Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoPr/4/2012 z 13. 1. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 13. januára 2013, sp. zn. 6CoPr/4/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1212200262.1 Krajský súd Bratislava | 6CoPr/4/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1212200262.1 | 2013-01-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP, § 68 ods. 1 ZP, § 219 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 149 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/81d65b7b-ad2a-448c-aebc-1f3ba6913409 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1212200262.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/4/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212200262
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1212200262.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov
senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci navrhovateľa: I. T., O. Z. XX,
O., zast. GARANT PARTNER legal, s.r.o. so sídlom Koceľova 9, Bratislava proti odporcovi: Orange
Slovensko, a.s., so sídlom Prievozská 6/A, Bratislava, IČO: 35 697 270, zast. Bobák, Bollová a spol.
s r.o., so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II v Bratislave zo dňa 19.2.2012, č.k. 52Cpr 1/2012-157 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 19.9.2012, č.k.
52Cpr 1/2012-157 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 166,51 € v lehote 3 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám právneho zástupcu odporcu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia,
že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu dané navrhovateľovi dňa 9.1.2011 je
neplatné. Zároveň sa domáhal náhrady mzdy vo výške 3.343,38 € s príslušenstvom, vrátane trov
konania. Súd prvého stupňa zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 989,92 €. Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania výsluchom účastníkov, svedkov,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi mal zato, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, a že okamžité
skončenie pracovného pomeru bolo navrhovateľovi dané zo strany odporcu v súlade so zákonom a
za splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok, ktoré zákon pre platnosť tohto spôsobu skončenia
pracovného pomeru vyžaduje.

Z vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že odporca dňa 9.11.2011 písomným spôsobom
okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny
tým, že v dňoch 1.9.2011 až 7.11.2011, a to aj počas pracovnej doby opakovane neoprávnene
vstupoval do aplikácie Alias Intranet 2 a úmyselne skúmal obsah telekomunikačného tajomstva bez
legitímneho dôvodu. Súd prvého stupňa konštatoval, že dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru bol určitý a zrozumiteľný, okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované so
zástupcami zamestnancov z dôvodu, že u odporcu odborový orgán nepôsobí. Okamžité skončenie
pracovného pomeru odporca doručil navrhovateľovi na pracovisku dňa 9.11.2011. V súvislosti so
spornou skutočnosťou, či porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom bolo natoľko závažné, aby
odôvodňovalo postup odporcu v zmysle § 68 ods. 1 Zák. p. súd prvého stupňa mal zato, že k závažnému
porušeniu pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa skutočne došlo. Súd prvého stupňa uviedol,



