Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/2/2011 z 18. 2. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. februára 2013, sp. zn. 15Co/2/2011, ECLI:SK:KSBA:2013:1506221964.1 Krajský súd Bratislava | 15Co/2/2011 | ECLI:SK:KSBA:2013:1506221964.1 | 2013-02-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Dedičské právo Citované ustanovenia: § 142 ods. 1 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6b84dc5d-46cf-4665-be95-a9ca5f7fa8f3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1506221964.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/2/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1506221964
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1506221964.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek
senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: N.Ó. Á., W.. X.X.XXXX,
Š.M. I. Y. C., F. C. G.. XX, F., Y. C., zastúpenom JUDr. Igorom Horanským, advokátom so sídlom Trebatice
č. 187, proti odporcom U. X.C.: Q. Y. L. C., L. L. T. W. X, F., U. X.C.: Y. Č. F. - C., L. L. U. G..Č.. X, F.,
zastúpenom Mgr.Ing. Michalom Radosom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pankúchova ul. č. 5, o
určenie pozemku za predmet dedičstva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného L. F. U., A.
H. XX.I. XXXX, Č..V.. XC XXX/XXXX-XXX, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcom v 1. a 2.rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia,
že pozemok parcelné číslo XXX (A. T.) a pozemok parcelné číslo XXX (A.), ktoré sú zapísané na
liste vlastníctva číslo 1 vedené v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie C. a ktorých súčasťou
je aj rozdelená pôvodná pozemkovoknižná parcela číslo XXXX s výmerou XXXX Y. zapísaná v
pozemkovoknižnej vložke číslo XXX, vedenej v pozemkovej knihe pre územie C., sú v rozsahu
priestorovo identickom s pôvodnou pozemkovoknižnou parcelou číslo XXXX súčasťou (predmetom)
dedičstva po zosnulej pôvodnej vlastníčke rozdelenej pozemkovoknižnej parcely poručiteľke Š. E..
Poukázal na to, že do XX. XX. XXXX nemohla právnická osoba nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním,
tento právny stav zmenil zákon číslo 509/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. 1. 1992.
Konštatoval, že začiatok plynutia nepretržitej držby a ani ukončenie jej plynutia zákon nelimituje
účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb., a preto dospel k záveru, že nie je možné neprihliadnuť k dobe,
po ktorú mal odporca v 1.rade pred 1. 1. 1992 pozemok v držbe, a teda pokiaľ sa ujal držby spornej
nehnuteľnosti účinnosťou zákona číslo 138/1991 Zb., teda dňom X. X. XXXX, desaťročná doba uplynula
dňom X. X. XXXX, ktorým dňom nadobudol vlastníctvo vydržaním s poukazom na ustanovenie § 134
Občianskeho zákonníka, keďže sporný pozemok bol spôsobilým predmetom vydržania. Konštatoval,
že v konaní nebolo preukázané, že by pri výkone práva držby odporca v 1.rade nekonal v dobrej viere,
že mu vec vlastnícky patrí a ani nebolo preukázané, že počas plynutia vydržacej 10 ročnej doby sa mu
stali známe také skutočnosti, ktoré museli alebo mohli vyvolať u neho pochybnosti o tom, že sporná
nehnuteľnosť mu patrí, keďže o nárokoch navrhovateľa sa dozvedel prvýkrát až z výzvy doručenej mu
katastrálnym úradom dňa X. X. XXXX, teda po uplynutí jedenástich rokov a desiatich mesiacov, pokiaľ
by desaťročná lehota bola počítaná od X. X. XXXX, alebo po uplynutí desiatich rokov a troch mesiacov,
pokiaľ by desaťročná lehota bola počítaná od účinnosti zákona číslo 509/1991 Zb.. Za prerušenie
dobromyseľnosti odporcu v 1.rade nepovažoval ani uplatnenie vlastníckych nárokov cirkevným C.
L. F. žalobou podanou na súd dňa XX. X. XXXX, keďže ide o subjekt odlišný od navrhovateľa a
existencia dobrej viery a plynutie vydržacej doby sa individuálne posudzuje voči každému, kto tvrdí,



že vlastníkom spornej nehnuteľnosti nie je odporca v 1.rade, pričom išlo o uplatnenie reštitučného
nároku v tomto súdnom konaní, ktorý sám osebe nenarúšal dobromyseľnosť držiteľa, uznáva, že
vlastníctvo prešlo na štát a žiada reparáciu a žaloba z tohto konania bola odporcovi doručená dňa XX.
