Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/117/2011 z 27. 1. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. januára 2014, sp. zn. 15Co/117/2011, ECLI:SK:KSBA:2014:1204128920.2 Krajský súd Bratislava | 15Co/117/2011 | ECLI:SK:KSBA:2014:1204128920.2 | 2014-01-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/689981e5-4d7b-4869-a8e9-a47dd1f0c0d6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1204128920.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/117/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1204128920
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1204128920.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členov
senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľa: SATUR TRAVEL,
a.s., so sídlom Miletičova 1, Bratislava, IČO: 35 787 201, zastúpeného JUDr. Jurajom Kuráňom
CSc., advokátom, KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Miletičova č. 1,
Bratislava, proti odporcovi: SR-Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám.
13, Bratislava, o zaplatenie 3.391.721,44 € (102.179.000,- Sk), na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 24.februára 2010, č.k. 44C 57/2006-196, v znení opravného
uznesenia, zo dňa 03.marca 2011, č.k. 44C 57/2006-218, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia zo dňa 03.
03.2011, č.k. 44C 57/2006-218 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia 3.391.721,44 € (102.179.000,- Sk) titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím - predbežným opatrením Okresného súdu Bratislava II, sp.zn. 20Nc 81/1999 zo dňa
12.03.1999, ktorým súd na základe návrhu navrhovateľa - Fondu národného majetku SR zakázal
odporcovi - spoločnosti SATUR, a.s., Miletičova 1, Bratislava, IČO: 31 391 966 (právny predchodca
navrhovateľa) bez súhlasu Fondu národného majetku SR akýmkoľvek spôsobom nakladať s hnuteľným
a nehnuteľným majetkom, ktorý má odporca v držbe na základe zmluvy 1183/95 z 29.09.1995 o
predaji podniku SATUR Slovenská agentúra pre turistický ruch š.p. Bratislava a ďalej boli upravené
okresné úrady, katastrálne odbory, aby zapísali zákaz nakladania s nehnuteľným majetkom podľa tohto
predbežného opatrenia. Zistil, že na základe odvolania odporcu Krajský súd v Bratislave ako odvolací
súd uznesením č.k. 21Co 295/1999-75 zo dňa 19.01.2000 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého
stupňa zmenil a návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. V odôvodnení
uviedol, že nariadené predbežné opatrenie svojím obsahom nezodpovedá zákonu, je s ním v rozpore
(§ 76 ods. 1 O.s.p.), keď navrhovateľovi priznal oprávnenie dávať súhlas k tomu, aby odporca mohol s
určitými vecami alebo právami nakladať, čo ust. § 76 ods. 1 O.s.p. vylučuje. Konštatoval tiež, že nebola
osvedčená reálna existencia z obavy ohrozenia budúceho súdneho rozhodnutia. Dospel k záveru,
že navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu škody titulom „nezákonného“ rozhodnutia vydaného
súdom vo forme „predbežného opatrenia“ treba posúdiť podľa ust. § 77 ods. 3 O.s.p., ktoré ustanovuje
povinnosť „navrhovateľa“ predbežného opatrenia nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením
vznikli a ktoré je špeciálnou úpravou vylučujúcou všeobecnú úpravu zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb.. Poukázal na to, že v konaní o
vydanie predbežného opatrenia súd rozhoduje na základe navrhovateľom tvrdených a osvedčených
skutočností, o ktorých spravidla nevykonáva dokazovanie a ku ktorým sa odporca nemá možnosť vopred



