{"guid": "79a2cc9b-6b0d-4ed8-92a5-45d45d8b6a7e:5921d621-de3b-4cd6-9934-8aaed62f9fba", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1013200590.1", "spisova_znacka": "2S/79/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/79/2013 z 28. 1. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. januára 2014, sp. zn. 2S/79/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1013200590.1", "identifikacne_cislo": "1013200590", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Gabriel Slobodník", "sudca_id": 1279, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriel-slobodnik-1279", "datum_vydania": "2014-01-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-1", "nazov": "§ 250j ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250j"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250j"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5921d621-de3b-4cd6-9934-8aaed62f9fba", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1013200590.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2014:1013200590.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2014:1013200590.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/79/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200590
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013200590.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov
senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: REWUTER
s.r.o., IČO: 45 922 250, Záhradnícka 72, Bratislava, zastúpený: JUDr. Martin Abrahám, advokát,
Koceľova 25, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/24295/2013/5060-r
zo dňa 16.01.2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného,
ktorým bolo rozhodnuté vo veci odvolania žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového
úradu Bratislava (ďalej aj len ako „správca dane“) č. 9102405/5/2593867/2012/MajD zo dňa
18.09.2012 tak, že žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Prvostupňovým rozhodnutím č.
9102405/5/2593867/2012/MajD  zo dňa 18.09.2012 správca dane nepriznal žalobcovi nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2011 v
sume 55 719,95 eura a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 50 839,65 eura. Žalobca žiadal, aby súd
rozhodnutie žalovaného i správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca namietal arbitrárnosť rozhodnutí správcu dane i žalovaného, ktorí nevzali do úvahy dôkazy,
ktoré žalobca v daňovom konaní predložil. Skutočnosť, že žalobca nedisponuje dokladmi, o ktorých si
správca dane myslí, že by mu pomohli verifikovať nárok na odpočet DPH, nemôže byť dôvodom pre
upretie nároku na odpočet DPH z dôvodu uplatňovania zásady in dubio mitius.
Žalobca tvrdil, že nedostatkami prvostupňového rozhodnutia vytýkanými v odvolaní žalobcu sa žalovaný
vôbec nezaoberal, čím mu odňal právo na inú ako súdnu  ochranu a porušil § 3 ods. 1 v spojení s §
47 písm. h/ a písm. i/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Podľa žalobcu išlo najmä o námietku selektívnosti skúmania  pri daňovej kontrole
a ignorovanie námietky, že dodanie služby žalobcom spoločnosti IBA AGRO, ktorú žalobca nadobudol
od dodávateľa, ktorá bola správcom dane neuznaná, bola napriek tomu zdanená. Námietka dvojitého
zisku pre štátny rozpočet, ktorá vyplývala z odvolania žalobcu a má vplyv na zákonnosť prvostupňového
rozhodnutia,  pre žalovaného ani len neexistovala. Žalobca tvrdil, že rozhodnutiu žalovaného, spôsobu,
akým sa vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa najmä aplikácie smerníc Rady a judikatúry SD EÚ, je
potrebné vytknúť arbitrárnosť a odňatie práva konať pred správnym orgánom. Vo vyrubovacom konaní
bolo porušené základné ústavné právo žalobcu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.



Postup a rozhodnutie žalovaného je popretím základných pravidiel EÚ ohľadne spoločnej politiky vo
veciach nepriamych daní spôsobom, ktorý konštatuje Najvyšší súd SR v rozsudku 5Sžf/19/2010, keďže
výkon daňovej kontroly a následného konania je v priamom rozpore so zásadami vyplývajúcimi z
judikatúry SD uvedenej v tomto rozsudku.

Žalobca namietal, že prieťahy vo výkone daňovej kontroly spôsobil správca dane, nakoľko výzvy
adresované konateľovi spoločnosti viackrát nedoručoval na jeho adresu Kuzmice, okr. Topoľčany, ale na
adresu Kuzmice, okr. Trebišov. O uvedenom svedčí aj rozhodnutie žalovaného a správcu dane, v ktorom
sa tvrdí, že prvá zásielka adresovaná konateľovi žalobcu sa vrátila s poznámkou „adresát neznámy“,
druhá s poznámkou „zásielka nevyzdvihnutá v odbernej dobe“ a tretia opäť s poznámkou „adresát
neznámy“, pričom však pre príslušníkov PZ nebol problém nájsť konateľa žalobcu na adrese trvalého
bydliska a predviesť ho hneď na prvý pokus. Uvedené spôsobuje zmätočnosť oboch rozhodnutí, nakoľko
osoba, ktorá raz nemá trvalé bydlisko na mieste doručenia, nemôže ho zrazu opäť mať a zdržovať sa
tam.

Žalobca nesúhlasil so závermi žalovaného, že si vyrobil dôkazy v časovej tiesni, pretože tento záver
nevyplýva z vykonaných dôkazov a je výsledkom voľnej konfabulácie žalovaného v rozpore so zisteným
skutkovým stavom. Neobstojí žalovaným tvrdený nedostatok preukaznosti dôkazu (stavebný denník),
pričom žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Sžf/1/2011, v zmysle ktorého nie je
daňovník povinný uchovávať forezné dôkazy tak, ako to požaduje správca dane a schvaľuje žalovaný,
podľa ktorého nie je dostatočné uvedenie počtu osôb, ale je potrebné uviesť meno robotníkov/ šoférov.
Nie je zjavné, z čoho okrem svojvôle správneho orgánu by takáto povinnosť žalobcu (uviesť mená,
predloženie krycích listov a podobne) mala vyplývať z vtedy platných právnych predpisov zo zákona č.
222/2004 Z.z. o DPH  v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ako „zákon o DPH“). V danom prípade
išlo o porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, nakoľko sa
žalovaný riadne nevysporiadal s dôkazmi a vyplývajúce závery sú s nimi v priamom rozpore. Sú len
výsledkom konfabulácie bez konkrétneho vzťahu ku konaniu a k vykonaným dôkazom. Skutočnosť, že
žalobca niektoré faktúry aj uhradil, prípadne mu boli uhradené, správca dane a žalovaný odbili údajnou
fiktívnosťou a nespomenuli, že preukázateľne tvoria súčasť spisu a podporujú záver o realizácii (časti)
spochybnených dodaní.