X. XXXX. Za opodstatnenú nepovažoval ani námietku navrhovateľa, že prekážkou dobromyseľnosti
odporcu v 1.rade je konanie štátu, ktorý získal vlastníctvo spornej nehnuteľnosti nezákonne, v rozpore
s právnymi normami vyhláseným v zbierke zákonov. Poukázala na článok 29 Mierovej zmluvy s Y.
vyhlásenej v Zbierke zákonov pod číslom XXX/XXXX A.. v zmysle, ktorého Československu vzniklo
právo nadobudnúť vlastníctvo maďarského štátneho príslušníka, ktorým bola aj právna predchodkyňa
navrhovateľa. Námietku navrhovateľa, že medzivládny Protokol zo dňa XX.X.XXXX nenadobudol
vnútroštátnu všeobecnú právnu záväznosť ani priame vnútroštátne účinky, keďže s ním nikdy nevyslovilo
súhlas Národné zhromaždenie a nebol vyhlásený v zbierke zákonov, nepovažoval za dôvodnú. Uviedol,
že podľa medzinárodného práva verejného sa najdôležitejšie otázky politické alebo hospodárskej
povahy vo vzťahoch medzi štátmi upravujú zmluvami, otázky menej dôležité dohodami, dojednaniami
alebo protokolom, pričom súhlasu Národného zhromaždenia ČSSR podliehali medzinárodné zmluvy a
podľa zákonného opatrenia číslo 4/1962 Zb. nie všetky medzinárodné dohovory sa publikovali v zbierke
právnych predpisov. Zdôraznil, že základ pre prechod vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na štát
tvorila Mierová zmluva s Y., protokol medzi vládou ČSSR a Y. I. úprave niektorých majetkovoprávnych
otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku a deklarovanie prechodu vlastníckeho práva bolo vykonané
rozhodnutím I. F. - U. A. X. XX. XXXX, ktorého správnosť a súlad
s vtedy platnými predpismi nemohol preskúmavať v tomto konaní a bolo ho potrebné považovať za
právne bezchybný, z ktorého musel v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. vychádzať a dodal, že ani v prípade,
ak by rozhodnutie vykazovalo vady, nemožno ho považovať za nulitný (neexistujúci) akt, keďže bolo
vydané na to príslušným orgánom. Vo vzťahu k odporcovi v 2.rade návrh pre nedostatok pasívnej
legitimácie zamietol, keďže nedisponuje vlastníckym právom k spornej nehnuteľnosti. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. .
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa, alternatívne jeho zmeny tak, aby jeho návrhu bolo v
celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, vychádza
z neúplného a nedostatočného zistenia skutkového a právneho stavu veci, nemá v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci.
Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal náležite a ani sa preskúmateľne nevysporiadal so
všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami a predloženými dôkazmi, faktami a argumentmi
súvisiacimi s predmetom a podstatou prejednávanej súdenej veci, hoci tieto boli pre posúdenie a
rozhodovanie o samotnej podstate a predmete veci rozhodujúce. Nesúhlasil s tým, ako sa súd
prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s posúdením priameho vnútroštátneho účinku
medzinárodnej zmluvy na fyzické a právnické osoby, hoci išlo o medzinárodnú zmluvu, ktorá nikdy
nebola schválená parlamentom (zákonodarným zborom), nebola ratifikovaná prezidentom republiky
(hlavou štátu) a nikdy nebola vyhlásená v zbierke zákonov, a to konkrétne pokiaľ ide uzatvorenie
československo-maďarského medzivládneho Protokolu o úprave niektorých majetkovoprávnych otázok
týkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaného F. H.E. X. X. XXXX a potvrdeného výmenou
diplomatických nôt zo dňa XX. X. XXXX. Zdôraznil, že zmluvnou stranou a adresátom medzinárodnej
zmluvy je štát, nie fyzické a právnické osoby v zmluvnom štáte, ktoré medzinárodná zmluva
bez ďalšieho k ničomu neoprávňuje ani nezaväzuje a nevyhnutným predpokladom pre priame
vnútroštátne účinky a priamu aplikáciu medzinárodnej zmluvy na fyzické a právnické osoby a taktiež
pre prednosť medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi je to, aby medzinárodná zmluva bola
predpísaným spôsobom ratifikovaná a vyhlásená. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom rozsudku
nerešpektoval stabilnú súdnu judikatúru a ani základné právne princípy vzťahu medzi vnútroštátnym
právnym poriadkom a medzinárodným právom a ani princíp právnej istoty, podľa ktorého absolútne
nevyhnutným predpokladom pre nadobudnutie priamej všeobecnej záväznosti akéhokoľvek právneho
aktu (vrátane medzinárodnej zmluvy označenej ako protokol) je verejné vyhlásenie právneho aktu
spôsobom predpísaným pre všeobecne záväzné právne akty. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vo
svojom odôvodnení opomenul stanovisko podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí
ČSFR. Dôvodil tým, že súd prvého stupňa vo svojom rozsudku taktiež celkom opomenul principiálne
nedostatky rozhodnutia finančného odboru OkresnéQ. W. U. F. - U. A. H. X. XX. XXXX, podľa ktorého sa
vlastníctvom československého štátu stal rozhodnutím nedostatočne identifikovaný dotknutý pozemok s
nedostatočne identifikovanou osobou a v tejto súvislosti namietal, že dotknutá osoba nie je v rozhodnutí
identifikovaná ani dátumom narodenia ani miestom trvalého bydliska a dotknutý pozemok nie je
identifikovaný uvedením miesta, kde sa nachádza, a teda názvom katastrálneho územia a názvom obce.