vyjadriť, a teda zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu spôsobenú nariadením predbežného opatrenia
nesie ten, kto o nariadenie požiadal a to bez ohľadu na to, či predbežné opatrenie bolo nariadené v
súlade so zákonom alebo nie; podstatné je to, že k zániku alebo zrušeniu predbežného opatrenia došlo
z iného dôvodu, než, že návrhu bolo vyhovené alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené. V
danom prípade v konaní o nariadenie predbežného opatrenia rozhodoval súd na základe návrhu Fondu
národného majetku SR, na základe ním tvrdených a osvedčovaných skutočností a vzhľadom na to,
že predbežné opatrenie vydané súdom prvého stupňa bolo na základe odvolania odvolacím súdom
zmenené tak, že bolo zamietnuté, zodpovedá za prípadné ujmy, ktoré jeho nariadením vznikli v období
od 12.03.1999 do 19.01.2000, navrhovateľ tohto predbežného opatrenia, teda FNM SR. Dospel preto k
záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane
odporcu. Ďalej uviedol, že v prípade pripustenia aplikácie zákona č. 58/1969 Zb. je dôvodná námietka
premlčania vznesená odporcom, keď subjektívna premlčacia doba v zmysle § 22 ods. 1 veta druhá
cit. zákona začala plynúť odo dňa doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože podľa jeho názoru
možno za „zrušenie“ rozhodnutia výkladom považovať aj jeho zmenu, pretože tým, že odvolací súd
zmenil výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, fakticky zrušil nariadené predbežné opatrenie, keďže
návrh na jeho vydanie zamietol a zo spisu 20Nc 81/99 zistil, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
č.k. 21Co 295/99-75 bolo navrhovateľovi doručené 25.02.2000, teda trojročná subjektívna premlčacia
doba uplynula 25.02.2003, pričom návrh bol podaný na súd dňa 31.08.2004, t.j. po uplynutí subjektívnej
premlčacej doby. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu
trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa, keď nesprávne aplikoval na daný prípad ust. § 77 ods. 3 O.s.p..
Namietal, že z uvedeného ustanovenia vyplýva, že podmienkou vzniku zodpovednosti navrhovateľa
predbežného opatrenia za ujmu je to, aby predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené a to z iných
dôvodov, ako je vyhovenie návrhu vo veci samej alebo uspokojením navrhovateľovho práva, avšak v
danom prípade predbežné opatrenie vydané súdom prvého stupňa bolo rozhodnutím odvolacieho súdu
zmenené, a teda ide o inú situáciu ako predpokladá ust. § 77 ods. 3 O.s.p.. Poukázal na zákonodarcom
zvolenú terminológiu a rozlišovanie pojmov: „ zánik“, „zrušenie“ a „zmena“ rozhodnutí v ust. § 77
ods. 1 O.s.p., ktoré obsahuje taxatívny výpočet dôvodov zániku predbežného opatrenia a v ust. §
77 ods. 2 O.s.p., účinnom ku dňu 19.01.2000, podľa ktorého predbežné opatrenie predseda senátu
zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Namietal, že Krajský súd v Bratislave predbežné
opatrenie podľa § 220 O.s.p. zmenil a nie zrušil, nedošlo teda ani k jeho zániku, z čoho je zrejmé,
že zmena uznesenia súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia a zamietnutie návrhu na
vydanie predbežného opatrenia odvolacím súdom nepodlieha ani jednému zo zákonných, taxatívne
určených dôvodov zániku či zrušenia predbežných opatrení. Ďalej namietal, že primárnou príčinou
vzniku jeho škody bolo závažné pochybenie Okresného súdu Bratislava II, ktorý nedodržal príslušné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a rozhodol nezákonne. Za nesprávny považoval aj názor
súdu prvého stupňa, že ust. § 77 ods. 3 O.s.p. obsahuje špeciálnu úpravu, ktorá vylučuje všeobecnú
úpravu zodpovednosti štátu spôsobenú nezákonným rozhodnutím upravenú v zákone č. 58/1969 Zb..
Považuje za neprípustné dávať do vzťahu špeciality právne predpisy, z ktorých je jeden hmotnoprávny
a upravuje výlučne právo domáhať sa náhrady škody spôsobenej napr. aj nezákonným rozhodnutím
súdov a druhý je procesnoprávny, upravujúci v súdnej praxi nevyužívané právo domáhať sa náhrady
ujmy voči tomu, kto má znášať nebezpečenstvo ujmy, ktoré môže ním iniciované, avšak iba zákonne
vydané predbežné opatrenie spôsobiť. Nestotožnil sa ani s názorom súdu prvého stupňa, že v danom
prípade došlo k márnemu uplynutiu subjektívnej premlčacej doby. K tomuto záveru súd prvého stupňa
dospel nesprávnou interpretáciou ust. § 22 zákona č. 58/1969 Zb. a zámenou legislatívnych pojmov
„zmena“ a „zrušenie“, ktoré sú odlišnými inštitútmi procesného práva. Podľa jeho názoru pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je potrebná vedomosť o škode ako o určitej majetkovej alebo
nemajetkovej ujme taká, aby bol poškodený schopný škodu objektívne vyčísliť v peniazoch a následne
aby mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Okamih vzniku škody, reps. vedomosť
poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym
konaním. V danom prípade jeho vedomosť o škode vznikla až na základe vypracovania znaleckého
posudku, t.j. 22.11.2002. Namietal, že aplikácia druhej vety ust. § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je
vylúčená, pretože je v ňom, ako nevyhnutná podmienka, zakotvený predpoklad doručenia zrušujúceho
rozhodnutia a v danom prípade odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh
na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, pričom poukázal na rozlišovanie týchto procesných



inštitútov v zákone č. 58/1969 Zb., napr. v ust. § 4 ods. 2, podľa ktorého ako výnimku z ust. ods. 1 možno
uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na
jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo
zmenené a poukázal aj na novú právnu úpravu v zákone č. 514/2003 Z.z., v ktorom je v ust. § 19 ods. 1
ako analogickom ustanovení § 22 zákona č. 58/1969 Zb. uvedené: „Právo na náhradu škody sa premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia“. Namietal aj nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

Odporca vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, jeho výsledky náležite
vyhodnotil a následne vo veci správne rozhodol. Namietal, že navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol
také nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, avšak čiastočne z iných dôvodov než uvedených v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia.