že navrhovateľ v období od 1.9.2011 do 7.11.2011 opakovane neoprávnene, t.j. bez relevantných
požiadaviek a súhlasu zákazníkov, vstupoval do aplikácie Alias Intranet 2, pričom 32 vstupov sa týkalo
18 služobných SIM kariet, pridelených zamestnankyniam odporcu, t.j. výlučne žien. Navrhovateľ pri
vstupe do aplikácie zneužil užívateľské práva uvedené na prístup do aplikácie a ďalšie prostriedky
zamestnávateľa, ktoré mu boli poskytnuté na plnenie pracovných úloh (príkladom PC). Navrhovateľ si
prehliadal v rámci týchto vstupov obsah telekomunikačného tajomstva, pričom tieto informácie zdielal
ústne v rámci pracovnej skupiny s ďalšími kolegami, ktorí do predmetnej aplikácie vstupovali rovnako
neoprávnene. Tieto skutočnosti nesporoval ani navrhovateľ, uviedol, že k tomu ho viedla zvedavosť a
zábava, avšak nemal zlý úmysel. Navrhovateľa si bol vedomý istého porušenia pracovnej disciplíny,
mal však zato, že porušenie nebolo takej intenzity, aby odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného
pomeru. Súd prvého stupňa ustálil, že navrhovateľa sa dopustil svojim konaním porušenia pracovnej
disciplíny tak závažným spôsobom, že jeho konanie odôvodňovalo postup odporcu v zmysle § 68
ods. 1 Zák. p. Súd mal zato, že navrhovateľ konal počas dlhšieho časového obdobia opakovane
úmyselne jednak v rozpore so Zákonníkom práce (§ 81 Z.p.), v rozpore s pracovným poriadkom a
internými postupmi zamestnávateľa, tiež v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami, a
to zákonom č. 351/2011 Zb. o elektronických komunikáciách a v rozpore so zákonom č. 428/2002
Z.z. o ochrane osobných údajov a tiež i v rozpore s Ústavou SR. Navrhovateľ zneužil pracovné
prostriedky, ktoré mu boli zverené v rámci jeho pracovnej pozície a neoprávnene prehliadal predmet
telekomunikačného tajomstva, čo v konaní nepoprel. Dopustil sa konania, ktoré je v príkrom rozpore s
právnymi predpismi (§ 63 ods. 2 zák. č. 351/2011 Z.z. a § 18 ods. 2 zák. č. 428/2002 Z.z.) a tiež v príkrom
rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, k čomu využil pracovné prostriedky, ktoré mu boli
zamestnávateľom zverené na výkon práce. Súd takéto konanie vyhodnotil ako opakujúci sa úmyselný
exces zamestnanca a za natoľko závažné porušenie pracovnej disciplíny, že dosahuje takú mieru
intenzity, že odôvodňuje okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom. Navyše odporca
je z titulu charakteru údajov, s ktorými manipuluje nútený, aby od svojich zamestnancov vyžadoval čo
najvyšší stupeň profesionality od tých zamestnancov, ktorí majú prístup k osobným údajom, pričom
takýmto zamestnancom bol aj samotný navrhovateľa. Súd prvého stupňa vyhodnotil i tú skutočnosť,
že akýkoľvek únik chránených údajov, prípadne ich zverejnenie by mohlo vo zvýšenej miere viesť k
poškodeniu dobrého mena odporcu. Vzhľadom na rozsah protiprávneho konania navrhovateľa, jeho
opakovanie a zameranie sa výlučne na osoby ženského pohlavia mal súd zato, že konanie je mimoriadne
závažné aj bez vzniku skutočnej škody. Konanie navrhovateľa nezostalo bez následkov, nakoľko osoba,
ktorej osobné údaje boli zneužité, podala u odporcu sťažnosť. Navrhovateľ sa tohto konania dopustil voči
svojim kolegyniam, čím bola narušená nielen dôvera medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale aj
medzi zamestnancami navzájom. Navyše súd prvého stupňa uviedol, že k zneužitiu telekomunikačného
tajomstva, ktoré je odporca povinný chrániť, došlo práve v rámci poskytovania jeho vlastných služieb.
Obrana navrhovateľa, že takto konal zo zvedavosti a zo zábavy neznižuje závažnosť jeho konania, i z
s poukazom na prehlásenie navrhovateľa zo dňa 11.11.2004, ktoré navrhovateľ podpísal, a z ktorého
vyplýva, že navrhovateľ si bol vedomý, že má dodržiavať telekomunikačné tajomstvo, pričom porušenie
mlčanlivosti a porušenie telekomunikačného tajomstva, ako aj nedodržiavanie vnútorných predpisov
spoločnosti, či už úmyselné, alebo nedbanlivostné bude odporca kvalifikovať ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny, ktoré má za následok okamžité skončenie pracovného pomeru.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1, v spojení s ust. § 149
ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov prvostupňového konania v celkovej výške
989,92 €.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a to
tak, aby určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Zároveň, žiadal aby zaviazal
odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 3343,38 € s úrokmi z omeškania, vrátane trov
prvostupňového a odvolacieho konania.