Taktiež namietal, že toto rozhodnutie nikdy nebolo doručované dotknutej osobe a vôbec žiadnej fyzickej
osobe, a preto nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť. Uviedol, že toto rozhodnutie
bolo vydané počas účinnosti zákona číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní, podľa ktorého sa malo pri
jeho vydaní postupovať, pričom uvedenie identifikačných údajov o mieste, kde sa pozemok nachádza,
bolo nevyhnutné aj pre posúdenie príslušnosti konkrétneho správneho orgánu (konkrétneho národného
výboru) na konanie a vydanie rozhodnutia a ak potom vydané rozhodnutie neobsahuje identifikačné
údaje o mieste, kde sa nachádza rozhodnutím dotknutý pozemok, tak potom nemožno jednoznačne
a nepochybne zistiť, či toto rozhodnutie vydal príslušný správny orgán; nedostatok identifikačných
údajov týkajúci sa dotknutého pozemku a osoby sú natoľko závažnými vadami, pre ktoré je takéto
rozhodnutie potrebné považovať za absolútne nulitný (ničotný) akt. Súd prvého stupňa podľa neho
nerešpektoval stabilnú súdnu judikatúru, podľa ktorej vlastník nemôže stratiť - a ani počas existencie
socialistického režimu v československom štáte - nemohol legálne stratiť, vlastníctvo k veci na základe
rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom a rovnako nerešpektoval povinnosť skúmať
či predpokladaný správny akt je vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, či z hľadiska
závažnosti vád vôbec ide o správny akt (či nie je paaktom čo do zápornej kvality vady) a či ide o akt, ktorý
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Vzhľadom na chýbajúce nevyhnutné základné identifikačné
údaje v rozhodnutí Okresného W. U.F. F. - U. A. X. XX. XXXX je podľa neho potrebné konštatovať, že
toto rozhodnutie má natoľko závažné vady, že je absolútne nulitným, ničotným aktom (paaktom) a keďže
nikdy nebolo doručované dotknutej osobe, nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť.
Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že na prospech odporcu neoprávnene a neopodstatnene interpretoval
a aplikoval ustanovenia týkajúce sa vydržania a tiež ustanovenia zákona o majetku obcí. Poukázal
na ustanovenie § 868 Občianskeho zákonníka, ktoré jasne zakotvuje, že nároky z právnych vzťahov
za obdobie pred 1. 1. 1992 sa posudzujú podľa predpisov platných pred 1.1.1992, a teda doba držby
právnickou osobou nemohla začať plynúť pred 1. 1. 1992, lebo dovtedy zákonná možnosť vykonávania
držby právnickou osobou neexistovala a bola uzákonená až dňom 1. 1. 1992. Vytýkal súdu prvého
stupňa, že nezohľadnil skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť nikdy zákonne neprešla do vlastníctva
štátu a následne nemohla prejsť ani z neexistujúceho vlastníctva štátu do vlastníctva odporcu a tiež že
neskúmal otázku, či vôbec, kedy a akým dokumentom bola sporná nehnuteľnosť odovzdaná odporcovi,
nezaoberal sa okolnosťami zápisu poznámky do katastra nehnuteľností v roku XXXX podľa, ktorej
právny stav parciel číslo XXX a číslo XXX nie je v súlade so stavom užívania, čo je dôkazom v
neprospech odporcu o spornosti a pochybnosti vlastníctva, vrátane neexistencie dobromyseľnosti držby
minimálne od roku XXXX. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa podľa neho tak v jeho rozhodnutí
neposudzoval a nevyhodnotil všetky relevantné otázky a okolnosti týkajúce sa vydržania, ktoré vo svoj
prospech namietal odporcami.