Ďalej žalobca namietal, že opretie rozhodnutí o dôkaz - zápisnicu z výsluchu svedka po predvedení
príslušníkmi PZ, neobstojí, nakoľko tento bol spochybnený čestným vyhlásením a najmä ostatnými
dôkazmi, ktoré boli získané správcom dane a sú súčasťou spisu. Súvisiace vyjadrenie správcu dane
o nižšej kvalite dôkazu potvrdené žalovaným z dôvodu absentujúcej ústnosti a priamosti neobstojí,
nakoľko ide o porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku
tým, že žalovaný selektuje dôkazy podľa vhodnosti pre zamýšľaný typ rozhodnutia. Ohľadom jedného
z dodaní, ktoré sa aj podľa správcu dane preukázalo a nebolo konštatované žiadne porušenie zákona,
v spojení s nedoručením výziev, je dôkazná hodnota vyhlásenia konateľa žalobcu do zápisnice, že
nevykonával žiadnu činnosť, učinená pod tlakom okolností, spoľahlivo vyvrátená. V úplnom rozpore
s týmto nevyhnutným záverom prichádza žalovaný na základe údajnej nekontaktnosti žalobcu a
predmetnej zápisnice k záveru, že pochybnosti správcu dane ohľadne podnikateľských aktivít boli
oprávnené. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný potvrdil, že pochybnosti správcu dane nie sú podmienené
objektívnymi skutočnosťami majúcimi svoju povahu v evidenciách, ktoré je povinný viesť, alebo v
osobnom pochybovaní o dôveryhodnosti osoby konateľa spoločnosti tak, ako to od počiatku namietal
žalobca. Žalobca poukázal na to, že v prípade výsluchu konateľa žalobcu po predchádzajúcom
predvedení príslušníkmi PZ, kedy sa z ničoho nič a bez toho, aby mohol vedieť o svojej povinnosti
ocitol bez predošlej výzvy polonahý o siedmej hodine rannej v policajných putách, po čom nasledovalo
predvedenie a dvojhodinová cesta, pri ktorej boli daňovníkovi neustále líčené hororové scenáre, ktoré
by bolo možné stručne zhrnúť slovami „ak nezaspievaš, pôjdeš rovno do väzby“ a podobne, nie je
možné sa čudovať, že konateľ síce rýchlo vymyslel nepravdivý príbeh (rozprávku o bielom koníkovi),
pričom zároveň je táto rozprávka veľmi priehľadná a preukázateľne pravde nezodpovedajúca. V rozpore
s ostatnými dôkazmi správca dane a žalovaný opreli svoje rozhodnutie práve o túto výpoveď. Žalobca
považoval za neprípustné, aby z dôkazov, ktoré boli v konaní zadovážené, bol selektívne vybraný ten,
ktorý v rozpore so všetkými ostatnými dôkazmi umožňuje ochrániť štátny rozpočet nepriznaním nároku
na odpočet DPH.



Podľa žalobcu odporuje záver správcu dane sčasti aj samotnému zneniu § 24 ods. 4 a § 45 ods. 2
daňového poriadku, nakoľko správca dane zisťuje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
u daňovníka, ktorá sa ale podľa rozhodnutia správcu dane odvíja od nekonania tretích osôb, na ktoré
daňovník nemá vplyv, prípadne zakladá svoje závery na pochybnostiach z toho vyplývajúcich, ktoré
prezentuje ako objektívne skutočnosti. Nepriznanie nároku na odpočet DPH je možné odôvodniť len
porušením zákonnej povinnosti zo strany daňovníka (žalobcu). Žalobca nemal dôvod ani zákonnú
povinnosť skúmať, ako jeho dodávateľ plní svoj záväzok a preto to nemožno ani od neho požadovať tak,
ako si myslí správca dane. Neadresná výzva predložiť nekonkretizované dôkazy, o ktorých daňovník
nevie, ktoré to majú byť, je prejavom arbitrárnosti postupu žalovaného. Žalobca poukázal na znenie
rozsudku 5Sžf/108/2009 k otázke rozsahu dokazovacej povinnosti daňovníka, v ktorom sa uvádza, že
zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon
č. 511/1992 Zb.“) definuje základné zásady daňového konania takým spôsobom, že tieto vychádzajú
z princípov právneho štátu, Ústavy SR a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti aproximácie
daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v
daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Zo zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie
správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania (netýka sa kontroly DPH, nakoľko vznik nároku na odpočet nie je
v súlade s judikatúrou SD viazaný na splnenie iných ako zákonných podmienok) ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods.
1, ods. 8 cit. zákona). Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi
právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 3 cit.
zákona. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia
daňových úradov. Preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje
správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutkový stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z
objektívnych a spoľahlivých zistení. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov
(§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.). Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností
nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992
Zb.). Na tento účel má správca dane využiť prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce
a nie len sa zamerať cieľovo na určenie daňovej povinnosti.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 12.06.2013, zotrval na svojom
právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. K samotným žalobným
námietkam žalovaný uviedol nasledovné:

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia, pretože sa
žalovaný nezaoberal nedostatkami prvostupňového rozhodnutia namietanými v odvolaní proti nemu a
tiež že spôsob, akým sa správca dane vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa najmä aplikácie smerníc
Rady a judikatúry SD EÚ je arbitrárny a odnímajúci právo žalobcu konať pred orgánom, keďže sa s
konkrétnymi nárokmi správca dane nijako nevysporiadal, uviedol, že žalobca nekonkretizoval vo svojej
žalobe, s ktorými námietkami sa žalovaný v odvolávaní vôbec nezaoberal. Žalobcom uvádzaná nová
námietka, ktorá nebola súčasťou odvolania, ohľadne dodania služby pre spoločnosť IBA AGRO, ktorú
nadobudol od dodávateľa a nebola správcom dane uznaná, ale na vstupe áno, žalovaný konštatuje,
že táto námietka v žalobe je neadresná, nakoľko žalobca nekonkretizuje, od ktorého dodávateľa a
aká služba nebola správcom dane žalobcovi uznaná a potom fakturovaná spoločnosti IBA AGRO.
Z predložených dokladov - faktúr, ktoré boli žalobcom ku kontrole predložené, sa takáto spoločnosť
nenachádza, a preto nie je možné zaujať k tejto námietke relevantné stanovisko. Všetky zistené
skutočnosti sú veľmi podrobne a zrozumiteľne uvedené v protokole na zistenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2011 č. 910240/5/2257960/2012/
MajD zo dňa 20.08.2012 a v dodatočnom platobnom výmere č. 9102405/5/2593867/2012/MajD zo
dňa 18.09.2012, a preto žalobca mohol rozporovať, v ktorom konkrétnom prípade správca dane alebo
žalovaný postupovali v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Žalovaný poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/24/2013 zo dňa 13.11.2012, v
ktorom je uvedené, že vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa predchádza dodanie tovaru alebo služieb,



ktoré musí byť vierohodným a preukázaným spôsobom potvrdené. Ak k dodaniu tovaru alebo služieb
nedôjde, nemôže dôjsť ani k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 zákona o DPH. Zákon o DPH však
rieši aj prípady, kedy faktúra vystavená je, ale k samotnému dodaniu tovaru alebo služieb nepríde. V
tomto prípade nevzniká daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH ale v zmysle § 71 ods. 6 zákona
o DPH, t.j. uvedením dane na faktúre. V nadväznosti na uvedené bol žalovaný názoru ako správca dane
v dodatočnom platobnom výmere č. 9102405/5/2593867/2012/MajD, že žalobca v zdaňovacom období
II. štvrťrok 2011 nepreukázal dodanie tovarov deklarovaných na odberateľských faktúrach, nevznikla mu
daňová povinnosť z titulu dodania tovaru podľa § 8 zákona o DPH, ale podľa § 69 ods. 5 citovaného
zákona z dôvodu, že ju uviedol na faktúre. Podľa citovaného ustanovenia zákona každá osoba, ktorá
uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

K námietke žalobcu, že postupom správcu dane, kedy nedoručoval jeho výzvy účastníkovi konania, čím
bolo žalobcovi odňaté právo na inú ako súdnu ochranu, čím porušil § 3 ods. 1 v spojení s § 31 ods.
1 písm. b/ daňového poriadku, žalovaný uviedol, že sa jedná o novú námietku, ktorá nebola súčasťou
odvolania daňového subjektu a toto tvrdenie je navyše nepravdivé a zavádzajúce. Správca dane zaslal
daňovému subjektu upovedomenie o výkone kontroly č. 601/321/114994/2011/MajD zo dňa 06.09.2011,
výzvu na predloženie dokladov č. 601/321/129267/2011/MajD zo dňa 06.10.2011, opakovanú výzvu
na predloženie dokladov č. 601/32/142319/2011 zo dňa 03.11.2011, ktoré boli daňovým subjektom
prevzaté, ale na tieto výzvy daňový subjekt nereagoval. Podľa výpisu z obchodného registra  je uvedený
ako konateľ žalobcu Tomáš Galbavý, Nová 3/5, Kuzmice a preto správca dane na uvedenú adresu
zaslal predvolanie č. 601/321/129268/2011/MajD zo dňa 07.10.2011, ktoré sa vrátilo s poznámkou
„adresát neznámy“ a opakované predvolanie č. 601/321/142317/2011/MajD zo dňa 03.11.2011, ktoré
sa vrátilo s poznámkou pošty „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Na základe skutočností, že
daňový subjekt nereagoval na výzvy správcu dane a požadované doklady nepredložil v určených dňoch,
správca dane podľa § 27 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. požiadal Obvodné riaditeľstvo PZ Topoľčany o
predvedenie konateľa žalobcu na deň 21.11.2011 v súvislosti s výkonom daňových kontrol. Ako žalobca
prišiel na to, že správca dane zasielal predvolanie na nesprávnu adresu (Kuzmice, okr. Trebišov),
keď takto formulovaná adresa nebola uvedená ani na jednej obálke písomností, ktoré zasielal správca
dane, nebolo žalovanému známe. Správca dane doručoval výzvy na predloženie dokladov na sídlo
spoločnosti žalobcu. Keďže daňový subjekt (žalobca)  na výzvy nereagoval, zaslal predvolanie  aj
konateľovi spoločnosti na adresu uvedenú  vo výpise z obchodného registra.  Žalobca na uvedené výzvy
nereagoval, bez ospravedlnenia doklady ku kontrole nedoložil a  so správcom dane nespolupracoval.
Až dňa 12.04.2012 sa k správcovi dane  dostavil splnomocnený zástupca kontrolovaného (žalobcu)
za účelom predloženia dokladov na základe upovedomenia o výkone kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH  (zo dňa 06.09.2011) k  daňovej kontrole začatej u
daňového subjektu dňa 20.09.2011. Splnomocnený zástupca žalobcu uviedol pred správcom dane, že
nebol pri zdaniteľných obchodoch žalobcu a na otázku, kto konal za túto spoločnosť pri zdaniteľných
obchodoch,   splnomocnený  zástupca  odpovedal,   že   predpokladá,  že   to  bol   pán   Peter Kosť.
Splnomocnený zástupca žalobcu sa dostavil k správcovi dane dňa  01.06.2012  a predložil doklady
ku kontrole - výpis z účtu žalobcu  vedený v ČSOB, a.s. a  v Tatrabanke, a.s.,  čo správca dane
zaznamenal do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9102405/5/664991/2012/Majd zo dňa 01.06.2012.
Správca dane  listom  zo dňa 29.06.2012  predvolal žalobcu na  pojednávanie  dňa 26.07.2012,
pričom táto zásielka sa vrátila  s poznámkou od  pošty, že   adresát je neznámy. Zároveň správca
dane  upovedomenie o predvolanie zaslal splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu, pričom
pripojil výzvu na predloženie dôkazov č. 9102405/5/1413444/2012/MajD zo dňa 02.07.2012, v ktorej
správca dane žiada o predloženie všetkých dôkazných prostriedkov k prijatým zdaniteľným plneniam
(prepravné doklady, preberacie a odovzdávacie protokoly, doklady o uskladnení, doklady o následnom
predaji tovaru, zmluvy, návrh na vklad, list vlastníctva) a všetky iné doklady a písomnosti, ktoré súvisia
s predmetnými zdaniteľnými plneniami v zdaňovacom období II. štvrťrok 2011.