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a
v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom
a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo
orgán štátnej organizácie („štátny ogán“). (§ 1 ods. 1 veta prvá zákona č. 58/1969 Zb. v znení účinnom
k 12.03.1999, t.j. ku dňu vydania uznesenia Okresného súdu Bratislava II, č.k. 20Nc 81/99-38, ktorým
nariadil predbežné opatrenie).

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a
boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní (§ 2 cit. zákona).

Ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu
odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť (§ 3 cit. zákona).

Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o
náhrade škody viazaný (§ 4 ods. 1 cit. zákona).

Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe
opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené (§ 4 ods. 2 cit. zákona).

Právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o
škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia
doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia (§ 22 ods. 1 cit. zákona).

Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)
nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví (§ 22 ods.
2 cit.zákona).

Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu 6 mesiacov, neplynie (§ 22
ods. 3 cit.zákona).

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia žalovanej istiny z titulu
náhrady škody spôsobenej jeho právnemu predchodcovi spoločnosti SATUR, a.s. Bratislava nariadením
predbežného opatrenia uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 20Nc 81/99-38 zo dňa 12.03.1999,
ktoré bolo následne v odvolacom konaní zmenené - uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 21Co
295/1999-75 zo dňa 19.01.2000 tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia bol zamietnutý.



Súd prvého stupňa nesprávne na daný prípad aplikoval ust. § 77 ods. 3 O.s.p., upravujúce povinnosť
navrhovateľa predbežného opatrenia nahradiť ujmu tomu, komu predbežným opatrením vznikla, a to v
prípade, ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z dôvodov v tomto ustanovení uvedených,
pričom toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúce ustanovenia § 77 ods. 1 a 2 O.s.p., upravujúce
zánik predbežného opatrenia a jeho zrušenie v prípade, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Aj
zo samotného znenia ods. 3 § 77 O.s.p. vyplýva, že toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady, ak došlo
k zániku predbežného opatrenia, alebo k jeho zrušeniu, a teda toto ustanovenie nemožno aplikovať na
daný prípad, keď predbežné opatrenie nariadené súdom prvého stupňa nezaniklo žiadnym zo zákonom
stanovených spôsobov, ani nebolo zrušené, ale uznesenie, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené,
bolo zmenené v rámci odvolacieho konania tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol
zamietnutý. V danom prípade preto neboli splnené zákonom stanovené podmienky § 77 ods. 3
O.s.p. pre vznik povinnosti navrhovateľa predbežného opatrenia nahradiť ujmu tomu, komu predbežným
opatrením vznikla. V tomto smere odvolací súd posúdil námietky navrhovateľa uvedené v jeho odvolaní
ako dôvodné.

Odvolací súd však dospel k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, že je dôvodná
námietka premlčania uplatneného práva, i keď sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že
subjektívna premlčacia doba v zmysle § 22 ods. 1 vety druhej cit. zákona začala plynúť odo
dňa doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože toto ustanovenie upravuje začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby v prípade, ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody
zrušenie rozhodnutia a to tak, že premlčacia doba plynie odo dňa doručenia tohto zrušujúceho
rozhodnutia, pričom v danom prípade si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ktoré bolo v odvolacom
konaní zmenené (§ 4 ods. 2 cit.zákona), a preto podľa názoru odvolacieho súdu plynutie subjektívnej
premlčacej doby nemožno posudzovať v danom prípade podľa § 22 ods. 1 vety druhej cit. zákona, ktoré
sa vzťahuje na prípady, ak podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia.

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa na navrhovateľom uplatnené právo na náhradu
škody vzťahuje ust. § 22 ods. 1 vety prvej cit. zákona, podľa ktorého právo na náhradu škody podľa
tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, pričom musí ísť o takú
vedomosť o škode, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, avšak nestotožnil sa s tvrdením
navrhovateľa, že takáto vedomosť o škode u neho vznikla až vypracovaním znaleckého posudku dňa
22.11.2002.