Odporca v 1. rade vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami
navrhovateľa, keďže súd prvého stupňa prešetroval, zisťoval a zabezpečoval všetky navrhované
dôkazy, vyvinul veľkú snahu za účelom zistenia podstatných skutočností viažucich sa k právnemu
posúdeniu špecifických právnych vzťahov vzniknutých prechodom obcí C., R. E. Č. do vlastníctva
Československého štátu, zadovážil listiny vzťahujúce sa na právnu predchodkyňu navrhovateľa, z
ktorých dokumentov, s prihliadnutím na zložitosť právnej úpravy v rokoch XXXX E. XXXX, zaujal právny
názor, že k prechodu vlastníckeho práva z pôvodnej vlastníčky na československý štát prišlo v súlade
s vtedy platnými právnymi predpismi a následný prechod vlastníckeho práva zo štátu vyhodnotil s
prihliadnutím na § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí tak, že k prechodu prišlo ex lege v súlade s citovaným
ustanovením zákona. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ ide o Protokol z 3. 2. 1964
ide o právny predpis nižšej právnej sily, pri ktorom nebolo nutné a účelné vyhlasovať ho zbierke zákonov,
jeho ustanovenia sa mali týkať len niektorých majetkových otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku,
nešlo teda o najdôležitejšie otázky politickej či hospodárskej povahy, ktoré by bolo potrebné schváliť
Národným zhromaždením, pričom z jeho obsahu vyplýva, že zmluvné strany podmienili jeho platnosť
schválením vládami oboch zmluvných strán a platnosť nastala dňom výmeny nót o schválení Protokolu.
Dotknutý Protokol teda podľa neho bol predpísaným spôsobom inkorporovaný do vnútroštátneho
právneho systému, a treba z neho vychádzať, pričom bol uverejnený v Zbierke inštrukcií a oznámení
Ministerstva spravodlivosti v čiastke 4/1965 pod číslom oznámenia 18/1965. V tejto súvislosti poukázal
na tom že medzinárodné zmluvy a dohovory sú integrálnou súčasťou každého právneho štátu, tieto sa
stávajú záväzné pre každého občana daného štátu, ktorého zákony a legislatívu je povinný dodržiavať.
Namietal, že by súd prvého stupňa bol v rámci svojej rozhodovacej povinnosti viazaný stanoviskami
bývalých vysokých štátnych príslušníkov, keďže tieto nemajú žiadnu výpovednú hodnotu a právnu silu
a neboli by spôsobilé zmeniť náhľad na skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci. Nesúhlasil s
tvrdením navrhovateľa o nulitnosti rozhodnutia finančného odboru Okresného W. U. F. - U. A. H. X. XX.



XXXX, keďže funkčná ani miestna príslušnosť nemajú za následok takúto ničotnosť a toto rozhodnutie
nevykazuje žiadne také vady, ktoré by ho robili absolútne nulitným aktom. Zdôraznil, že zmenou právnej
úpravy 1. 1. 1992 zákonom číslo 509/1991 Zb. zákonodarca nedal možnosť právnickej osobe vydržať
vlastnícke právo ako také, ale umožnil vydržanie majetku štátu, pričom podľa ustálenej judikatúry do
doby oprávnenej držby sa započítava aj doba pred dňom 1. 1. 1992. Z dokazovania podľa neho
vyplynulo, že v prípade, ak by vlastníctvo štát nenadobudol bezvadne, vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam ním bolo vydržané. Vlastnícke právo získal na základe zákona číslo 138/1991 Zb.
dňom 1. 5. 1991 a nebolo preukázané, že by nebolo dobromyseľné, keďže mal k dispozícii viaceré
listiny a rozhodnutia o nadobudnutí vlastníckeho práva štátu. Protokol o odovzdaní, na ktorý poukazuje
navrhovateľ, nemá žiaden vplyv na vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva, má len deklaratórne,
evidenčné účely, a preto nebol predmetom šetrenia zo strany súdu. Vzhľadom na uvedené má za to, že
splnil všetky podmienky vydržania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Z uvedených dôvodov sa
stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom a žiadal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdiť.
Odvolací súd preskúmal vec v celom rozsahu a v medziach dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods.
