Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/300/2013 z 27. 1. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. januára 2014, sp. zn. 14Co/300/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1312211429.1
Krajský súd Bratislava | 14Co/300/2013 | ECLI:SK:KSBA:2014:1312211429.1 | 2014-01-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, OZ, § 842 OZ, § 582 ods. 1 OZ, zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., § 116 zákona č. 483/2001 Z. z., § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/811595f5-840d-4580-bfec-88d527da955e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1312211429.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/300/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312211429
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1312211429.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu
JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľky: Y. T., bytom O. XX,
R., zastúpenej B & S Legal s.r.o., Grösslingová 5, 811 09 Bratislava, IČO: 35 929 049, proti odporkyni:
Slovenská sporiteľňa a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenej advokátom
JUDr. Romanom Kvasnicom, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 25.774,74 eur s príslušenstvom,
na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č.k. 44C/228/2012-71,
zo dňa 23.1.2013, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č.k. XXC/XXX/XXXX-XX, zo dňa
23.1.2013  p o t v r d z u j e .

Odporkyňa je  p o v i n n á  zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania 513,30 eur k rukám
právneho zástupcu navrhovateľky do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Dovolanie odvolací súd  n e p r i p ú š ť a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 25.774,74
eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.5.2010 až do
zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.6.2010 až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy
954,62 eur odo dňa 16.7.2010 až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.8.2010 až
do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.9.2010 až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy
954,62 eur odo dňa 16.10.2010 až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.11.2010 až
do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.12.2010 až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy
954,62 eur odo dňa 16.1.2011 až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.2.2011 až
do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.3.2011 až do zaplatenia, 9,25 % p.a. zo sumy
954,62 eur odo dňa 16.4.2011 až do zaplatenia, 9,25 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.5.2011 až
do zaplatenia, 9,25 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.6.2011 až do zaplatenia, 9,5 % p.a. zo sumy
954,62 eur odo dňa 16.7.2011 až do zaplatenia, 9,5 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.8.2011 až
do zaplatenia, 9,5 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.9.2011 až do zaplatenia, 9,5 % p.a. zo sumy
954,62 eur odo dňa 16.10.2011 až do zaplatenia, 9,25 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.11.2011
až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.12.2011 až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy
954,62 eur odo dňa 16.1.2012 až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.2.2012 až
do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.3.2012 až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy
954,62 eur odo dňa 16.4.2012 až do zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.5.2012 až do
zaplatenia, 9 % p.a. zo sumy 954,62 eur odo dňa 16.06.2012 až do zaplatenia a 8,75 % p.a. zo sumy



954,62 eur odo dňa 16.7.2012 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej
uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 1.546,- eur titulom súdneho
poplatku a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.052,55 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľky,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že návrhom doručeným na súd dňa 16.8.2012 sa navrhovateľka
domáhala zaplatenia 25.774,74 eur  a príslušenstva od 16.5.2010 ( jednotlivo uvedené vo výroku tohto
rozsudku ) a trov konania, titulom plnenia zo zmluvy o dôchodku. Návrh odôvodnila tým, že účastníci
dňa 10.3.1997 uzavreli zmluvu o dôchodku nazvanú ako Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného
dôchodkového fondu SLSP, a.s. (ďalej len zmluva o dôchodku), na základe ktorej sa odporkyňa zaviazala
v zmysle článku II. a III. zmluvy vyplácať navrhovateľke ako príjemkyni doživotne sumu vo výške 28.759,-
SK (954,62 eur) mesačne, vždy k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia navrhovateľky na jej účet, a
to počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začala príjemkyňa poberať starobný dôchodok,
pričom vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemkyňa dožila.

Odporkyňa dňa 26.10.2009 vypovedala predmetnú zmluvu s poukazom na § 582 Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ). Vo výpovedi uviedla, že platnosť a účinnosť zmluvy skončí ku koncu
najbližšieho kalendárneho štvrťroka, t.j. k 31.3.2010. Od 15.4.2010 už odporkyňa nevykonala žiadnu
platbu v prospech navrhovateľky.

