Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/169/2012 z 10. 9. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. septembra 2013, sp. zn. 2Co/169/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1610204364.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/169/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1610204364.1 | 2013-09-10 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 517 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f1d27bfa-8413-463f-97f4-8a259493e88c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1610204364.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/169/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610204364
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1610204364.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Dariny Kriváňovej v právnej veci navrhovateľa: I. A., Q..
J.. H.., IČO: XX XXX XXX, A. R.. Č.. XX, B., zastúpený advokátom: JUDr. Felix Neupauer, Karadžičova
ul. č. 10, Bratislava, proti odporcovi: X. L. X. V. E.i, IČO: XX XXX XXX, X., zastúpený advokátom: Mgr.
Matej Vida, Púpavova ul. č. 89, Bratislava, likvidátor, o zaplatenie istiny 15. 352, 63 eur, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 7. marca 2012, č. k. 27C/30/2011 - 73,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým žiadal uložiť odporcovi
povinnosť zaplatiť istinu 15. 352, 63 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 18 ods. 8, § 23 ods. 2 zák. č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení a vecne tým, že nárok
uplatnený navrhovateľom v konaní je v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých
došlo k úhrade dlhu odporcom z platobných výmerov vystavených X. I. X. č. XXXXX/XXXX dňa 14. 7.
2000, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť dlžné poistné v sume 2. 029, 64 eur a platobným
výmerom zo dňa 14. 7. 2000, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania
z dlžnej sumy poistného v sume 1. 205, 40 eur. Poukázal na skutočnosť, že pri posúdení právnej veci v
širších súvislostiach vzal na zreteľ dôvod, na základe ktorého vznikol hlavný záväzok, kedy a za akých
okolností bol uhradený, subjekt, ktorý si nárok titulom poplatku z omeškania v konaní uplatnil a kedy ho
uplatnil, nakoľko tento nárok na zaplatenie poplatku a úroku z omeškania súvisí s hlavným záväzkom,
ktorý vznikol na základe platobných výmerov vydaných zdravotnou poisťovňou, ktorá na základe Zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 7. 7. 2005 ako postupca postúpila na navrhovateľa ako postupníka
pohľadávky, súčasťou ktorých bola aj pohľadávka spolu s príslušenstvom voči odporcovi. V dôvodoch
svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že odporca uhradil dlžné poistné a časť poplatku z
omeškania, ktoré boli uplatnené v exekučnom konaní, čomu predchádzali rokovania s navrhovateľom a
výsledkom ktorých bolo odpustenie zaplatenia väčšej časti poplatku z omeškania, ktoré sa uskutočnili
pred podaním návrhu na súd navrhovateľom, v období mesiacov máj až október 2009, pričom návrh
na vykonanie exekúcie bol podaný koncom apríla 2009 a súhlas oprávneného s čiastočným upustením
od exekúcie bol podaný dňa 26. 10. 2009 s tým, že výsledkom rokovaní odporcu s navrhovateľom,
uskutočnených z dôvodu prebiehajúcej exekúcie, bolo aj odpustenie väčšej časti poplatku z omeškania.
Poukázal na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že počas rokovaní odporcu s
navrhovateľom týkajúcich sa zaplatenia dlhu z platobných výmerov sa navrhovateľ nikdy nezmienil,
že bude požadovať aj úhradu poplatku z omeškania za obdobie od 14. 7. 2000, pričom odporca
nebol navrhovateľom na zaplatenie poplatku z omeškania a úroku z omeškania, ktoré si navrhovateľ



