Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/640/2014 z 15. 12. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. decembra 2014, sp. zn. 5Co/640/2014, ECLI:SK:KSBA:2014:1212225190.3
Krajský súd Bratislava | 5Co/640/2014 | ECLI:SK:KSBA:2014:1212225190.3 | 2014-12-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b126cd97-da70-4df1-a544-7302dbfed568
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1212225190.3

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/640/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225190
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225190.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave
zo dňa 14. apríla 2014, č. k. 8C/157/2012-74, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania,
súčasne zamietol návrh navrhovateľa,  ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo
výške 3.433,08 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 686,62 Eur, z titulu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní. O náhrade trov konania rozhodol tak, že
v konaní úspešnému odporcovi (§ 142 ods. 1 O. s. p.) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju
neuplatnil.
Dňa 10. 04. 2014 doručil právny zástupca navrhovateľa žiadosť o zrušenie pojednávania, vytýčeného
na 14. 04. 2014 z dôvodu, že podal sťažnosť na Ústavný súd SR, podľa § 127 Ústavy SR, týkajúcu sa
nestrannosti a zákonného sudcu                v prejednávanej veci, preto žiadal pojednávanie odročiť do
času rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti. V súvislosti s touto sťažnosťou navrhovateľ navrhol
prerušiť toto konanie, a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti.
Súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania. Súd poukázal na skutočnosť,
že účasť na pojednávaní je procesným právom a nie povinnosťou účastníka konania. Súd v záujme
plynulosti a hospodárnosti konania nie je len oprávnený, ale aj povinný, prejednať vec aj v prípade
neprítomnosti niektorého z účastníkov, pričom na začiatku pojednávania zisťuje, či nie je daný dôležitý
dôvod, pre ktorý by prejednanie a rozhodnutie vo veci v neprítomnosti účastníka znamenalo porušenie
práva na spravodlivý proces. Súd skúma existenciu dôvodov podľa § 119 ods. 1 O. s. p. (napr. závada
v doručení, zdravotný stav, resp. iná vážna prekážka na strane účastníka). V prejednávanej veci nebol
súdu známy ani zistený žiadny z dôležitých dôvodov, pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie odročiť.
Pokiaľ ide o žiadosť navrhovateľa o zrušenie pojednávania, súd jej nevyhovel, nakoľko odpadol dôvod,
pre ktorý chcel navrhovateľ pojednávanie zrušiť, resp. odročiť.
Súd šetrením na webovej stránke Ústavného súdu SR zistil, že o sťažnosti navrhovateľa ústavný súd
rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 295/2013-12 zo dňa        02. 07. 2013 tak, že sťažnosť navrhovateľa
odmietol pre nedostatok právomoci. Voči uvedenému uzneseniu nebol prípustný opravný prostriedok.



Vzhľadom k tomu, že konanie, o ktorom mal navrhovateľ za to, že v ňom bola riešená otázka, ktorá mohla
mať význam pre rozhodnutie tunajšieho súdu, skončilo tak, že sťažnosť navrhovateľa bola odmietnutá,
súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako neopodstatnený zamietol.
Zo spisu prvostupňového súdu sp. zn. 39Er/264/2011 súd zistil, že na základe návrhu na vykonanie
exekúcie navrhovateľa, ako oprávneného, zo dňa 25. 01. 2011, na podklade exekučného titulu - rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, zo dňa 19. 11.
2010, sp. zn.:   SR 10994/10, vydaného v prospech oprávneného proti povinnému L. I., bola doručená
súdu dňa 15. 02. 2011 žiadosť súdneho exekútora V.. L. N. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pod sp. zn. EX 1608/11. Uznesením zo dňa 21. 07. 2011, č. k. 39Er/264/2011-9, exekučný súd žiadosť
súdneho exekútora V.. L. N. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v plnom rozsahu z
dôvodu, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok priznáva oprávnenému plnenia, ktoré sú vo väčšom
rozsahu právom nedovolené. Uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia nadobudlo
právoplatnosť dňa 24. 08. 2011. Súd následne uznesením zo dňa 11. 10. 2011, právoplatným dňa 04.
11. 2011, exekučné konanie zastavil.
V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov súd dospel k
záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného proti povinnému, L. I., vedenej na
prvostupňovom súde pod sp. zn. 39Er/264/2011, vydal  súd dňa 21. 07. 2011 uznesenie, ktorým zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenú súdu dňa 15. 02.
2011. Z uvedených skutkových okolností jednoznačne vyplýva, že súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 156 dňoch od podania žiadosti. Navrhovateľ
sa po tom, čo odporca jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy voči odporcovi, z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia
nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný
postup súdu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým je porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade
neskúmal, či došlo k prieťahom          v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Pokiaľ exekučný
súd v danom prípade nerozhodol o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od podania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo                        k nesprávnemu
úradnému postupu exekučným súdom nevydaním rozhodnutia zákonom stanovenej lehote, keďže
vzhľadom na exekučný titul (vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu), nebol exekučný súd
lehotou stanovenou v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku viazaný. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o
zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie.
V danom prípade exekučný súd žiadosť súdneho exekútora V.. L. N. o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol, pričom pre tento úkon zákon lehotu na rozhodnutie nestanovuje. V ustanovení §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom ku dňu podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je zároveň uvedené, že 15-dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Pokiaľ teda navrhovateľ, ako oprávnený, podal súdnemu exekútorovi návrh na
vykonanie exekúcie zo dňa          25. 01. 2011 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 15. 02. 2011 na základe exekučného titulu
- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu a súd uznesením predmetnú žiadosť zamietol, v danej veci
existujú súčasne oba dôvody, pre ktoré sa na rozhodnutie        o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nevzťahuje 15-dňová zákonná lehota. Na základe uvedeného dospel
súd k záveru, že nebol splnený už prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď nedošlo     k
nesprávnemu úradnému postupu súdu porušením povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote.
Pokiaľ navrhovateľ v žalobe uvádza, že konanie začalo dňa 25. 01. 2011 a exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 19. 08. 2011 (pričom súd v skutočnosti
rozhodol dňa 21. 07. 2011), teda došlo      k omeškaniu viac ako 206 dní, súd poukázal na tú
skutočnosť, že navrhovateľ podal žalobu tvrdiac, že exekučný súd nevydal rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote a na tomto základe aj uplatňuje náhradu škody.
Nie je preto možné exekučnému súdu pričítať čas od podania návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi do podania žiadosti súdneho exekútora exekučnému súdu o udelenie



