviedol, že o dôvodnosti priznania trov vedľajšieho účastníka svedčí
aj novelizované znenie ust. § 137 O.s.p. v zmysle ktorého, vedľajšiemu účastníkovi výslovne patrí
náhrada výdavkov za zastupovanie advokátom. Túto úpravu zohľadňuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ
z 22.12.2010, sp.zn. C-279/09. Poukázal na množstvo súdnych rozhodnutí (predovšetkým
Krajského súdu v Prešove, v Košiciach v Banskej Bystrici), v ktorých vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi
bolo rozhodnuté tak, že vedľajšiemu účastníkovi bola náhrada trov konania priznaná.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že vedľajší účastník musí
byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v
spotrebiteľských veciach, nakoľko podľa údajov registrácie Ministerstvom vnútra SR samotné združenie
má vo svojich radoch členov, ktorí majú právnické vzdelanie. Z vlastných skúseností mal vedomosť, že
združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu odporcu, a to oznámením
o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov
konania. Mal za to, že z uvedeného je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania,
nemá združenie žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. Uviedol, že paušálny vstup združenia
zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy
konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných
prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Zastával názor, že trovy vedľajšieho účastníka
nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným
osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. Dovolil si upozorniť, že súd nepriznaním náhrady trov konania
vedľajšiemu účastníkovi neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy konania neboli účelne vynaložené a neboli
ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Uviedol,
že vedľajší účastník v súvislosti s dôvodnosťou trov konania poukázal na ustanovenie § 137 O.s.p.,



avšak podľa navrhovateľa združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu,
ktorý odporcu v konaní nezastupuje. Z uvedeného dôvodu nemožno pri zdôvodňovaní oprávnenosti
nároku na náhradu trov konania argumentovať vyššie uvedeným ustanovením, nakoľko to priznáva
náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného
predpisu, čiže ide najmä o Centrum právnej pomoci. Zastával názor, že ustanovenia Charty základných
práv EÚ ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník poukazuje sa týkajú
všeobecne ochrany spotrebiteľa. Žiadne z predmetných ustanovení nepoukazuje na to, že by sa
združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je
vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Zastával názor, že konaní
vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu
trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť prvostupňový súd správne prihliadol a
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby
odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania preskúmal a potvrdil. Zároveň si uplatnil trovy konania
v odvolacom konaní vo výške 19,33 EUR s DPH pozostávajúce z jednej polovice úkonu právnej služby
vo výške 9,96 EUR s DPH a režijného paušálu k právnemu úkonu 9,37 EUR s DPH.

Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto
ustanovenie dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší
účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu,
za ktorý sa na základe poznámky 10a považuje aj zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Právo spotrebiteľov združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto
združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať
práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov, vyplýva z § 3 ods.
4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Takto založené združenie sa
môže na súde podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania, aby odstránil protiprávny stav, rovnako ako sám spotrebiteľ.
Práva spotrebiteľov teda môže združenie chrániť tým, že sám podá návrh na súd proti porušiteľovi práva,
môže podľa § 26 ods. 5 O.s.p. zastupovať účastníka na základe plnomocenstva, alebo môže vstúpiť do
konania ako vedľajší účastník podľa § 93 ods. 2 O.s.p.

Podľa ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako
účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní
podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a
povinnosti ako účastník, z čoho možno vyvodiť, že aj vedľajší účastník, rovnako ako hlavný účastník
konania, má právo na právnu pomoc pred súdmi (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a teda má
právo i na náhradu trov právneho zastúpenia (§ 137 ods. 1 O.s.p.). Vedľajšiemu účastníkovi rovnako
môže súd priznať náhrada trov právneho zastúpenia len vtedy, ak boli vynaložené v súvislosti s daným
konaním a účelne.

Náhradu trov konania v prípade, ak dôjde k zastaveniu konania, upravujú ustanovenia § 146 ods. 1
písm. c/ a § 146 ods. 2 O.s.p..

Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku nemá
žiaden z účastníkov, ak konanie bolo zastavené. Pokiaľ však niektorý z účastníkov zavinil, že konanie
muselo byť zastavené, postupuje sa podľa ustanovenia § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p., ktorá predpokladá
zodpovednosť za zavinenie toho účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania.
Preto, ak navrhovateľ vezme návrh späť v zásade platí, že zastavenie konania zavinil a je preto povinný
hradiť trovy konania odporcovi. Z tejto zásady je stanovená výnimka § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.
podľa ktorej, ak dôvodne podaný návrh bol vzatý spať pre správanie odporcu, je tento povinný hradiť



trovy konania. Dôvodnosť podania návrhu sa i v tomto prípade posudzuje procesne, t.j. z
hľadiska vzťahu výsledku správania sa odporcu k nároku navrhovateľa.

