{"guid": "584e69bb-0595-4c1e-9d1a-7c801d439392:7c0c7bdd-165c-4d06-a375-e9f712274d67", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1112212967.1", "spisova_znacka": "8Co/212/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/212/2013 z 18. 12. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 18. decembra 2013, sp. zn. 8Co/212/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1112212967.1", "identifikacne_cislo": "1112212967", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Helena Kosorínová", "sudca_id": 474, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-helena-kosorinova-474", "datum_vydania": "2013-12-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c0c7bdd-165c-4d06-a375-e9f712274d67", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1112212967.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1112212967.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1112212967.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/212/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112212967
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1112212967.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Q. V., A. B. XXX, W. W., zastúpenom
JUDr. Lubomírom Müllerom, advokátom so sídlom Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, proti
odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13,
Bratislava, o zaplatenie 465,73 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava I, č.k. 10C 92/2012-26, zo dňa 04.marca 2013, v časti priznanej náhrady trov konania,
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti  z r u š u j e  a vec mu v r a c i a   v
tejto časti na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením č.k. 10C 92/2012-26 zo dňa 04. marca 2013 zastavil  súd  prvého  stupňa

s poukazom na ust. § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku  konanie vo veci a odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť  navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške        119,28 eur  pre
účinné späťvzatie návrhu navrhovateľom v celom rozsahu. O náhrade trov  konania rozhodol podľa
ustanovenia § 146 ods. 2 vety prvej  Občianskeho súdneho poriadku a konštatoval, že vo veci muselo
byť konanie zastavené, pretože navrhovateľ zobral späť návrh na začatie konania,  ktorý bol podaný
dôvodne,  keďže odporca priznal navrhovateľovi uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia   až  po
tom, ako bol podaný návrh na súd,  a teda z procesného hľadiska to bol odporca, ktorý zavinil, že konanie
muselo byť zastavené, a preto mu vznikla povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania. Ďalej uviedol,
že  z úradnej činnosti mu je známe, že navrhovateľ si uplatnil na súde aj ostatné čiastkové nároky, ktoré
mu titulom náhrady škody vznikli vydaním toho istého nezákonného rozhodnutia,  pričom  všetky tieto
nároky si navrhovateľ mohol uplatniť v jednom konaní, čo by bolo v súlade so zásadou hospodárnosti
konania, takéto samostatné uplatňovanie jednotlivých nárokov vedie totiž           k záveru, že jeho účelom
je navýšenie trov právneho zastúpenia. Keďže v prejednávanej veci ide o drobný spor, pričom uplatnené
trovy konania sú  neprimerané voči pohľadávke,               v súlade s ustanovením § 150 ods. 2 O.s.p.
priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia iba v rozsahu 75% a to tak, že trovy právneho
zastúpenia vyčíslené v sume       159,04 eur, znížil  o 25% na sumu 119,28 eur.

Proti tomuto uzneseniu,  do jeho výroku o náhrade trov konania,  podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby navrhovateľovi nebola priznaná náhrada trov
konania,  alternatívne  jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým,
že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav veci, konanie
má inú vadu, ktorá  mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a  postupom súdu sa mu odňala
možnosť konať pred súdom.

Vytýkal súdu prvého stupňa, že nebral do úvahy skutočnosti podstatné pre priznanie tohto nároku, a
to konanie právneho zástupcu navrhovateľa, ktoré vykazuje znaky šikanózneho  výkonu práva a ktoré



