Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/423/2012 z 25. 8. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 25. augusta 2013, sp. zn. 3Co/423/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1412200822.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/423/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1412200822.1 | 2013-08-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fdd0dfaf-7984-4cb3-827f-9fc633344a74 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1412200822.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/423/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412200822
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1412200822.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava,
IČO: 35 724 803, zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Údernícka 5,
Bratislava, proti odporcovi: U. Y., M.. XX.XX.XXXX, U. B. U. J. Q. Q. - R., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov,
IČO: 42 176 778, zast.: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie
1.226,33-€ s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 18C 11/2012-37 zo dňa 18. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania sa z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti sa p o t v r d z u j e .

Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 46,01 € k rukám
právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil. Navrhovateľovi cestou Daňového úradu
Bratislava vrátil súdny poplatok vo výške 66,87-€. Odporcovi ani vedľajšiemu účastníkovi nepriznal právo
na náhradu trov konania.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nakoľko navrhovateľ vzal návrh v celom rozsahu späť skôr, než sa
začalo pojednávanie, konanie zastavil. Navrhovateľovi vrátil krátený súdny poplatok vo výške 66,87-€.

O náhrade trov konania odporcu ako aj vedľajšieho účastníka na strane odporcu rozhodol podľa ust. §
146 ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania by tak bol povinný nahradiť trovy konania
odporcovi ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu. Nakoľko odporcovi ako ani vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu žiadne trovy konania nevznikli, súd im ich náhradu nepriznal.

Uznesenie súdu prvého stupňa napadol prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa
17.07.2012 odvolaním vedľajší účastník na strane odporcu, a to v časti, ktorou súd vedľajšiemu
účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa názoru vedľajšieho účastníka súd prvého
stupňa vec nesprávne právne posúdil, pričom uznesenie v napadnutej časti vychádza z nesprávnych
skutkových zistení.

V súvislosti s odvodnením súdu prvého stupňa, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že vedľajšiemu
účastníkovi v konaní nevznikli žiadne trovy vedľajší účastník uviedol, že trovy konania si uplatnil v
podaní o vstupe do konania. Ak súd rozhodoval o zastavení konania od stola, mal vedľajšieho účastníka
vyzvať, či mu trovy vznikli a v akej výške. Trovy právneho zastúpenia pritom spočívajú v úkonoch
právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, kedy sa advokátom
zhodnocuje opodstatnenosť či taktika právneho zastúpenia, zisťuje sa evidencia spotrebiteľskej agendy



na súde. Tento úkon v sebe obsahuje aj žiadosť o poskytnutie informácií potrebných na vstup do konania.
Aplikáciu ust. § 150 O.s.p. mal súd prvého stupňa za nenáležitú, nakoľko pre posúdenie možnosti
aplikácie tohto ustanovenia je potrebné zisťovať okolnosti súvisiace so stavom pred začatím konania.

Vedľajší účastník v podanom odvolaní poukázal na to, že navrhovateľ s odstupom niekoľkých rokov
uplatňuje na slovenských súdoch pohľadávky voči spotrebiteľom, ktorí sa dostávajú do nevýhodného
postavenia najmä v súvislosti s nezachovaním dôležitých listín. Štát reprezentovaný súdnou mocou
tak nemôže benevolentne tolerovať nekalú prax navrhovateľa, ktorý zahlcuje súdy desaťtisíckami
žalôb o premlčané pohľadávky aj o pohľadávky z neprijateľných zmluvných pokút, po použití nekalých
obchodných praktík. Aplikáciu ust. § 150 O.s.p. mal v predmetnej právnej veci za nenáležitú, nakoľko
predpokladom jej aplikácie je zisťovanie okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so
správaním účastníkov v priebehu sporu ako aj s okolnosťami uplatnenia nároku, a to s poukazom na
uznesenie NS SR zo dňa 18.01.2012, sp. zn.: 6MCdo 5/2011. Správanie sa žalobcu v spore, najmä
okolnosti za ktorých plošne na celom Slovensku uplatňuje pohľadávky z neprijateľných zmluvných
podmienok po použití nekalých obchodných praktík a premlčané pohľadávky podľa názoru vedľajšieho
účastníka nedávajú predpoklad pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Vedľajší účastník pritom môže
preukázať, že v množstve súdnych sporov pôsobil už jeho vstup do konania pre navrhovateľa
odradzujúco, kedy následne vzal návrh na začatie konania späť, a to aj po vyhlásení rozsudku, dokonca
aj po vydaní platobného rozkazu.

Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
členské štáty zaviazali zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Súdy by mali podporovať tento
prostriedok účinnej v súdnych konaniach tým, že združeniu priznajú náhradu trov konania, v opačnom
prípade bude činnosť nemajetného združenia paralyzovaná. Pri presadení názoru upierajúceho právo
na právneho zástupcu vzhľadom na predmet činnosti združenia by bolo problematické aj zastupovanie
advokátmi sudcov, prokurátorov a podobne. Podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa
30.04.2012, sp. zn. 7Co/31/2012 zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup
k súdu, občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby sa odborne spôsobilý
účastník dal zastúpiť advokátom a aby mu len z tohto dôvodu nemal byť priznaná náhrada trov konania.
Prax pritom potvrdzuje, že najväčšie možnosti na efektívnu pomoc spotrebiteľom poskytuje práve
inštitút vedľajšieho účastníctva, nakoľko spotrebiteľ zvyčajne nevyhľadá pomoc advokáta či združenia.
Predmetná agenda si vyžaduje nielen právnickú kvalifikáciu, ale aj enormné nároky na osoby, ktoré
by agendu systematicky spracovávali, vrátane technického zabezpečenia. Súd z jeho činnosti musí
byť zrejmé, koľko pracovného nasadenia je potrebného na spracovanie predmetnej agendy, ktorá sa v
konkrétnej veci javí ako rutinná či jednoduchá.

Na margo ospravedlnenia neúčasti vedľajšieho účastníka na pojednávaní uviedol, že predmetný
argument svedčí v jeho prospech, nakoľko by sa po vznesení námietky premlčania javila jeho neúčasť
nehospodárna. Súd pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníctva postupoval v rozpore s legislatívou
Európskej únie či judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a slovenskou
právnou teóriou. Podľa Zmluvy o fungovaní EÚ ako aj Charty základných práv EÚ zaviazali zabezpečiť
vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Dôvodnosti priznania trov vedľajšieho účastníctva má svedčať aj
novelizované znenie ust. § 137 O.s.p. podľa ktorého trovami konania je aj náhrada výdavkov právnickej
osoby, oprávnenej zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Na zdôraznenie argumentácie
poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ (druhá komora) z 22. decembra vo veci DEB proti Spolková
republika Nemecko, podľa ktorého zásada účinnej súdnej ochrany ako je stanovená v čl. 47 Charty
základných práv EÚ, sa má vykladať aj v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické
osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať aj zastupovanie advokátom. Ak by
nemajetnému združeniu bolo odmietnuté práva na náhradu trov konania, de facto by to znamenalo
nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov združením na súdoch. Právo na právnu pomoc pred súdmi
vyplýva tiež z čl. 47 Ústavy SR. Ústavný rozmer účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom
spore má vyplývať tiež z nálezov ÚS SR, napr. II. ÚS 78/03, II.ÚS 31/04, II.ÚS 56/05. Na podporu svojich
tvrdení o dôvodnosti náhrady trov vedľajší účastník poukázal na uznesenia KS Prešov z 23.02.2012, č.k.:
2Co/16/2012-60, uznesenie KS Prešov zo dňa 23.02.2012, č.k. 18Co/16/2012-48, uznesenie KS Prešov
zo dňa 30.04.2012, sp, zn. 7Co/31/2012, v ktorých bolo právoplatne rozhodnuté o priznaní ich náhrady.

Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s právnou argumentáciou vedľajšieho účastníka navrhol v
súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (Doktrína CILIFT C-283/81) podľa ust. § 109 ods. 1



písm. c) O.s.p. prerušiť konania a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
a to:

1) Či pod právom na súdnu ochranu podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv
Európskej únie a pod právom na zabezpečenie hospodárskych záujmov spotrebiteľov a pod podporou
združení podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, sa rozumie aj právo na náhradu trov
súdneho konania.

2) a) Či sa má čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty
základných práv Európskej únie vykladať tak, že Združeniu patrí náhrada trov za úspešné vedenie sporu
ako vedľajšiemu účastníkovi na strane spotrebiteľa za úspešné vedenie sporu, ak zmyslom a cieľom
ochrany spotrebiteľa bolo zbaviť spotrebiteľa záväzku z neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa čl. 6
ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
alebo záväzku po použití nekalej obchodnej praktiky podľa Smernice EP a Rady 2005/29/ES z 11.5.2005
o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu.

b) Ak je odpoveď na otázku podľa predchádzajúceho odseku taká, že Združeniu patrí náhrada trov v
súdnom konaní, či možno toto právo nepriznať len z dôvodu, že sa z dôvodu hospodárnosti konania
argumentovalo a následne aj rozhodlo na základe inštitútu premlčania alebo sa rozhodlo o späťvzatí
žaloby žalobcom po námietke premlčania vznesenej v konaní Združením.

