Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/27/2013 z 4. 6. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 4. júna 2014, sp. zn. 9Co/27/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1187899811.2 Krajský súd Bratislava | 9Co/27/2013 | ECLI:SK:KSBA:2014:1187899811.2 | 2014-06-04 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/41fe5dcc-a29a-4b4f-a9a0-8cf5240afc2b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1187899811.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/27/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1187899811
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1187899811.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek
senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľky: F. A.,
Z.. XX.XX.XXXX, B. R.. A. Č.. X, B., zast.: JUDr. Jana Polakovičová, advokát, ul. Mickiewiczova č. 6,
Bratislava, proti odporcovi: T. Ž., Z.. XX.X.XXXX, B. F. Č..XX, XXX XX I., C., zastúpený: Marijan Mišević,
advokát, so sídlom Gajeva č. 19/I, 100 00 Zagreb, Chorvátsko, za účasti: Centrum pre medzinárodno -
právnu ochranu detí a mládeže, ul. Špitálska č. 6, Bratislava, o určenie otcovstva, na odvolanie odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 7C 33/1987 - 391 zo dňa 12. decembra 2011, v pomere
hlasov 3 : 0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 12. decembra 2011 súd prvého stupňa určil , že
odporca T. Ž. Z.. XX.X.XXXX je otcom T. A. Z.. X.XX.XXXX z matky F. A. Z.. XX.XX.XXXX; uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke výživné v sume 5.613,84,-€ za obdobie od 5.11.1986
do 5.11.2004 na dcéru T. A. Z.. X.XX.XXXX a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku;
navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.
Vychádzal zo zistenia, že medzi účastníkmi konania došlo dňa 9.2.1986, na podnikovej chate Priemstav
v Bobrovci, k intímnemu styku. S poukazom na znalecké dokazovanie znaleckým posudkom L.. F.. T. B.
C.. zo dňa 24.3.1988 je nesporné, že navrhovateľka v tom čase otehotnela a otcom dieťaťa je odporca,
ktorý ničím domnienku otcovstva nevyvrátil. Znaleckým posudkom L.. F.. T. B.J. C.. zo dňa 24.3.1988 bol
vyslovený záver, že na základe údajov navrhovateľky a údajov v pôrodopise, menovaná mala ovuláciu,
čiže obdobie najväčšej plodnosti okolo 10.2.1986. Je teda vysoko pravdepodobné, že počatie T. A.
nastalo 9.2.1986. Tomu zodpovedá aj pravdepodobný dátum prvých pohybov plodu i termín pôrodu a
narodenia Alexandry v 40. týždni gravidity, aj hmotnosť novorodenej. Znaleckým posudkom znalcom z
odboru imunohematológie Č.. X/XX F.. L. C. zo dňa 16.7.1996 bol stanovený záver, že podľa zistených
krvných skupín u účastníkov sporu a podľa dnes platného určenia o dedičnosti krvných skupín nie je
možné vylúčiť prirodzené otcovstvo T. Ž. voči maloletej T. A.. T. Ž. má také krvné skupiny, ktoré má
mať prirodzený otec maloletej Alexandry Kummerovej. Dožiadaný Obecný súd v Záhrebe dňa 5.6.1997
vykonal dôkaz - výsluch T. Ž. odporcu, ktorý do zápisnice uviedol, že trvá na svojich predchádzajúcich
vyhláseniach ktoré k tejto veci dal a nemá čo dodať s tým, že popiera akúkoľvek spojitosť s otcovstvom,
ktoré sa mu snažia vnútiť. K znaleckému posudku sa nevyjadril s tým, že toto ponecháva na svojom
právnom zástupcovi. Právny zástupca odporcu sa vyjadril do zápisnice k znaleckému posudku F.. L.