poverenia na vykonanie exekúcie (exekútor má podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku predložiť
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie s exekučným titulom a žiadosťou o udelenie poverenia
exekučnému súdu do 15 dní od doručenia návrhu, čo súd nemohol ovplyvniť a navrhovateľ ani netvrdí, že
by zo strany súdneho exekútora došlo k nejakému porušeniu povinnosti) a tiež nezodpovedá skutočnosti
tvrdenie navrhovateľa, že by o žiadosti bolo exekučným súdom rozhodnuté až 19. 08. 2011 (21. 07.
2011). Nejde teda v žiadnom prípade o taký časový úsek, ako to tvrdí navrhovateľ, teda tvrdenia          v
žalobe v tomto smere nezodpovedajú skutočnosti.
K tvrdeniu navrhovateľa, že exekučný súd nelegálne postupoval, keď skúmal predložený exekučný titul,
a to rozhodcovský rozsudok, súd poukázal na to, že exekučný súd v exekučnom konaní nepreskúmaval
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona,
a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul
nie je v rozpore so zákonom. Zákon v tomto ustanovení, ale ukladá exekučnému súdu povinnosť
vydať exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie až po vykonaní prieskumnej činnosti exekučného
súdu, v rámci ktorej súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie , návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Znamená to, že postup exekučného súdu (prieskumná
činnosť) ustanovený právnym predpisom, ktorým je v danom prípade Exekučný poriadok, bezprostredne
predchádza a súvisí s rozhodovacou činnosťou exekučného súdu, ktorá sa prejaví v samotnom
rozhodnutí vydaním poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi alebo zamietnutím žiadosti exekútora
o udelenie poverenia,     v závislosti na výsledku prieskumnej činnosti exekučného súdu, ktorá
predchádza vydaniu samotného rozhodnutia.
Z ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho súdu
Českej republiky (viď rozsudky NS SR sp. zn. 4Cdo/60/2003,   sp. zn. 4Cdo/24/2004, rozhodnutie NS ČR
sp. zn. 129/1997), ktorých závery sú, podľa názoru súdu aplikovateľné aj na činnosť súdu (jeho úradný
postup), činnosť súdu, ktorá sa prejaví v samotnom rozhodnutí, ako i vydanie samotného rozhodnutia,
nie je možné subsumovať pod nesprávny úradný postup.
V danom prípade výsledkom prieskumnej činnosti príslušného exekučného súdu podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v exekučnom konaní, vedenom pod    sp. zn. 39Er/264/2011, bolo vydanie
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ navrhovateľ namieta nesprávnosť právneho posudzovania otázky splnenia predpokladov a
podmienok na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v jeho prieskumnej činnosti,
vylučuje tým možnosť označiť tento postup za nesprávny na účely zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právne posúdenie exekučného súdu, ku ktorému dospel
v rámci prieskumnej činnosti, sa totiž premietlo v samotnom rozhodnutí, ktorým rozhodol o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následne                 o
zastavení exekučného konania. Rozhodnutie  súdu nebolo zrušené odvolacím súdom pre rozdielnosť
právneho posúdenia otázky splnenia predpokladov a podmienok na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie exekučným súdom v jeho prieskumnej činnosti, a toto ani nebolo ako právoplatné rozhodnutie
pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Zo spisu prvostupňového súdu sp. zn. 39Er/264/2011
ani nevyplýva, že by navrhovateľ podal proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a
uzneseniu o zastavení konania riadny opravný prostriedok. Žaloba navrhovateľa na náhradu škody z
nesprávneho úradného postupu, založená na namietanom nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu, spočívajúcom v nesprávnom právnom posúdení otázky splnenia predpokladov a podmienok na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v jeho prieskumnej činnosti, je podaná
na súd nedôvodne, keďže uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora a uznesenie o zastavení
exekučného konania neboli napadnuté odvolaním, nadobudli právoplatnosť a nebola konštatovaná
nezákonnosť týchto rozhodnutí príslušným orgánom.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ním tvrdený nesprávny postup
exekučného Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní, vedenom pod sp. zn. 39Er/264/2011.
Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pri
výkone verejnej moci sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je
daná táto zodpovednosť, súd už neskúmal splnenie ďalších podmienok (vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi vznikom škody a žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom) a návrh ako nedôvodný
zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 205 ods. 2 O. s. p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods.
1 písm. f/, g/, h/ O. s. p. v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého
stupňa vyčítal prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, nakoľko vo veci
neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O. s. p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z



dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného
pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.
Uvedeným postupom súdu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľ nemal
možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal.
Opätovne navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným
výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť,
že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a
objektívne v očiach verejnosti  nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa
je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie
Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012,    sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Vzhľadom na navrhovateľom
podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ napadol aj vecnú správnosť
výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným
sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s.
p., proti ktorému je prípustné odvolanie.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V
situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami, založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s
konečnou platnosťou meritórne  rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny  proces.
Naviac z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané
dokazovanie,   t. j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Prvostupňový súd tiež
ignoroval ust. § 153b O. s. p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, a to aj napriek tomu, že odporca na výzvu súdu, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, nereagoval.
V časti nepriznanej náhrady majetkovej škody navrhovateľ označil napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné a arbitrárne, keď z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi nevznikla.
Súdu vyčítal aj to, že napriek jedinečnosti skutkového základu v tomto konaní, súd prvého stupňa
odôvodnil svoje zamietavé rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi, opísanými tými istými vetami, ako v
iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne
skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote,
náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby
trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z
iného právneho titulu než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny  úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky,
ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ pritom chcel v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p.
a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť
ďalšie dôkazy.

K návrhom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že súd žiadnym spôsobom
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.  Za irelevantné označil úvahy súdu o tom, aké



spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, naviac keď súdne rozhodnutia všeobecných
súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, rovnako irelevantnými sú aj úvahy súdu
o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy súdu
o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na
vykonanie exekúcie od súdu.