Navrhovateľka si v minulosti uplatnila voči odporkyni na tunajšom súde nárok na zaplatenie sumy
954,62 eur za mesiac apríl 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 45C 108/2010, v ktorom poukázala
na nález Ústavného súdu SR zo dňa 25.4.2012 č. k. II ÚS 26/2012, podľa ktorého zmluva o dôchodku
je upravená ako samostatný zmluvný typ a jej podstata spočíva v záväzku jednej zmluvnej strany
poskytovať plnenie druhej zmluvnej strane počas trvania zmluvy. Bolo by v rozpore s účelom a zmyslom
právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola
narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch
vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 OZ.

Navrhovateľka svoj nárok na platenie žalovanej sumy odôvodňuje uzavretím vyššie uvedenej zmluvy
o dôchodku, na základe ktorej jej mala odporkyňa doživotne prispievať mesačne sumou  28.759,-Sk,
t.j. 954,62 eur. PDF vznikol v r. 1993 s cieľom zabezpečiť životnú úroveň pracovníkov odporkyne,
ktorí spĺňali podmienky pri odchode do dôchodku. Odporkyňa na základe predmetnej zmluvy plnila
navrhovateľke až do 31.3.2010. Dňa 26.10.2009 odporkyňa doručila navrhovateľke výpoveď zo zmluvy
s poukazom na ust. § 582 ods. 1 OZ. Navrhovateľka má za to, že predmetná výpoveď zmluvy je v
plnom rozsahu neplatná, zmluvná povinnosť odporkyne plniť v prospech navrhovateľky naďalej v plnom
rozsahu trvá. Podľa jej názoru sa v tomto prípade nejedná o zmluvu, ktorú by bolo možné vypovedať,
nakoľko nejde o zmluvu uzatvorenú na neurčitú dobu. Odporkyňa vypovedala zmluvu s poukazom na
ust. § 582 OZ, ktorý však možno aplikovať výlučne na zmluvy uzatvorené na dobu neurčitú. Zo zmluvy
o dôchodku je zrejmé, že odporkyňa sa zaviazala uhrádzať navrhovateľke plnenie doživotne a takáto
zmluva nie je zmluvou uzatvorenou na neurčitú dobu, ktorú by bolo možné vypovedať. Zmluva uzavretá
s odporkyňou je platná a účinná, a preto sa domáha plnenia počnúc od mesiaca máj 2010 podľa návrhu.

Zmluva o dôchodku nie je v rozpore s ust. § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou
zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keď právna úprava
zákona o bankách sa nevzťahuje napr. na vzťahy k zamestnancom, otázky sociálnej politiky a pod.. Zo
systematického zaradenia § 27 ods. 8 zákona o bankách v šiestej časti zákona s označením " požiadavky
na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“ vyplýva, že predmetné ustanovenie sa týka
podnikateľskej činnosti banky a nie právnych vzťahov netýkajúcich sa podnikania banky (odmeňovanie
zamestnancov, sociálnej politiky, jej sponzorských aktivít a pod.). Navrhovateľka pre odporkyňu dlhé
roky pracovala pričom odporkyňa pre takýchto zamestnancov vytvorila dôchodkový fond na podporu
svojich bývalých zamestnancov po odchode do dôchodku, za predpokladu splnenia určitých podmienok.
Medzi účastníkmi platne existoval vzťah zamestnanca a zamestnávateľa, ktorý bol podmienkou a
predpokladom pre uzatvorenie zmluvy o dôchodku. Plnenie zo zmluvy o dôchodku má byť v zmysle
štatútu vyplácané z fondu vytvoreného z použiteľného zisku odporkyne, čo zákon o bankách nezakazuje.
Fond bol vytvorený v roku 1993, teda v čase, keď odporca bol štátnym podnikom. Oprávnenie právnej
predchodkyne odporkyne zriadiť fond vyplývalo z nariadenia vlády Českej a Slovenskej federatívnej
republiky č. 577/1990 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov. Odporkyňa mala za účelom
vyplácania plnení zo zmluvy o dôchodku uzavretých so svojimi bývalými zamestnancami vytvárať fond zo



