{"guid": "0308b630-b4a4-43c5-9bb6-c6bef159717c:768f74e9-ecc2-4aba-90aa-75377167b586", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1212223971.1", "spisova_znacka": "11CoP/270/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/270/2013 z 23. 9. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. septembra 2013, sp. zn. 11CoP/270/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1212223971.1", "identifikacne_cislo": "1212223971", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Martin Murgaš", "sudca_id": 211, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martin-murgas-211", "datum_vydania": "2013-09-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Rozvod"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-22", "nazov": "§ 22 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-22", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-23", "nazov": "§ 23 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-23", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-23"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-22", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-23"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/768f74e9-ecc2-4aba-90aa-75377167b586", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1212223971.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1212223971.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1212223971.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/270/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212223971
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1212223971.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov
senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: O. Š.,
D.. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, N., zastúpeného JUDr. Miroslavom Kúkelom, advokátom, so sídlom
Súmračná 13, Bratislava, proti odporkyni: G. Š., D.. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, N., zastúpenej JUDr.
Petrom Agalarevom, advokátom, so sídlom Adámiho 26, Bratislava, o rozvod manželstva, na odvolanie
odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.02.2013, č.k. 59P/206/2012-26,
jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa   p o t v r d z u j e.

Účastníci nemajú právo na náhradu  trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím súd  prvého stupňa rozviedol manželstvo účastníkov uzavreté dňa
24.06.1978, zapísané v knihe manželstiev bývalého Obvodného národného výboru v Bratislave I, vo zv.
XX, roč.XXXX, na strane XXX, pod poradovým číslom XXX  a s použitím § 144 O.s.p. deklaroval, že
účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie vo veci právne odôvodnil § 18, § 19 ods.1, § 22, § 23 ods.1,2,3 Zákona o rodine, kedy po
vykonaní dokazovania a zhodnotení skutkového stavu dospel k záveru, že manželstvo účastníkov neplní
ani jednu z funkcií vyplývajúcich z dikcie § 18 Zákona o rodine, t.j. že manželia sú povinní spolu žiť, byť
si verní, vzájomne si pomáhať a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Vykonaným dokazovaním zistil, že
účastníci konania už dlhodobo niekoľko rokov žijú oddelene, nehospodária spolu, citovo sú odcudzení
a niekoľko rokov spolu vôbec nekomunikujú. Výpoveďami samotných manželov mal preukázané, že
manželstvo je vážne rozvrátené, nie je v ňom nádej na obnovu manželského spolunažívania  a jeho
udržiavanie nie je ani  v záujme detí, ktoré sú už plnoleté a s navrhovateľom i napriek tomu, že žijú v
spoločnej domácnosti nemajú dobrý vzťah.

Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zmenil a návrh na rozvod manželstva zamietol. Odvolateľka poukázala na to, že od počiatku
dokazovania tvrdila, že vzťahy medzi ňou a manželom rozvrátené nie sú tak vážne, aby sa nedalo
očakávať, že dôjde k obnoveniu ich manželského spolužitia.  Skutočným dôvodom, pre ktorý manžel
podal návrh na rozvod je, že chce dokázať splnenie svojich hrozieb, pričom v logickom ovládaní jeho
konania  mu bráni začínajúca starecká demencia.  Ľudia v ich veku už nežijú aktívnym sexuálnym
životom a ich spolužitie je rovnaké, ako u mnohých iných seniorských pároch - je založené na  vzájomnej