Navrhovateľ poukázal na súdnu judikatúru (§ 68 ods. 1 písm. p/ Zák. práce) a ustálených faktorov
napr. dlhotrvajúca neprítomnosť v práci, fyzické napádanie, krádeže majetku väčšieho rozsahu,
poškodenie zamestnávateľa v súťaži s iným podnikateľom a iné. Poukázal na tendenčnosť a irelevanciu
vyjadrení odporcu, keď odporca ako dôvod okamžitého skončenia neoznačil len neoprávnené vstupy



na čísla kolegýň (v skúmanom čase tieto čísla kolegýň tvorili len cca jednu polovicu z celkových
neoprávnených vstupov) tiež, že odporca nepreukázal spojitosť medzi párty Orange a vstupmi
navrhovateľa. Navrhovateľa zdôraznil, že u odporcu pracoval od roku 2004 bez akýchkoľvek porušení
pracovnej disciplíny, nebol iniciátorom konania, neukladal, nezasielal, ani inak nespracúval pozerané
údaje, neporušil telekomunikačné tajomstvo jeho poskytnutím iným osobám, odporcovi nevznikla žiadna
škoda, práve naopak navrhovateľ takto predišiel možným škodám zistením nedostatkov vlastného
systému kontroly. Zároveň navrhovateľ poukázal na tú skutočnosť, že svoju prácu si vykonával riadne,
zodpovedne, vykazoval dobré výsledky, miera zavinenia nespočíva výlučne len na navrhovateľovi, ale i
na jeho kolegoch a na samotnom zamestnávateľovi. Mal zato, že spôsob porušenia pracovnej disciplíny
nie je natoľko závažný, aby nepostačovalo zo strany zamestnávateľa uskutočnenie menej radikálnych
krokov voči nemu, tiež intenzita jeho konania nebola tak vysoká, aby odôvodňovala okamžité skončenie
pracovného pomeru. Na strane zamestnávateľa nedošlo k žiadnym nepriaznivým dôsledkom, práve
naopak, zamestnávateľ sa dozvedel o obrovskom nedostatku vo svojom technickom systéme, pričom
zamestnávateľovi jeho konaním nevznikla žiadna škoda.