Splnomocnený zástupca žalobcu  sa dostavil k správcovi dane dňa 02.08.2012  a  poskytol vyjadrenie
ohľadne kúpy 2-izbového bytu č. 3 na Hriňovskej ulici v Bratislave zapísaného na liste vlastníctva č.
8801. Dňa 16.08.2012 sa dostavil k správcovi dane splnomocnený zástupca žalobcu a priniesol doklady
(ručne písané stavebné denníky), ktoré odovzdal správcovi dane. Žiadne iné dôkazy, listiny a písomnosti
neboli správcovi dane žalobcom predložené, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č.
9102405/5/2238839/2012/MajD zo dňa 16.08.2012.



Z vyššie popísaného skutkového stavu podľa žalovaného  jasne vyplýva, kto robil prieťahy v daňovom
konaní, keď prvé doklady boli predložené správcovi dane až po 5 mesiacoch od začatia daňovej kontroly,
kde  aj samotný splnomocnený zástupca žalobcu  predkladal doklady, kedy on chcel  a  ktoré  on  uznal
za vhodné.

Aj ďalšie tvrdenie, že žalovaný urobil záver, že si žalobca vyrobil dôkazy v časovej tiesni,  je novou
námietkou, nepravdivým a ničím nepodloženým tvrdením, nakoľko žalovaný vo svojom rozhodnutí č.
1100302/1/242295/2013/5060-r zo dňa  16.01.2013, ktoré obsahuje  14 strán,  takýto záver  nikde
neuviedol a preto sa javí toto tvrdenie ako účelové a klamlivé bez preukázania relevantných dôkazov.

