Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/198/2014 z 23. 9. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. septembra 2014, sp. zn. 4Co/198/2014, ECLI:SK:KSBA:2014:1212225080.1 Krajský súd Bratislava | 4Co/198/2014 | ECLI:SK:KSBA:2014:1212225080.1 | 2014-09-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, § 101 ods. 2 OSP, § 115 ods. 1 OSP, § 115 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b3bc52c8-eedf-4b31-bb61-4ea82f5258e6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1212225080.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/198/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225080
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225080.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a
sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody vo výške
125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 330,- eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 4. decembra 2013, č.k. 52C 198/2012-68, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal vydania
medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že odporca Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti je zodpovedný za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Bratislava II, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
pre jeho pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným) W. D. (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci č. EX 5504/2009) v zákonom stanovenej lehote, ako aj zaplatenia sumy
125,- eur titulom náhrady škody a sumy 330,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá
mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom odporcu. Odporcovi nepriznal náhradu trov
konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal
dňa 26.08.2009 na Okresný súd Bratislava II žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. zo dňa 12.05.2009 č. SR 13147/08, ktorý bol vydaný v prospech oprávneného
(navrhovateľa v prejednávanej veci) proti povinnej W. D.. Vec bola na súde prvého stupňa vedená pod
sp. zn. 37Er 957/2009. Súd prvého stupňa ako exekučný súd vydal dňa 11.11.2009 poverenie č. 5102
072403*, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie
povinnosti povinnej zaplatiť oprávnenému istinu 608,57 eur, trovy konania 182,66 eur, trovy exekúcie a
trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní, a uznesením č.k. 37Er 957/2009-8 zo dňa 11.11.2009
rozhodol o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia v časti úrokov z omeškania. Toto uznesenie bolo
zrušené uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.01.2011. Následne exekučný súd uznesením
č.k. 37Er 957/2009-19 zo dňa 27.04.2011 uložil povinnej povinnosť zaplatiť úroky z omeškania 8,5 %
ročne zo sumy 650,60 eur od 22.07.2008 do zaplatenia a zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie



poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania prevyšujúcej výšku 8,5 % ročne zo sumy
650,60 eur od 22.07.2008 do zaplatenia. Exekučné konanie na základe exekučným súdom vydaného
poverenia na vykonanie exekúcie nie je doposiaľ skončené. Navrhovateľ tvrdil, že súd prvého stupňa ako
exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej
lehote, čím došlo zo strany súdu prvého stupňa k nesprávnemu úradnému postupu. V dôsledku toho
mala navrhovateľovi vzniknúť majetková škoda pozostávajúca z nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Zároveň si navrhovateľ
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď tvrdil, že samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že
návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Poukázal na to, že 15-dňová lehota uvedená v § 44 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku platí iba v prípade, keď exekučný súd nezistí rozpor exekučného titulu so
zákonom. Na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákon
žiadnu lehotu nestanovuje. Zák. č. 233/1995 Z.z. tiež nerieši, v akej lehote má exekučný súd rozhodnúť v
prípade, ak zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom. V exekučnej veci sp. zn. 37Er 957/2009
exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne - v časti úroku zamietol. Z
toho vyplýva, že exekučný súd iba čiastočne nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, keď exekútora poveril
vykonaním exekúcie po 78 dňoch od podania žiadosti. Mal za to, že ak § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vykladať tak, že aj v prípade, ak exekučný súd zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom,
je povinný vydať poverenie na vykonanie exekúcie v časti, ktorá neodporuje zákonu, v 15-dňovej lehote,
došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, keďže ten exekútora poveril vykonaním
exekúcie až po 78 dňoch od podania žiadosti.

Zdôraznil však, že predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného
postupu, existencia majetkovej ujmy respektíve nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na nedodržanie zákonnej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd prvého stupňa ustálil, že bol splnený prvý
predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zák.
č. 514/2003 Z.z.), ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II ako
exekučného súdu. Nebol však preukázaný druhý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým
je vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že aj v prípade, že
by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik
je navrhovateľ povinný preukázať. Navrhovateľ však nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by
preukazoval vznik majetkovej škody ani jej prípadnú výšku. Škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony
svojich zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, za administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Súd prvého stupňa mal za to, že paušálne vyčíslené
administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou, ale ide iba o jednostranné, žiadnymi dôkazmi
nepodložené tvrdenia navrhovateľa. Vyhodnotil, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď vznik
škody ani jej výšku nepreukázal, a preto jeho návrh v časti požadovanej náhrady škody zamietol. Pokiaľ
ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/20013 Z.z., poukázal na
to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu vznikla nemajetková ujma. Uviedol, že nedodržanie zákonnej lehoty totiž nezakladá automaticky
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ uvádzal, že nesprávny úradný postup ovplyvnil
jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobil neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Tieto tvrdenia však nekonkretizoval a nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia
účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u
členov riadiacich orgánov spoločnosti pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo, poukázal súd prvého stupňa na to, že navrhovateľ nevyužil možnosť podať sťažnosť na prieťahy v
konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou
neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe
nejakým spôsobom podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo 675/2011). Naviac, nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej lehoty, ale aj od okolností každého prípadu. V prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok
zaväzoval povinnú na plnenie, ktoré v časti úroku z omeškania prevyšujúcej výšku 8,5 % ročne zo
sumy 650,60 eur od 22.07.2008 do zaplatenia odporuje právnym predpisom. Preto exekučný súd musel



pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie dôkladnejšie analyzovať skutkový stav a
komplexnejšie právne zhodnotiť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za
následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Preto by bolo neprimerané a neúčelné,
aby bola navrhovateľovi, ktorý sa domáhal zaplatenia úrokov z omeškania nad zákonom stanovenú
mieru, priznaná nemajetková ujma. Treba zohľadniť aj to, že ak navrhovateľ poskytuje spotrebiteľské
úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie
povinného a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie vyššie finančné
náklady, ako aj psychickú záťaž. Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel súd prvého stupňa k záveru, že
dostatočným zadosťučinením pre navrhovateľa je konštatovanie porušenia jeho práva. Napokon súd
prvého stupňa uviedol, že ak by aj bolo preukázané, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu
vznikla navrhovateľovi škoda, resp. nemajetková ujma, nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ
totiž nepreukázal, že by mu ním tvrdené náklady nevznikli bez ohľadu na nesprávny úradný postup.
Námietku premlčania uplatnenú odporcom súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodnú. S poukazom
na tieto závery súd prvého stupňa návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu v konaní úspešnému odporcovi nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie navrhovateľ,
a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu
prvého stupňa, že dňa 04.12.2013 vo veci pojednával v jeho neprítomnosti, hoci riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Rozporne k tejto námietke uviedol,
že tým, že sa neuskutočnilo ústne pojednávanie, bolo porušené jeho právo na kontradiktórny proces.
Namietal tiež, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva
na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Mal za to, že nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo, a aby sa naďalej vykonávali úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Konanie malo byť podľa jeho názoru prerušené až do rozhodnutia ústavného súdu o otázke nestrannosti
súdu a osoby sudcu. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p.,
pretože navrhovateľ trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní. Súd prvého
stupňa podľa jeho názoru rozhodol bez toho, aby mu umožnil ovplyvniť jeho rozhodnutie vyjadrením
sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako strana v konaní nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, pričom
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súdu prvého stupňa vytkol,
že sa dopustil omylu, ak uviedol, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
nakoľko ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.
Súd mal podľa jeho názoru tiež úplne ignorovať všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov,
publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, a na poštovné a telekomunikačné výdaje.
Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa „dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex
offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy“. Poukázal na to, že si
nechal vypracovať znalecký posudok, ktorý však vzhľadom na namietané konanie súdu nemal možnosť
predložiť. Napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru nedostatočne odôvodnený a vnútorne rozporný.
Napriek tomu, že súd prvého stupňa zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi, pričom rozhodnutie založené na
skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas
účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods.
3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje
rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Súd prvého stupňa neporušil ani právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd



prvého stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie
je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Jeho rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým
na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj
spravodlivé. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje
ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže v takomto prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom
na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkám navrhovateľa.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). K
splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ s poukazom na ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie
bez prítomnosti navrhovateľa resp. jeho právneho zástupcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
postupoval správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď na tento postup boli splnené podmienky.
Predmetné ustanovenie predpokladá pre prejednanie veci v neprítomnosti účastníka skutočnosť, že sa
účastník nedostaví na pojednávanie, a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Odvolací súd zo
spisu zistil, že súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 04.12.2013. Predvolanie
na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa podľa doručenky založenej na č.l. 65
doručené dňa 27.11.2013, pričom jeho súčasťou bolo i poučenie navrhovateľa v zmysle § 120 ods. 4
O.s.p.. Právny zástupca navrhovateľa sa na pojednávanie, hoci bol riadne a včas predvolaný, nedostavil,
o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu nepožiadal, a svoju neprítomnosť na ňom neospravedlnil,
čo skonštatoval aj súd prvého stupňa v zápisnici z pojednávania zo dňa 04.12.2013. Tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že riadne a včas požiadal o odročenie pojednávania zo spisu nevyplýva, a
je nepravdivé. Napriek uvedenému, odvolací súd poznamenáva, že v obdobných skutkových veciach
navrhovateľ žiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu podanej ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiam
odvolacích súdov, ktorými neboli vylúčení sudcovia z prejednávania veci. V posudzovanej veci Ústavný
súd SR ústavnú sťažnosť navrhovateľa odmietol dňa 02.07.2013, z čoho vyplýva, že v čase doručenia
predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi navrhovateľa, a v čase, kedy súd prvého stupňa vo
veci rozhodol, bolo už o nej rozhodnuté. Prípadný dôvod na odročenie pojednávania by preto ani nebol
daný, keďže v čase doručenia predvolania na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa
už niekoľko mesiacov zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá. Vzhľadom na to súd prvého
stupňa nepochybil, keď pojednával a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa (§ 101 ods. 2 druhá veta
O.s.p.).