Zároveň navrhovateľ poukázal na ust. § 55 ods. 3 zák. o elektronických komunikáciách a mal zato, že
práve odporca je tým povinným, ktorý má povinnosť zabezpečiť technicky a organizačne dôveryhodnosť
správ a tým, kto chráni osobné údaje. Súd vôbec neposúdil spoluzodpovednosť odporcu, ktorého
systém spracúvania osobných údajov umožnil prezeranie správ spôsobom nežiaducim, pričom tento
stav u odporcu trval dlhodobo. Bolo len na ľudskom faktore zlyhania zamestnancov, kedy dôjde k
porušeniu práv v oblasti telekomunikačného tajomstva. Mal zato, že odporca po zistení „diery“ vo
vlastnom systéme, tento systém pre zamestnancov zablokoval, čím zvýšil ochranu osobných údajov,
ako aj telekomunikačného tajomstva do budúcna. Za svoje pochybenie však odporca neprijal žiadnu
zodpovednosť, namiesto toho tvrdo sankcionoval navrhovateľa. Odporca dlhodobo nezabezpečil systém
kontroly spracúvania údajov riadne, čo vyplynulo z výpovede svedkov s tým, že kontroly vstupov do
aplikácie Alias Intranet 2 neboli zamestnávateľom vôbec vykonávané. Tým, že odporca vykonal kontrolu
len skupiny šiestich ľudí, u ostatných s rovnakými prístupnými právami odporca len systém zablokoval,
odporca týmto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Predtým odporca nevykonával interné kontroly
systému správy dát zákazníka. Navrhovateľ poukázal na tú skutočnosť, že zo strany odporcu došlo k
porušeniu zásady čl. 2 Zákonníka práce, navyše nie je možné danú situáciu ponechať len na ťarchu
navrhovateľa, ktorý svojim konaním nenaplnil všetky podstatné znaky závažného konania, pre ktoré by
musel opustiť svoje pracovné miesto okamžite. Mal zato, že je možné požadovať, aby zamestnávateľ
voči zamestnancovi postupoval iným spôsobom tak, aby síce zamestnanca potrestal, ale nezasiahol
neprimerane do sféry jeho práv. Mal zato, že navrhovateľ svojim konaním nenaplnil požadovaný stupeň
intenzity porušenia pracovnej disciplíny, pričom uviedol, že súd prvého stupňa nezhodnotil zistený
skutkový stav objektívne a právne správne, nezoberal sa pochybeniami a spoluzodpovednosťou na
strane odporcu pri technickom spracúvaní telekomunikačného tajomstva, ako aj osobných údajov
zákazníkov.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil a priznal odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 166,51 €
pozostávajúce z písomného podania na súd vo výške 131,13 €, režijný paušál vo výške 7,63 € +
20 % DPH. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami navrhovateľa v tom smere, že navrhovateľ nenaplnil
podstatné znaky závažného konania, aby musel svoje pracovné miesto opustiť okamžite a bez nároku
na náhradu mzdy. Uviedol, že Zákonníka práce nedefinuje pojem závažného porušenia pracovnej
disciplíny, a preto je na zváženie zamestnávateľa, aké konanie svojho zamestnanca vyhodnotí, ako
hrubé porušenie pracovnej disciplíny. S ohľadom na pracovnú pozíciu navrhovateľa, ktorý sa mohol
dostať k osobným údajom zákazníkov, a to aj zamestnancov odporcu mal navrhovateľ povinnosť správať
sa profesionálne, eticky a morálne. Jeho zlyhanie preto nebolo možné akceptovať a nevyvodiť voči nemu
vážne dôsledky. Neoprávnené prekročenie pracovných povinností sa okrem navrhovateľa dopustili i
jeho ďalší spolupracovníci, ktorí si takto získané informácie zdielali medzi sebou navzájom. Navrhovateľ
takýto vstup do aplikácie nepoprel. Zdôraznil, že predmetom posúdenia konania navrhovateľa nebol
len jeden jeho neoprávnený vstup do aplikácie, ale aj ďalších 32 neoprávnených vstupov, ktoré sa
týkali telefónnych čísiel 18 kolegýň. Tým sa intenzita konania niekoľkonásobne zvýšila. Navrhovateľ
bol skúsený, zamestnávateľom poučený, poznal citlivý charakter údajov s ktorými pracoval. Preto
odporca predpoklad navrhovateľovu profesionalitu a kvalifikáciu. Pokiaľ navrhovateľ vidí nesprávnosť
rozhodnutia súdu v nesprávnom právnom posúdení veci, jeho argumentácia sa týka nesprávnych



skutkových zistení a záverov súdu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce použil správny
predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Odporca mal zato, že právne posúdenie predmetnej veci zo strany súdu je správne.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovania, správne vec posúdil po právnej
stránke, objektívne a dôsledne posúdil všetky okolnosti daného prípadu.

Správne súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny
závažným spôsobom s tým, že jeho konanie odôvodňovalo postup odporcu v zmysle § 68 ods. 1
Zák. práce, t.j. okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom. Takýto záver vyvodil na
základe vykonaného dokazovania jednak výsluchom účastníkov, jednak výsluchom svedkov a všetkých
listinných dôkazov, s ktorými sa súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu oboznámil. Navrhovateľ
sa dopustil v dňoch 1.9.2011 až 7.11.2011 porušenia pracovnej disciplíny tak, ako to bolo uvedené v
okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 9.11.2011. Dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru bol dostatočne určitý, nezameniteľný so žiadnym iným dôvodom, pričom okamžité skončenie
pracovného pomeru bolo navrhovateľovi doručené priamo na pracovisku dňa 9.11.2011. Správne
súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ ako zamestnanec odporcu zneužil pracovné prostriedky
zverené mu v rámci jeho pracovnej pozície a neoprávnene prehliadal predmet telekomunikačného
tajomstva. Tým sa dopustil konania, ktoré je v rozpore so Zákonníkom práce zák. č. 351/2011 Zb.
a zák. č. 428/2002 Zb., navyše správne súd prvého stupňa poukázal i na prehlásenie navrhovateľa
zo dňa 11.11.2004, ktoré navrhovateľ podpísal, pričom si bol vedomý, že porušenie mlčanlivosti a
porušenie telekomunikačného tajomstva, ako aj nedodržiavanie vnútorných predpisov spoločnosti, či
už nedbanlivostné, alebo úmyselné bude zo strany odporcu kvalifikované, ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny, ktoré má za následok okamžité skončenie pracovného pomeru.