V danej veci sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 152,69 Eur s príslušenstvom na základe
neuhradených faktúr za poskytnuté telekomunikačné služby na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 04.07.2007 uzavretej s postupcom - R. V., C..R... Vedľajší účastník vstúpil do konania podaním
doručeným súdu 08.02.2012, ktorým požiadal o zaslanie návrhu na začatie konania a jeho príloh.
Navrhovateľ podaním z 12.11.2012 vzal návrh v celom rozsahu návrh späť bez uvedenia dôvodu, na
základe čoho súd prvého stupňa dňa 21.11.2012 uznesením č.k. 11C/44/2012-57 konanie vo veci
zastavil.

Súd prvého stupňa v danej veci späťvzatie návrhu pri rozhodovaní o náhrade trov konania hodnotil z
hľadiska stanoveného § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. a podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu
záveru, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania a je preto povinný nahradiť jeho účelne vynaložené
trovy. V danom prípade bolo potom potrebné skúmať, či trovy právneho zastúpenia boli vynaložené
účelne, resp. či vôbec boli vynaložené. Z obsahu spisu, ako aj samotného odvolania vyplýva, že vedľajší
účastník si uplatnil trovy konania, ktoré pozostávali z odmeny za prevzatie a prípravu zastúpenia, vrátane
prvej porady s klientom.

Trovy vynaložené účastníkom konania v spore (a platí to aj pre vedľajšieho účastníka), musia byť
v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania a ich vynaložením sa musí
sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo ako v danom prípade, procesná obrana
proti takémuto tvrdenému nároku. V tomto konaní nie je možné považovať trovy vynaložené vedľajším
účastníkom, presnejšie, vyčíslené vedľajším účastníkom za účelné, lebo tieto trovy neboli v príčinnej
súvislosti s procesným postojom odporcu, respektíve vedľajšieho účastníka k predmetu konania.

V prejednávanej veci v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania nedošlo ani k vysloveniu
procesného postoja odporcu, ale ani vedľajšieho účastníka k predmetu konania.

Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc je možné vyvodiť z článku 47 Ústavy Slovenskej republiky
a v podstate znamená, že trovy právneho zastúpenia treba možno považovať za účelne vynaložené
trovy. Každý má právo na to, aby bol zastúpený advokátom. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo
obranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok a aj keď účastník má právo na náhradu trov konania,
pretože mal plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. To platí
ako na trovy, ktoré boli označené ako nevyhnutné, i pre trovy právnej pomoci. Nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia však nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez
uvedenia nových, procesne významných skutočností a to platí aj na podania advokáta, ktoré neobsahujú
žiadne skutočnosti, vzťahujúce sa na predmet sporu, na skutočnosti, ktoré zostali medzi účastníkmi
konania sporné a treba ich dokazovať, a sú významné pre posúdenie veci samej.

Z uvedeného vyplýva že odporca nielen ako spotrebiteľ nepožiadal vedľajšieho účastníka na svoju
ochranu v tomto spore, nakoľko o prebiehajúcom konaní nemá žiadnu vedomosť a teda nemá vedomosť
ani o tom, že v konaní na jeho strane vedľajší účastník vystupuje. Zároveň je nutné poukázať na
skutočnosť, že cieľom Združenia je kolektívna ochrana spotrebiteľa, podávanie žalôb podľa zákona
o ochrane spotrebiteľa, ako aj zastupovanie spotrebiteľa v občianskom súdnom konaní a vstup do
spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka, čo znamená, že samotné Združenie bolo
vytvorené za účelom ochrany spotrebiteľa, pričom samotné ustanovenie stanov Združenia (§ 9)
konštatuje, že výdavkami Združenia sú výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na správu
združenia. Z uvedeného teda vyplýva, že samotné združenie je spôsobilé a schopné chrániť záujmy
spotrebiteľa, pričom odvolací súd uznáva argumentáciu vedľajšieho účastníka v odvolaní v tom, že má
právo zvoliť si pri účasti v konaní právneho zástupcu, avšak odvolací súd takto vynaložené finančné
prostriedky nepovažoval za účelné bránenie práva samotného účastníka v konaní.