Ak navrhovateľ spochybňoval nestrannosť zákonnej sudkyne a samotného Okresného súdu Bratislava
II, odvolací súd zdôrazňuje, že o navrhovateľom namietanej zaujatosti bolo v predmetnom konaní
rozhodnuté. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 6NcC 94/2012-21 zo dňa 22.10.2012 na námietku
zaujatosti, vznesenú navrhovateľom, rozhodol, že sudkyňa súdu prvého stupňa JUDr. Alena Roštárová
a zároveň všetci sudcovia Okresného súdu Bratislava II (okrem sudkyne Marty Murgašovej, ktorú vylúčil)
nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Súčasne odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že ústavná sťažnosť navrhovateľa proti predmetnému rozhodnutiu bola v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie a rozhodnutie (uznesenie č.k. III. ÚS 295/2013-12
zo dňa 02.07.2013). Nie je preto dôvodná ani námietka navrhovateľa v odvolaní, že vo veci konal a
rozhodoval vylúčený sudca.

Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie nebolo
porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času
na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Táto podmienka
vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a
v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný
umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou



občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie
tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok
neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu
na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania
pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné
bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a
vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust.
§ 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p.
súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez
ústneho pojednávania. V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 04.12.2013, pričom právny
zástupca navrhovateľa bol na toto pojednávanie riadne a včas predvolaný, no bez ospravedlnenia sa
nedostavil. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu,
robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p., byť
predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a
listinných dôkazov. Pokiaľ teda na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol
možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto jeho postupom nedošlo k porušeniu
princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na
spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal
a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany súdu
prvého stupňa postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa
dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho
súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže
táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich
občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového
konania.

Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu
prvého stupňa je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou
koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať
účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich
tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol súdom prvého
stupňa dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy.
Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým
stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi
ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR
a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a
kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v
práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP.

Navrhovateľ v ďalšom uviedol, že si nechal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody, a že
súd prvého stupňa mu nedal priestor predložiť tento dôkaz v konaní, keďže bez splnenia podmienok
konal a rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. V tomto smere odvolací súd (okrem vyššie
uvedeného, teda že súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.) uvádza,
že súd prvého stupňa nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na
požiadanie navrhovateľa, pretože ho navrhovateľ do spisu nezaložil, a v zmysle § 101 ods. 2 druhá
veta za bodkočiarkou bol povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Predmetný
znalecký posudok, ktorý si údajne navrhovateľ nechal vypracovať, však nepripojil ani k odvolaniu.



Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty
na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa nič také
neuviedol, a v odôvodnení napadnutého rozsudku popri konštatovaní, že exekučný súd pri rozhodovaní
o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nedodržal pätnásťdňovú lehotu, poukázal na
tú skutočnosť, že exekučný súd sa musel najskôr vysporiadať so skutočnosťou, že rozhodcovský
rozsudok (exekučný titul) zaväzoval povinnú W. D. na plnenie, ktoré v časti úroku z omeškania
odporovalo právnym predpisom, čo si vyžiadalo dôkladnejšiu analýzu skutkového stavu a komplexnejšie
právne zhodnotenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na
názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je
nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada,
ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (napr. I. ÚS 86/02).

Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
vznik ani výšku majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky
bez ďalšieho dôkazom o vzniku a výške škody nie je. Napokon navrhovateľ ich vynaloženie v konkrétnom
prípade rovnako nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní. V tomto smere odvolací
súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa. Pokiaľ ide o nemajetkovú
ujmu v peniazoch, nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť nárokom v zmysle
§ 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe.
V tejto časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti
právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák.. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní nebolo
preukázané, že by nesprávnym úradným postupom odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej
povesti navrhovateľa. Treba uviesť, že navrhovateľ v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Naviac,
takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného súdu predsa
nemôže mať vplyv na povesť navrhovateľa. Ak navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na nemajetkovú
ujmu v peniazoch od tvrdenia, že nesprávny úradný postup ovplyvnil jeho ďalšie podnikateľské postupy
a spôsobil neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, stotožnil sa odvolací súd s o
záverom súdu prvého stupňa, ktorý správne skonštatoval, že navrhovateľ tieto tvrdenia nekonkretizoval
a ani nepreukázal.

Napokon neobstojí argument navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Napadnutý
rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu,
pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, rovnako obsahuje ustanovenia
právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval. Súd
prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností,
ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu
úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.