Navrhovateľ v písomne podanom návrhu uviedol, že síce sa dňa 8.11.2011 priznal, že nazrel do
obsahu obrazovej správy zaslanej sťažovateľom, avšak iba v rozsahu pracovnej zodpovednosti a
kompetencií vymedzených navrhovateľovi opisom pracovnej náplne, ktoré mu boli bežne umožnené bez
prekonávania prekážok systému, v ktorom pracoval. Uviedol, že uvedenú správu žiadnym spôsobom
nešíril, či inak nezdielal. Z vykonaného dokazovania naopak vyplynulo, že takéto nazeranie do obrazovej
správy nebolo v súlade s pracovnou náplňou navrhovateľa, nakoľko akýkoľvek vstup navrhovateľa bez
priamej požiadavky zákazníka bol vstupom neoprávneným, čo potvrdil i svedok B. S. vo svojej výpovedi
dňa 30.5.2012.

Súd prvého stupňa sa v dostatočnom rozsahu venoval i ďalšej skutočnosti, či porušenie pracovnej
disciplíny zo strany navrhovateľa bolo tak závažné, aby bol v tomto prípade zo strany odporcu
daný dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 Zák. práce. Správne
súd prvého stupňa poukázal na opakujúce sa a úmyselné konanie navrhovateľa, keď zneužil nielen
pracovné prostriedky, ale aj svoju pracovnú pozíciu v súvislosti s neoprávneným prehliadaním predmetu
telekomunikačného tajomstva. Túto skutočnosť v konaní nepoprel ani samotný navrhovateľ. Správne
súd prvého stupňa poukázal na odporcu, ktorý je v súvislosti s charakterom údajov, s ktorými
manipuluje nútený od svojich zamestnancov vyžadovať vysoký stupeň profesionality, a to najmä u
tých zamestnancov, ktorí majú bezprostredný prístup k osobným údajom, v danom prípade sa to



týkalo i samotného navrhovateľa. Odvolací súd má zato, že v danom prípade išlo o protiprávne
konanie navrhovateľa takej intenzity, že bol daný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že išlo o citlivé údaje. Keď v systéme navrhovateľ pracoval s
osobnými údajmi zákazníkom, je nevyhnutná absolútna dôvera u zamestnancov, ktorí s takýmito údajmi
pracujú a odporca sa dôvodne spoliehal na to, že títo nebudú vstupovať do systému a predmetný
systém zneužívať. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na charakter práce odporcu, ako mobilného
operátora. Tiež z výpovede svedka Q.. X. Ď., ako zamestnanca, ktorý mal nastarosti bezpečnosť
systému, a ktorý potvrdil, že intenzita vstupov, vrátane vstupov navrhovateľa bola veľmi vysoká, pričom
všetci títo zákazníci boli zamestnankyne odporcu a boli to ženy. Navyše z výpovede svedkyne H.. U. S.
vyplynulo, že síce sa jednalo o zamestnankyne odporcu, ale služobný mobil, ktorý tieto mali k dispozícií,
mohli používať aj na súkromné účely a obsahovali teda aj súkromné údaje, a práve tieto súkromné MMS
si navrhovateľ a iní pracovníci prezerali.

