Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/616/2012 z 30. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2013, sp. zn. 14Co/616/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1410207019.1 Krajský súd Bratislava | 14Co/616/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1410207019.1 | 2013-05-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 150 ods. 1 OSP, § 93 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/802fb111-3bb1-4590-b38f-4816be786e69 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1410207019.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/616/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410207019
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1410207019.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: SPORT FIBRIL s.r.o., so sídlom Horný Val 8/17,
Žilina, IČO: 36 854 158, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., so sídlom
Jilemnického 30, Martin (pôvodne Deptinvest Limited, so sídlom 33 Porter Road, P.O. BOX 3169
PMB 103, Road Town, Tortola, Britské Panenské ostrovy), proti odporkyni: L. Š., G. Z. Q. X, Z., za
účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov,
zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie
951,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava IV v Bratislave zo dňa 15.6.2012, č.k. 24C/219/2011- 165 v časti náhrady trov konania

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 15.6.2012, č.k.
24C/219/2011- 165 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa: I. Opravil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 24C
219/2011 - 157 zo dňa 30. marca 2012 tak, že namiesto dátumu vyhotovenia rozhodnutia 30. apríla 2012
má byť správne uvedené 30. marca 2012.

II. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie ohľadne trov konania (II. výroku uznesenia) odôvodnil tým, že rozsudkom č.k. 24C
219/2011-157 zo dňa 30.3.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.5.2012, návrh navrhovateľa na
zaplatenie 951,44 eura s príslušenstvom v celom rozsahu zamietol, a o trovách konania rozhodol podľa
§ 151 ods. 3 O.s.p..

Súd poukázal na § 151 ods. 1, 2, 3 a 142 ods. 1 O.s.p. a uviedol, že v súlade so zásadou "úspechu v
konaní" by v predmetnom prípade prichádzala do úvahy náhrada trov konania v prospech odporkyne,
ktorá mala vo veci plný úspech, keďže súd návrh v celom rozsahu zamietol, a vedľajšieho účastníka,
ktorý v konaní vystupoval na jej podporu.

Odporkyni však súd náhradu trov konania nepriznal s tým, že táto náhradu trov konania nežiadala, a
ani je žiadne trovy v konaní nevznikli.

Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že u neho absentuje zákonný
predpoklad pre priznanie náhrady trov konania, a to ich účelnosť, lebo pri vedľajšom účastníkovi



- združení založenom na ochranu práv spotrebiteľa, súd predpokladá taký rozsah znalosti
spotrebiteľského práva, ktorý mu bez ďalšieho umožňuje poskytnúť účinnú právnu pomoc účastníkovi
konania, na podporu ktorého v konaní vystupuje. Skutočnosť, že sa vedľajší účastník necháva v konaní
zastupovať advokátom, považoval súd za účelové obchádzanie zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, pretože predpokladom činnosti združenia je jeho neziskovosť (§ 25 ods. 3 písm. c) zákona).
Podľa súdu takémuto záveru nasvedčuje aj fakt, že advokát v mene združenia podáva v množstve
sporov, v ktorých združenie vystupuje, obsahovo rovnaké a právne nenáročné podania, ktoré združenie
ako inštitúcia spôsobilá na ochranu práv spotrebiteľa, musí byť schopná z podstaty svojej existencie
podávať sama. Právnym zastupovaním združenia sa potom stráca primárny zmysel jeho existencie -
ochrana práv spotrebiteľa, nakoľko túto poskytuje zvolený právny

