Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/156/2013 z 17. 6. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. júna 2013, sp. zn. 11CoP/156/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1112221257.2 Krajský súd Bratislava | 11CoP/156/2013 | ECLI:SK:KSBA:2013:1112221257.2 | 2013-06-17 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/761f5071-8b0d-4d44-bf83-8a2729787d12 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1112221257.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/156/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112221257
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1112221257.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v právnej veci o návrat maloletých detí: O. J., Q.. XX.XX.XXXX G. Y. J., Q..
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Talianskej aj Slovenskej republiky, zastúpené kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta, Staničná 5, deti rodičov: matka - Y. T., U. J. XXX,
E., štátna príslušnosť Slovenskej republiky, zast. JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., advokátom,
AK Bratislava, Karloveská 3154/32, a otec - R. J., bytom T. A. Z. XX/B, A. (R.), A. U., W., štátna
príslušnosť W. republiky, zast. Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou, AK Bratislava, Dostojevského rad
17, o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie obidvoch rodičov
proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, č.k. 1P 157/2012-357 zo dňa 31.10.2012, jednohlasne
(pomerom hlasov 3:0), takto

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I, č.k. 1P
157/2012-434 zo dňa 20.02.2013 sa p o t v r d z u j e.

Odvolanie otca sa o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením nariadil návrat maloletej O. J., Q.. XX.XX.XXXX G. J. Y. J.,
Q.. XX.XX.XXXX do krajiny ich obvyklého pobytu do W. republiky. Nariadil matke maloletých deti, aby
vrátila maloleté deti do 15 dní od doručenia tohto uznesenia. Určil, že v prípade, že matka maloleté
deti v súlade s výrokom I. tohto uznesenia na územie W. republiky nevráti, je otec R. J. oprávnený po
uplynutí tejto lehoty maloleté deti prevziať za účelom ich vrátenia do miesta obvyklého pobytu maloletých
detí na územie W. republiky. Žiadnemu z účastníkov súd prvého stupňa nepriznal právo na náhradu trov
konania. Súd štátu náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil článkom 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článkom
1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu 25.10.1980
( ďalej len Dohovor ), článkami 12, 13, 19 Dohovoru, § 2 zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom. Pre rozhodnutie použil aj Nariadenie Rady ( ES ) č. 2201/2003,
pričom mal preukázané, že maloleté deti mali obvyklý pobyt v W., krajinu obvyklého pobytu matka detí
nespochybňovala. Pri posúdení výkonu opatrovníckeho práva otcom maloletých detí bolo jednoznačne
a bez pochybnosti preukázané, že na základe rozsudku W. súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť
21.12.2011 boli deti zverené do výlučnej osobnej starostlivosti otca, ktorý sa o ne staral približne od júna
2010, a výkon opatrovníckeho práva v súlade s uvedeným rozsudkom realizoval. V danom prípade



nadobudol opatrovnícke právo otec zo zákona a na základe právoplatného rozhodnutia súdu mal deti
vo výlučnej starostlivosti, opatrovnícke právo a starostlivosť o deti vykonával, pričom bez jeho súhlasu
matka nemohla rozhodnúť o zmene miesta obvyklého pobytu maloletých detí. Súd prvého stupňa mal
preukázané, že došlo dňa 03.02.2012 k neoprávnenému premiestneniu detí z W. na územie Slovenskej
republiky. Uvedené mal preukázané výsluchom rodičov, keď neoprávnenému premiestneniu matkou v
zmysle vyššie uvedeného Dohovoru skutočne došlo. Matka v čase realizácie svojho styku s maloletými
deťmi v W. upraveného rozhodnutím súdu a po dohode s otcom odišla v neprítomnosti otca a bez jeho
súhlasu s maloletými deťmi na Slovensko. Otec matke súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal,
plánovanie jej odchodu nevedel a z neoprávneným premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril.
Podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu návratu detí, hneď na druhý deň kontaktoval príslušné
policajné orgány, pretože nevedel kde sa matka s deťmi zdržiava. Dňa 22.03.2012 podal žiadosť o návrat
detí v snahe vec vyriešiť mimosúdne na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže
na Slovensku a po neúspešnej mediácii podal dňa 03.07.2012 návrh na súd. Súd prvého stupňa
poukázal na skutočnosť, že tak Dohovor, ako aj Nariadenie sú založené na zásade najlepšieho záujmu
dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, vyžaduje okrem jedinej výnimky
spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v článku 13 a 20 Dohovoru vždy návrat
dieťaťa. V danom prípade súd nemohol prihliadať na obranu matky v súvislosti s jej lepšou schopnosťou
a podmienkami na výchovu a starostlivosť o deti, na ktoré sa odvolávala, pretože tieto skutočnosti
boli vyhodnotené vecne a miestne príslušným súdom v W. v decembri 2011, ktorého právoplatným
rozsudkom boli deti zverené do výlučnej osobnej starostlivosti otca a ktorý posudzoval schopnosť
každého z rodičov zabezpečiť výchovu a starostlivosť o deti, nakoľko súd rozhodoval o návrhu oboch
rodičov. V tomto bode súd prvého stupňa konštatoval pochybenia matky, ktorá od júna 2010 prestala
zabezpečovať starostlivosť o deti, ktoré pred rozhodnutím súdu vo veci samej predbežným opatrením
neboli zverené otcovi, teda matka mohla starostlivosť o deti za pomoci sociálnych orgánov vykonávať.
Matka žila v W. niekoľko rokov, mala tam trvalý pobyt, ovláda W. jazyk, doposiaľ je vydatá za talianskeho
štátneho občana, v W. pracovala i poberala sociálne dávky. Je nesporné, že vecne i miestne príslušným
súdom na rozhodnutie o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností je súd v W.. V konaní
neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat
by deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Podľa
rozhodnutia súdu sa majú deti vrátiť do miesta ich obvyklého pobytu, do domácnosti otca, ktorý má podľa
vykonaného dokazovania pred W. súdom vytvorené vhodné podmienky pre ich ďalšiu starostlivosť, ako
aj osobnostné predpoklady. Súd prvého stupňa nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca nemohol
vyhovieť a preto nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu do W. republiky. O
trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., o trovách štátu rozhodol
podľa 148 ods. 1 O.s.p..