K  námietke žalobcu, že rozhodnutia sa opierali výhradne o dôkaz - zápisnicu z výsluchu svedka po
predvedení PZ SR, žalovaný konštatoval, že toto tvrdenie je nepravdivé, nakoľko správca dane vykonal
množstvo úkonov  v rámci dokazovania skutočností - posúdenia práva  platiteľa  na   uplatnenie   si
odpočítania  dane  v zmysle  ustanovení zákona o DPH za kontrolované zdaňovacie  obdobie  II. štvrťrok
2011,   umožnil  a  neodoprel právo žalobcovi vyjadriť sa a predložiť vecné dôkazy - argumenty, ktoré by
preukazovali a potvrdzovali obstaranie tovaru  a služieb  platiteľom v tuzemsku a neboli len tvrdeniami
o týchto udalostiach na dodávateľských  faktúrach. Pokiaľ sa konateľ žalobcu pred správcom dane do
zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 21.11.2011  vyjadril, že žiadne ekonomické aktivity nerobil, nič
nepodpisoval,  nemá žiadnych zamestnancov a pod., tak toto vyjadrenie konateľa  je pre správcu dane
záväzné. Pokiaľ ten istý konateľ spoločnosti doručí  správcovi dane dňa 6.12.2011  list označený ako
čestné vyhlásenie, v ktorom vyhlasuje, že všetky doklady za spoločnosť žalobcu sú ním podpísané,
všetky obchody potvrdzuje a tvrdenia dňa 21.11.2011 boli spôsobené stresom z dôvodu predvedenia
policajnými orgánmi,  tak správca dane toto konanie žalobcu považuje prinajmenšom za 2 rozdielne
stanoviská, ktoré je potrebné práve konateľom žalobcu   dane riadne  vysvetliť a zdôvodniť, čo však
zo strany konateľa nebolo do dnešného dňa vykonané.  Konateľ žalobcu žiadne doklady správcovi
dane nedoručil, aj keď bol na to vyzvaný. Správca dane zaslal predvolanie konateľovi žalobcu na ústne
pojednávanie, aby tieto rozdielne tvrdenia vysvetlil a predložil daňové doklady ku kontrole. Konateľ
žalobcu  opätovne na toto predvolanie nereagoval. Správca dane zaslal daňovému subjektu opätovné
predvolanie a výzvy na predloženie dokladov, ktoré daňový subjekt síce  prevzal, ale nereagoval. Až dňa
12.04.2012 tak, ako bolo už vyššie konštatované,  splnomocnený zástupca žalobcu predložil správcovi
dane prvé doklady ku kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.
Ako tiež z vyššie  uvedeného vyplýva, pochybnosti správcu dane ohľadne podnikateľských aktivít
daňového subjektu boli oprávnené. Daňový subjekt (žalobca), jeho konateľ i splnomocnený zástupca
mali dostatok časového priestoru (kontrola bola zahájená dňa 06.09.2011 a ukončená dňa 17.09.2012),
aby dokázali a preukázali opodstatnenosť nárokov na odpočítanie dane uvádzané v daňovom priznaní za
zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2011, čo však neurobili. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že konateľ
spoločnosti nevedel o svojej povinnosti, nakoľko výzvy adresované žalobcovi boli touto spoločnosťou
prevzaté, ale žalobca na ne nereagoval, so správcom dane nespolupracoval tak, ako už bolo vyššie
uvedené a preto správca dane pristúpil k predvedeniu konateľa spoločnosti.
Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že rozhodnutia vychádzajú z nedostatočne zisteného
skutkového stavu a sú vydané v rozpore s ním. Žalovaný konštatoval, že predloženie faktúry, na ktorej
je uvedená DPH a ktorú vyhotovil platiteľ, nezakladá automaticky právo na odpočítanie dane, ktorá je
vyčíslená na faktúre. Podľa § 49 ods.  1 zákona o DPH právo odpočítať dane z tovaru alebo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Nakoľko šetrením,
ktoré je veľmi podrobne uvedené v obidvoch rozhodnutiach daňových orgánov, správca dane preukázal,
že dodávateľom deklarovaných dodávok tovaru a služieb nevznikla daňová povinnosť podľa § 19
zákona o DPH a keďže žalobca žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil tieto pochybnosti, nemohol
u kontrolovaného daňového subjektu (žalobcu) vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p.
preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2
O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť
podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby boli v súlade
so zákonom.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.



Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi
predpismi.

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Bratislava ako miestne príslušný
správca dane vykonal u žalobcu, platiteľa DPH, daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu dane za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2011, o výsledku  ktorej  vyhotovil
protokol č. 9102405/5/2257960/2012/MajD zo dňa 20.08.2012. Žalobca sa dňa 03.09.2012  písomne
vyjadril k protokolu, správca dane vyjadrenie zapracoval do dodatku č. 1 k protokolu  so  záverom, že trvá
na   výsledku   uvedenom   v protokole č. 9102405/5/2257960/2012/MajD zo dňa 20.08.2012. Protokol
a dodatok č. 1 k protokolu bol so splnomocneným zástupcom žalobcu prerokovaný dňa 17.09.2012.
Správca dane na základe výsledkov zistených pri kontrole nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie
dane z faktúr č. 09/2011, 013/2011, 015/2011, 018/2011 a 035/2011  vystavených spoločnosťou Extrém
Slovakia, s.r.o. za obdobie II. štvrťrok 2011 v celkovej sume 24 019,46 eur, z faktúr č. FV/2011/24,
FV/2011/25 a FV/2011/31 vystavených spoločnosťou ALUET, s.r.o. za obdobie II. štvrťrok 2011 v celkovej
sume  80 423,54 eur a z faktúry č. 1082011 zo dňa 20.04.2011 od spoločnosti ZAXTER, s.r.o. v sume
2 116,60 eur.

Správca dane dodatočným platobným výmerom č. 9102405/5/2593867/2012/MajD  zo dňa 18.09.2012
nepriznal nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2011 v sume 55 719,95 eura a určil
vlastnú daňovú povinnosť v sume 50 839,65 eura.  Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca si  odpočítal
z  nákupu  tovaru a služieb  bez preukázania jej  opodstatnenosti   daň v   celkovej  výške  106 559,60
eur, porušil § 49 ods.1 a 2 v nadväznosti na § 19 a  § 51 zákona o DPH.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 1100302/1/24295/2013/5060-r zo dňa 16.01.2013 a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V rozhodnutí
žalovaný konštatuje, že daňový  subjekt  je   povinný v zmysle § 15 ods. 6 písm. d) a e) zákona č.
511/1992 Zb. predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske  a iné operácie a podávať
k ním ústne alebo písomné vysvetlenia, ďalej predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dostupné
dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia.  Konateľ žalobcu do zápisnice  o ústnom pojednávaní
dňa 21.11.2011 uviedol, že  podľa výpisu z obchodného registra je konateľom spoločnosti REWUTER,
s.r.o., ale okrem tejto skutočnosti nič o spoločnosti nevie, spoločnosť nemá zamestnancov, nemá
prevádzkové a skladové priestory, nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť za túto spoločnosť, žiadne
zmluvy, objednávky, faktúry ani iné doklady nevystavil a ani nepodpísal. Čestným vyhlásením doručeným
správcovi dane dňa 06.12.2011 konateľ žalobcu vyhlásil, že všetky doklady za žalobcu podpísal, všetky
obchody potvrdzuje a uvádza,  že tvrdenia zo dňa 21.11.2011 boli spôsobené  stresom z predvedenia
policajnými orgánmi. Keďže sa jednalo o dve protichodné vyjadrenia konateľa spoločnosti, správca dane
mu zaslal predvolanie, aby sa dostavil k správcovi dane na ústne pojednávanie ohľadne vysvetlenia
týchto skutočností, čo však konateľ žalobcu ignoroval, na predvolanie nereagoval a nereagoval ani na
zaslané výzvy na  predloženie  požadovaných   dokladov   súvisiacich   s kontrolou za zdaňovacie obdobie
II. štvrťrok 2011.  Z uvedeného pre žalovaného vyplynul záver, že žalobca, resp. jeho splnomocnený
zástupca nevie zákonným spôsobom preukázať prijaté zdaniteľné plnenia.