1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie, v rozsahu dôkazných
návrhov účastníkov konania, na posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ako aj na posúdenie
opodstatnenosti tvrdení odporcov, ktorí zakladali svoju obranu na tom, že vlastnícke právo k spornému
pozemku nadobudol odporca v 1. rade vydržaním, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe zaujal vo veci správny
právny záver, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť, keďže odporca v 1. rade v konaní preukázal
zákonné podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním a odporca v
2.rade nie je v konaní pasívne legitimovaným a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu aj náležite
v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď sa dôkladne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami a relevantnými argumentmi, na ktoré v konaní poukazovali účastníci konania, a preto
v tejto súvislosti navrhovateľ nedôvodne namieta nepreskúmateľnosť a zmätočnosť rozhodnutia; súd
prvého stupňa podrobne, logicky a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej
stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom
konaní.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
poukázal na stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, v dostatočnom rozsahu uviedol
rozhodujúci skutkový stav vyplývajúci z výsledkov vykonaného dokazovania, citoval rozhodujúce
právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval, a v potrebnej miere objasnil úvahy, na základe
ktorých dospel k svojim právnym záverom. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces
nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam
účastníka konania. Odôvodnenie súdu prvého stupňa preto nemožno považovať za svojvoľné či zjavne
neodôvodnené.
Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Navrhovateľ vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom
prvého stupňa, ktorý sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, keď uviedol, prečo na
ne pri posudzovaní zákonných podmienok vydržania neprihliadol, a pretože v ňom poukázal na všetky
podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ
rozhodnutia, možno považovať jeho rozhodnutie tiež za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľa
tak nie je spôsobilý spochybniť správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa o splnení zákonných
podmienok vydržania odporcom v 1. rade z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani
v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť tohto záveru, na ktorom, súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.



V odvolacom konaní tak nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods.
3 O.s.p.).
Podľa § 129 Obč. zák. v znení účinnom od 1.1.1992, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od 1.1.1992, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.
Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od 1.1.1992, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť.
Vydržanie je osobitný orginárny spôsob nadobudnutia vlastníctva priamo zo zákona (ex lege) za
súčasného splnenia zákonných podmienok :
a/ oprávnenosť držby po celú vydržaciu dobu
b/ nepretržitosť držby počas celej vydržacej doby, ako neprerušovaný stav užívania veci tri roky pri
veciach hnuteľných a 10 rokov pri veciach nehnuteľných
c/ spôsobilý predmet vydržania
Základom oprávnenej držby je faktické ovládanie veci, keď držiteľ má vec vo svojej moci, užíva ju,
disponuje s ňou (corpuss possessionis). Tento faktický stav musí byť spojený s vôľou držiteľa s vecou
nakladať ako s vlastnou, akoby držiteľovi vlastnícky patrila (animus possidendi), v dobrej viere, že
držiteľovi táto vec aj skutočne patrí (bona fide). Pri zisťovaní toho, či je držiteľ so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemožno vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv a vnútorného presvedčenia držiteľa, ale musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska.
Dobromyseľnosť je osobné presvedčenie držiteľa, že nekoná bezprávne, ak si cudziu vec prisvojuje;
ide o vnútorný psychický stav, ktorý sám o sebe nemôže byť priamo predmetom dokazovania, na
dobromyseľnosť nadobúdateľa v tom, že mu vec patrí, možno usudzovať iba z okolností (skutočností
vonkajšieho sveta), prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie manifestuje (prejavuje navonok),
a z ktorých možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Z hľadiska objektívneho
posúdenia je potom dobromyseľnosť daná vtedy, ak držiteľ veci, pri zachovaní normálnej (bežnej),
náležitej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu rozumne na každom
subjekte požadovať, nemal alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda
(užíva), patrí (vlastnícky nadobudol) - ospravedlniteľný omyl. Okolnosti svedčiace pre záver o existencii
dobrej viery sa budú spravidla týkať právneho dôvodu ( titulu) nadobudnutia veci a držiteľ preto v konaní
bude musieť preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti tohto právneho dôvodu nadobudnutia veci.
Oprávnená držba nepredpokladá preukazovanie platného právneho dôvodu nadobudnutia vlastníctva
veci, dokonca sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod (neplatný, nulitný), ale postačí,
ak tu bol len domnelý právny dôvod (titulus putativus), pri ktorom držiteľ bol so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny dôvod svedčí a ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal
vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa držiteľ zoznámil
so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí; pre zánik
dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto
skutočnostiach, nie len ich samotná existencia. Vzhľadom na zákonnú konštrukciu oprávnenej držby,
keď ju nebude možné celkom úplne zistiť úsudkom z nepriamych dôkazov, zákon zakladá vyvrátiteľnú
právnu domnienku, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Vzhľadom na právnu úpravu platnú od 1.1.1992 (zák.č. 509/1991 Zb.), ktorou sa zrovnoprávnili všetky
formy vlastníctva a umožnilo sa tak nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním všetkým subjektom, teda
aj právnickým osobám a štátu, a bez ohľadu na predmet vlastníctva, s tým obmedzením v § 134 ods.