C. zo dňa 16.7.1996, že krvné skupiny a faktory, ktoré má odporca identické majú alebo môžu mať aj
tisícky iných ľudí, a preto takýto znalecký posudok neprijímajú. Odporca namietal znalecký posudok
č. 1/96 F.. L. C. zo dňa 16.7.1996, a preto súd uznesením č.k. 7C 33/1987 zo dňa 26.6.2002 súd



ustanovil J.. M. G. X.., Katedra molekulárnej biológie prírodovedeckej fakulty UK, Bratislava , znalkyňu
z odboru genetika, odvetvie - analýza DNA na vypracovanie znaleckého posudku s tým, že otcovstvo
k maloletej T. A. je sporné a v oblasti genetiky bol nedávno vypracovaný metodický postup založený
na analýze ľudského materiálu DNA, ktorý umožňuje jednoznačne vylúčiť alebo prakticky jednoznačne
dokázať otcovstvo vo všetkých sporných prípadoch. Pravdepodobnosť otcovstva pri tejto metóde býva
vyššia ako 99%. Negatívny dôkaz touto metódou je jednoznačný a možno ho dosiahnuť asi u 99%
všetkých mužov, ktorí sú žalovaní neprávom. Súd dňa 6.10.2003 požiadal dožiadaný príslušný súd
pre mesto Záhreb aby nariadil odobratie krvi odporcovi za účelom analýzy DNA v zmysle nariadeného
znaleckého dokazovania znalkyňou J.. M. G. X.., a krvnú vzorku zaslať na adresu znalkyne. Ministerstvo
spravodlivosti Chorvátskej republiky listom zo dňa 27.2.2004 č. 514-05-01-04-8 oznámilo súdu, že zo
zápisnice je zrejmé, že odporca T. Ž. sa odmieta podrobiť odberu krvi kvôli DNA a násilný odber nie je
prípustný. Súd opakovane vyzval odporcu listom zo dňa 20.9.2011 aby sa vyjadril, či žiada aby bolo
vykonané znalecké kontrolné dokazovanie znalkyňou z odboru genetika , odvetvie analýza DNA, J.. M.
G., ktorá bola za znalkyňu ustanovená uznesením č.k. 7C 33/1987 - 177 zo dňa 26.6.2002 s poukazom
na znalecký posudok F.. L. C. zo dňa 10.7.1996 a či je ochotný opakovaný odber krvi v Chorvátsku
podstúpiť. Súčasne bol vyzvaný na doloženie svojich príjmov za obdobie od 5.11.1986 do 5.11.2004.
Odporca na výzvu súdu nereagoval. Súd z uvedených dôvodov upustil od vykonania dokazovania
znalcom J.. M. G.A. X..
Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 114 Zákona o rodine, ust. § 54 ods. 1, 2 zák.č. zákona č. 94/1963
Zb. o rodine a zastal názor, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania ( svedecké výpovede a
listinné dôkazy znalecké posudky ) odporcovi svedčí domnienka otcovstva a s poukazom na znalecký
posudok č. X/XX F.. L. C. zo dňa 16.7.1996 návrhu na určenie otcovstva vyhovel s tým, že odporca je
muž, ktorý s navrhovateľkou ako s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia
dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní a jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti
t.j. okolnosti vylučujúce jeho otcovstvo neexistujú a neboli súdu zo strany odporcu preukázané. Určil, že
odporca T. Ž. Z.. XX.X.XXXX je otcom T. A. Z.. X.XX.XXXX narodenej z matky F. A. Z.. XX.XX.XXXX.
V súvislosti s výživným na dcéru odporcu postupoval podľa ust. § 118 Zákona o rodine, v zmysle ktorého
konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla
2005, sa dokončia podľa tohto zákona.
Podľa ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a
majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30
% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa
osobitného zákona.
Podľa ust. § 113 ods. 2 O.s.p. s konaním o určenie otcovstva je spojené konanie o výchove a výžive
maloletého dieťaťa.
Od 1.7.2011 je životné minimum na nezaopatrené dieťa 86,65€ t.j. minimálna vyživovacia povinnosť
vyplývajúca z citovaného ustanovenia je 25,99€.
Prvostupňový súd upustil od vykonania ďalšieho dokazovania odôvodnených potrieb v tom čase
maloletej T. A. a schopností a možností jej biologického otca z dôvodu, že matka žiadala priznať
minimálne výživné, a preto zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľke minimálne výživné na
dcéru T. A. Z.. X.XX.XXXX v sume 5613,84 € za obdobie od 5.11.1986 do 5.11.2004 a to do 15 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľka náhradu trov konania
nežiadala , a preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.