Odvolací súd rovnako za správny považuje aj ten názor súdu prvého stupňa, že
vedľajší účastník, ktorý je založený na ochranu práv podľa osobitného predpisu, v danej veci podľa
zák. č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov, by mal byť schopný poskytnúť odporcovi ako
spotrebiteľovi v spotrebiteľskej veci vedenej na súde odbornú pomoc sám. Tento názor má oporu v
rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 78/03, v ktorom tento súd konštatoval, že nie je porušením
základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR,



ak účastníkovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, súd neprizná
náhradu trov právneho zastúpenia, ak ich nepovažuje za účelne vynaložené, a to práve preto, že
vedľajší účastník bol na ochranu spotrebiteľa zriadený a teda má byť schopný v spotrebiteľských sporoch
spotrebiteľov kvalifikovane zastupovať.

K úvahám odvolateľa, že jeho vstup do konania spôsobil (ako aj v iných obdobných právnych veciach)
späťvzatie návrhu navrhovateľa, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že táto úvaha vedľajšieho
účastníka, je čisto iluzórnou predstavou, keďže späťvzatie návrhu je rýdzim dispozičným právom
navrhovateľa a ani súd nie je oprávnený skúmať (ako už odvolací súd uviedol vyššie), aké dôvody ho
k tomuto dispozitívnemu úkonu viedli.

K námietke vedľajšieho účastníka v odvolaní odvolací súd poznamenáva, že novelizované znenie
ustanovenia § 137 O.s.p. (účinného od 01.01.2012) síce poukazuje na trovy konania, medzi ktoré
zahŕňa aj náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného
predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zastupovanie, ak je
zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Vedľajší účastník má principiálne právo na náhradu trov
konania, čo je v súlade s vyššie uvedeným právnym záverom odvolacieho súdu, avšak účelnosť
trov právneho zastúpenia musí byť skúmaná v každom individuálnom prípade a súd je povinný
skúmať účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva, ktoré musia sledovať procesné
presadzovanie uplatneného nároku alebo procesnú ochranu proti takémuto tvrdenému nároku.

Zároveň je nutné však uviesť, že aj presvedčenie vedľajšieho účastníka, prezentované v jeho odvolaní v
tejto právnej veci, ale aj v obdobných sporoch, ako je odvolaciemu súdu už z jeho rozhodovacej činnosti
známe, týkajúce sa tvrdenia, že jeho vstup do konaní, v ktorých si navrhovateľ uplatňuje svoje premlčané
pohľadávky a nerešpektuje premlčacie lehoty podľa Občianskeho zákonníka, je zavádzajúce, nakoľko
podať návrh na súd je rýdzo dispozitívnym právom navrhovateľa toho - ktorého konania a týmto návrhom
je až súd povinný sa v konaní vysporiadať a o ňom rozhodnúť, pričom vedľajší účastník opomína, že
na premlčanie je povinný súd prihliadať až po námietke vznesenej odporkyňou (vedľajším účastníkom)
a túto vo svojom rozhodnutí aj posúdiť, pričom v prejednávanej veci vedľajší účastník nielen námietku
premlčania nevzniesol, ale najmä vo veci ani nezačal prvostupňový súd konať, keďže k späťvzatiu
návrhu navrhovateľom došlo pred prvým pojednávaním.

Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, napadnuté vo výroku o náhrade
trov konania vedľajšieho účastníka je vecne správne, nakoľko navrhovateľ procesne zavinil zastavenie
konania a preto odporcovi vzniklo právo na ich náhradu. Odporcovi však, ako už odvolací súd
uviedol vyššie, v konaní žiadne trovy nevznikli a trovy uplatnené vedľajším účastníkom neboli účelne
vynaloženými trovami, nakoľko úkony, za ktoré si v konaní uplatnil právo na ich náhradu, neboli
nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. vedľajší účastník neposkytol odporcovi žiadne služby, ktorých
vykonanie by malo akýkoľvek vplyv na rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne
správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
a navrhovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný a uplatnil si právo na náhradu trov konania priznal odmenu
za 1 úkon právnej služby - odvolanie á 9,96 EUR s DPH (1 úkonu právnej služby za podané odvolanie),
1 x 9,37 EUR s DPH režijný paušál, spolu v sume 19,33 EUR s DPH.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.