úcte, pomoci, porozumeniu a materiálnej podpore.  Zákonné ustanovenia § 18 až 23 Zákona o rodine
nie je možné jednoducho, sterilne aplikovať na ich prípad bez ohľadu na stav a vek účastníkov a najmä
na to, kto a akým spôsobom zapríčinil súčasný stav  a či je možné obnoviť stav pôvodný. Ich zotrvanie
v manželskom zväzku nie je v rozpore s ich záujmami a potrebami, ale ani v rozpore so zákonom.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a
právne správne potvrdiť poukazujúc na to, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil dôkazy o tom, že
manželstvo účastníkov konania neplní svoj účel, je hlboko rozvrátené  a nie je možné obnoviť spolužitie
manželov.   Pokiaľ ide o tvrdenie odporkyne o jeho stareckej demencii, toto nie je pravdivé, čoho dôkazom
je aj jeho úspešné podnikanie.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.) t.j. v celom
rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2  O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad,
kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci  súd prvého stupňa nerozhodol
podľa § 115a O.s.p., nejedná sa o  konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a
nariadenie odvolacieho pojednávania si nevyžadoval   ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru,
že odvolanie proti rozsudku, ktorým súd prvého stupňa rozviedol manželstvo účastníkov uzavreté dňa
24.6.1978  nie je odporkyňou  podané dôvodne. Súd prvého stupňa v danom prípade  riadne zistil
skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností
( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti  uplatneného návrhu,   výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne  odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje                   s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie,  prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd  nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,  v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v
ktorom súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní   vyhovel návrhu na rozvod manželstva. Keďže
vo svojom rozhodnutí dostatočne zodpovedal na  v konaní nastolené otázky relevantného charakteru,
odvolací súd osvojac si dôvody rozhodnutia  súdu prvého stupňa,  využíva možnosť danú mu ust. § 219
ods.2 O.s.p.  na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

Podľa ust. § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených
prípadoch.

Podľa ust. § 23 ods.1,2,3 Zákona o rodine môže súd na návrh niektorého z manželov manželstvo
rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne rozvrátené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže
plniť svoj  účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode
na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí.

Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností
manželov podľa § 18 a 19.

Pre doplnenie dôvodov rozhodnutia  a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odporkyne
odvolací súd  poukazuje na to, že hore citované ustanovenia  hmotnoprávneho predpisu zakotvujú



objektívny princíp rozvodu manželstva a zároveň vymedzujú podmienky pre rozvod manželstva.
Manželstvo je možné rozviesť iba v odôvodnených prípadoch ( § 22 Zákona o rodine ) za
predpokladu splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok pre rozvod, ktorými sú: a) vážnosť
narušenia manželských  vzťahov ( vážnosť rozvratu vzťahov medzi manželmi ), b/ trvalosť rozvrátenia
manželských vzťahov, c) pre existenciu tohto vážneho a trvalého rozvrátenia manželských vzťahov
( rozvratu manželstva ) manželstvo nemôže plniť svoj účel, t.j. vytvárať harmonické a trvalé životné
spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí, d) od manželov nemožno očakávať obnovenie
manželského spolunažívania, e) rozvod manželstva nebude v rozpore so záujmami mal. detí.
Základným predpokladom pre zrušenie manželstva rozvodom je skutočnosť, že sa manželia alebo jeden
z nich vo vzájomnom správaní neriadia pravidlami ustanovenými v Zákone o rodine  ( § 18 a 19 ), a že
toto správanie so zreteľom na jeho dĺžku a intenzitu, spôsobuje vážny rozvrat medzi manželmi.

Kvalifikovanosť rozvratu medzi manželmi je pritom daná nielen jeho intenzitou a dĺžkou, ale aj
skutočnosťou, že v dôsledku tohto rozvratu manželia spolu nežijú. Skutočnosť, či manželia spolu žijú
alebo nie, nie je viazaná na existenciu  spoločného bydliska ( keď môžu síce spoločne bývať v jednom
byte, ale nežijú spolu), ale  na otázku ich osobného ( vrátane intímneho ), ale i majetkového spoločenstva,
t.j. spoločného zdieľania radostí a problémov, spoločného trávenia voľného času, osobnej starostlivosti
o druhého manžela, spoločného nakladania s finančnými prostriedkami a pod..

Vychádzajúc z odvolania odporkyne,  z ktorého   obsahu je možné vyvodiť námietku  o nesprávnych
skutkových záveroch prvostupňového súdu  ( § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p. ) odvolací súd uvádza, že
vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov )  by sa malo vytvárať na základe
starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby
vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa  ust. § 132 O.s.p.  dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr.                       § 133, § 134, § 135 O.s.p.).
Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom
inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa
navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.                            V posudzovanom
prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vykonaným dokazovaním riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj  dostatočne  odôvodnil;  z
odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti  a s hodnotiacou
väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu, t.j. záver
o vážnom narušení  a trvalom rozvrátení vzťahov medzi manželmi, na základe ktorého už manželstvo
nemôže plniť svoj účel.