2 Obč. zák., že naďalej nie je možné nadobudnúť vydržaním vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť
predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených
právnických osôb (§ 125), správne súd prvého stupňa v jej intenciách (§ 129, § 130 ods. 1, § 134
ods. 1 Obč. zák.) posudzoval splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva odporcom v 1. rade
vydržaním. Podľa ustálenej súdnej praxe totiž vlastníkom nehnuteľnosti, sa počínajúc 1. januárom 1992
stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade,
že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba
započítať aj dobu pred týmto dňom.
Správne súd prvého stupňa, s poukazom na relevantnú právnu úpravu vydržania, zisťoval v danej veci
splnenie zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva odporcom v 1. rade vydržaním,
a správne na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pokiaľ odporca v 1.



rade nadobudol sporný pozemok do vlastníctva z majetku štátu dňom 1.5.1991 na základe zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí, svedčal mu právny titul, zakladajúci ako poctivosť právneho dôvodu
nadobudnutia jeho vlastníckeho práva odvodzujúc ho od vlastníctva štátu zapísaného v evidencii
nehnuteľností ako výlučného vlastníka sporného pozemku, tak aj jeho presvedčenie, že s nadobudnutým
majetkom nakladá v dobrej viere ako s vlastnou vecou, akoby mu ako držiteľovi aj vlastnícky patrila.

V konaní nebola preukázaná žiadna taká relevantná skutočnosť, ktorá by bola spôsobila vyvolať u
odporcu v 1.rade oprávnené pochybnosti o legitimite prechode vlastníckeho práva zo štátu. Na základe
uvedeného súd prvého stupňa správne uzavrel, že odporca v 1. rade bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný v tom, že nakladá so sporným pozemkom ako s vlastným, nakoľko, vychádzajúc z
objektívneho hľadiska, treba konštatovať, že mu svedčil právny titul, na základe ktorého mohol byť
presvedčený, že sporný pozemok prešiel legálne do jeho vlastníctva z majetku štátu. Správne preto súd
prvého stupňa ustálil, že 10-ročná vydržacia doba začala u odporcu v 1.rade plynúť dňom X.X.XXXX a
uplynula dňom X.X.XXXX, kedy odporca v 1.rade nadobudol vlastnícke právo vydržaním. Odvolací súd
sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že k narušeniu dobromyseľnosti odporcu
v 1.rade došlo až tým, že sa prostredníctvom výzvy katastrálneho úradu dozvedel, že jeho vlastnícke
právo ku spornému pozemku je zo strany navrhovateľa spochybňované zápisom v pozemkovej knihe v
prospech jeho právnej predchodkyne, teda dňom X.X.XXXX.
V tejto súvislosti navrhovateľ neuvádzal žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré by mali byť dôkazom
o spornosti vlastníctva odporcu v 1.rade a tým aj neexistencie jeho dobromyseľnosti už od roku XXXX
na základe zápisu poznámky do katastra nehnuteľností.
Pokiaľ by teda aj štát nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku nezákonne, tak ako to tvrdí
navrhovateľ, teda na základe dohody o výmene obyvateľstva, ktorej úprava sa na právnu predchodkyňu
navrhovateľa nevzťahovala, pretože, ako to ustálil aj súd prvého stupňa, táto nebola a ani sa nestala
obyvateľkou ani štátnou príslušníčkou Č., a následne by tak došlo neoprávnene k zápisu čsl. štátu
ako vlastníka do evidencie nehnuteľností na základe rozhodnutia finančného odboru I. F.-U. A. H.
X.XX.XXXX vydaného na podklade medzivládneho Protokolu o úprave niektorých majetkoprávnych
otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku z 15.4.1964, nemožno síce v žiadnom prípade prisvedčiť
dobromyseľnosti štátu z hľadiska možného nadobudnutia ním vlastníckeho práva vydržaním, čím je
vylúčená aj možnosť započítania si odporcom v 1.rade takejto nie oprávnenej držby štátu ako jeho
právneho predchodcu, čo však na druhej strane nevylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním u každého ďalšieho subjektu, ktorý svoje vlastnícke právo následne nadobudol od štátu na
základe relevantného právneho titulu, v ktorom právnom postavení sa ocitol aj odporca v 1.rade.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nebolo preukázané odovzdanie spornej nehnuteľnosti odporcovi v
1.rade štátom, tak v tomto prípade je pre preukázanie jeho faktickej držby postačujúce preukázanie
odovzdania spornej nehnuteľnosti ním do správy odporcu v 2.rade protokolom zo dňa XX.XX.XXXX, z
čoho možno dovodiť, že najneskôr týmto dňom mal odporca v 1.rade spornú nehnuteľnosť vo faktickej
moci.