Odporca sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom
skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní
riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých
zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej
škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným
postupom).
Súčasne odvolací súd konštatuje, že návrhu navrhovateľa by nebolo možné vyhovieť, aj pokiaľ
postup exekučného súdu by bol vyhodnotený ako zbytočné prieťahy v konaní, nakoľko navrhovateľ
žiadnym spôsobom nepreukázal vznik majetkovej škody a príčinnú súvislosť medzi údajnou škodou a
nesprávnym úradným postupom.  S poukazom na ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z. z.  poškodenému sa
priznáva skutočná škoda, ako reálny úbytok na jeho majetkových hodnotách a ušlý zisk ako očakávané
rozmnoženie majetkových hodnôt pri pravidelnom a škodovou udalosťou neovplyvnenom priebehu
vecí. Zo spisu je pritom aj odvolaciemu súdu zrejmé, že navrhovateľ nepredložil žiaden relevantný
dôkaz na preukázanie vzniku a výšky majetkovej škody, ktorá mu údajne mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu. Obsah exekučného spisu pritom nepotvrdil ani vznik výdavkov
navrhovateľa v súvislosti s urgenciami exekučného súdu. Naviac škoda, tak ako si ju vyčíslil navrhovateľ,
t. j. paušálne vyčíslené administratívne výdavky, nemôže v žiadnom prípade odrážať skutočnú škodu
vzniknutú navrhovateľovi v tomto konkrétnom prípade, ktorú by bolo možné aj riadnym spôsobom
verifikovať. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej majetkovej škody, nemôže byť v danom
prípade splnená ani tretia podmienka zodpovednostného vzťahu, ktorou je kauzálny nexus medzi
nesprávnym úradným postupom a spôsobenou škodou.
Navrhovateľ rovnako neuniesol dôkazné bremeno ani v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Skutočnosť, že právo na náhradu škody, spôsobenej nesprávny úradným postupom, nie je absolútne,
ale podlieha zákonným obmedzeniam, upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, potvrdil už Ústavný
súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 467/08.  K týmto predpokladom patrí v
zmysle ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci v súkromnom živote a
spoločenskom uplatnení. U právnických osôb sa skúma predovšetkým dopad nesprávneho úradného
postupu na dobrú povesť právnickej osoby, či neistota v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené
vedeniu spoločnosti. Navrhovateľ síce tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
jeho ďalšie podnikateľské postupy a zneistila ho v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať,
avšak ani na podporu týchto (subjektívnych) tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, čo prvostupňový súd
správne vyhodnotil v jeho neprospech. Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu
poukazoval na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odvolací súd len dopĺňa, že samotné porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Všeobecný
súd by preto nemohol v tomto konaní skúmať, či bolo porušené ústavné právo navrhovateľa a žiadne
konanie, v ktorom bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo, resp. navrhovateľ túto skutočnosť
netvrdil, ani nepreukázal. Naviac aj v prípade potvrdeného porušenia ústavných práv by navrhovateľ
musel preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy, čo v danom prípade splnené nebolo.
K procesným námietkam odvolateľa, týkajúcim sa porušenia práva na kontradiktórny proces z dôvodu
prejednania veci v neprítomnosti navrhovateľa, s odkazom na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. odvolací súd



uvádza, že  nezistil pochybenie ani v postupe súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal v neprítomnosti
účastníkov konania. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľ dňa 10. 04. 2014 doručil súdu  žiadosť
o zrušenie termínu pojednávania, nariadeného na 14. 04. 2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu a návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil predmetnú žiadosť
navrhovateľa ako nedôvodnú, keďže o námietke navrhovateľa o zaujatosti zákonného sudcu bolo
rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave, ako súdom nadriadeným, postupom podľa § 16 ods. l O. s.
p., uznesením zo dňa 19. 10. 2012,     č. k. 14NcC/223/2012-20 tak, že zákonný sudca Okresného
súdu Bratislava II nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, vedenej na Okresnom
súde Bratislava II pod sp. zn. 8C/157/2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 16.
11. 2012. Okrem toho Ústavný súd SR  o sťažnosti navrhovateľa rozhodol uznesením č. k. III. ÚS
295/2013-12 zo dňa 02. 07. 2013 tak, že sťažnosť navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci.
Vzhľadom na uvedené, keďže navrhovateľ si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu
a o jeho námietke, ako aj prikázaniu veci inému súdu už bolo zákonným postupom aj rozhodnuté,
súd prvého stupňa správne nevidel dôvody pre prerušenie konania a jeho návrh na prerušenie ako
nedôvodný zamietol.
Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o
výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko
povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O. s. p. označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v
návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom
konaní) súdu nepredložil.
Relevantnosť odvolacej námietky nestrannosti a zaujatosti konajúceho  sudcu vylučuje skutočnosť, že
po postupe podľa § 16 ods. 1 O. s. p. bolo Krajským súdom v Bratislave, ako nadriadeným súdom,
uznesením zo dňa 19. 10. 2012, č. k. 14NcC/223/2012-20 rozhodnuté, že zákonný sudca W.. L. B., nie
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci. Ani v odvolacom konaní druhostupňový súd
nezistil žiadne iné skutočnosti, spochybňujúce nestrannosť zákonného sudcu.
Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa odôvodňuje
rozhodnutia v obdobných veciach „formulárovým spôsobom.“ Z úradnej činnosti je konajúcim súdom
známe, že navrhovateľ podal na súdy množstvo žalôb, týkajúcich sa rovnakých účastníkov, s totožným
skutkovým základom. Sám navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a nasledovné procesné návrhy
odôvodnil identicky (t. j. „formulárovo“), pričom rozdiely sa týkajú iba označenia exekučných konaní,
mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie
nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie vecí, pokiaľ vychádza zo
správne zisteného skutkového stavu. Naviac zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nemožno vyvodiť, že by tento postup súdu prvého stupňa bol nezákonný.
Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku uvedeným v ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
(odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho
základu aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či
išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Z obsahu spisového
materiálu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvého stupňa skutkový stav
zisťoval aj z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 39Er/264/2011, ktorého
oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.  potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1       O. s. p., § 142 ods. 1, v
spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko si náhradu neuplatnil.



Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.