Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/198/2014 z 24. 11. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. novembra 2014, sp. zn. 5Co/198/2014, ECLI:SK:KSBA:2014:1212225098.1
Krajský súd Bratislava | 5Co/198/2014 | ECLI:SK:KSBA:2014:1212225098.1 | 2014-11-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5c6ad035-f0ef-4ab4-823d-30db22defaac
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1212225098.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/198/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225098
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225098.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu
JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421,
Grősslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 06. 12.
2013, č. k. 52C/200/2012-64, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 715 Eur
z titulu nesprávneho úradného postupu  Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní. O náhrade
trov konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom
stanovených predpokladov pre založenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Zo spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 37Er/1246/2010 zistil, že žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 5357/10 na podklade
exekučného titulu- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s.
Bratislava zo dňa 29. 03. 2010, sp. zn. SR 01480/10 vydaného v prospech navrhovateľa (oprávneného)
proti povinnej R. V., N.. XX. XX. XXXX, bola exekučnému súdu doručená dňa 15. 07. 2010. Súd rozhodol
uznesením zo dňa 05. 05. 2011, č. k. 37Er/1246/2010-29, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia
v časti dojednaného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 687 Eur od 28. 10. 2009
do zaplatenia z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje v časti dojednaného zmenkového úroku na
plnenie, ktoré je právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi a normami spotrebiteľského práva.
Dňa 05. 05. 2011 vydal exekučný súd poverenie č. 5102 096442*, ktorým poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 687,- Eur
spolu so zákonným úrokom vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy 687,- Eur od 11. 02. 2010 do zaplatenia,
trovy konania 216,86 Eur, trovy exekúcie a trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní. Predmetné
exekučné konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené.



Na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci prvostupňový súd aplikoval ust. § 4 ods. 1
písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, § 9 ods. 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase namietaného nesprávneho úradného postupu a ust. §
44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Konštatoval, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 37Er/1246/2010 súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie
len čiastočne nedodržal zákonnú 15- dňovú lehotu  a exekútora poveril vykonaním exekúcie po 295
dňoch od doručenia žiadosti, zároveň však exekučné konanie v časti zmenkového úroku zastavil.

Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž vyplýva, že 15- dňová lehota platí len v prípade,
že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom. V danom prípade však súd zistil čiastočný rozpor
exekučného titulu so zákonom v časti zmenkového úroku. Zákon pritom neustanovuje žiadnu lehotu pre
rozhodnutie o zastavení exekučného konania v časti zmenkového úroku. Zákon rovnako nerieši, v akej
lehote má súd rozhodnúť, ak zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom.

Navrhovateľ sa po tom, čo odporca jeho žiadosti o predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal
voči nemu náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia
nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom v súlade
s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo
k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného znenia zákona č.
514/2003 Z.z. všeobecný súd sám nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu.
Nakoľko však právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období namietaného nesprávneho
úradného postupu, nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na
prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd v súlade s ust. § 27 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia.

Na základe uvedeného za splnený označil prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď došlo
k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, ktorý do 15 dní od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak to iba za
predpokladu, že ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak, že aj v prípade, že súd
zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, má aj tak vydať poverenie v časti, ktorá neodporuje
zákonu v 15- dňovej lehote. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase podania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol súd povinný poveriť súdneho exekútora vykonaním
exekúcie do 15 dní bez ohľadu na druh exekučného titulu. Argumentácia odporcu, ktorá sa odvoláva na
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2010, a ktorá tvrdí, že 15-
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule,
preto neobstojí.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu a zhodnotil, že navrhovateľ ich v
konaní nepreukázal. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade, ak by existovala možnosť vzniku škody, je možné
uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný navrhovateľ preukázať. Navrhovateľ



v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil
paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Prvostupňový súd
nepovažoval paušálne vyčíslené administratívne výdavky za skutočnú škodu, nakoľko sa jedná iba o
jednostranné tvrdenia navrhovateľa, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch.