je súčasne konaním v rozpore so zákonom, konkrétne so zákonnou povinnosťou právneho zástupcu
konať s odbornou starostlivosťou pri zachovaní účelnosti a hospodárnosti poskytovaných právnych
služieb a jeho povinnosťou dodržiavať pravidlá profesijnej etiky. Poukázal na to, že právny zástupca
navrhovateľa uplatňoval  u neho jednou žiadosťou  odškodnenia za všetky nároky navrhovateľa (náhrada
nákladov výkonu trestu, náhrada nákladov väzby, náhrada nákladov trestného konania, náhrada straty
na zárobku, náhrada cestovného, náhrada nákladov právneho zastúpenia, náhrada nemajetkovej ujmy)
podľa zákona číslo 119/1990 Zb., pričom následne uplatnil všetky nároky navrhovateľa osobitne, pričom
tak vytvoril viaceré  samostatné súdne konania vedené na tom istom súde.  Poukazoval na to, že v
tomto prípade ide o jednoduchý spor a všetky uplatnené nároky nevyžadujú žiadne špeciálne alebo
fyzicky, psychicky  či finančne náročné dokazovanie, nakoľko tieto nároky vyplývajú priamo zo zákona,
a tento zákon aj presným a jednoznačným spôsobom určuje výšku jednotlivých nárokov, teda v tomto
smere nie je potrebné žiadne výnimočné dokazovanie na účely zistenia výšky jednotlivých nárokov,
všetky uplatňované nároky vychádzajú z toho istého skutkového stavu preukázaného listinnými dôkazmi
a z toho istého právneho titulu. Poznamenal, že hoci navrhovateľ je dominus litis  a zákon ho tak
neobmedzuje žiadnym spôsobom pri uplatňovaní jeho práv prostredníctvom žalôb,  toto postavenie
navrhovateľa však nesmie vytvárať prostredie pre vznik bezdôvodného obohatenia v podobe trov
právneho zastúpenia a  hoci je na navrhovateľovi, akým spôsobom si svoje nároky na súde uplatní, musí
si však byť potom vedomý toho, že v prípade nehospodárnosti a neúčelnosti vynaložených trov právneho
zastúpenia, mu tieto nebudú uhradené, respektíve priznané v súdnom konaní a bude ich musieť
znášať sám, prípadne ich bude musieť znášať sám právny zástupca, ktorý ich svojím neodborným a
nehospodárnym konaním spôsobil; keď on nie je povinný podľa zákona číslo 586/2003 Z.z. uhradiť trovy,
ktoré vznikli v súvislosti so zastúpením, ktoré nebolo vykonané s odbornou starostlivosťou. V tomto
smere poukázal aj na § 2 O.s.p. a zásadu zákazu zneužitia práva. Dodal, že náhrada trov konania nemá
smerovať       k nijakej forme potrestania povinného účastníka, ale jedine k tomu, aby sa oprávnenej strane
kompenzovali náklady, ktoré boli potrebné k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu  práva a v žiadnom
smere nemá znamenať určitú formu obohacovania sa na úkor povinnej strany.  Na podporu svojho
tvrdenia predložil  uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co 598/2012 - 50 zo dňa 30. 11. 2012 a
uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 10Co/29/2012 - 116 zo dňa           31. 01. 2013  a nález Ústavného
súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 988/2012.  Má za to, že takéto konanie nemôže požívať právnu
ochranu, nakoľko ide o šikanózne zneužívanie práva, ktoré je spôsobilé druhému  účastníkovi spôsobiť
škodu.  Namietal, že právny zástupca navrhovateľa nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keďže jeho
úkony nevykazujú známky žiadnej hospodárnosti poskytovania právnych služieb, toto konanie možno
považovať za šikanózne,  za účelom získania bezdôvodného obohatenia sa na úkor štátneho rozpočtu,
v rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho konania, najmä so zásadou hospodárnosti
konania. Zotrval na svojej argumentácii, že právny zástupca si svojím konaním v rozpore so zákonom
sám zavinil vznik trov právneho zastúpenia, ktoré teraz požaduje prostredníctvom inštitútu trov konania v
mene navrhovateľa. Vytýkal  súd prvého stupňa, že priznal náhradu trov konania bez skúmania účelnosti
ich vynaloženia. Súd prvého stupňa tak mal trovy konania nepriznať nielen na podklade ustanovenia §
150 ods. 2 O.s.p., ale aj na podklade ustanovenia 150 ods. 1 O.s.p..

Odvolací súd preskúmal vec podľa ust. § 212 ods.1 O.s.p. v medziach  dôvodov odvolania, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. a dospel k záveru, že  správnosť
právnych záverov súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích námietok  odporcu nie je možné, pre
nedostatok dôvodov jeho rozhodnutia,  vecne preskúmať.

Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky je možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní pred

súdom, vyjmúc prípady obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom

účastníka rozhodnúť, koho ustanoví za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto

voľby (úvahy) neobmedzuje ani iným spôsobom nevymedzuje. Jej kritériá sú autonómnou

vecou účastníka konania.



Právna úprava príkladmo uvádza, že trovami konania sú najmä hotové výdavky účastníkov konania a
ich zástupcov (§ 137 O.s.p.). Takými sú aj odmena advokáta, náhrada

hotových výdavkov a náhrada za stratu času spojená s jeho činnosťou, obsahovo vymedzené

príslušnými predpismi.  Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania  je povinný vždy skúmať
účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania          v spore. Vo
všeobecnosti prestavuje účelnosť  vlastnosť procesu spočívajúcu v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla
nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a kritérií a neprekračuje
ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby,
štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom

na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc.

