Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2To/49/2013 z 5. 6. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 5. júna 2013, sp. zn. 2To/49/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1611010394.1 Krajský súd Bratislava | 2To/49/2013 | ECLI:SK:KSBA:2013:1611010394.1 | 2013-06-05 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Život a zdravie Citované ustanovenia: § 319 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6d35bee9-f557-485e-871d-22d4bddf362b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1611010394.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/49/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611010394
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Králiková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1611010394.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľudmily Králikovej a členov
senátu JUDr. Jaroslava Mikuša a JUDr. Denisy Mészárosovej, v trestnej veci obžalovaného B. D. pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zákona
a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/60/2011 zo dňa
10.12.2012, na verejnom zasadnutí konanom dňa 06. júna 2013 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku sa odvolanie obžalovaného B. D., nar. XX.XX.XXXX z am i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/60/2011 zo dňa 10.12.2012 bol obžalovaný B. D.
uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona spolupáchateľstvom
podľa § 20 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr.
zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

dňa 06.01.2011 v čase asi o 20.30 hod. v pohostinstve zvanom U I. nachádzajúcom sa v obci H.
pri G. po predchádzajúcej slovnej hádke poškodeného s ods. U. Q., udrel päsťou poškodeného do
ľavej časti tvár, následkom čoho poškodený spadol na zem, kde ho obžalovaný spolu s odsúdeným Q.
udierali a kopali predovšetkým do oblasti hlavy, čím spôsobili poškodenému W. L. otras mozgu ľahkého
stupňa, zlomeninu ľavého kĺbneho výbežku dolnej čeľuste s posunom úlomkov, pomliaždenie a odreniny
centrálnej časti tváre, ako aj pomliaždenie záhlavia, s celkovou dobou liečenia v trvaní približne 35 dní.

Za to bol odsúdený podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 37 písm. h/, § 38 ods. 4, § 41 ods. 1, §
49 ods. 2 Tr. zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodeného W. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. pri G., L. ul. č. XXX/X
s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný B. D. a to ihneď po jeho vyhlásení.

V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že považuje za potrebné upozorniť odvolací súd, že
v skutkovej vete obžalobného návrhu obžaloby je skutok popísaný inak ako vo výrokovej časti
odsudzujúceho rozsudku. V obžalobe sa neuvádza, ktorý z páchateľov (ods. Q. alebo obž. D.) udrel
a ako, poškodeného do jeho ľavej časti tváre. Z výpovede ods. Q., v tom čase v procesnom postavení



obvineného však jednoznačne vyplýva, že práve on udrel svojou päsťou pravej ruky poškodeného do
jeho ľavej časti tváre. Súd tak zásadne zmenil vo svojej výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku popis
predmetného skutku, čím tak nebola zachovaná jeho podstata.

Súd sa priklonil výlučne k tvrdeniam, ktoré na hlavnom pojednávaní prezentoval poškodený, pričom
jeho výpoveď z prípravného konania je do značnej miery odlišná ako tá, ktorú prezentoval na hlavnom
pojednávaní. Poškodený sám priznal, že v prípravnom konaní nevedel uviesť kto a ako mu spôsobil
zranenie, ktoré zakladá právnu kvalifikáciu skutku, ako trestného činu, ale na hlavnom pojednávaní
„akýmsi logickým úsudkom“ dospel k záveru, že to určite vykonal môj klient. V prípravnom konaní
dokonca uviedol, že ho obžalovaný D. udrel do pravej časti tváre, pričom ale zranenie mu bolo
spôsobené v ľavej časti tváre. Samotný skutok tak, ako ho poškodený popisuje na hlavnom pojednávaní
sa tak podľa nášho názoru ani nemohol reálne stať. Napokon to aj potvrdzuje znalec D.. G..M., ktorý vo
vzťahu k mechanizmu vzniku spôsobeného zranenia uvádza, že násilie, ktoré vyvolalo túto zlomeninu
pôsobilo z boku, to buď úderom päsťou alebo kopnutím nohou. Teda nie odzadu, ako sa to uvádza v
odsudzujúcom rozsudku. Nakoniec je potrebné poukázať na to, že táto verzia poškodeného nebola ani
inak nijako potvrdená. Jeho manželka uviedla, že odsúdený Q. ako aj klient ho mali presne nepopísaným
spôsobom udierať päsťami a kopať. Svedok G. H. samotné spáchanie skutku nevidel. Neskoršie si
„spomenul“ na ďalšie okolnosti k veci, ktoré predtým z neznámych dôvodov pred políciou, neuviedol.
Súd sa však pri svojom rozhodovaní opiera najmä o výpoveď tohto svedka, o ktorého dôveryhodnosti sú
vážne pochybnosti, keďže ako tvrdí mal už s klientom v minulosti osobné spory. Naproti tomu klientovu
verziu úplne potvrdzuje svedkyňa E. E..