Pokiaľ navrhovateľ uviedol, že z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných
informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady preukazujúce škodu spočívajúcu v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca, mal súd za to, že od začiatku konania mal navrhovateľ, ktorého v konaní zaťažovalo
dôkazné bremeno, dostatok času a príležitostí na predloženie predmetných dôkazov aj inou ako
korešpondenčnou cestou. Nakoľko navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal tvrdené
skutočnosti, súd jeho návrh v časti o náhradu škody zamietol.

Požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ odôvodnil skutočnosťou, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak.
Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania
zákonnej lehoty bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu,
jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický
vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného
bremena účastníkom konania. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08
vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej
ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní, rozhodovaní a
problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Navrhovateľ uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím
nepreukázal. Súd preto navrhovateľovi nemohol priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho
abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity boli
ovplyvnené. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť
spoločnosti, súd mal za to, že navrhovateľ nevyužil svoju zákonnú možnosť podať sťažnosť na prípadné
prieťahy. Navyše súd s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
675/2011 uviedol, že nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v
obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú
prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na
právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo (nie je daná priama
príčinná súvislosť).

Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj
od okolností jednotlivého prípadu. Z obsahu exekučného spisu vyplynulo, že rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul zaväzoval povinného na plnenie, ktoré v časti zmenkového úroku odporovalo
dobrým mravom. Z uvedeného dôvodu bola zo strany exekučného súdu pri rozhodovaní o vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie potrebná dôkladnejšia analýza skutkového stavu a komplexnejšie



právne zhodnotenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého
stupňa zhodnotil, že by bolo neprimerané a neúčelné, ak by navrhovateľovi, ktorý v spotrebiteľskej
zmluve použil zmluvnú podmienku odporujúcu dobrým mravom, ktorá upravuje zmenkový úrok vo výške
0,25 % denne (91,25 % ročne), priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Okrem toho súd vyslovil
názor, že nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia v tejto exekučnej veci nemohlo spôsobiť
neistotu alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ
nijako nepreukázal vznik skutočnej škody a nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné, že by za túto dobu
došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval navrhovateľ v návrhu. Súd tiež zdôraznil, že nie je prípustné,
aby navrhovateľ prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného na
súd. Pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť aj jeho podnikateľskú
aktivitu. Pokiaľ navrhovateľ poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť
uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného, a že exekučné konanie môže trvať pomerne
dlho, čo so sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Súd mal za to, že vzhľadom
na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 15- dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu a na ostatné okolnosti daného prípadu, je dostatočným
zadosťučinením pre navrhovateľa konštatovanie porušenia jeho práva.

Súd sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu
za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom
Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s
prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe individuálnych daností
prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.

Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, súd poukázal aj na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo dňa 01.03.2012, sp. zn. 9Co/285/2011, v ktorom krajský súd výslovne uviedol, že samotné porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Súd
preto nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo (navrhovateľ to ani netvrdil,
ani nepreukázal). Je však potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, že by sa potvrdilo porušenie základných
práv navrhovateľa, aj v tomto prípade by bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej
ujmy. Navrhovateľ však vznik nemajetkovej ujmy žiadnym spôsobom nepreukázal.

Súd mal ďalej za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti
štátu za škodu, a to existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou ujmou. Ak by aj bol vznik majetkovej a nemajetkovej
ujmy preukázaný, navrhovateľ nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Navrhovateľ
nepreukázal, že v prípade dodržania zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie by
došlo k priamo úmerne skoršiemu vymoženiu pohľadávky a skoršiemu skončeniu exekučného konania.

Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu
zamietol.

K odporcom vznesenej námietke premlčania prvostupňový súd uviedol, že táto je podľa § 19 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. nedôvodná. V predmetnom prípade k vzniku škody, resp. nemajetkovej
ujmy mohlo dôjsť najskôr po uplynutí 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (15. 07. 2010), teda dňa 30. 07. 2010. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, počas ktorého neplynie premlčacia doba, boli doručené odporcovi (podľa jeho
vyjadrenia) dňa 23. 04. 2012. Návrh na začatie konania bol doručený súdu dňa 27.09.2012, t. j. pred
uplynutím trojročnej premlčacej doby.



Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm.
f), g), h) O.s.p. v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal
prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, nakoľko vo veci neboli splnené
podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov,
ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania
a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným
postupom súdu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľ nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal.

Opätovne navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným
výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť,
že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a
objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa
je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie
Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Vzhľadom na navrhovateľom
podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ napadol aj vecnú správnosť
výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným
sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému je prípustné odvolanie.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V
situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s
konečnou platnosťou meritórne  rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny  proces.
Naviac z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané
dokazovanie, t.j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Prvostupňový súd tiež
ignoroval ust. § 153b O.s.p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, a to aj napriek tomu, že odporca na výzvu súdu, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, nereagoval.

V časti nepriznanej náhrady majetkovej škody navrhovateľ označil napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné a arbitrárne, keď z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi nevznikla.
Súdu vyčítal aj skutočnosť, že napriek jedinečnosti skutkového základu v tomto konaní, súd prvého
stupňa odôvodnil svoje zamietavé rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami
ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli
rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote,
náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby
trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z
iného právneho titulu než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny  úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky,
ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ pritom chcel v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p.



a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť
ďalšie dôkazy.

K návrhom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že súd žiadnym spôsobom
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.  Za irelevantné označil úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, naviac keď súdne rozhodnutia všeobecných
súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, rovnako irelevantnými sú aj úvahy súdu
o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy súdu o
udržiavaní kontaktu  súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na
vykonanie exekúcie od súdu.

Odporca sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril.
Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom
skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní
riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých
zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej
škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným
postupom).
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že exekučný súd nedodržal Exekučným poriadkom stanovenú
15- dňovú lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, keď súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého poveril vykonaním exekúcie až po necelých 295 dňoch od doručenia
žiadosti súdu. Nakoľko v porovnaní so súčasnou právnou úpravou zákon č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom v rozhodnom čase  umožňoval súdu posudzovať nesprávny  úradný postup súdu
spočívajúci v povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote aj nezávisle od výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti na prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že konajúci sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia majúceho za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, či právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, prvostupňový súd vzhľadom na nedodržanie zákonom stanovenej 15- dňovej lehoty na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, správne považoval za splnenú podmienku existencie
nesprávneho úradného postupu súdu.
Navrhovateľ však v konaní relevantným spôsobom nepreukázal, že by mu v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom zo strany exekučného súdu vznikla skutočná škoda a nemajetková
ujma. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že dôkazné bremeno preukázania výšky spôsobenej škody
a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu pritom zaťažuje
navrhovateľa, ktorý nemôže výšku škody v tom- ktorom konaní odvodzovať od paušálne určených
administratívnych výdavkov. Rovnako navrhovateľ nepreukázal ani dôvodnosť uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre úspešnosť navrhovateľa v tejto časti návrhom uplatneného nároku
nepostačuje len samotná okolnosť nedodržania zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie súdu,
ale ako uviedol súd prvého stupňa, navrhovateľa zaťažuje povinnosť preukázať dopad nesprávneho
úradného postupu na navrhovateľa v rôznych oblastiach jeho pôsobenia, a to predovšetkým na jeho
dobrú povesť. Navrhovateľ ani v tejto časti svoje všeobecné tvrdenia neodložil relevantnými dôkazmi.
Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyššie uvedenými závermi súdu
prvého stupňa a ich odôvodnením v napadnutom rozhodnutí, svoje rozhodnutie v súlade s §  219 ods.
2 O.s.p. obmedzil na konštatovanie ich správnosti.



Pre zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na
odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd dopĺňa, že súd prvého stupňa svojím postupom neporušil
právo účastníka konania na nestranného zákonného sudcu a spravodlivý kontradiktórny proces.