svojho čistého zisku, a to aj po zmene svojej právnej formy na akciovú spoločnosť, čo vyplýva zo znenia
článku V. bod 2 štatútu. Podľa nej vykonávanie platieb na základe zmluvy o dôchodku nie je v rozpore
so žiadnym právnym predpisom a teda danom prípade nemožno aplikovať § 575 OZ o dodatočnej
nemožnosti plnenia. Navrhovateľka poukázala na iné aktivity odporkyne, ktorá každoročne poskytuje
finančné prostriedky tretím osobám a nedostáva od týchto tretích osôb žiadne protiplnenie (pomoc
obyvateľom postihnutých zemetrasením juhovýchodnej Ázii, pomoc Tatrám, víťazom študentskej súťaže
a pod.). Navrhovateľka považuje konanie odporkyne v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľka bola
zamestnancom odporkyne celý svoj aktívny pracovný život a svojou každodennou prácou nemalou
mierou prispela k jej súčasnému postaveniu na bankovom trhu. Skončením vyplácania dôchodku podľa
zmluvy o dôchodku jednoznačne došlo k podstatnému zníženiu životnej úrovne navrhovateľky, nakoľko
navrhovateľka je dôchodkyňa a prakticky nemá možnosť sa zamestnať a tým kompenzovať stratu príjmu
zo zmluvy o dôchodku.

Odporkyňa v priebehu konania argumentovala tým, že plnenie zo zmluvy sa stalo nemožným
nadobudnutím účinnosti ust. § 27 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého banka
nesmie uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, najmä také zmluvy, ktoré ich zaväzujú
na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej
protihodnote. Predmetné zákonné ustanovenie zakazuje každej banke uzatvárať zmluvy za nápadne
nevýhodných podmienok, pričom každá zmluva o dôchodku zaväzuje poskytovateľa dôchodku na
plnenie bez akejkoľvek protihodnoty, teda na hospodársky neodôvodnené plnenie a preto odporkyňa
považuje zmluvu o poskytovaní plnenia z PDF uzavretú medzi účastníkmi za zmluvu uzatvorenú za
nápadne nevýhodných podmienok. Po skončení pracovného pomeru už na základe zmluvy o dôchodku
neexistuje žiadne protiplnenie navrhovateľky. Zo zákonného zákazu uzatvárať takéto zmluvy logicky
vyplýva zákaz poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenie a plnenie, za ktoré banka nedostáva
zodpovedajúcu protihodnotu. Ak je zákonom zakázaný právny úkon, je zároveň zakázané aj plnenie
zo zakázaného právneho úkonu. V danom prípade ide teda o nemožnosť naďalej poskytovať plnenie
podľa zmluvy o dôchodku v súlade so zákonom, a teda nastal zánik práva zo zmluvy o dôchodku
pre dodatočnú nemožnosť plnenia.  Zákon o bankách sa na vzťah medzi účastníkmi vzťahuje, a
to s poukazom na § 1, podľa ktorého zákon upravuje aj niektoré vzťahy súvisiace so zriadením,
organizáciou a podnikaním bánk na Slovensku.  Ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách prikazuje banke
vykonávať podnikateľskú činnosť a nevykonávať činnosť, ktorá nesmeruje k dosiahnutiu zisku, čo je
pojmovým znakom podnikateľskej činnosti. Zmluvy uzatvárané za nápadne nevýhodných podmienok vo
všeobecnosti nesmerujú k dosiahnutiu zisku.

Z výpovede zmluvy  z 26.10.2009 súd zistil, že odporkyňa s poukazom na § 582 OZ dala výpoveď z
predmetnej zmluvy s tým, že účinnosť zmluvy skončí po uplynutí 3-mesačnej zákonnej výpovednej lehoty
od jej doručenia, t.j. dňom 31.3.2010, ku ktorému dňu zaniká záväzok odporkyne poskytovať plnenie
navrhovateľke podľa zmluvy.

Pri rozhodovaní vo veci súd vychádzal z ust. §§ 39, 842, 843, 844, 582 ods. 1, 517 ods. 2 OZ, ako aj z
§§ 27 ods. 8, 116 a § 119 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.

