Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/640/2013 z 8. 12. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 8. decembra 2013, sp. zn. 6Co/640/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1205222730.1 Krajský súd Bratislava | 6Co/640/2013 | ECLI:SK:KSBA:2013:1205222730.1 | 2013-12-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 37 OZ, § 219 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3dbf13a1-79bc-43a0-bc83-dbd76b971458 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1205222730.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/640/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205222730
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1205222730.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu
JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: M. M., U. F. XX, zastúpená:
JUDr. Peter Pandy, advokát, AK Ľ Kossutha 99, Kráľovský Chlmec, proti žalovanému: Slovenský
plynárenský priemysel, a.s., Mlynské nivy 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpený: Advokátska
kancelária MGA IURIS, s.r.o., Pri starej prachárni 10, Bratislava, o zaplatenie 426,44 euro s prísl.,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. júla. 2013 č. k. 19C
83/2006-194, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd 1. stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala
zaplatenia 12 847 Sk ( 426,44 eur ) z titulu nevyplateného podielu na hospodárskom výsledku za
rok 2001. Žalobkyni súd prvého stupňa uložil povinnosť nahradiť žalovanému k rukám jeho právneho
zástupcu trovy konania a právneho zastúpenia spolu vo výške 169,86 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na X.. Bola
zaradená v tarifnej triede I s tarifnou mzdou 7 100,- Sk mesačne. Jej pracovný pomer u žalovaného
sa skončil dohodou dňom 15. 7. 2002. Právny predchodca žalovaného Y. R. R., Š.. R.. uzavrel s R. K.
M. Kolektívnu zmluvu na roky 2001 až 2003, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1.1.2001. Žalobkyňa svoj
nárok odvodzovala z § 14 tejto kolektívnej zmluvy, podľa ktorého žalovaný zabezpečí v príslušnom roku
tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch vo výške tarifnej mzdy dosiahnutej v predchádzajúcom
roku s tým, že podiel na hospodárskych výsledkoch bude vyplatený vo výplatnom termíne za mesiac
august 2002. Dňa 11.12.2001 uzavreli zmluvné strany dodatok č. 3 ku Kolektívnej zmluve, v ktorom
sa zmluvné strany dohodli, že sa ruší § 14 Kolektívnej zmluvy. Tento dodatok nadobudol účinnosť dňa
11.12.2001. Žalovaný uvádzal, že zisk z 1. polroka 2001 prešiel do základného imania a 2. polrok
bol uzavretý so stratou. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je
dôvodná. Už v čase podania žaloby na súd bol § 14 Kolektívnej zmluvy zrušený a preto sa vyplatenie
podielov na hospodárskych výsledkoch nemohlo stať nárokovou zložkou mzdy žalobkyne. Okrem toho,
márne uplynula 12 mesačná lehota, počas ktorej do prijatia novej kolektívnej zmluvy mohol zamestnanec
uplatniť svoj nárok na súde. Nárok žalobkyne nie je dôvodný aj preto, že žalovaný nedosiahol v roku
2001 kladný hospodársky výsledok. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a
o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.



Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia
prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Súd prvého stupňa podľa nej nesprávne
vyhodnotil dokazovanie, keď nevypočul ňou navrhnutých svedkov X. G. X., ktorí by preukázali neplatnosť
dodatku číslo 3 ku kolektívnej zmluve. Dôvodila, že neexistuje logický dôvod, prečo by sa predseda
odborového zväzu pán Kulifaj vzdal už existujúceho práva na vyplatenie podielov, a prečo by podpisoval
dodatok bez súhlasu a bez vedomosti ďalších členov odborového zväzu. Rozhodnutie súdu 1. stupňa
považovala za nepreskúmateľné, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny
potvrdiť. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p. ), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Ustanovenie § 14 kolektívnej zmluvy SPP, š.p. (nazvaného „Podiely na hospodárskych výsledkoch„)
uzavretej na roky 2001 až 2003 stanovuje: „zamestnávateľ zabezpečí v príslušnom roku tvorbu
podielov na hospodárskych výsledkoch vo výške priemernej tarifnej mzdy dosiahnutej v SPP, š.p.
v predchádzajúcom roku. Konkrétny postup vyplatenia podielov bude upravený vnútropodnikovým
predpisom, vopred prerokovaným s POZ. Termín vyplatenia je stanovený vo výplatnom termíne za
mesiac august príslušného roka“. Kolektívna zmluva v tomto znení bola podpísaná dňa 29. mája 2001,
za SPP ,š.p. jeho generálnym riaditeľom Z.. R. X. a za POZ jej predsedom N. X.. Ustanovenia
predmetnej kolektívnej zmluvy boli následne menené a dopĺňané prostredníctvom dodatkov číslo 2, 3,
4. Pre posudzovaný prípad bol rozhodujúci dodatok číslo 3, ktorého platnosť spochybňovala žalobkyňa.
Predmetný dodatok bol prijatý v nasledovnom znení: „ V súlade s ustanovením zákona č. 2/1991 Zb.
o kolektívnom vyjednávaní, v znení zmien a doplnkov a časťou I § 4 bod 2 kolektívnej zmluvy SPP ,
a.s. na roky 2001 až 2003 sa zmluvné strany dohodli na tomto jej dodatku : I § 14 „ Podiely na
hospodárskych výsledkoch“ - pre rok 2001 sa ruší celý paragraf. Nasledujúce paragrafy sa prečíslujú na
§ 14 „ Doplnkové dôchodkové poistenie “ atď..... Tento dodatok je neoddeliteľnou súčasťou kolektívnej
zmluvy SPP, akciovej spoločnosti na roky 2001 až 2003 a nadobúda účinnosť dňom jeho podpisu oboma
zmluvnými stranami“. Dodatok bol podpísaný dňa 11. decembra 2001 za SPP a.s. Z.. J. S.Í., predsedom
predstavenstva SPP a.s. a generálnym riaditeľom, Z.. D. W., členom predstavenstva SPP, a.s. a za POZ
jej predsedom N. X.. Aj bez potreby vykonania znaleckého dokazovania, je na prvý pohľad zrejmé, že
podpisy predsedu POZ N.U. X., tak na samotnej pôvodnej kolektívne zmluve, ako aj na predmetnom
dodatku, sú rovnaké. Rovnako predmetný dodatok bol podpísaný, tak na strane zamestnávateľa ako aj
odborovej organizácie, na to oprávnenými osobami.

Odvolací súd poukazuje aj na obsah návrhu na zrušenie rozhodnutia rozhodcu podaného podľa
ustanovenia § 14 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní zo dňa 16. 1. 2008, ktorý do
spisu založila žalobkyňa (č. l. 63-67 spisu). Ide o návrh, ktorý podal samotný Plynárenský odborový zväz
(POZ) voči rozhodnutiu rozhodcu Z.. H. X., ktorý neuznal nárok na vyplatenie podielov. V tomto podaní
POZ poukazuje na existenciu dodatku číslo 3 ku kolektívnej zmluve (nepopiera ani jeho platnosť), pričom
má len zato, že nebol správne pochopený jeho výklad. Podľa neho motívom a úmyslom predmetného
dodatku malo byť vyplatenie podielov na hospodárskych výsledkoch za rok 2000 (nie 2001). Podľa
POZ bolo potrebné predmetný dodatok vykladať tak, že zmluvné strany sa v súlade s ustanovením §
6 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní dohodli o pozastavení účinnosti predmetného ustanovenia
(§14), pričom to jednoznačne časovo ohraničili, a to odo dňa podpisu dodatku dokonca roka 2001,
teda do 31. 12. 2001. Obdobie pred tým a potom však zostalo predmetným dodatkom nedotknuté.
Úmysel uvedeného dodatku pozastaviť účinnosť na určitý čas potvrdzuje podľa POZ aj vyjadrenie osôb
konajúcich za účastníkov dodatku číslo 3, a to p. N. X., vtedajšieho predsedu POZ ako aj Z.. J. S.,
vtedajšieho predsedu predstavenstva SPP, a.s. Z uvedeného potom vyplýva, že ani samotný POZ
(ktorého členmi boli aj žalobkyňou navrhnutí svedkovia - R.. X., R.. X.) nepopieral existenciu a platnosť
dodatku číslo 3 ku kolektívnej zmluve, jeho spornosť spočívala len v rozdielnom výklade jeho obsahu
účastníkmi. V dôsledku toho aj odvolací súd je názoru, že výsluch navrhnutých svedkov (ktorí mali podľa
žalobkyne preukázať nepodpísanie dodatku číslo 3 ku kolektívnej zmluve) je nadbytočný a teda postup
súdu 1. stupňa bol správny, keď ich výsluch, v súlade so zásadou hospodárnosti konania, nevykonal.