Odvolaciu námietku nestrannosti a zaujatosti konajúcej  sudkyne vylučuje skutočnosť, že po postupe
podľa § 16 ods. 1 O.s.p. bolo Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom uznesením
uznesením zo dňa 19. 10. 2012, č. k. 14NcC/98/2012-21 rozhodnuté, že zákonná sudkyňa JUDr. Alena
Roštárová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Neobstojí preto ani námietka porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, ku ktorej odvolací
súd uvádza, že bezdôvodnou a ničím neospravedlnenou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol
navrhovateľ riadne a včas predvolaný, si tento sám zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a
chrániť svoje záujmy. Aj napriek tomu, že podľa ust. § 5 ods. 2 O.s.p. sa manudukačná (poučovacia)
povinnosť súdu nevzťahuje na účastníka v konaní zastúpeného advokátom, navrhovateľovi, resp. jeho
právnemu zástupcovi bolo spolu s predvolaním na pojednávanie doručené aj procesné poučenie podľa
§ 101 ods. 2 a § 120 ods. 4 O.s.p., a preto si mal a musel byť vedomý následkov spojených so
súdom neospravedlnenou neprítomnosťou na pojednávaní. Odvolací súd týmto nespochybňuje zásadu
kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť oboznámený s
predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, avšak nie je možný čisto absolútny,
resp. formalistický výklad tejto zásady bez väzby s ostatnými zásadami občianskeho súdneho konania
(napr. zásada hospodárnosti a plynulosti súdneho konania).

Navrhovateľ sa v tomto, podobne ako aj v iných odvolacích konaniach odvoláva na dôvodnosť
svojej žiadosti o odročenie pojednávania pred prvostupňovým súdom, nedodržanie podmienok pre
pojednávanie v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a nemožnosť rozhodnutia o procesnom
návrhu na prerušenie konania spolu s meritórnym rozhodnutím veci Z obsahu spisu je však zrejmé, že
v predmetnej veci navrhovateľ nedoručil súdu žiadnu žiadosť o odročenie pojednávania ani návrh na
prerušenie konania a uvedené odvolacie dôvody nekorešpondujúce so skutkovými zisteniami v danej
veci sú len odrazom veľkého množstva typových podaní navrhovateľa na súdy, v ktorých tento postupne
stráca prehľadnosť.

Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o
výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko
povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v
návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom
konaní) súdu nepredložil, a to aj napriek vedomosti o nariadenom termíne pojednávania. Súd prvého
stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. prihliadol iba na
obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sa odvolaciemu súdu javia aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere,
že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní súdu je bez akýchkoľvek pochybností zjavné,
že dokazovanie bolo súdom prvého stupňa vykonané výlučne oboznámením s listinnými dôkazmi
tvoriacimi podstatný obsah exekučného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 37Er/1246/2010,
ktorého oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj výčitku navrhovateľa, že súd prvého stupňa odôvodňuje
rozhodnutia v obdobných veciach „formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je konajúcim súdom
známe, že navrhovateľ podal na súdy množstvo žalôb týkajúcich sa rovnakých účastníkov s totožným
skutkovým základom. Sám navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a nasledovné procesné návrhy
odôvodnil identicky (t. j. „formulárovo“), pričom rozdiely sa týkajú iba čísel exekučných konaní, mien
súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie
nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie vecí, pokiaľ vychádza zo



správne zisteného skutkového stavu. Naviac zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nemožno vyvodiť, že by tento postup súdu prvého stupňa bol nezákonný.

Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku uvedeným v ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
(odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho
základu aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či išlo o
listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní
súdu je bez akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo súdom prvého stupňa vykonané
výlučne oboznámením s listinnými dôkazmi tvoriacimi podstatný obsah exekučného spisu Okresného
súdu Bratislava II sp. zn. 0Er/671/2010, ktorého oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Záverom odvolací súd pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len
potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV.
ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. aj
uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi uložená poplatková povinnosť za odvolanie voči meritórnemu
rozhodnutiu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
nakoľko si ju neuplatnil.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.