v konaní uplatnil pred podaním návrhu na súd, nikdy vyzvaný a preto sa odporca domnieval, že celý
dlh medzi účastníkmi je vysporiadaný a ďalšie možné nároky neexistujú. Súd prvého stupňa poukázal
na skutočnosť, že je v súlade s dobrými mravmi, aby pri rokovaniach veriteľa s dlžníkom boli vznesené
všetky nároky, ktoré veriteľ požaduje od dlžníka uhradiť a ktoré s hlavným záväzkom úzko súvisia a
najmä, ktoré v čase rokovaní existujú, nakoľko už v čase úhrady hlavného záväzku dlžníkom a v čase
odpustenia väčšej časti poplatku z omeškania, mohol veriteľ vedieť, že si uplatňuje aj ďalšie nároky,
ktoré s platobnými výmermi súvisia. Za ďalší rozpor s dobrými mravmi považoval súd prvého stupňa
skutočnosť, že navrhovateľ v konaní uplatnil poplatok aj úrok z omeškania dávno po tom, ako tento
nárok mohol voči odporcovi uplatniť prvý raz, nakoľko odporca bol s úhradou dlžných súm z platobných
výmerov v omeškaní už v čase, keď na navrhovateľa bola pohľadávka postúpená dňa 7. 7. 2005, a preto
navrhovateľovi nič nebránilo uplatniť si nárok, ktorý je predmetom sporu už v roku 2005 a nie až po
piatich rokoch a po tom, čo odporca uhradil celú dlžnú sumu hlavného záväzku. Uplatnenie nároku až
na konci premlčacej doby navrhovateľom, posúdil súd prvého stupňa ako konanie, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi. Zároveň poukázal na skutočnosť, že z platobného výmeru č. 2 nevyplýva jednoznačne,
že ide o uplatnenie poplatku z omeškania za obdobie do 13. 7. 2000, nakoľko zdravotná poisťovňa
vydala výmer na zaplatenie poplatku z omeškania na pevne vyčíslenú sumu a preto, ak by pôvodný
veriteľ odporcu mal v úmysle požadovať aj zaplatenie úroku z omeškania až do zaplatenia istiny, mala
sa táto skutočnosť premietnuť v samotnom platobnom výmere uvedením, že odporca je povinný zaplatiť
poplatok z omeškania v určenej výške, z uvedenej sumy a od určeného dátumu do zaplatenia. Súd
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zároveň posudzoval otázku, či nový veriteľ - navrhovateľ, ktorý nie je
zdravotnou poisťovňou a na ktorého boli postúpené pohľadávky vzniknuté zo zdravotného poistenia, má
právo uplatňovať si nárok na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0, 2 % denne, ktorý je stanovený
zákonom o zdravotnom poistení a dospel k záveru, že nakoľko účelom stanovenia takto vysokého
poplatku z omeškania v zákone, je chrániť zdravotné poisťovne a navrhovateľ zdravotnou poisťovňou
nie je, nemá nárok uplatňovať si poplatok z omeškania, ktorý je stanovený na ochranu zdravotných
poisťovní a systému zdravotného poistenia. Poukázal na skutočnosť, že popri poplatku z omeškania,
nie je možné požadovať aj úrok z omeškania, nakoľko ide o rovnaké inštitúty s tým, že ak osobitný
predpis ustanovuje výšku poplatku z omeškania, ktorú je veriteľ oprávnený požadovať v prípade, ak je
dlžník v omeškaní s úhradou dlhu, nie je možné pri takto určenom poplatku z omeškania požadovať
zároveň aj úroky z omeškania určené Občianskym zákonníkom. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že postup navrhovateľa pri uplatnení nároku nie je v súlade s postupom, ktorý sa v
riadnych a slušných vzťahoch očakáva a takéto uplatňovanie má za následok, že suma, ktorú požaduje
uhradiť je neprimerane vysoká k samotnej pohľadávke. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko si trovy konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a
napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Navrhovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že úroky z omeškania patria za celú
dobu, po ktorú bol odporca s platením časti poplatku z omeškania ako hlavného záväzku v omeškaní,
pričom žiadny právny predpis nevylučuje, že uplatnením zákonného poplatku z omeškania sa vylučuje
možnosť uplatnenia zákonných úrokov z omeškania zo samostatne vyrubeného poplatku z omeškania,
ktorý nebol zaplatený riadne a včas. Poukázal na skutočnosť, že aplikácia zákona č. 273/1994 Z. z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. I. X. a o zriaďovaní rezortných,
odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní sa vzťahuje na určenie výšky poplatku
z omeškania, ale aplikáciu ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje v spojení s ust. § 3 nar.
vl. č. 87/1995 Z. z. s tým, že osobitné uplatnenie poplatku z omeškania je nepochybne samostatným
peňažným nárokom na strane odporcu, ako hlavného záväzku a nakoľko hlavný a samostatný peňažný
záväzok nebol odporcom splnený včas, je odporca s plnením záväzku v omeškaní a navrhovateľovi
vzniklo právo na zákonné úroky z omeškania. Uviedol, že vzťah medzi ustanovením § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a ustanovením § 23 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení nemá charakter
vzťahu všeobecnej normy a špeciálnej normy, nakoľko sú obsiahnuté v právnych predpisoch rovnakej
právnej sily a z ich obsahu nemožno dospieť k záveru o identite predmetov úpravy daných ustanovení,
teda že použitie jedného z ustanovení vylučuje použitie druhého z nich. Nesúhlasil s právnym záverom



súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku o jeho konaní v rozpore s dobrými mravmi,
nakoľko vznik povinnosti platiť poplatok z omeškania, resp. úroky z omeškania je ex lege právnym
následkom omeškania odporcu s úhradou jeho záväzku a teda rozpor s dobrými mravmi do úvahy
neprichádza.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedol, že súd prvého stupňa vec správne právne
posúdil, keď konanie navrhovateľa posúdil ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a dospel
k správnemu právnemu záveru, že nakoľko navrhovateľ nie je zdravotnou poisťovňou, nemá právo
uplatňovať si poplatok z omeškania vo výške 0, 2 % denne, ktorý je stanovený zákonom o
zdravotnom poistení za účelom ochrany zdravotných poisťovní.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. 1. 2013, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s.
p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214
ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 11. septembra 2013 podľa
§ 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.
s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a
právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového
súdu, ktorým návrh navrhovateľa zamietol.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon
súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa
navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade
súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a



s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález
súdu. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už
uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich
právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi úspešnému v odvolacom konaní právo na
náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.