Pokiaľ ide o výklad sporného dodatku č. 3, odvolací súd v zhode so súdom 1. stupňa, mal za to,
že tento zrušil nárok na vyplatenie podielu na hospodárskych výsledkoch žalovaného za rok 2001. K



uvedenému záveru bolo možné dospieť výkladom účastníkmi použitého slovného spojenia „ruší sa celý
paragraf (14) pre rok 2001“. Ak teda §14 v jeho znení upravoval „povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť
v príslušnom roku tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch vo výške priemernej tarifnej mzdy
dosiahnutej v SPP, š.p. v predchádzajúcom roku“, tak jeho zrušenie pre rok 2001 znamená, že v roku
2001 takúto povinnosť zamestnávateľ nemal. Keďže za rok 2001 zamestnávateľ takúto povinnosť nemal,
nevznikol zamestnancom ani nárok na jeho vyplatenie vo výplatnom termíne august 2002. Iný výklad by
znamenal zmenu resp. doplnenie toho, čo v predmetnom dodatku nebolo vôbec obsiahnuté (prejavené).
Je totiž rozdiel medzi zrušením „celého“ paragrafu (14) pre rok 2001 (t.j. dochádza k zrušeniu povinnosti
žalovaného vytvoriť podiel a tým aj zrušeniu oprávnenia domáhať sa jeho vyplatenia vrátane zrušenia
jeho splatnosti) a nevyplatením splatného nároku. Ak by mal výklad dodatku smerovať k tomu, že
povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť tvorbu podielov sa týkala len roku 2000 resp. že toto ustanovenie
bolo časovo ohraničené (obdobie predtým a potom zostalo nedotknuté), tak by tomu zodpovedala aj
jeho formulácia (napr. v znení: „ustanovenie § 14 sa odkladá s účinnosťou na rok 2000“, „povinnosť
zamestnávateľa sa nevzťahuje na rok 2000“, „podiely za rok 2000 nebudú zamestnancom vyplácané“,
„rušia sa nároky, ktorých splatnosť nastala v roku 2001“, „ďalšie roky nie sú touto úpravou dotknuté“ a
pod.). Naopak, účastníkmi zvolenú formuláciu „ruší sa celý paragraf (14) pre rok 2001“ nemožno vykladať
inak, ako tak, že pre rok 2001 povinnosť zamestnávateľa vytvoriť tvorbu podielov na hospodárskych
výsledkoch vo výške priemernej tarifnej mzdy dosiahnutej u zamestnávateľa za rok 2000, nevznikla.
Tým nevznikol ani nárok zamestnancov na ich vyplatenie. Nárok žalobkyne teda nie je dôvodný.