V prejednávanom prípade z vykonaného dokazovania ( výsluchu účastníkov konania, svedkyne O.. R.
Š. )  i podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne vyplynulo, že účastníci i napriek tomu, že žijú v
spoločnej domácnosti na adrese F. XX S. N.,  od roku 2004 vzájomne nekomunikujú,  nežijú spolu, sú
ako  „ dve samostatné jednotky „ ( výsluch O.. R. Š. ) a sú dlhoročne citovo odcudzení - táto skutočnosť
vyplynula nielen z návrhu a výsluchu navrhovateľa, ale i  z výsluchu  odporkyne, ktorá v priebehu
pojednávania nariadeného na deň 13.2.2013 okrem iného  uviedla, že  „ manžela ako muža nemá rada
a cíti k nemu len ľútosť, že sa tak zmenil“.

V nadväznosti na zhodnotenie všetkých v konaní zistených skutočností vo vzájomnej súvislosti je potom
potrebné dôjsť k záveru, že zákonné podmienky predpokladané  v ust. § 23 Zákona o rodine sú  v tomto
prípade dané, keďže medzi manželmi sa jedná o kvalifikovaný rozvrat, v dôsledku ktorého manželia
od roku 2004 spolu nežijú.  Z okolností prípadu je jednoznačné, že  medzi manželmi sa jedná o



vážne a trvalé  narušenie manželských  vzťahov, pre  ktoré  manželstvo nemôže plniť svoj účel, t.j.
vytvárať harmonické a trvalé životné spoločenstvo zabezpečujúce s prihliadnutím na seniorský vek a
potreby manželov najmä  spoločné zdieľanie radostí a problémov, spoločné trávenie voľného času,
osobnú starostlivosť o druhého manžela a  spoločné nakladanie s finančnými prostriedkami.    Zo
žiadnej okolnosti prípadu nevyplynulo ani to, že  od manželov možno očakávať obnovenie manželského
spolunažívania, keď túto možnosť navrhovateľ  v návrhu a i v ďalšom priebehu konania vôbec
nepripustil.

Pokiaľ ide o námietku odvolateľky týkajúcu sa necitlivej aplikácie ustanovení Zákona o rodine  súdom
prvého stupňa (  dávajúc pritom  do pozornosti vysoký vek oboch manželov )  je nutné skonštatovať, že
rozvod manželov je možné čiastočne vnímať ako súkromnú otázku rozvádzajúcich sa manželov, ktorý
je  zároveň  legitímnou formou riešenia manželského konfliktu, a to i v prípade, ak  sa jedná o manželov
v seniorskom veku. Okolnosť, že manželia sú vo vyššom veku neznamená, že  súd pri  zistení splnenia
zákonných podmienok pre  rozvod manželstva, nemôže pristúpiť k zrušeniu manželstva rozvodom.

Pokiaľ ide o námietku odvolateľky o tom, že duševný stav navrhovateľa je poznačený začínajúcou
stareckou demenciou treba uviesť, že odporkyňa  túto okolnosť neuviedla ani vo vyjadrení sa k návrhu
na rozvod manželstva a ani v ďalšom priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Z obsahu  návrhu
na rozvod manželstva a zo zápisnice z pojednávania  nariadeného súdom prvého stupňa  na deň
13.02.2013 nevyplýva, že by navrhovateľ nebol schopný posúdiť následky spojené s jeho návrhom a
ani to, že trpí akoukoľvek  duševnou poruchou brániacou mu „ v logickom ovládaní jeho konania „.

Na základe uvedeného po prihliadnutí  i na správnosť záverov súdu vo výroku o trovách konania ( §
144 O.s.p.),  odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p.  napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods.1 v spojení s § 144 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "59P/206/2012", "guid": "28ef1880-3d7b-4917-b4f7-e0f0d6186c16:c803b5cf-c7b5-44da-8ae8-87ff73cbc22b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}