Navrhovateľka sa návrhom domáha peňažného plnenia, pričom pre posúdenie tohto nároku sa musel
súd prejudiciálne zaoberať platnosťou zmluvy, na základe ktorej si navrhovateľka uplatňuje svoj nárok,
ako platnosťou výpovede z tejto zmluvy danej navrhovateľke odporkyňou.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci konania dňa 10.3.1997 uzavreli
v zmysle § 842 OZ zmluvu o poskytovaní plnenia z PDF SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné
plnenie odporkyňou ako povinným subjektom v prospech navrhovateľky vo výške 28.759,- Sk mesačne
na základe žiadosti navrhovateľky zo dňa 26.2.1997. Na základe zmluvy odo dňa jej účinnosti odporkyňa
v prospech navrhovateľky  plnila. Dňa 26.10.2009 odporkyňa v zmysle § 582 ods. 1 OZ uplatnila voči
navrhovateľke výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú
a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede.

Z listinných dokladov mal súd jednoznačne preukázané, že predmetná zmluva bola vyhotovená v
písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 OZ. Právo výplaty dôchodku  je charakteristické
neurčitosťou doby trvania, t.j. vyjadruje sa v zmluve pojmami ako „ doživotne“ (až do smrti oprávnenej
osoby), prípadne „ počas invalidity“, „počas štúdia“, to znamená, že musí ísť o také vymedzenie
doby výplaty dôchodku, ktoré sa vyznačuje neurčitosťou. Neznamená to však, že by išlo o zmluvu



na dobu neurčitú, ako ju chápe odporkyňa, nakoľko jej trvanie je jednoznačne určené právnou
skutočnosťou, o ktorej je isté, že nastane, s tým, že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane (napr.
úmrtie oprávneného). Predmetnou zmluvou o poskytovaní plnenia z PDF SLSP, a.s. sa v prospech
navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t.j. na dobu neurčitého trvania, kedy
je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to
smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný
charakter predmetného právneho vzťahu (§ 842 OZ), z ktorého vyplýva, že takýto typ zmluvy nie je
možné dohodnúť na čas určitý. V predmetnej zmluve je špecifikovaný začiatok vzniknutého právneho
vzťahu medzi účastníkmi, t.j. deň ich uzavretia a tiež jeho trvanie (doživotne), keď okamihom smrti
navrhovateľky dôjde k zániku tohto právneho vzťahu. Ide teda o presne určenú dobu s jednoznačne
určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, presne ako to predpokladá ustanovenie § 842
OZ. Ust. § 582 ods. 1 OZ, na ktoré poukazuje odporkyňa vo výpovedi zo zmluvy z 26.10.2009,  upravuje
možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na
neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym
úkonom, výpoveďou.

Súd prvého stupňa na základe týchto skutočností ustálil, že v tomto prípade nebolo možné zo strany
odporkyne aplikovať ust. § 582 ods. l OZ, nakoľko podľa tohto ustanovenia možno vypovedať len zmluvu
uzavretú na dobu neurčitú, akou predmetná zmluva o dôchodku bezpochyby nie je. Prvostupňová súd
preto vyhodnotil výpoveď zo zmluvy danú odporkyňou za neplatnú podľa ust. § 39 OZ, nakoľko odporuje
zákonu. Preto je odporkyňa povinná naďalej plniť navrhovateľke podľa zmluvy, ktorá je platná a účinná.

Súd námietku odporkyne, že jej záväzok voči navrhovateľke zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§
575 a nasl. OZ), vyhodnotil ako nedôvodnú, keď odporkyňou citované ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách
sa podľa názoru súdu netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t.j. interných vecí banky ako
zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky navonok, t.j.
pri podnikaní banky, čo vyplýva zo začlenenia tohto ustanovenia v časti zákona o bankách nazvanej
"požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“. Podľa názoru súdu na právny vzťah
založený medzi účastníkmi zmluvou o dôchodku nemožno v žiadnom prípade aplikovať citovaný zákon
o bankách. Ust. § 119 ods.3 zákona o bankách len stanovuje bankám povinnosť zosúladiť svoje právne
vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov (t.j. podľa
predpisov pred nadobudnutím účinnosti zákona o bankách) so zákonom o bankách, a to do 6 mesiacov
odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto predpisu. Zákon o bankách však nestanovuje, že by plnenie zo
zmlúv uzavretých v rozpore s ust. 27 ods. 8 zák. o bankách bolo nemožné, alebo protiprávne.