Napokon takýto výklad stráca aj svoj zmysel, keďže k podpísaniu dodatku došlo dňa 11.12.2001 a
tento by mal platiť len do 31.12.2001, t.j. necelý mesiac (logické by bolo, ak by dodatok platil najmenej
1 rok resp. počas celého roka). Ak by sa dodatok týkal obdobia roku 2000, potom nedáva zmysel,
prečo platil len 20 dní v mesiaci december 2001. V tomto mesiaci totiž boli nároky zamestnancov na
vyplatenie podielov za rok 2000 po lehote splatnosti (splatnosť nárokov nastala ešte v auguste 2001),
a žalovaný bol teda 4 mesiace v omeškaní s ich platením. Ak by potom dodatok slúžil na uznanie
takýchto splatných nárokov resp. na ich odpustenie (zánik), nepochybne by sa to odrazilo na slovnej
formulácii dodatku (napr. „žalovaný uznáva nároky...“, „žalovaný nie je povinný vyplatiť nároky splatné
za rok 2000“ a pod.) a nerušil by sa ním celý §14 pre rok 2001 (t.j. vrátane povinnosti podiely vôbec
vytvoriť). Zároveň by sa takýmto dodatkom riešili nároky z minulého obdobia (tie ktoré už vznikli a boli
splatné), hoci prostredníctvom dodatkov sa spravidla upravujú vzťahy sporné príp. vzťahy nové, a to
s účinkami do budúcna.

Za daného stavu sa potom súd 1. stupňa nadbytočne zaoberal existenciou, resp. neexistenciou kladného
hospodárskeho výsledku u žalovaného za rok 2001 ako predpokladu pre vyplatenie žalovaného podielu.
Rovnako (napriek tomu, že sa súd 1. stupňa s touto otázkou nezaoberal) ani formulácia samotného § 14
nevykazuje znaky dostatočnej určitosti právneho úkonu (§ 37 OZ), keď okrem povinnosti zamestnávateľa
zabezpečiť tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch, ďalšie podrobnosti vzniku tohto nároku (s
výnimkou jeho splatnosti) na jeho vyplatenie ponecháva na úpravu vnútropodnikovým predpisom, ktoré
(v súlade so zhodným vyjadrením účastníkov konania) neboli u žalovaného nikdy prijaté. Z uvedeného
potom nie je jednoznačné, komu takéto nároky vznikli, za akých podmienok majú byť vyplatené, či
sa vzťahujú aj na prípady dosiahnutia záporného hospodárskeho výsledku, a pod., čo spochybňuje
samotnú platnosť citovaného ustanovenia kolektívnej zmluvy pre jeho neurčitosť.

Napokon neobstojí argument žalobkyne o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. V danom prípade
napadnutý rozsudok je v plnom rozsahu preskúmateľný, obsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov,
pre ktoré súd dospel k záveru o neopodstatnenosti žalobného návrhu, rovnako obsahuje ustanovenia
právnych prepisov, ktoré súd aplikoval na ním riadne zistený skutkový stav veci a tieto aj náležite
interpretoval. Súd prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich
skutkových okolností, ale aj vec náležite právne posúdil a svoje rozhodnutie patričným spôsobom
odôvodnil.

Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Žalovanému ich náhradu nepriznal (napriek jeho úspechu v konaní), nakoľko mal zato, že tieto neboli
účelne vynaložené. Žalovaný totiž disponuje dostatočnými kvalifikovanými kapacitami nato, aby sám
dokázal v takomto spore úspešne hájiť svoje záujmy. Žalovaný je veľkou obchodnou spoločnosťou,



ktorá disponuje vlastným právnym oddelením. Rovnako povaha a charakter sporu nevyžadovala
potrebu poskytovania právnych služieb externou advokátskou kanceláriou. Odvolací súd nepopiera
právo účastníka na zastúpenie kvalifikovaným právnym zástupcom, avšak trovy účastníka musia byť
v konaní vynaložené účelne. Pod účelne vynaloženými trovami však nemožno rozumieť také trovy,
ktorých vynaloženie nebolo nevyhnutné na kvalifikované uplatňovanie alebo bránenie práva. Keďže
žalovaný (vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu) bol schopný prostredníctvom svojho vlastného
právneho oddelenia, na ktorom zamestnáva kvalifikovaných zamestnancov s právnickým vzdelaním,
hájiť svoje záujmy v predmetnom spore sám, vynaloženie nákladov na externé zastupovanie treba
vykladať na jeho ťarchu, a teda je povinný si ich hradiť sám. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03. Právna veta tohto nálezu znie takto: „Všeobecný súd
neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa § 47 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické
vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelne vynaložené.“

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.