3) Či je porušené základné právo spotrebiteľa a Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa
čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, ak súd neprizná právo na náhradu trov konania spotrebiteľovi alebo Združeniu
na ochranu záujmov spotrebiteľov napriek ich úspechu v súdnom konaní a pritom sa nevyporiada s
odlišnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných veciach, ktoré boli súdu predložené, a ktoré sú zjavne
odlišne právne odôvodnené.

4) Či právna úprava podľa § 142 až § 151 slovenského občianskeho súdneho poriadku odporuje právu
Európskej únie, ak neumožňuje Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov priznať plnú náhradu trov
konania, napriek dosiahnutému úspechu v konaní, keď na druhej strane dodávateľovi náhradu trov
konania priznať umožňuje.

5) Či čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a články 38 a 47 Charty základných práv EÚ
treba vykladať tak, že bránia takej aplikácii vnútroštátneho procesného práva, ktoré označuje právne
zastúpenie Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov za neúčelné napriek tomu, že po vstupe
Združenia do konania dodávateľ zobral žalobu späť.

Záverom odvolania si vedľajší účastník vyčíslil a uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho
konania.

Navrhovateľ sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu
podaním zo dňa 02.08.2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 08.08.2012. Žiadal, aby odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil a uplatnil si náhradu
trov odvolacieho konania.

Navrhovateľ vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým nepriznal
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov konania, nakoľko má za to, že v danom
prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Zastával
názor, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej
evidencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Poukázal
na to, že má z vlastných skúseností vedomosť, že združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu
na stav konania a vôľu odporcu, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť
o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania. Mal za to, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do
konania, nemá združenie žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. Zastával názor, že trovy konania
vedľajšieho účastníka na strane odporcu nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo
bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 O.s.p. Uviedol, že vedľajší
účastník na strane odporcu v súvislosti s dôvodnosťou trov konania poukázal na ustanovenie § 137
O.s.p., avšak podľa navrhovateľa združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu,



ktorý odporcu v konaní nezastupuje. Z uvedeného dôvodu nemožno pri zdôvodňovaní oprávnenosti
nároku na náhradu trov konania argumentovať vyššie uvedeným ustanovením, nakoľko to priznáva
náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného
predpisu, čiže ide najmä o Centrum právnej pomoci. Zastával názor, že ustanovenia Charty základných
práv EÚ ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník na strane odporcu poukazuje,
sa týkajú všeobecne ochrany spotrebiteľa. Žiadne z predmetných ustanovení nepoukazuje na to, že by
sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je
vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Podľa navrhovateľa konaním
vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu
trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť súd prvého stupňa správne prihliadol a
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal. K návrhu na predloženie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania združenia
ako vedľajšieho účastníka uviedol, že má za to, že tento návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky
prejudiciálneho konania, vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné posudzovať
účelnosť vynaložených trov konania. V zmysle práva Európskej únie je z prejudiciálneho konania
vylúčené vnútroštátne právo členských štátov, čiže Súdny dvor Európskej únie nemôže v žiadnom
prípade vykladať vnútroštátne právo členských štátov alebo posudzovať jeho platnosť.

Odvolací súd prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej
časti je vecne správne a odvolanie vedľajšieho účastníka na strane odporcu nie je dôvodné.

Odvolací súd vzhľadom na návrh vedľajšieho účastníka, ktorým sa domáhal prerušenia konania podľa
ust. § 109 ods. 1, písm. c) O. s. p. sa najprv zaoberal týmto návrhom.

Podľa ust. 109 ods. 1, písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Konanie o takzvanej predbežnej otázke (prejudiciálne konanie) je konaním pred Súdnym dvorom ES a
zároveň konaním, ktoré z hľadiska svojej dôležitosti pre celkový systém komunitárneho práva zohráva
prvoradú a nezastupiteľnú úlohu. Všetky základné idey a princípy komunitárneho práva, ktoré neboli
striktne definované v primárnom práve (v zakladajúcich zmluvách, ich dodatkoch a doplnkoch), dovodil
vo svojej judikatúre Súdny dvor ES (princíp prednosti komunitárneho práva, princíp bezprostredných
účinkov komunitárneho práva atď.).