Žalovaný vyslovil názor, že žalobcom predložené doklady, ktoré mali preukázať uskutočnenie
zdaniteľných obchodov, boli narýchlo dodatočne vyrobené. Tento úsudok je možné podľa žalovaného
vyvodiť z toho, že konateľ žalobcu do zápisnice z novembra 2011 pred správcom dane jednoznačne
deklaroval, že žiadne zdaniteľné plnenie neprijal a ani neuskutočnil, že nemá žiadne doklady, nakoľko
ich nevystavil a nepodpísal, nevykonával ekonomickú činnosť, avšak o osem mesiacov neskôr
splnomocnený zástupca priniesol správcovi dane ručne popísané stavebné denníky, z ktorých nie je
možné zistiť,  o aké práce ide,  kde  a  kým sú tieto práce vykonané. Pokiaľ by boli zdaniteľné plnenia
uskutočnené, nemohol nastať problém s predložením relevantných dokladov a dôkazov, prípadné
nezrovnalosti mohol vysvetliť a objasniť konateľ žalobcu, ten však so správcom dane nekomunikoval.
K faktúram neboli predložené žiadne doklady, listiny ani písomnosti preukazujúce, že došlo k nákupu,



konatelia na strane dodávateľa i odberateľa sa nevyjadrili k tomuto obchodnému prípadu, aj keď obaja
boli predvolaní na ústne pojednávanie.

Nakoľko žalobca nevedel vierohodným spôsobom preukázať uplatnené nároky  na odpočítanie dane z
vyššie uvedených faktúr, správca dane z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia a objasnenia skutočností
uvádzaných na týchto faktúrach vykonal šetrenia v  dodávateľských spoločnostiach ZAXTER, s.r.o.,
ALUET, s.r.o. a Extrém Slovakia, s.r.o. Vykonaným preverovaním nebolo preukázané, že skutočne reálne
došlo k zdaniteľným obchodom, ktoré boli deklarované na faktúrach  vystavených vyššie uvedenými
spoločnosťami.  Tieto  faktúry   by boli z  hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľné  len vtedy, ak
by bolo nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú reálnu skutočnosť, čo sa však v tomto prípade
nepotvrdilo, nakoľko žalobca v priebehu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky, ktoré
by preukazovali, že deklarované zdaniteľné obchody boli uskutočnené.

Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. (účinný v časti rušiacej zákon č. 511/1992 Zb. od 01.01.2012)
daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

Zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania.
Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje  správca
dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a
obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je
vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane
správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou
zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho
zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne
záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových
subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu
právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy ( a to hmotnoprávne, ako aj procesné ), ktoré sú podľa
§ 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal
vo veci rozsiahle dokazovanie, a nie je možné tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob
vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia
obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.
Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania
možnosť konať pred týmito orgánmi,  pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo.  Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly  postupoval v súlade
so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. l zákona č. 511/1992 Zb. .

V zmysle § 2 ods. 3 zákona č.  511/1992 Zb.  správca dane hodnotí dôkazy podľa jeho úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. V zmysle § 2 ods. 6 zákona č.  511/1992 Zb.  pri uplatňovaní daňových predpisov



v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 29 ods. 2 zákona č.  511/1992 Zb. správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.

Podľa  § 29 ods. 8  zákona č. 511/1992 Zb.  daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. ak sa u daňového subjektu vykoná daňová
kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods.
13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň
1. zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom
daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej
daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje
od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere,
2. zaplatená podľa osobitných zákonov bez podania daňového priznania alebo hlásenia odlišuje od
dane, ktorá mala byť podľa osobitných zákonov zaplatená bez podania daňového priznania alebo
hlásenia alebo od dane zistenej daňovou kontrolou, alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej
kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole,
3. mala podľa osobitných zákonov zaplatiť bez podania daňového priznania alebo hlásenia a daňový
subjekt túto daň aspoň čiastočne zaplatil.

Podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. odvolací orgán rozhodnutie preskúma s výnimkou podľa
odseku 4. Rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie
potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.
Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo
orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

Podľa § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade
o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Podľa § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať odôvodnenie, ak sa
v ňom nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí odvolací orgán vysporiadať so
všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa §  49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona   č. 222/2004  Z.z. o dani z
pridanej hodnoty,  právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto



službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená,
že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo
k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod  použije na účely svojho podnikania ako
platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle § 29 ods. 8  zákona č. 511/1992 Zb.  povinnosťou
daňového subjektu  a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový
orgán.