S poukazom vyššie uvedené možno prisvedčiť správnosti právneho záveru súdu prvého stupňa, že
odporca v 1. rade preukázal splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, keď u neho existoval zákonný dôvod, na základe ktorého sa ujal
držby spornej nehnuteľnosti a následne s ňou nakladal v dobrej viere tak, akoby mu vlastnícky patrila.
V prípade pochybností svedčí odporcovi v 1.rade oprávnenosť držby na základe vyvrátiteľnej právnej
domnienky v zmysle ust. § 130 ods. 1 Obč.zák..
Medzinárodná zmluva je dohoda medzi štátmi alebo medzinárodnými organizáciami, ktorou sa
zakladajú, menia alebo rušia ich vzájomné práva a záväzky podľa medzinárodného práva;
medzinárodnými zmluvami potom nie sú také dohody, v ktorých niektorá zo zmluvných strán nie je
štátom; na označenie jednotlivých medzinárodných zmlúv sa používajú rôzne názvy, napríklad pre
dvojstranné zmluvy sa najčastejšie používajú názvy ako dohoda, zmluva, protokol, dojednanie, pre
mnohostranné zmluvy sa používa zmluva, dohoda, protokol, dojednanie, deklarácia, ústava, štatút,
pravidlá a pod.; zvolený názov sám o sebe nemá žiadny právny význam, pretože všetky medzinárodné
zmluvy, bez ohľadu na názov, sú rovnako záväzné. Taktiež napríklad najzávažnejšie otázky politickej a
hospodárskej povahy vo vzťahoch medzi štátmi sa upravujú zmluvami, a pokiaľ ide o záležitosti menej
významné, tieto sa upravujú dohodami alebo protokolmi.
Podľa náležitostí procesu prípravy sa medzinárodné zmluvy delia na zmluvy v plnej alebo zjednodušenej
forme; kým zmluvy v plnej forme uzaviera niektorý z ústavných orgánov štátu (hlava štátu, vláda), v
procese ich prípravy došlo k autentifikácia a ratifikácií a ich text je obsiahnutý v jedinom dokumente,
medzinárodné zmluvy v zjednodušenej forme dojednávajú iné ako ústredné orgány štátu, v procese ich



prípravy nedošlo k ratifikácii a text zmluvy môže byť obsiahnutý vo viacerých dokumentoch (výmena
diplomatických nót, výmena listov a podobne).
Podľa toho, kto ich dojednáva, sa medzinárodné zmluvy delia na prezidentské, vládne a rezortné. Vládne
(exekutívne) zmluvy dojednáva predseda vlády alebo ním poverený zástupca a týkajú sa bežnej agendy
medzištátnych stykov v rozsahu ústavných právomocí vlád, vo vnútroštátnom schvaľovacom procese
zvyčajne nevyžadujú účasť parlamentu a prezidenta; tu obvykle stačí informovanie druhej strany o tom,
že vláda vyslovila definitívny súhlas byť zmluvou viazaná (konfirmácia).
Aj Ústava ČSSR úst.zák.č. 100/1960 Zb. rozlišovala vládne, prezidentské a rezortné zmluvy, pričom
vládnymi zmluvami boli dohody, ktoré nevyžadovali súhlas Národného zhromaždenia a ich dojednávanie
preniesol prezident na vládu.
Podľa obsahu rozlišujeme zmluvy politické a hospodárske; politické zmluvy obsahujú záväzky
mierovej spolupráce, rozvoja vzájomných stykov, dobrých susedských vzťahov, spoločnej obrane proti
napadnutiu, pokojného riešenia sporov a pod., pričom hospodárske zmluvy upravujú medzinárodnú
ekonomickú a hospodársku spoluprácu štátov, obchodné a colné dohody, dohody o vedeckej a
technickej spolupráci a pod..
Registrácia a publikácia medzinárodných zmlúv sa uskutočňuje ako na úrovni vnútroštátnej, tak aj
na medzinárodnej úrovni. Na vnútroštátnej úrovni sa publikujú platné medzinárodné zmluvy, ktoré sú
vzhľadom na svoju povahu a obsah priamo použiteľné (self executing ), ako aj ďalšie zmluvy, publikáciou
ktorých sa sleduje informačný účel a prenos záväzkov, ktorý bol uskutočnený vnútroštátnymi právnymi
aktmi.