Opravným uznesením opravil súd prvého stupňa odôvodnenie týkajúce sa trov konania na strane 10 v
ods. 6, kde bolo nesprávne uvedené rozhodnutie o trovách konania podľa § 165 ods. 1 písm. a/ O.s.p.,
keď správne mal byť uvedený § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p..

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie matka maloletých detí, otec maloletých detí podal odvolanie
v časti náhrady trov konania.

Matka v odvolaní namietala závery súdu prvého stupňa, uviedla, že nie je pravdou, že by deti mali
obvyklý pobyt v W., obvyklý pobyt detí je na Slovensku, ktoré s ňou teraz žijú. Túto námietku uplatnila aj
na pojednávaní 05.10.2012 kde uviedla, že obvyklý pobyt detí je na Slovensku. Súd prvého stupňa na
viackrát opakovanú námietku neprihliadol. Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav a nevykonal
všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Zamietol vypracovanie psychologického
posudku, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu odlúčenia maloletých detí od matky, prípadne ich návratu
do W. republiky. Po návrate detí do W. by došlo k nútenému rozdeleniu súrodencov, nakoľko najstaršia
dcéra matky U. R. žije so svojou matkou na Slovensku. Súd nedostatočne zisťoval pomery otca v W., keď
otec má v W. pochybné zamestnanie. Nesprávne postupoval súd, keď nariadil návrat, pretože neskúmal
kto vykonával opatrovnícke právo v čase premiestnenia a zadržania detí. Taktiež sa nezaoberal otázkou,
že návrat detí by vystavil deti fyzickej alebo duševnej ujme alebo by ich inak priviedol do neznesiteľnej
situácie. Súd prvého stupňa v konaní nezisťoval názor maloletých detí, pričom poukázal na to, že
vypočutie dieťaťa by sa nemalo vylúčiť iba na základe veku. Upozornila tiež v rodných listoch maloletých
detí vydaných 21.10.2010 je ako otec maloletých detí uvedený E. R. a maloleté deti majú priezvisko R.



a nie J. tak, ako je uvedené v uznesení. Žiadala zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh otca
zamietnuť alebo rozhodnutie zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Otec navrhol potvrdiť uznesenie súdu prvého stupňa ako správne, keď námietky matky vyhodnotil tak,
že tieto nie sú sporné a súd prvého stupňa sa nimi náležite zaoberal.

Matka v doplnení odvolania predložila súdu správu psychológa o psychickom stave maloletých detí.

Otec v doplnení odvolania uviedol, že na uvedené správy nemožno prihliadať, pretože všetky dôkazy a
skutočnosti bolo potrebné predložiť do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Poukázal
však na to, že aj tieto správy psychológa preukazujú, že jednak maloletá O., ako aj maloleté Y. nie sú
vzhľadom na svoj vek a stupeň vyspelosti schopné formulovať svoje názory a stanoviská a tieto i náležite
vyjadrovať. Z uvedeného vyplýva, že súd správne vyhodnotil, že v konaní nie je vhodné maloleté deti
vypočuť.

Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., prejednal
vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolaniu matky nie je možné vyhovieť.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vyvodil z neho správny právny záver a svoje
rozhodnutie aj riadne zdôvodnil, v odvolaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za
následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa, s ktorými
sa stotožňuje.