Konanie o predbežnej otázke vychádza z niekoľkých zásadných premís. V prvom rade je potrebné si
uvedomiť, že charakter komunitárneho (a následne úniového a európskeho), predovšetkým doktrína
priority, prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym, predpokladá, že akékoľvek
nejasnosti či divergencie vyplývajúce z jeho aplikácie nemôže záväzným spôsobom vykladať
vnútroštátny (národný) súd. Vnútroštátny súd nemôže rozhodovať o otázkach platnosti a výkladu
komunitárneho práva, ale ako jediný je oprávnený závery Súdneho dvora ES aplikovať na konkrétny
ním prejednávaný prípad.

Vnútroštátny súd môže položiť len takú otázku, ktorá sa týka :

- výkladu komunitárneho práva, konkrétne výkladu Zmluvy o založení ES

- platnosti sekundárneho práva komunitárneho práva

- výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Vo všetkých prípadoch musí vnútroštátny súd preukázať, v čom je posúdenie nastolenej otázky
podstatné pre konkrétne rozhodnutie vo veci (viď dôvodovú správu k § 109 O. s. p. Občiansky súdny
poriadok Š. a kolektív, Q. edícia komentované zákony).

Vedľajší účastník svojim návrhom formuloval otázky, v zmysle ktorých sa domáhal aby Súdny dvor ES
zodpovedal na otázky výkladu vnútroštátneho práva. V položených otázkach nejde o prípadný rozpor,
či v danom prípade pri priznaní trov konania konal súd v rozpore s komunitárnym právom, ale domáha
sa vedľajší účastník zodpovedania, že mu trovy konania patria. Ustanovenie procesných podmienok,
ktoré sa uplatnia pri prejednávaní a rozhodovaní sporov (a teda aj rozhodovanie o trovách konania) je



vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce
obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a že nevedú k praktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Európskej únie (zásada efektivity)
(rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 70/2012).

Vzhľadom na uvedené vyššie odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1, písm. c) O. s. p. ako nedôvodný zamietol.

Predmetom odvolacieho konania bol nárok vedľajšieho účastníka na trovy konania.

Podľa obsahu odvolania vedľajší účastník v odvolaní v prvom rade namieta nerovnaký prístup súdu a
tú skutočnosť, že mu súdom prvého stupňa je odmietané právo na právne zastúpenie advokátom.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že súd prvého stupňa neodmietol vedľajšiemu účastníkovi
na riadne právne zastúpenie advokátom (resp. právnom spoločnosťou). Z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa takýto postup ani nenasvedčuje. Preto odvolanie vedľajšieho účastníka je v tomto
smere nedôvodné a kontraproduktívne.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť,
je povinný uhradiť jeho trovy.

Z konania je tiež nesporné, že vedľajší účastník oznámil vstup do konania podaním zo dňa 09.02.2012,
doručeným súdu dňa 14.02.2012. Týmto podaním žiadal o doručenie návrhu na začatie konania.
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania, odporcovi vzniklo právo na náhradu
trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. právo na náhradu trov
konania vzniklo súčasne aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ktorý do konania vstúpil podaním
doručeným súdu prvého stupňa dňa 14.02.2012.

K podaniu priložil vedľajší účastník kópiu plnomocenstva zo dňa 02.01.2012, ktorým vedľajší účastník
splnomocnil advokáta, JUDr. Ambróza Motyku, aby ho „ obhajoval a vo všetkých právnych veciach
zastupoval, v konaniach základných, ako aj konaniach vykonávacích a exekučných...a ďalej ho
splnomocnil na právne zastupovanie spočívajúce vo vstupe združenia do súdnych konaní vedených
na súdoch v Slovenskej republike ako vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských veciach na strane
spotrebiteľov a na zastupovanie Združenia v konaniach, do ktorých Združenie vstúpi ako vedľajší
účastník na strane spotrebiteľov.....“

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k názoru, že navrhovateľ späťvzatím návrhu zavinil
zastavenie konania.

Vedľajšiemu účastníkovi teda môžu patriť trovy právneho zastúpenia, musia však spĺňať podmienku, že
boli potrebné pre účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. súd pri priznávaní trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
musí prihliadať a každý jeden úkon právnej služby musí posudzovať podľa toho, či bol potrebný na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p. je povinný vždy skúmať
účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je
vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť
vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi
právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom
na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie
alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu
trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne (viď NS SR
vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009).



V danom prípade nemožno prijať záver, že právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane odporcu
vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, prípadne úkony, ktoré podnietili konanie navrhovateľa
k späťvzatiu návrhu.