Čo sa týka právnej kvalifikácie skutku ako trestného činu výtržníctva tu poukázal na to, že skutok, ktorý
sa uvádza v obžalobe ako aj skutok, ktorý je uvedený vo výrokovej časti rozsudku nemožno takto právne
posúdiť. Konflikt, ktorý neskôr prerástol do fyzického napadnutia poškodeného zo strany ods. Q., vyvolal
samotný poškodený. Preto v prípade, že ak sú pochybnosti o tom, ako konflikt začal a kto ho vyvolal,
kto bol jeho iniciátorom, teda či to bol poškodený alebo obžalovaný alebo odsúdený Q., nie je možné
skutok právne posúdiť aj ako trestný čin výtržníctva.

Krajský súd v Bratislave konal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného B. D. za splnenia
podmienok § 293 ods. 5 Tr. poriadku s tým, že obžalovaný B. D. požiadal súd o konanie verejného
zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného zotrval na písomných dôvodoch
odvolania a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupkyňa krajského prokurátora navrhla odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (§ 315 ods. 1 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť
odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a tým absenciu dôvodov u nich na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo
ods. 3 Tr. por. V intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len za predpokladu, že
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, pričom zistil, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu
determinovaným uvedeným ustanovením je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie a preskúmanie správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom
rozsudku. Výnimku z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce
odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku)
podanie mimoriadneho opravného prostriedku a to dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.



Na verejnom zasadnutí odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že prvostupňový rozsudok ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo a všetky jeho výroky spolu s odôvodnením, sú v súlade s Trestným
poriadkom. Krajský súd na podklade odvolania obžalovaného a revízneho princípu preskúmaval postup
konania súdu prvého stupňa v celom rozsahu.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak zistí, že toto nie je dôvodné.

Čo sa týka výroku o vine, treba uviesť, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu.
Dôkazy vyhodnotil v zmysle § 2 ods. 10, ods. 12, ods. 19 Tr.por. a konanie obžalovaného správne
kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona spolupáchateľstvom podľa §
20 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona.

Vo vzťahu k vykonaným dôkazom odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na výpovede obžalovaného
B. D., poškodeného W. L. a ostatných svedkov, ktoré v odôvodnení rozsudku v dostatočnom rozsahu
popísal súd prvého stupňa. Nad tento rámec konštatuje, že obžalovaný B. D. poprel fyzické napadnutie
poškodeného W. L., ale naopak podľa neho on rozbraňoval incident, ktorý vznikol medzi poškodeným
a odsúdeným U. Q.. Poškodený W. L. podrobne popísal útok, ktorý začal odsúdený U. Q., pričom
obžalovaný B. D. k nemu priskočil zozadu a rukou ho udrel smerom na dolnú sánku. O útoku
obžalovaného B. D. nemá pochybností, pretože pri údere do sánky odsúdený U. Q. ho držal za košeľu.
Výpoveď poškodeného potvrdila aj G. L.. Konflikt potvrdil aj svedok G. H., ktorý síce začiatok incidentu
nevidel, ale jednoznačne potvrdil, že, keď bol poškodený na zemi, skláňali sa nad ním dve osoby a jedna
z nich bol obžalovaný B. D..

