{"guid": "dc5ea238-f2d4-4473-8862-6160f567875a:9e4aa56a-300b-4f8f-be01-4891ede3347b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1212225042.5", "spisova_znacka": "2Co/469/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/469/2014 z 29. 7. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 29. júla 2014, sp. zn. 2Co/469/2014, ECLI:SK:KSBA:2014:1212225042.5", "identifikacne_cislo": "1212225042", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Vincent Szabó", "sudca_id": 1019, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vincent-szabo-1019", "datum_vydania": "2014-07-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9e4aa56a-300b-4f8f-be01-4891ede3347b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1212225042.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2014:1212225042.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2014:1212225042.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava\nSpisová značka: 2Co/469/2014\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 1212225042\nDátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová\nECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225042.5\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a\nčlenov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,\ns.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421,\nGrösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a náhradu\nnemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17.\nfebruára 2014, č. k. 51C/196/2012 - 81, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nOdvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .\n\nŽalovanému náhradu trov odvolacieho konania   n e  p r i z n á v a .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nSúd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a zároveň\nzamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal medzitýmnym rozsudkom určiť, že žalovaný je zodpovedný\nza vznik škody, ktorá žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava\nII, keďže nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o jeho žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie\nexekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere\nč. 102300063 dlžníkom (povinným) Z. A., nar. XX. XX. XXXX, (kde po prijatí návrhu na vykonanie\nexekúcie, súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 3718/2011) a zároveň žiadal uložiť\nžalovanému povinnosť, zaplatiť titulom majetkovej škody sumu 125 eur a 385 eur, titulom nemajetkovej\nujmy. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,\n2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného\nporiadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a vecne\nnedôvodnosťou návrhu, nakoľko žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti\nštátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nakoľko ním tvrdený nesprávny postup\nexekučného Okresného súdu Bratislava II, v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 53Er/446/2011\nnepreukázal a nakoľko podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom pri výkone verejnej moci sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z\nnich, nie je daná táto zodpovednosť, už neskúmal splnenie ďalších podmienok (vznik škody a príčinnú\nsúvislosť medzi vznikom škody a žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom). Uviedol, že mal\nvykonaným dokazovaním preukázané, že v exekučnej veci oprávneného  proti povinnému Z. A., vedenej\nna súde prvého stupňa pod sp. zn. 53Er/446/2011, uznesením zo dňa 14. júla 2011 na základe žiadosti\nsúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenej prvostupňovému súdu dňa\n10. 03. 2011, vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5102*100180 a uznesením zo dňa 14. júla 2011\nexekučné konanie v časti zmenkového úroku zastavil, z čoho vyplýva, že o žiadosti súdneho exekútora\no udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, rozhodol súd prvého stupňa po necelých 4 mesiacoch\nod doručenia žiadosti (nie po 7 mesiacoch ako uviedol žalobca). Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ\n\nexekučný súd v danom prípade nerozhodol o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od\npodania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, došlo k nesprávnemu úradnému postupu\nexekučným súdom nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, avšak iba za predpokladu, že\nust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak, že aj v prípade, ak súd zistí čiastočný\nrozpor exekučného titulu so zákonom, má povinnosť vydať poverenie v časti, ktorá neodporuje zákonu v\n15 dňovej lehote s tým, že neuznal argumentáciu žalovaného, ktorý odvolávajúc sa na znenie citovaného\nzákonného ustanovenia v znení účinnom od 01. 06. 2010 tvrdil, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia\nneplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Súd prvého stupňa sa stotožnil\ns argumentáciou žalovaného, tvrdiaceho, že žalobca druhý predpoklad zodpovednosti za škodu a to\nexistenciu vzniku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nepreukázal s tým, že pokiaľ sa žalobca\ndomáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s\njeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, aj v prípade, ak by existovala\nmožnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba škodu skutočnú a ušlý zisk, ktorých vznik je žalobca povinný\npreukázať. Uviedol, že žalobca v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik\nmajetkovej škody, keď škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu\ninformačného systému a za administratívne spracovanie textov a urgencií adresovaných exekučnému\nsúdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje, spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na\nexekučnom súde, pričom išlo iba o jednostranné tvrdenia žalobcu, nemajúce oporu v predložených, či\noznačených dôkazoch s tým, že vzhľadom na dobu od podania návrhu a možnosť žalobcu predložiť\ndoklady inou ako korešpondenčnou cestou, neuznal ani jeho argumentáciu, že touto formou nemohol\npredložiť relevantné doklady z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných\ninformácií. Poukázal na skutočnosť, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v\nprípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom\nna ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné\ntúto ujmu uspokojiť inak, a s poukazom na kontradiktórny charakter súdneho konania a zásadu unesenia\ndôkazného bremena účastníkom v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.