Z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. nevyplýva, že by odmena za zastupovanie advokátom             v civilnom konaní
bola  sama osebe vždy trovami potrebnými k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva. Je potrebné
prihliadnuť aj na samotný výber procesných prostriedkov zvolených účastníkom v každom konkrétnom
prípade na uplatnenia alebo bránenie práva, ktoré ovplyvňujú aj rozsah trov, na ktorých náhradu môže,
ale tiež rovnako nemusí, účastníkovi vzniknúť nárok, a preto účastník konania musí znášať aj procesnú
zodpovednosť za voľbu konkrétneho prostriedku uplatňovania práva alebo jeho bránenia v súdnom
konaní, ako aj procesné dôsledky spojené  s prípadnou nevhodnosťou  jeho výberu, a to aj v podobe
nepriznania náhrady trov konania. Jednotlivé úkony právnej služby je preto  potrebné posúdiť z hľadiska
dosiahnutia rýchlosti,  efektívnosti a účinnosti súdnej ochrany, ako aj z hľadiska hospodárnosti konania.
Zákonná požiadavka dbať, z hľadiska priznania náhrady trov konania, na účelnosť ich vynaloženia,
nijako neobmedzuje právo účastníka na poskytnutie právnej pomoci (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR) a  nie
je ani v rozpore s podstatou dispozičnej zásady rozhodnúť sa začať súdne konanie podaním jednej či
viacerých žalôb  na súde voči určitému subjektu.

Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne  vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale
jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich  postup v občianskom súdom konaní.
Iná vada konania  je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na
takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v
odvolaní namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese
dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak
je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods.
2 O.s.p..

V posudzovanej veci je nepochybne zrejmé, že navrhovateľ zobral návrh späť, nakoľko odporca zaplatil
žalovanú istinu spolu s požadovaným úrokom z omeškania po podaní návrhu. Súd prvého stupňa
konštatoval v tejto súvislosti zavinenie odporcu na zastavení konania a vyvodil tak vznik jeho povinnosti
zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania s poukazom na ust. § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p.. V tomto
smere súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vznik nároku navrhovateľa na náhradu trov konania,
nakoľko           v danom prípade sa pre rozhodovanie o náhrade trov konania uplatní § 146 ods. 2
veta druhá O.s.p., pretože  návrh bol vzatý navrhovateľom späť pre správanie odporcu; navrhovateľovi
tak vznikol nárok na náhradu  účelne vynaložených trov konania na uplatňovanie jeho práva      (§ 142
ods. 1 O.s.p.).

Súd prvého stupňa podľa ust. § 150 ods.2 O.s.p. krátil nárok navrhovateľa na náhradu trov konania o
25% s poukazom na neprimeranosť ich výšky (159,04 eur) k pohľadávke         (465,73 eur), a preto nárok
na náhradu trov konania znížil na sumu 119,28 eur.  Súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nevysvetlil,
v čom mala neprimeranosť výšky trov konania vo vzťahu k pohľadávke spočívať a z odôvodnenia jeho
rozhodnutia nemožno zistiť, na základe akých úvah dospel k záveru o primeranosti výšky trov konania
zníženej o 25%.



Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že navrhovateľ si uplatnil na súde aj ostatné čiastkové nároky, ktoré
mu titulom náhrady škody vznikli vydaním toho istého nezákonného rozhodnutia, pričom  všetky tieto
nároky si  mohol uplatniť v jednom konaní, čo by bolo          v súlade so zásadou hospodárnosti konania
a že takéto samostatné uplatňovanie jednotlivých nárokov vedie k záveru, že jeho účelom je práve
navýšenie trov právneho zastúpenia. Vo vzťahu k uvedeným zisteniam súd prvého stupňa nevyvodil
žiadne právne závery a ani sa nezaoberal nárokom navrhovateľa na náhradu trov konania z hľadiska
účelnosti ich vynaloženia. Z odôvodnenia rozhodnutia  nemožno zistiť,  ako súd prvého stupňa na tieto
relevantné skutočnosti prihliadol, či ich vzal do úvahy pri rozhodovaní o  náhrade trov konania, resp.
prečo ich nevyhodnotil z pohľadu zásady  účelnosti ich vynaloženia.

Odvolací súd si v tomto smere  v plnom rozsahu osvojil argumentáciu odporcu             a dospel v danom
prípade k záveru, že uplatnenie jedného nároku na náhradu škody navrhovateľom viacerými žalobami,
ktorými sú samostatne uplatňované  jednotlivé položky, z ktorých celkový nárok na náhradu škody
pozostáva, vychádzajúce z rovnakých skutkových okolností a majúce  zákonný podklad v rovnakom
právnom predpise, predstavuje taký  spôsob uplatňovania  pohľadávky, ktorý je v rozpore so zásadami
hospodárnosti a rýchlosti konania      a s požiadavkou účelnosti vynaložených trov konania,  nakoľko
účelom právneho zastúpenia v takomto prípade nie je efektívne poskytovanie právnej pomoci, ale  umelé
navyšovanie trov právneho zastúpenia, ktoré predstavuje zneužívanie práva na poskytnutie právnej
pomoci advokátom v konaní, blížiace sa svojou intenzitou až ku šikanózneho výkonu práva, a preto
takéto trovy konania nemožno priznať, hoci by aj mal navrhovateľ na ne zákonný nárok. Nejde totiž
o bezpodmienečne nevyhnutné trovy, ktoré by bol musel navrhovateľ vynaložiť na dosiahnutie súdnej
ochrany svojho porušeného práva práve  podaním samostatnej žaloby, keď jednou žalobou, týkajúcou
sa všetkých položiek, z ktorých odškodnenie pozostáva, by sa   jednoduchším  (menej zaťažujúcim
protistranu) a hospodárnejším (úspornejším)  spôsobom   dosiahol rovnaký cieľ, teda súdnej ochrany
by sa navrhovateľ rovnako účinne   dovolal bez potreby rozdelenia  nároku na viaceré položky a ich
uplatňovanie si viacerými žalobami,  založenými na rovnakom skutkovom a právnom podklade, vo
viacerých súdnych konaniach.