Navrhovateľ sa v konaní domáha náhrady škody spôsobenej jeho právnemu predchodcovi nariadením
predbežného opatrenia, ktoré podľa jeho tvrdenia bolo nariadené v tak neprimeranom rozsahu, že
podnikateľská činnosť jeho právneho predchodcu bola týmto predbežným opatrením tak výrazne
sťažená, že fakticky došlo k znemožneniu jeho podnikateľskej činnosti, čo malo za následok vznik
škody. Navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2002 vypracovaný znaleckou organizáciou v odbore
podnikové hospodárstvo SEVER-znalecký ústav spol.s r.o., so sídlom Kuzmányho 15, Martin, z ktorého
odvolací súd zistil, že úlohou znaleckej organizácie bolo stanovenie výšky škôd spôsobených spoločnosti
SATUR a.s. Bratislava z titulu obmedzovania jej podnikateľskej činnosti počas trvania predbežného
opatrenia Okresného súdu Bratislava II voči majetku a hospodáreniu spoločnosti; znalecký posudok bol
navrhovateľom vyžiadaný dňa 07.10.2002 a vypracovaný bol dňa 22.11.2002, pričom tento znalecký
posudok bol vypracovaný a hodnota bola stanovená k dátumu 01.01.2000. Predbežné opatrenie, počas
trvania ktorého mala byť obmedzená podnikateľská činnosť právneho predchodcu navrhovateľa, čo
podľa tvrdenia navrhovateľa malo za následok vznik škody, bolo nariadené uznesením Okresného
súdu Bratislava II, č.k. 20Nc 81/99-38 zo dňa 12.03.1999 a uznesenie krajského súdu v Bratislave,
č.k. 21Co 295/1999-75 zo dňa 19.01.2000, ktorým bolo uznesenie súdu prvého stupňa zmenené tak,
že návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý, nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 25.02.2000. Keďže navrhovateľ sa domáha náhrady škody, ktorá mu mala
vzniknúť obmedzením podnikateľskej činnosti jeho právneho predchodcu počas trvania nariadeného
predbežného opatrenia, vedomosť o tom, že počas trvania obmedzovania podnikateľskej činnosti týmto
predbežným opatrením mu vznikla škoda, musel mať už po skončení trvania predbežného opatrenia,
t.j. dňa 25.02.2000, a teda o vypracovanie odborného znaleckého posudku na stanovenie výšky škody
mohol požiadať znaleckú organizáciu už v marci 2000, pričom z predloženého znaleckého posudku
vyplýva, že jeho vypracovanie trvalo necelé dva mesiace, a teda podľa názoru odvolacieho súdu
navrhovateľ objektívne mohol mať vedomosť nielen o vzniku škody, ale aj o jej výške už dva mesiace



po skončení trvania nariadeného predbežného opatrenia, t.j. najneskôr 30.04.2000. Odvolací súd preto
dospel k záveru, že navrhovateľ sa o škode nedozvedel až vypracovaním znaleckého posudku dňa
22.11.2002; ktorý si vyžiadal až dňa 07.10.2002, t.j. viac ako dva a pol roka po skončení trvania
predbežného opatrenia, pričom predmetom znaleckého posudku bolo len vyčíslenie vzniknutej škody,
ale o vzniku škody sa objektívne musel dozvedieť už po skončení trvania predbežného opatrenia, kedy
mohol požiadať o vypracovanie odborného znaleckého posudku na vyčíslenie škody, a teda objektívne
mal vedomosť o škode tak, aby si právo na náhradu škody mohol uplatniť na súde, najneskôr po
uplynutí približne dvoch mesiacov od skončenia trvania predbežného opatrenia, ktoré obdobie odvolací
súd na základe navrhovateľom predloženého znaleckého posudku považoval za primerané na jeho
vyhotovenie, a teda i keď sa navrhovateľ o samotnej škode dozvedel už skôr, odvolací súd ustálil
začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby dňom 30.04.2000, ktorá lehota márne uplynula
dňa 30.04.2003, a keďže navrhovateľ si právo na náhradu škody uplatnil na súde až dňa 31.08.2004,
odvolací súd posúdil; rovnako ako aj súd prvého stupňa; námietku premlčania vznesenú odporcom ako
dôvodnú.

Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky navrhovateľa, že o škode sa dozvedel až vypracovaním
znaleckého posudku dňa 22.11.2002, keď podľa názoru odvolacieho súdu, pri posudzovaní vzniku
vedomosti poškodeného o škode nemožno vychádzať zo subjektívneho rozhodnutia poškodeného; zistiť
presnú výšku vzniknutej škody; ku ktorému dospel s odstupom niekoľko rokov po vzniku škody, o ktorej
mal vedomosť už v čase jej vzniku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a
odporcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
si ich náhradu neuplatnil riadnym návrhom podľa § 151 ods. 1 O.s.p. a ani mu trovy v odvolacom konaní
nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.