Rozsudok odvolaním napadol odporca poukazujúc na premlčanie práva. Nesúhlasil ani s výškou
výživného. Zastáva názor, že navrhovateľke zaniklo právo na výživné, keďže už nespĺňa zákonom
stanovené podmienky akými sú vek a zamestnanie. Žiada rozhodnúť v zmysle zákona.
Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolania odporcu uviedla, že nárok na určenie otcovstva a
úhradu výživného uplatnila dňa 5.2. 1987 a dcéra T. sa narodila X.XX. XXXX, t.j. návrh bol uplatnený
v 3-ročnej premlčacej lehote a otcovi vzniká povinnosť platiť výživné až po právoplatnosti rozsudku v
ktorom bol odporca určený za otca. Keďže rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť, lehota na platenie
nezačala plynúť. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec
preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
(tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.



Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Súd prvého stupňa v danom prípade v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový
stav vykonaním účastníkmi navrhnutých a potrebných dôkazov. Takto zistený skutkový stav správne
právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona
o rodine. Odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje známky vecnej správnosti a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť
skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu ( § 219 ods. 2 O.s.p.).
Bez významu je snaha odporcu spochybniť záver súdu prvého stupňa tým, že považuje nárok za
premlčaný. Ust. § 77 Zákona o rodine rozlišuje právo na výživné, právo na jednotlivé opakujúce sa
plnenia výživného a ostatné práva na peňažné plnenia vyplývajúce z tohto zákona.
Z ust. § 77 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine vyplýva, že právo na výživné sa nepremlčuje. Je teda
výnimkou zo zásady premlčateľnosti majetkových práv. Zákonodarca tu zohľadnil špecifiká vzťahov,
ktoré sú predmetom úpravy rodinného práva, a sledoval ochranu účastníkov týchto vzťahov. V zmysle
tejto úpravy sa teda oprávnená osoba môže bez časového obmedzenia po vzniku vyživovacej povinnosti
domáhať výživného a povinný nemôže odvrátiť tento nárok tým, že uplynula zákonná lehota od času,
kedy sa právo mohlo uplatniť po prvýkrát. Korekciou z praktického hľadiska je potom druhá veta tohto
ustanovenia, ktorá sa síce netýka nepremlčateľnosti práva na výživné, umožňuje však v súdnom konaní
priznať výživné len odo dňa začatia súdneho konania, v zmysle zásad ktorých súd prvého stupňa
správne postupoval.
Odporca v odvolaní namieta aj výšku výživného, avšak bez bližšieho zdôvodnenia, v čom považuje
rozhodnutie za nesprávne. Súd prvého stupňa pri určení výšky výživného pristúpil k aplikácii ust. § 62
ods. 3 Zákona o rodine o povinnosti plniť vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30%
zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa. V kontexte toho potom považuje odvolací
súd túto abstraktnú námietku za účelovú s úmyslom oddialiť konečné rozhodnutie vo veci a vzhľadom na
dĺžku konania ktoré prebieha od roku 1987 a celkový kontraproduktívny postoj odporcu počas súdneho
konania aj za šikanózny a špekulatívny výkon subjektívneho práva.
Za nenáležitú považuje odvolací súd námietku odporcu poukazujúcu na nesplnenie zákonných
podmienok pre priznanie výživného, akými sú vek a zamestnanie, keďže prvostupňový súd priznal
výživné za obdobie od narodenia dieťaťa t.j. od 5.11. 1986 do dosiahnutia plnoletosti.
Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa
založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok
vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.).
So zreteľom uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa,
na ktoré v celom rozsahu poukazuje, rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne
správny podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. potvrdil.
V konaní úspešnej navrhovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania proti účastníkovi, ktorý v konaní
úspech nemal ( § 142 ods.1 v spojení s 224 ods.1 O.s.p. ). Odvolací súd jej však náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože nepodala návrh na ich priznanie ( § 151 ods.1 O.s.p. ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.