Súd prvého stupňa dôkladne zvážil všetky okolnosti daného prípadu, neobstojí preto dôvod navrhovateľa
uvedený v odvolaní, že súd prvého stupňa pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny
navrhovateľa neprihliadol aj k ďalším hľadiskám, k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú vykonáva, k
doterajšiu postoju k plneniu pracovných úloh. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na dostatočné
a riadne zdôvodnenie súdu prvého stupňa, keď navrhovateľ zneužil svoje postavenie v rámci mu
zverenej pracovnej pozície u odporcu, dopustil sa závažného protiprávneho konania, keď neoprávnene
prehliadal predmet telekomunikačného tajomstva v rozpore so zákonom a internými právnymi predpismi,
získal informácie, využil, resp. zneužil systém a neoprávnene prehliadal obsah MMS správ. Práve
preto, že u odporcu navrhovateľa pracoval už od roku 2004, bol skúseným zamestnancom, mal
a mohol vedieť o príslušných povinnostiach vo vzťahu k predmetným údajom. Odporca oprávnene
predpokladal u navrhovateľa jeho profesionalitu a dôvodne vzhľadom na dĺžku pracovného pomeru
mal zato, že navrhovateľ bude dodržiavať etiku, pracovnú morálku. Nepredpokladal, že by navrhovateľ
využil svoj prístup za účelom neoprávneného vstupu a cielene, navyše opakovane vyhľadával a
prehľadával schránky svojich kolegýň. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že už samotný vznik
tejto situácie na pracovisku poškodil odporcu, pričom mohlo k dôjsť ešte aj k závažnejším následkom,
prípadne aj k poškodeniu dobrého mena odporcu v prípade úniku chránených údajov a ich prípadného
zverejnenia, keď u odporcu v danom prípade ide o subjekt, ktorý je povinný chrániť osobné údaje
a telekomunikačné tajomstvo. V odvolaní navrhovateľ poukazuje okrem iného i na tú skutočnosť,
že svojim konaním v podstate predišiel možným škodám zistením nedostatkov vlastného systému
kontroly u odporcu; túto obranu navrhovateľa však odvolací súd považuje za zavádzajúcu. V konaní
neboli preukázané porušenia zo strany odporcu. Pracovníci, vrátane navrhovateľa, ktorí do systému
vstúpili, mali oprávnenie doňho vstupovať, neprelomili žiadne bezpečnostné bariéry. Z výpovede svedka
bezpečnostného technika vyplynulo, že z pracovnej náplne a výkonu práce jednotlivých zamestnancov
vyplynulo, na základe čoho a za akým účelom mali jednotliví zamestnanci do systému prístup. Sám
svedok uviedol, že obdobné neoprávnené prezeranie zo strany zamestnancov v minulosti nebolo
zaznamenané, nebolo prešetrované a ani neboli takéto okolnosti zistené. Správne navrhovateľ poukázal
na zlyhanie ľudského faktora, nakoľko odporca staval na ich profesionálnom prístupe v súvislosti s
plnením pracovných povinností, keď sa v prvom rade spoliehal na etickú a morálnu stránku svojich
zamestnancov, ako i na prehlásenia, vrátane prehlásenia, ktoré v roku 2004 podpísal i navrhovateľ, v
ktorom sa zaviazal, že bude dodržiavať telekomunikačné tajomstvo a všetky vnútorné normy spoločnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny s
poukazom na ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1, v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p..
Odporca mal v odvolacom konaní plný úspech, a preto mu odvolací súd priznal uplatnené trovy právneho
zastúpenia za 1 úkon - vyjadrenie k odvolaniu 131,13 €, režijný paušál 7,63 € a 20 % DPH, celkom trovy
právneho zastúpenia vo výške 166,51 €. Trovy je navrhovateľ povinný s poukazom na ust. § 149 ods.
1 O.s.p. zaplatiť k rukám právneho zastúpenia odporcu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.