Súd vypočul aj E. E., ktorá vypovedala v prospech obžalovaného B. D., ale táto výpoveď bola správne
vyhodnotená ako nevieryhodná v snahe pomôcť obžalovanému.

Obžalovaný namietal jednak výpoveď poškodeného, ale poukázal aj na závery znaleckého posudku
vo vzťahu k zhodnoteniu zranenia poškodeného. Výpoveď poškodeného korešponduje s ostanými
svedeckými výpoveďami a podporne aj so závermi znaleckého posudku. Podľa znalcov okrem iných
zranenie bolo u poškodeného najzávažnejšie zranenie- zlomenina dolnej čeľuste. Znalec konštatoval,
že toto zranenie vzniklo pôsobením z boku z ľavej strany a to údermi päsťou alebo kopnutím nahor.
Poškodený uviedol, že úder smerom na dolnú sánku dostal zozadu.

Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 19 Tr. por. súd preto upresnil
priebeh skutku s tým, že opravil skutkovú vetu skonkretizovaním konania obžalovaného B. D. tak, že
tento udrel päsťou do ľavej časti tváre.

Odvolateľ namietal, že touto úpravou nebola zachovaná podstata skutku.

Vo vzťahu k zachovaniu podstaty skutku odvolací súd udáva, že táto je určovaná účasťou obžalovaného
na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel škodlivý následok. Totožnosť skutku
je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania alebo následku aspoň čiastočne.

Podľa § 278 ods. 1 Tr. por. súd môže rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.
Toto ustanovenie však súdu nebráni, aby prípadne prihliadol k tým zmenám skutkového deja, uvedeného
v obžalobe, ku ktorým došlo pri prejednávaní veci na hlavnom pojednávaní a ktoré nemenia totožnosť
skutku.



Vykonaním dôkazov sa získané poznatky o skutočnostiach môžu meniť, niektoré údaje odpadnú a
naopak niektoré pristúpia, nesmie sa však meniť podstata skutku (musí byť zachovaná totožnosť konania
alebo následku).

V danom prípade išlo o skonkretizovanie útoku obžalovaného na poškodeného, teda išlo o zmenu v
jednotlivých okolnostiach tak, že súd konštatoval, že obžalovaný udrel poškodeného do ľavej časti tváre,
následkom čoho tento spadol na zem, pričom totožnosť konania zostala zachovaná.

Vychádzajúc z týchto záverov nedošlo pri úprave skutkovej vety k narušeniu totožnosti skutku.

Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku obžalovaného týkajúcej sa skutku ako prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. Obžalovaný B. D. spolu s odsúdeným U. Q. neprimerane reagovali
na konanie poškodeného, ktorý sa rozhodol v pohostinstve rozsvietiť, aby lepšie videl na automaty.
Bezdôvodne vyvolali konflikt, ktorý gradoval až do fyzického útoku voči poškodenému. Ich konanie
nebolo primerané na miesto útoku, t.j. pohostinstvo a malo za následok zranenie poškodeného s dobou
liečenia asi 35 dní.

Odvolací súd preskúmal aj výrok o trest a zistil, že tento je správny a zákonný. Prvostupňový súd sa pri
voľbe druhu a výmery trestu, ktorý obžalovanému uložil dôsledne riadil ustanovením § 34 ods. 1, 2, 3,
4 Tr. zákona. Trest vo výmere 16 mesiacov ukladal za použitia § 37 písm. h/, § 38 ods. 4, § 41 ods. 1
a § 49 ods. 2 Tr. zákona. Konštatoval správne, že uvedenej trestnej činnosti sa dopustil počas plynutia
skúšobnej doby podmienečného odsúdenia a preto prichádzal do úvahy iba trest represívny. Zaradenie
obžalovaného pre jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia je v súlade s ustanovením §
48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona.

Keďže aj výrok o náhrade škody zodpovedá stavu veci, odvolací súd nezistil dôvod pre zmenu
prvostupňového rozhodnutia v žiadnom smere, preto postupoval podľa § 319 Tr. poriadku a podané
odvolanie zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.