\n514/2003 Z. z., v ktorom platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, samotná okolnosť nedodržania\nzákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu,\njeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automaticky\nvznik nároku na nemajetkovú ujmu. Súd prvého stupňa uviedol, že z uznesenia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II.  ÚS 467/08 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobnej nesprávnym\núradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha\nzákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, ktorými sú podľa § 17 ods. 3\nzákona č. 514/2003 Z. z. práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom\nživote a v spoločenskom uplatnení a v prípade právnických osôb v povesti spoločnosti, ale taktiež\nv neistote v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. V dôvodoch svojho\nrozhodnutia zároveň poukázal na to, že žalobca svoje tvrdenia v tomto smere žiadnym spôsobom\nnekonkretizoval a ničím nepreukázal, pričom súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy\nna základe jeho abstraktných tvrdení bez preukázania a konkretizovania, aké podnikateľské postupy a\naktivity boli ovplyvnené s tým, že poukázal i na to, že hoci žalobca tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek\núčinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u\nčlenov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,\nneistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, nevyužil svoju zákonnú možnosť podať sťažnosť na\nprieťahy v konaní a urgoval vydanie poverenia až v dobe, kedy bolo vydané. Uviedol, že je neprípustné,\naby žalobca prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného na súd,\na žalobca poskytujúci spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený\ns takýmto rizikom, ako aj s tým, že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie\ntak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na dĺžku\nčasu, ktorá v danom prípade ubehla od uplynutia zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu a vzhľadom na ostatné okolnosti daného prípadu,\nje pre žalobcu dostatočným zadosťučinením konštatovanie porušenia jeho práva s tým, že porušenie\nústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov skúmať nemohol, nakoľko uvedené\npatrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej\nuviedol, že žalobca nepreukázal ani existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným\npostupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou ujmou, keď nepreukázal, že v prípade dodržania\nzákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, by došlo priamoúmerne k skoršiemu\nvymoženiu pohľadávky a skoršiemu ukončeniu exekučného konania. K námietke premlčania vznesenej\nžalovaným uviedol, že nakoľko žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa pred uplynutím zákonnej\n\npremlčacej doby, nebola námietka premlčania vznesená opodstatnene. Prejednanie veci v neprítomnosti\núčastníkov konania na pojednávaní dňa 17. 02. 2014 odôvodnil právne ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vecne\ntým, že účastníci  konania boli na pojednávanie riadne predvolaní, avšak na pojednávanie sa nedostavili,\npričom prihliadol na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy, predložené žalovaným a zadovážené\nsúdom  (§ 129 O. s. p.) s tým, že žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, pričom z\ndôvodu hospodárnosti konania nežiadal o jeho odročenie a právny zástupca žalobcu svoju neúčasť\nneospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie pojednávania, keď dňa 14. 02. 2014 doručil súdu prvého\nstupňa e-mailom žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady\nnestrannosti súdu a sudcu, spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia\nÚstavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení\npráva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie\nrozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Zamietnutie\nnávrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej\nsťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd, odôvodnil právne ust.\n§ 109 ods. 2 písm. c), § 135 ods. 2 O. s. p. a vecne tým, že o námietke zaujatosti žalobcu rozhodol\nKrajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19. októbra 2012, č. k. 9NcC/79/2012-20, právoplatným\ndňa 08. 11. 2012 tak, že zákonná sudkyňa JUDr. Michaela Krajčová nebola vylúčená z prejednávania a\nrozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51C/196/2012, nakoľko nebola\nzákonnou sudkyňou v predmetnej exekučnej veci (správne, neboli vylúčení všetci sudcovia Okresného\nsúdu Bratislava II) s tým, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 02.07.2013, č. k. III.\nÚS 295/2013-12 sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. októbra 2012\nsp. zn. 9NcC/79/2012 odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej\nprerokovanie a rozhodnutie a preto dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.\na ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. (pravdepodobne mal súd prvého stupňa na mysli ust. § 109\nods. 2 písm. c/ O. s. p.) daný nebol, keďže neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka,\nktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil\nprávne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému právo na náhradu\ntrov nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli.\n\nProti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám\nuvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred\nsúdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), z dôvodu, že\nv konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/\nO. s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne\nustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení\ns ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože\nnevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných\ndôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože\nsú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a napokon z dôvodu, že\nrozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok\nzrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vo veci\nrozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.) a to napriek tomu, že\npožiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, keď uviedol dôležité dôvody, čím mu bola odňatá\nmožnosť pred súdom konať. Poukázal na skutočnosť, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvého\nstupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho\nmanažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť a napriek tomu, že krajský súd\nv uvedených skutočnostiach nevzhliadol dôvody na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach\nžalobcu a objektívne aj v očiach verejnosti, nie je tohto sudcu možné považovať za nestranného s tým,\nže rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v\nskutkovo a právne totožných veciach (s poukazom na napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo\ndňa 17. októbra 2012, sp. zn. (správne číslo konania) 11NcC/46/2012 - 24. Žalobca vo svojom odvolaní\nuviedol, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu \"zákonný sudca\" podľa článku 48 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň, že základným právom na prejednanie a rozhodnutie veci\nnestranným sudcom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v\nobčianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia\npre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). V dôvodoch svojho odvolania poukázal na skutočnosť,\nže podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude\nzrušenie rozhodnutia krajského súdu a preto nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym\n\npojednávaním, vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca s tým, že v konaní bolo možné uskutočniť\niba také úkony, ktoré nepripúšťali odklad. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci prvostupňovým\nsúdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí prvostupňový\nsúd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)\nO. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o\nzamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby\nnebolo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania právoplatne rozhodnuté a dôsledok správania súdu\nprvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o\nprerušení konania, z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva\nžalobcu na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že sa súd prvého stupňa\nnedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie\n(odročenie) pojednávania ignoroval a to napriek tomu, že na svojej osobnej účasti (resp. právneho\nzástupcu) na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde, trval. Vytkol súdu prvého\nstupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých prvostupňový súd pri svojom\nrozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k\ndegradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti\npred súdom konať. Uviedol, že sa prvostupňový súd dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom\nrozsudku konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak\nv odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú s tým, že na splnenie\nzákonnej lehoty, resp. konania bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti\nexekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd vydal poverenie,\nale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Namietol, že v rozpore so\nzásadou kontradiktórnosti prvostupňový súd rozhodol napadnutým rozsudkom bez toho, aby mu bolo\numožnené ovplyvniť dané rozhodnutie, nakoľko nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,\nnemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani možnosť na podporu svojich tvrdení dôkazy navrhnúť. Žalobca\nďalej súdu prvého stupňa vytkol, že porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal\ndokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je\nzrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Ku skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe nevyjadril\nnapriek výzve súdu v súlade s ust. § 114 ods. 3 O. s. p., žalobca uviedol, podľa § 153b O. s. p. mal\nprvostupňový súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, keď skutkovým základom sa mal stať žalobcom\ntvrdený skutkový stav, avšak súd prvého stupňa bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ\ndokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil. Namietol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnie je zrejmé, akou úvahou dospel súd prvého stupňa jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu,\nže žalobcovi majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla a preto je v tejto časti prvostupňový\nrozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a je prejavom jeho svojvôle a je potrebné ho ako\narbitrárny zrušiť. Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že\nnáklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný (dlžník) nakoľko, ak by došlo\nk rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora\na boli by časom transformované do podoby trov exekúcie s tým, že právnym titulom je v danej veci\nnesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na\nskutočnosť, že výšku škody presne špecifikoval, pričom jej vyčíslenie vychádzalo z účtovnej agendy a\nvzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné\nkorešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Uviedol, že chcel v\nkonaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške\nmajetkovej škody aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vypracovanie by zabezpečil, avšak\nprvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho\npodľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že mieni vo veci rozhodnúť. Žalobca namietol, že\nv odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úvaha, na základe ktorej dospel súd prvého stupňa\nk záveru, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov\n(pravdepodobne mal žalobca na mysli prieťahov) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nak aj práv na prejedanie (pravdepodobne mal žalobca na mysli prejednanie) veci v primeranej lehote\nzaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva\nna rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Žalobca ďalej namietol vnútornú rozpornosť rozhodnutia\nprvostupňového súdu, keď síce zistil porušenie práva, avšak nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil\nsvoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi a preto rozhodnutie založené na skutkovej\na právnej chybe, je v právnom štáte neudržateľné. Vytkol prvostupňovému súdu, že v súvislosti s\nmajetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, pričom tieto okolnosti vydáva za\nodôvodnenie svojho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli\n\nvyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaní (pravdepodobne nerešpektovaním) zákonnej lehoty\nzo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie\nza porušenie práva s tým, že jasne a zrozumiteľne opísal problémy, ktoré nastali.