Podľa názoru súdu správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j.
hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom v daných obchodných prípadoch
bolo profitovať na odpočítaní DPH za zdaniteľné obchody, ktoré boli žalobcom deklarované ako nákup
od dodávateľov, pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že došlo k dvojitému zdaneniu, resp., že pochybením daňových orgánov
došlo k dvojitému zisku pre štátny rozpočet, súd poukazuje na znenie § 69 ods. 5 zákona o DPH. Žalobca
v ním vystavenej faktúre uviedol daň, ktorú v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia  bol povinný
zaplatiť. Platiteľ dane má nárok na odpočet dane, avšak iba vtedy, ak preukáže splnenie všetkých
podmienok stanovených v zákone o DPH v znení neskorších predpisov.  Predloženie faktúry, na ktorej je
uvedená DPH, nezakladá automaticky právo na odpočítanie dane, ktorá je vyčíslená  na faktúre. Právo
odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla
daňová povinnosť. Žalobca bol  povinný správcovi dane  preukázať, že  zdaniteľné obchody tak, ako sú
deklarované  v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie, prijal,  čo v uvedenom
prípade nebolo žalobcom v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané.

K otázke preukaznosti uskutočnenia obchodov, ktorá bola podľa žalobcu dostatočná z ním predložených
dokladov, súd poukazuje na zistenia správcu dane uvedené v administratívnom spise a zhrnuté v
protokole o daňovej kontrole zo dňa 20.08.2012. a dodatku č. 1 k protokolu zo dňa 17.09.2012.

Vo svojej výpovedi dňa 21.11.2011 konateľ žalobcu uviedol, že žalobca nemá žiadneho splnomocneného
zástupcu,  nemá   prevádzkové   ani  skladové priestory, nemá žiadnych zamestnancov, nevykonáva
žiadne obchodné aktivity, za spoločnosť nevystavil a nepodpísal  žiadne zmluvy, objednávky, faktúry,
ani iné doklady. Spoločnosť REWUTER, s.r.o. je novozaložená spoločnosť. Ohľadom faktúr, ktoré
mal vystaviť žalobca v zdaňovacom období II. štvrťrok 2011, konateľ odpovedal, že žiadne faktúry on
nevystavil, podpis na faktúrach nie je jeho, nepozná konateľov spoločnosti VAZEM, s.r.o., ani konateľa
spoločnosti I.B.A. Agro, s.r.o..

Dňa 06.12.2011 bolo správcovi dane doručené čestné vyhlásenie, v ktorom konateľ žalobcu vyhlasuje,
že všetky doklady za spoločnosť sú ním podpísané, všetky obchody týmto potvrdzuje a ako dôvod
tvrdenia do zápisnice zo dňa 21.11.2011 uvádza stres spôsobený predvedením policajnými orgánmi.

Správca dane predvolal žalobcu a jeho konateľa, aby vysvetlili rozpor v tvrdeniach zo dňa 21.11.2011 a
06.12.2011, na určené ústne pojednávanie (26.07.2012)  sa však bez ospravedlnenia nedostavili.

Dňa 12.04.2012 splnomocnený zástupca žalobcu pred správcom dane uviedol, že nebol pri zdaniteľných
obchodoch daňového subjektu a predpokladá,  že   za žalobcu pri tom konal   pán   Peter Kosť, ale viac
správcovi   dane   bude  vedieť povedať   až    po   skontaktovaní   sa  s   p. Galbavým, p. Kosťom, prípadne
s inými osobami. Splnomocnený zástupca žalobcu dňa 02.08.2012  poskytol vyjadrenie ku kúpe 2-
izbového bytu č. 3 na Hriňovskej ulici v Bratislave, ktorý žalobca kúpil za účelom jeho ďalšieho predaja.
Dňa 16.08.2012 splnomocnený zástupca priniesol správcovi dane doklady - ručne písané stavebné
denníky. Žiadne iné dôkazy, listiny a písomnosti neboli správcovi dane predložené.

Súd za správny a s § 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. súladný považuje postup správcu dane, ktorý
z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia a objasnenia skutočností uvádzaných na dodávateľských faktúrach
vykonal šetrenia v  dodávateľských spoločnostiach.

Z faktúry č. 10/2011 od spoločnosti   ZAXTER, s.r.o.,   ktorá bola zlúčená a od 13.12.2011 je jej
právnym nástupcom spoločnosť Splendor Light, s.r.o., si žalobca uplatnil nárok  v sume 2 116,60
eur  za   dodávku  kávovarov Cremesso.   Konateľ dodávateľskej spoločnosti  (Eduard Guldan) dňa
04.07.2012 pred správcom dane uviedol, že spoločnosť ZAXTER, s.r.o. všetky obchody robila vo svojej



réžii, nemala svojich zamestnancov, nevlastnila žiadne nehnuteľnosti a ani nemala v nájme skladové
priestory. Predmetnú faktúru  pre žalobcu vystavila spoločnosť EKOREKT, s.r.o., ale faktúru podpísal
konateľ spoločnosti ZAXTER, s.r.o.. Nespomenul si, od koho a kedy nadobudla spoločnosť ZAXTER,
s.r.o. tovar uvedený na faktúre.  Žalobca (jeho splnomocnený zástupca) bol o termíne výsluchu svedka
upovedomený, k správcovi dane sa však nedostavil.  Z uvedeného pre daňový orgán vyplynulo, že
nebolo preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu.