Na potvrdenie správnosti dôvodov odvolací súd dopĺňa:

Súd prvého stupňa náležite vyhodnotil obvyklý pobyt detí v Taliansku, keď z obsahu spisu a vykonaného
dokazovania vyplýva, že deti v čase premiestnenia nesporne mali obvyklý pobyt v W.. Tým, že matka deti
premiestnila neoprávnene na Slovensko ich obvyklý pobyt na Slovensku týmto nezaložila. Je nesporné
a nespochybniteľné, že rozhodnutím W. súdu J. XXX/XXPP O.. XXXX/XX zo dňa 02.12.2011 boli deti
zverené do osobnej starostlivosti otca s právom styku matky s maloletými deťmi. Matka nespochybnila
skutočnosť, že pokiaľ sa s deťmi stretávala bývala v hoteli a takto prevzala deti do starostlivosti a po
takomto styku aj deti neoprávnene premiestnila na Slovensko. V tomto smere teda námietky matky
týkajúce sa obvyklého pobytu detí sa javia ako právne irelevantné. Z rozhodnutia W. súdu, ktorým boli
deti zverené do starostlivosti otca aj vyplýva, že bola dostatočne preverená starostlivosť otca o maloleté
deti, pričom na jeho strane zistené závady neboli, naopak konštatovali sa závady starostlivosti na strane
matky a preto aj maloleté deti boli zverené do starostlivosti otca, kde W. súd zistil lepšie podmienky
pre ich opateru. Súd prvého stupňa dostatočne zisťoval aj najlepší záujem maloletých detí, keď deti
boli premiestnené z prostredia otca, ktorý sa staral o ich výchovu a vykonával opatrovnícke práva na
územie iného štátu ktorý je ich obvyklým pobytom. Účelom vyššie citovaného Dohovoru je zabezpečiť
jednak rýchly návrat detí do krajiny obvyklého pobytu, ale aj usporiadanie všetkých pomerov týkajúcich
sa maloletých detí v krajine obvyklého pobytu. Odvolací súd nevyhovel taktiež odvolaniu matky v časti
ktorou namietala, že deti v konaní neboli vypočuté. Z obsahu spisu vyplýva, že ide o deti v útlom veku
a podľa názoru odvolacieho súdu samostatne v tejto veci by názor vyjadriť nevedeli a na tento názor
by ani nebolo možné prihliadať. Právo dieťaťa vyjadriť samostatne svoj názor patrí maloletému dieťaťu
v rozsahu jeho schopností a rozumovej vyspelosti s ohľadom na jeho vek. Čím je dieťa staršie tým
väčšia pozornosť má byť venovaná jeho názoru. Dieťa sa nemá chápať len ako objekt, ale ako aktívny
účastník tohto procesu, toto stanovisko je zdôraznené aj tým, že mu zákon nepriznával len práva, ale
ukladá aj povinnosti. S týmto právom dieťaťa korešponduje povinnosť venovať názoru dieťaťa náležitú
pozornosť, ktorá je však obmedzená jeho vekom a rozumovou vyspelosťou. Názor dieťaťa je možné
rešpektovať do tej miery, do akej miery je dieťa schopné posúdiť, či mu je vlastné rozhodnutie na
prospech alebo nie. Takéto skutočnosti v konaní neboli preukázané, preto aj podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo možné výsluch detí vykonať a výsluch sa vzhľadom na ich vek a stupeň vyspelosti javí, ako
nevhodný. Doklady od psychológov, ktoré matka predložila charakterizujú deti ako tiché a plačlivé, citlivé,
problémy na ktoré matka detí poukazuje nemožno jednoznačne pripísať skutočnosti, že sa majú vrátiť
späť do krajiny obvyklého pobytu, keď v tejto krajine súdom boli dôsledne všetky pomery maloletých detí
preskúmané. Dlhodobé odlúčenie od matky, na ktoré správa psychológa poukazuje boli jednoznačne



zapríčinené matkou, keď v konaní pred W. Y., ako aj z obsahu spisu vyplynulo, že matka starostlivosť
o deti zanedbávala a viackrát deti nechala deti v starostlivosti otca. V dôsledku tohto jej správania boli
deti zverené otcovi. Námietka týkajúca sa rodného listu maloletých detí sa v tomto konaní taktiež javí
ako bezvýznamná, keď otcovstvo navrhovateľka bolo vyriešené v W., pričom v tomto konaní je potrebné
uvedené závery akceptovať.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 219 O.s.p..

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v časti trov konania podal odvolanie otec maloletých detí.
Uznesením č.k. 1P 157/2012-411 zo dňa 04.12.2012 súd prvého stupňa návrh otca na odpustenie
zmeškania odvolacej lehoty proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, č.k. 1P 157/2012-357 z
31.10.2012 zamietol.

Z obsahu spisu, ako aj z vyššie citovaného uznesenia vyplýva, že otec zmeškal lehotu na podanie
odvolania, keď z obsahu spisu vyplýva, že zástupkyňa otca osobne prevzala písomné vyhotovenie
uznesenia, ktorým súd rozhodol vo veci samej na pojednávaní dňa 31.10.2012. Odvolanie ktoré podal
otec maloletých detí dňa 20.11.2012 bolo podané po zákonom stanovenej 15 dňovej lehote oneskorene.

Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odmietol odvolanie otca maloletých detí.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 146
ods. 1 písm. a/ O.s.p..

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.