Konkrétne spôsoby vyjadrenia súhlasu pre určité typy zmlúv upravujú ústavné poriadky štátov a ako
pravidlo platí, že čím je medzinárodná zmluva pre štát významnejšia, tým prísnejší a kvalifikovanejší
spôsob jej vnútroštátneho schvaľovania sa vyžaduje; pri menej dôležitých zmluvách stačí súhlas orgánu
exekutívy, na schválenie dôležitých zmlúv sa vyžaduje aj súhlas zákonodarného orgánu
Z hľadiska posudzovania podmienok vydržania u odporcu v 1.rade odvolací súd nepovažoval za
právne významné námietky navrhovateľa týkajúce sa nedostatku priameho vnútroštátneho účinku
československo-maďarského medzivládneho protokolu o úprave niektorých majetkovoprávnych otázok
týkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaného v F. H. X. X. XXXX a potvrdeného výmenou
diplomatických nôt zo dňa XX. X. XXXX, na fyzické a právnické osoby, ktorý odôvodňoval tým, že
hoci išlo o medzinárodnú zmluvu, nikdy nebola schválená parlamentom (zákonodarným zborom),
nebola ratifikovaná prezidentom republiky (hlavou štátu) a nikdy nebola vyhlásená v zbierke zákonov.
Nad rámec predmetu konania odvolací súd poukazuje na to, že v tomto prípade išlo o medzinárodnú
zmluvu, ktorá však nevyhnutne nemusela podliehať schváleniu národným zhromaždením v zmysle
čl. 42 Ústavy ČSSR (úst. zák. č. 100/1960 Zb.), a ani ratifikácii prezidenta republiky v zmysle čl. 62
Ústavy ČSSR, nakoľko tento mohol preniesť svoju právomoc dojednávať a ratifikovať medzinárodné
zmluvy na vládu (napr. rozhodnutie prezidenta republiky č. 63/1967, č. 31/1969 Zb.), kedy sa súhlas
národného zhromaždenia nevyžadoval. Navyše nie všetky medzinárodné zmluvy museli byť uverejnené
v zbierke právnych predpisov, ako aj správne súd prvého stupňa konštatoval, konkrétne tento Protokol
bol publikovaný oznámením č. 18 v Zbierke inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti v čiastke
4/1965.
Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s námietkou navrhovateľa týkajúcou sa nedostatkov
rozhodnutia finančného odboru Okresného W. U. F. - U. A. H. X. XX. XXXX, keďže nedostatočne
identifikovaný dotknutý pozemok a ani nedostatočne identifikovaná osoba nezakladajú jeho nulitnosť
(ničotnosť), pokiaľ bol vydaný na to kompetentným orgánom v rámci jeho právomoci. Pokiaľ uvedené
rozhodnutie nebolo nikdy doručované právnej predchodkyni navrhovateľa, a preto nikdy nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť, treba poznamenať, že táto skutočnosť síce vylučuje
dobromyseľnosť štátu v prípade možného nadobudnutia vlastníctva jeho vydržaním, ale pokiaľ sa takéto
rozhodnutie stalo podkladom pre zápis vlastníctva štátu do evidencie nehnuteľností, z ktorého sa pri
ďalšom nakladaní s majetkom štátu vychádzalo, treba prisvedčiť dobromyseľnosti odporcu v 1.rade v
súvislosti s nadobudnutím jeho vlastníckeho práva jeho prechodom z majetku štátu, ktorý nevedel
a ani nemohol vedieť, že majetok štátu, ktorý na neho zo zákona prešiel, nezískal štát na základe
predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu.

Napokon navrhovateľ tiež nedôvodne vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom odôvodnení opomenul
stanovisko podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí ČSFR, nakoľko toto nemá žiadnu
výpovednú hodnotu, a tým ani žiadnu dôkaznú silu v tomto konaní, ako správne podotkol aj odporca v
1.rade vo svojom vyjadrení.



S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odporca v 1.rade dostatočne spoľahlivo
preukázal, že nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, a pokiaľ teda súd prvého
stupňa zamietol návrh navrhovateľa voči odporcovi v 1.rade z tohto dôvodu a voči odporcovi v 2.rade pre
nedostatok jeho pasívnej legitimácie v konaní, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ( § 219 ods. 1 O.s.p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s
§ 142 ods.1 O.s.p., a úspešným odporcom v 1. a 2.rade nepriznal náhradu trov odvolacieho konania,
nakoľko nepodali návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania podľa § 151
ods. 1 vety prvej O.s.p., keď im ani žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.