zástupca, a združenie ako také, de facto neplní svoje poslanie, pre ktoré bolo založené. Z uvedených
dôvodov súd považoval právne zastúpenie vedľajšieho účastníka za účelové a nadbytočné, a preto mu
náhradu trov nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu, v časti výroku o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie vedľajší účastník prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý poukázal
na postavenie vedľajšieho účastníka ako neziskovej organizácie, ktorá nedisponuje pracovníkmi,
technickým zariadením, ani materiálnym zabezpečením, aby mohla zabezpečovať potrebný právny
servis na desiatkach súdov inak ako prostredníctvom advokátskych kancelárií. Ďalej argumentoval aj
princípom „rovnosti zbraní“, kedy aj v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, má každý právo
na právnu pomoc v konaní pred súdom. Vedľajší účastník je občianske združenie zložené prevažne z
laikov v oblasti práva a právo na zástupcu má prinajmenšom z rovnakých dôvodov ako navrhovateľ,
ktorý ho masovo využíva v typovo rovnakých desiatkach tisícov sporov. Vstupom vedľajšieho účastníka
do konania sa posilňuje postavenie odporcu - spotrebiteľa v konaní, ktorý je často sám o sebe pasívny a
nedokáže sa účinne brániť. Svojou činnosťou preto vedľajší účastník napĺňa ciele politiky Európskej únie
a najmä snahu o podporu záujmov spotrebiteľov a zabezpečenie vysokej úrovne ochrany, a pri napĺňaní
týchto cieľov je odkázaný na právne služby. Podľa vedľajšieho účastníka, práve rozhodovanie súdov v
otázke priznávania nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi ako právnickej
osobe založenej za účelom ochrany spotrebiteľa, môže prispieť k znižovaniu spotrebiteľskej agendy
na súdoch. Ak by na strane spotrebiteľa vystupovalo združenie zastúpené advokátom, dodávatelia by
prestali podávať návrhy, domáhajúce sa premlčaného nároku, pretože by boli následne povinní nahradiť
trovy právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Napadnuté rozhodnutie o nepriznaní trov konania
vedľajšieho účastníka je podľa názoru vedľajšieho účastníka v rozpore s legislatívou Európskej únie a
judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žiadal preto zmenu napadnutého uznesenia a priznanie náhrady trov
prvostupňového a odvolacieho konania v celkovej výške 301,26 eura. Pre prípad, že sa odvolací súd
nestotožní s jeho argumentmi uvedenými v odvolaní , navrhol odvolaciemu súdu, aby prerušil konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
pričom navrhol aj znenie otázok.

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, a po vyhodnotení odvolacích námietok dospel k záveru, že
odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné.

Jednou z podmienok priznania náhrady trov je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha,
boli vynaložené účelne a hospodárne. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak
vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov
právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho
zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť
všetky zákonné (hmotnoprávne aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné
konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby
samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť,
má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak
totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými
materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má zamestnancov s
právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať



a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných
možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len
z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore
so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka
súdneho konania (aj vedľajšieho účastníka), nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je
povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je však otázka
posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu, a ktorá nezasahuje do
práva účastníka na právnu pomoc.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nemožno zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v
konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa
zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady
rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku
na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje
aj na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22. 12. 2010, na ktorý poukázal v odvolaní aj
vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje,
že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre
každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od
schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo
strany vedľajšieho účastníka, boli neúčelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo
za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie
združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov
na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať
svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou,
minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Už
skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení vedenom na Ministerstve
vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo
ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom,
nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie
aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej
registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať
základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti.

Z obsahu spisu navyše vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu, bez
vyzvania odporkyne, dňa 22.2.2012. V čase zahlásenia svojho vstupu do konania nemal vedľajší
účastník zjavne žiadne vedomosti, do akého konania vlastne vstupuje, o čom svedčí to, že súčasťou
jeho oznámenia vstupu bola aj žiadosť advokáta, aby mu súd zaslal návrh na začatie konania a
jeho prílohy. Vedľajší účastník pri udeľovaní plnej moci neposkytol advokátovi žiadne informácie
o konaní a o žalobnom návrhu, a tak advokát nemohol reálne vec ani prevziať a pripraviť sa
na zastupovanie vedľajšieho účastníka tak, aby sa naplnil účel vedľajšieho účastníctva. Napriek
pretrvávajúcej nevedomosti o predmete sporu (o čom svedčí opätovná žiadosť o zaslanie žaloby
s prílohami), vedľajší účastník prostredníctvom svojho advokáta v podaní zo dňa 4.3.2012 vzniesol
námietku premlčania.

Tento úkon po obsahovej aj formálnej stránke predstavuje úkon formulárového a opakujúceho sa
charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Preto ho
odvolací súd vyhodnotil ako úkon, ktorý nevyžaduje rozsiahle právne skúsenosti a na jeho realizáciu
nie je nutné právne vzdelanie. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie
bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať
k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že
všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.



47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi,
ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za
účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie
nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka.

Odvolací súd považuje napadnuté uznesenie v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania
vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

K návrhu vedľajšieho účastníka, aby súd požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o
predbežnej otázke, odvolací súd uvádza, že nie je pre súd záväzný v tom zmysle, že by súd bol povinný
z iniciácie účastníka konania, konanie prerušiť a požiadať o rozhodnutie o predbežnej otázke. To, či súd
podá návrh na Súdny dvor Európskych spoločenstiev závisí od úvahy súdu, či navrhovaná otázka súvisí
s okolnosťami, ktoré môžu viesť k vzniku pochybností o správnom výklade a aplikácii komunitárneho
práva. Keďže odvolací súd nedospel k takému záveru, nie je podľa jeho názoru potrebné ani realizovať
postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Navrhovateľovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.