\n\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.\n\nOdvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení\núčinnom od 1. 06. 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.\ns. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §\n214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol\nbez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania\na nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júla 2014 podľa § 211\nods. 2 v spojení  s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,\nich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.\n\nSúd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na\nzistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,\nvýsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym\nskutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.\ns. p.).\n\nPodľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n\nK odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd\nuvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na\nzáklade starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,\naby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa  ust. § 132 O. s. p.  dôkazy súd hodnotí podľa svojej\núvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada\nna všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v\nzásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;\nuplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu\nukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku\nhodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia\nrozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal\na z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a\nvýstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal\na akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec\nprávne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce\nnajmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil\nskutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a  presvedčivo\nodôvodnil;  z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti\na s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový\nnález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných\ndôkazov nemajú  za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom\nrozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,\nže do  práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s\njeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo\núčastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa\ndožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.\n\nPokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových\nzistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.\nNesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak\n\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného\nodôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne\nposúdenie súdom prvého stupňa za správne.\n\nOdvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že mu postupom súdu prvého\nstupňa, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O. s.\np. bola odňatá možnosť pred týmto súdom konať, nakoľko žalobcovi bolo predvolanie na pojednávanie\nriadne doručené do vlastných rúk dňa 21. 01. 2014, pričom súdu prvého stupňa síce doručil dňa 14. 02.\n2014 návrh na zrušenie nariadeného pojednávania spojený s návrhom na prerušenie konania, avšak o\nodročenie pojednávania nepožiadal a svoju neprítomnosť ani neospravedlnil.\n\nZ uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná\nmožnosť sa vykonania procesných úkonov na pojednávaní zúčastniť a nakoľko sa žalobca na\npojednávanie nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, správne postupoval\nsúd prvého stupňa, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal a s prihliadnutím na obsah spisu, aj vo veci\nnapadnutým rozsudkom rozhodol.\n\nNebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, nakoľko\nz obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19. októbra 2012, č. k.\n9NcC/79/2012 - 21 rozhodol tak, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II nie sú z prejednávania a\nrozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51C/196/2012, vylúčení.\n\nK odvolacej námietke žalobcu, že trval na svojej osobnej účasti na pojednávaní, avšak na takom,\nktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde, pričom súd prvého stupňa vo veci\nmeritórne rozhodol napriek tomu, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný\nsúd a jej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu považuje odvolací súd za potrebné\nuviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 02. júla 2013, č.k. III. ÚS 295/2013-12\nsťažnosť žalobcu pre porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. októbra 2012, sp. zn. 9NcC/79/2012 odmietol\npre nedostatok jeho právomoci na prerokovanie a rozhodnutie predmetnej sťažnosti. Odvolaciemu\nsúdu je už z jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky\nústavné sťažnosti žalobcu v skutkovo a právne totožných veciach pre nedostatok svojej právomoci\nodmietal (napr. v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 92/2013, I. ÚS 293/2013,  I. ÚS 355/2013,\nI. ÚS 264/2013, II. ÚS 392/2012, II. ÚS 460/2013, IV. ÚS 345/2013, IV. ÚS 346/2013, IV. ÚS\n360/2013, IV. ÚS 518/2013 a ďalších) s tým, že z odôvodnenia uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky vyplýva, že argumentácia žalobcu ako sťažovateľa v podaných sťažnostiach je totožná s\njeho argumentáciou použitou v stovkách sťažnostiach, ktorými sa Ústavný súd už zaoberal a v ktorých\nžalobca (sťažovateľ) atakoval právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich o námietkach zaujatosti\nvznesených žalobcom v prvostupňových konaniach, s poukazom na skutočnosť, že žalobcovi sú dôvody\nodmietnutia jeho sťažností v obdobných prípadoch, ako i ustálený právny názor Ústavného súdu na danú\nprávnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí, známe. Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky vo svojich rozhodnutiach zároveň uviedol, že Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú,\naby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,\nnaopak čl. 127 ods. l Ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a\núčinných prostriedkov nápravy. Takýto postup vylučuje princíp subsidiarity právomoci Ústavného súdu\npodľa čl. 127 ods. l Ústavy a § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov. V tomto prípade v\npredmetných konaniach teda existuje \"iný súd\", a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky,\nktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa/žalobcu.\n\nNebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že nakoľko sa žalovaný k jeho žalobe\nnapriek výzve súdu nevyjadril, bolo povinnosťou prvostupňového súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom pre\nzmeškania, nakoľko aj uvedená argumentácia žalobcu svedčí iba o tom, že mu priebeh tohto konania\nvôbec nie je známy, resp. opätovne uniklo jeho pozornosti, že dňa 21. 01. 2014 (viď č. l. 59 spisu)\nprevzal právny zástupca žalobcu vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré dňa 19. 12. 2013 žalovaný\ndoručil prvostupňovému súdu.\n\nPrávne bezvýznamným je aj tvrdenie žalobcu, že mu postupom súdu prvého stupňa  bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy\no výške vzniknutej majetkovej škody, znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, keďže\npovinnosťou účastníka konania, vyplývajúcej z ust. § 120 ods. 1 O. s. p. je označiť dôkazy na preukázanie\nsvojich tvrdení, pričom žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil, keď nielen na existenciu znaleckého\nposudku, z ktorého má vyplývať výška ním uplatnenej škody v konaní ani vo svojom žalobnom návrhu\nnepoukázal, ale znalecký posudok prvostupňovému súdu ani nepredložil, napriek vedomosti o termíne\nnariadeného pojednávania, ktorého sa bez ospravedlnenia nezúčastnil.\n\nOdvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,\nresp. arbitrárny, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na\nodôvodnenie rozsudku v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. s tým, že podľa názoru odvolacieho súdu bolo základné\nprávo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\njednoznačne zachované a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti\nnapadnutého rozsudku absolútne neopodstatnená.\n\nSúd prvého stupňa zamietnutím žaloby žalobcu ako neopodstatnenej z dôvodu, že nie je daná\nzodpovednosť štátu - žalovaného podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na\nnepreukázanie kumulatívnych zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. popri\npodmienke nesprávneho úradného postupu štátu, resp. jeho orgánu plniaceho si svoje úlohy v rámci\nvýkonu štátnej moci spočívajúcej v jeho nečinnosti, preukázanie vzniku škody, resp. nemajetkovej\nujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným\npostupom a vznikom škody ako majetkovej ujmy, vyjadriteľnej v peniazoch a nemajetkovej ujmy, rozhodol\nvecne správne a preto odvolací súd, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, napadnutý rozsudok\nako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).\n\nO trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142\nods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní právo na\nnáhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal a v odvolacom konaní mu ani žiadne\ntrovy nevznikli.\n\nToto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "51C/196/2012", "guid": "6aae9554-518d-4173-8975-357c2d681082:574aa094-f0ba-4a6a-8ffc-5d1f46698b0c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6b5144ec-7ed6-42ac-bbfe-d056de64286d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 460/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-26", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b5144ec-7ed6-42ac-bbfe-d056de64286d"}, {"guid": "ussr:1fc640af-3c94-414d-9188-1c958f42a1dd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 518/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 518/2013 z 22. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-22", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1fc640af-3c94-414d-9188-1c958f42a1dd"}, {"guid": "ussr:4e3a7189-544c-438e-8f34-aff170b76991", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 295/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2013 z 2. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-02", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e3a7189-544c-438e-8f34-aff170b76991"}, {"guid": "ussr:11b2350b-ac35-463d-a61d-4a770cf1b1da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11b2350b-ac35-463d-a61d-4a770cf1b1da"}, {"guid": "ussr:b6744d42-3836-4a16-a6d6-c8a727437a39", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 360/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 360/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6744d42-3836-4a16-a6d6-c8a727437a39"}, {"guid": "ussr:9adec197-3122-4bc6-a244-38f60f4a419d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 346/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 346/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9adec197-3122-4bc6-a244-38f60f4a419d"}, {"guid": "ussr:68e9d732-579c-46a9-824e-15fd269ce6ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 355/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 355/2013 z 5. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:68e9d732-579c-46a9-824e-15fd269ce6ac"}, {"guid": "ussr:77c982a0-9320-4a7d-ba17-454099bfaeaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 264/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 264/2013 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:77c982a0-9320-4a7d-ba17-454099bfaeaa"}, {"guid": "ussr:9576e2b1-b1a5-4b1e-8cd6-a14a157f9a35", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 293/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9576e2b1-b1a5-4b1e-8cd6-a14a157f9a35"}, {"guid": "ussr:4b18e693-f46a-405a-af39-c768cc761060", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 92/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 1205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b18e693-f46a-405a-af39-c768cc761060"}, {"guid": "ussr:0ba3b084-b9e0-4897-9d4a-41bef47b21f7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 392/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 392/2012 z 2. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-02", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ba3b084-b9e0-4897-9d4a-41bef47b21f7"}], "citovane_v": []}