Z úkonov vedľajšieho účastníka, a to z podania zo dňa 09.02.2012, doručenému súdu dňa 14.02.2012
vyplýva, že vedľajší účastník vstupoval do konania v čase, kedy nemal vedomosti o obsahu žalobného
návrhu, teda čoho sa navrhovateľ vo svojom žalobnom návrhu domáha. Týmto podaním, ktorým zahlásil
svoj vstup do konania zároveň požiadal o doručenie žalobného návrhu na začatie konania. Preto
pri udeľovaní plnej moci zo dňa 02.01.2012 nemohol vedľajší účastník advokátovi poskytnúť žiadne
informácie o konaní, o žalobnom návrhu. Samotné prevzatie zastupovania advokátom bez toho, aby mu
boli poskytnuté akékoľvek informácie o konaní nie je možné považovať za úkon právnej pomoci v zmysle
vyššie uvedenej citovanej vyhlášky, a tým ani za účelne vynaložené trovy konania na uplatňovanie, alebo
bránenie práva.

Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník na strane odporcu je zastúpený advokátom, ktorý žiadal
o priznanie náhrady trov konania. Zo samotného podania právneho zástupcu vedľajšieho účastníka
vyplýva, že žiadal o doručenie návrhu na začatie konania, z čoho je zrejmé, že sa chcel oboznámiť so
spisovým materiálom. Nie je v danom prípade zrejmé, akým spôsobom sa právny zástupca vedľajšieho
účastníka konania oboznámil so spisovým materiálom. To, že právny zástupca vedľajšieho účastníka
považoval za potrebné oznámiť vstup združenia do konania, o predmete ktorého nemal vedomosť, nie
je úkonom v konaní, a uplatnené trovy konania za tento úkon nie sú účelne vynaložené.

Odvolací súd sa vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka za úkon právnej služby -
prevzatie a príprava zastúpenia zaujal názor, že v prejednávanej veci nemožno hovoriť o trovách účelne
vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Z plnomocenstva udeleného právnemu zástupcovi
vedľajším účastníkom vyplýva, že k prvému úkonu právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia
došlo dňa 02.01.2012, v ktorej plnej moci nie je ani uvedená spisová značka predmetného konania,
ani označený súd na ktorom má byť konanie vedené. U obsahu plnej moci ani je nie je zrejmé pre aké
konanie je predmetná plná moc udelená. Je potrebné konštatovať, že ide o všeobecné splnomocnenie
vyjadrené ...“aby ma obhajoval a vo všetkých právnych veciach zastupoval, v konaniach základných, ako
aj konaniach vykonávacích a exekučných...a ďalej ho splnomocnil na právne zastupovanie spočívajúce
vo vstupe združenia do súdnych konaní vedených na súdoch v Slovenskej republike ako vedľajšieho
účastníka v spotrebiteľských veciach na strane spotrebiteľov a na zastupovanie Združenia v konaniach,
do ktorých Združenie vstúpi ako vedľajší účastník na strane spotrebiteľov.....“

Z uvedeného je zrejmé, že v čase vstupu do konania vedľajší účastník nepoznal predmet sporu a
nemal vedomosť, či v predmetnom konaní bude vôbec zastupovať. Odvolaciemu súdu však nie je
jasné ako mohol právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu zastúpenia, keď samotný
vedľajší účastník nevedel, do akého konania vstupuje. Podľa odvolacieho súdu len na základe
skutočnosti, že odporcom by mal byť spotrebiteľ, v konaní o ktorom vedľajší účastník nemal ešte
vedomosť a bez akejkoľvek bližšej vedomosti o konaní a o predmete a štádiu konania, do ktorého
by mal vstúpiť, je prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci. Trovy,
ktoré vznikli vedľajšiemu účastníkovi za uvedený úkon právnej služby, teda nemožno považovať za
účelne vynaložené. Odvolací súd nepopiera existenciu úkonu prevzatie a príprava zastúpenia právnym
zástupcom vedľajšieho účastníka, len za tento úkon vedľajšiemu účastníkovi správne nepriznal náhradu
trov právneho zastúpenia z dôvodu, že nespĺňa podmienku účelnosti vynaloženia vyžadovanú § 142
ods. 1 O. s. p..

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie v napadnutej časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 a § 142 ods. 1 a § 149 O. s.
p.. Navrhovateľovi vznikli trovy právneho zastúpenia za podané vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho
účastníka. Navrhovateľ si trovy konania v odvolacom konaní vyčíslil vo výške 46,01-€ s DPH,
pozostávajúce z 1 úkonu právnej služby vo výške 36,85-€ s DPH a režijného paušálu vo výške 9,16-€
s DPH, ktorých náhradu odvolací súd navrhovateľovi priznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.