S ohľadom na uvedené odvolací súd preto zastáva názor, že za účelné  nemožno považovať trovy
právneho zastúpenia za také úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu,
späťvzatie návrhu), na ktoré už vznikol navrhovateľovi nárok  v inom obdobnom konaní, vedenom medzi
totožnými účastníkmi konania o jednom                    z viacerých nárokov  navrhovateľa, založenom na
totožnom skutkom a právnom podklade, bez preukázania takých relevantných dôvodov v tomto ďalšom
konaní, pre ktoré by nevyhnutne museli byť tieto úkony právnej služby  vykonané v samostatnom  konaní
o tomto nároku. Uvedené závery nie sú v rozpore ani s dispozičnou zásadou občianskeho súdneho
konania a nijako neobmedzujú navrhovateľa  na podanie žaloby a na  ďalšie disponovanie         s ňou
a predmetom konania, ktorých voľba však  podlieha princípom   občianskeho súdneho konania, ktoré
treba aj v tomto prípade vykladať tak, aby sa  dosiahol jeho  účel, ktorým je spravodlivá, rýchla a účinná
ochrana práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania (§ 1, § 6 O.s.p.).

So zreteľom na uvedené odvolací súd uzavrel, že uznesenie súdu prvého stupňa              v časti
rozhodnutia o náhrade trov konania nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia a je tak      v rozpore s ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a z neho vyplývajúcej požiadavky preskúmateľnosti
a presvedčivosti súdnych rozhodnutí.

Rozhodnutie vo veci odvolacím súdom by však nahrádzalo prvostupňové  rozhodnutie, čím by bolo
účastníkom odoprené právo namietať správnosť záverov na inštančne vyššom súde. Posúdenie
správnosti výroku rozhodnutia na podklade jeho riadneho odôvodnenia  v rámci dvojinštančného
súdneho konania  je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Požiadavke
dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je preto možné učiniť zadosť
iba kasačným rozhodnutím.

S poukazom na vyššie uvedené nedostatky dospel odvolací súd k záveru, že výrok rozhodnutia súdu
prvého stupňa o náhrade trov konania  nemá dostatočnú oporu v odôvodnení rozhodnutia, ktoré tak
pre nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý a presvedčivý podklad pre opodstatnenosť rozhodnutia o



trovách konania v jeho výrokovej časti. Z tohto pohľadu odvolací súd uzavrel, že pre túto inú vadu
konania spočívajúcu v nepreskúmateľnosti uznesenia súdu prvého stupňa, pre ktorú nie je možné
náležite preskúmať výrok jeho rozhodnutia v tejto časti z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti,
nemožno považovať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti za  správne. Vzhľadom na
túto inú vadu konania, ktorá tak mala vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.)  a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§
221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom súd prvého stupňa odstráni vytknuté nedostatky vo vyššie naznačovanom
smere tak, že svoje úvahy, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu o náhrade trov konania, zákonným
(zrozumiteľným) spôsobom rozvedie a vyporiada sa náležitým spôsobom aj s námietkami odporcu
a v tomto smere posúdi účelnosť navrhovateľom vynaložených trov konania vo vyššie naznačenom
smere; za týmto účelom bude potrebné zistiť,  či už bola navrhovateľovi v jenom z viacerých konaní,
prebiehajúcich na súde o tomto nároku na odškodnenie, právoplatne priznaná náhrada trov konania a
aká,       t.j. z čoho pozostávajúca.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/92/2012", "guid": "6ad3c8e1-e9da-4715-9d6d-0b1b45cea994:4c5d5afe-d1fb-4c87-bf18-e08b8652ece1", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "c6c4dc4c-d75f-4da3-abc5-756bd1c362b7:f66757b9-7db7-4052-8d32-74ebba318776", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8211200072.1", "spisova_znacka": "10Co/29/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10Co/29/2012 z 19. 3. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-03-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8211200072.1"}], "citovane_v": []}