Z faktúr č. FV/2011/24, FV/2011/25 a FV/2011/31 od spoločnosti ALUET, s.r.o. si žalobca uplatnil
nárok  v sume 80 423,54 eur. Táto bola zlúčená a jej právnym nástupcom bola spoločnosť N - stav,
s.r.o., ktorá sa zlúčila so spoločnosťou PLUSMONT, s.r.o., táto sa ďalej zlúčila so spoločnosťou MVS
trans, s.r.o., spol. MVS trans, s.r.o. sa zlúčila so spoločnosťou DrevMix Group, s.r.o. a táto sa zlúčila
so spoločnosťou JUKASTAV, s.r.o., ktorá bola dobrovoľne vymazaná z obchodného registra  dňa
21.02.2012. Všetky  vyššie   uvedené  spoločnosti mali sídlo uvedené na ul. Okružná 3239, 900 01
Modra.  Svedok, konateľ spoločnosti ALUET, s.r.o., Jozef Paulus sa na určený termín dňa 26.07.2012
bez ospravedlnenia k správcovi dane nedostavil, ani inak s ním nekomunikoval. Žalobca k faktúram č.
FV/2011/31 a FV/2011/24 predložil stavebné denníky. Zo stavebných denníkov, rovnako ako z faktúr
však nie je preukázané, o aké stavebné práce ide, kde sa tieto práce vykonávali a kto ich vykonával.  K
faktúre číslo  FV/2011/25  za nákup epoxidovej živice neboli predložené žiadne doklady. Z uvedeného
pre daňový orgán rovnako vyplynulo, že nebolo preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu.

Z  faktúr č. 09/2011, 013/2011, 015/2011, 018/2011 a 035/2011 od Extrém Slovakia, s.r.o. si žalobca
uplatnil nárok  v sume 24 019,46 eur. Obsahom faktúr bolo dodanie nerezových nádrží, montáž regálov,
prebaľovanie tovaru, elektrické napojenie požiarnych klapiek a stavebné práce.  Spoločnosť Extrém
Slovakia, s.r.o. bola zlúčená a od 12.04.2012 je jej právnym nástupcom spoločnosť Pong, s.r.o., IČO:
36726621, Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava. Konateľ spoločnosti (Calin Simionescu) bol predvolaný
na deň 13.06.2012 a opakovane na deň 03.07.2012 k výsluchu, no napriek tomu, že predvolanie konateľ
prevzal, na ústne pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavil. K faktúre č. 09/2011 splnomocnený
zástupca žalobcu správcovi dane predložil stavebné denníky, z tých však nevyplýva, o aké stavebné
práce sa jedná, kým boli vykonané a kde sa tieto práce mali vykonať.  K ostatným faktúram neboli
nepredložené žiadne doklady. Z uvedeného možno opäť konštatovať, že pre daňový orgán znovu
vyplynulo, že nebolo preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu.

Súd je toho názoru, že v daňovom konaní bolo preukázané, že u vyššie uvedených dodávateľov z
deklarovaných dodávok tovaru a  služieb nevznikla daňová povinnosť. Taktiež je nutné konštatovať, že
žalobca relevantným spôsobom nevyvrátil tieto pochybnosti a  nemohol preto u neho vzniknúť ani nárok
na odpočítanie dane.

Ustanovenie § 15 ods. 6 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. ustanovuje povinnosť daňovému  subjektu
predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske  a iné operácie a podávať k ním ústne
alebo písomné vysvetlenia, ďalej predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dostupné dôkazné
prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia.  V danom prípade sa žalobca nad všetky pochybnosti touto
povinnosťou neriadil. Žalobca ani jeho konateľ nevysvetlili rozpor vo výpovediach konateľa 21.11.2011
a 06.12.2011, správcu dane ignorovali, na predvolanie nereagovali a nereagovali ani na zaslané výzvy
na  predloženie  požadovaných   dokladov   súvisiacich   s daňovou kontrolou.

Daňový subjekt, vzhľadom na trvanie daňovej kontroly (od 20.09.2011 do 17.09.2012), mal dostatočný
časový priestor na to, aby vyvrátil zistenia správcu dane a zabezpečil si z vlastnej iniciatívy relevantné
dôkazy, čo však neurobil. Skutočnosť, že v prípade kúpy bytu nebolo zistené porušenie zákona o DPH,
nie je dôkazom o nesprávnosti úsudku žalovaného či správcu dane v ostatných obchodných prípadoch.
Je to práve žalobca, ktorý si nesplnil svoje v § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. uvedené zákonné
povinnosti a hoci bol na to viackrát vyzvaný, nepreukázal, že tovar a služby  boli  dodané  vyššie
spomínanými dodávateľmi, a preto  pochybnosti ohľadne podnikateľských aktivít žalobcu boli legitímne.
Faktúra je doklad, ktorým  platiteľ preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane. V prípade, že
je vystavená faktúra, ale dodanie tovaru, alebo služieb sa neuskutoční, právo na odpočítanie dane
nevzniká.  Povinnosťou daňového subjektu je v takom prípade preukázať, že na odpočet má právny
nárok. V prípade, keď je platiteľ v pozícii odberateľa, musí preukázať, že zdaniteľné plnenie sa reálne
uskutočnilo tak, ako je deklarované na faktúre a že vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 vyššie cit.
zákona o DPH.



Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci v medziach žaloby a žalobných dôvodov dospel k záveru,
že správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní. Vo veci si zadovážil
dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v
súčinnosti so žalobcom a vo veci rozhodol skutkovo a právne správne. Rovnako sa žalovaný správny
orgán s námietkami žalobcu vznesenými v daňovom konaní náležite vysporiadal v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Z uvedených dôvodov je napadnuté rozhodnutie v súlade so zákonom a preto Krajský súd
v Bratislave s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 1 OSP žalobu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu
v konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v konaní o
preskúmanie zákonnosti ním vydaného rozhodnutia zásadne nemá právo na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od  jeho doručenia, na  Krajský súd  v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}