Z týchto dôvodov súd považoval nárok navrhovateľky za dôvodný. Zmluva o dôchodku naďalej trvá
a na jej základe je odporkyňa povinná plniť navrhovateľke podľa zmluvy. Keďže podľa zmluvy bola
odporkyňa povinná vyplácať navrhovateľke zmluvou určenú sumu 954, 62 eur (28.759,- Sk) mesačne k
15. dňu každého mesiaca, dostala sa počnúc dňom 16.5.2010 do omeškania, a preto súd navrhovateľke
v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 OZ priznal od tohto dátumu úrok z omeškania z uvedenej sumy, tak,
ako ho špecifikoval vo výrokovej časti svojho rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu, a navrhovateľke, ktorá
mala vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania celkom v sume 3.598 ,55  Eur.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa, v ktorom uvádza,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za vecne nesprávne. Považuje ho za nebezpečný
precedens a návod na obchádzane bankových regulátorov, pretože dáva návod, ako obísť zákonný
zákaz uzatvárania a plnenia zmlúv, z ktorých banka nemá protiplnenie. Toto rozhodnutie neprispieva k
právnej istote bezpečného fungovania  bankového systému v Slovenskej republike, ktoré má garantovať
zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách, tak, ako jeho cieľ výslovne definuje ustanovenie § 1 zákona.  Zo
systematického  zaradenie ust. § 27 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách súd nesprávne usudzuje, že
sa v ňom uvedený zákaz vzťahuje len na vzťahy vzniknuté pri podnikaní banky. Súd pri tom nevzal do
úvahy, že ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou citovaného zákona nemá také obmedzenie a že ust. §
27 ods. 8  sa pri aplikácii ust. § 119 ods. 3 zoberie len na zistenie druhov plnení, ktoré banka ďalej nesmie
plniť. Je zrejmé, že zákonné bankové činnosti nie sú banke zakázané, zakázané sú práve plnenia,
ktoré sa týmto bežným činnostiam vymykajú. Uviedol, že súd vec nesprávne právne posúdil, keď na
vec neaplikoval ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách, ktoré zakazuje banke všetky
činnosti (plnenia), ktoré sú v rozpore s týmto zákonom. Toto zákonné ustanovenie sa neobmedzuje



len na  právne vzťahy banky vzniknuté  pri výkone bankových činností. Právny vzťah navrhovateľky a
odporkyne je vzťahom banky a iného subjektu, pretože zmluva o dôchodku nebola uzatvorená skôr, ako
sa skončil pracovnoprávny vzťah navrhovateľky u odporkyne. Súd prvého stupňa nevzal do úvahy, že
účelom zák. č. 483/2011 Z.z. je regulácia a kontrola bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov
s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Podľa jej názoru sa na vec vzťahujú ust. § 27
ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách, a následne sa na vec
aplikuje ust. § 575 ods. 1 OZ.

Zdôraznila, že právny vzťah založený zmluvou o dôchodku podľa § 842 OZ je zasiahnutý zákonom o
bankách z dôvodu, že predmetom tohto právneho vzťahu nie je banková činnosť banky (upravené v ust.
§ 2 ods. 5 zák. o bankách), ale sa jedná o banke zakázanú činnosť, ktorej vykonávanie je v rozpore
so zákonom o bankách. Pri aplikácii uvedených ustanovení záväzok odporkyne na plnenie zo zmluvy o
dôchodku voči navrhovateľke zanikol, pretože plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné v zmysle
ust. § 575 ods. 1 OZ, s poukazom na ust. §§ 27 ods. 8, § 116 a najme § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou
zákona o bankách. Posledné z uvedených ustanovení sa neobmedzuje len na právne vzťahy banky a
jej klientov pri bankových činnostiach.

Vyslovila nesúhlas s právnym názorom súdu prvého stupňa, že zmluvu o dôchodku nie je možné
vypovedať, predovšetkým je tento právny názor nesprávny z dôvodu, že zmluva o dôchodku sa
vyznačuje neurčitosťou doby trvania a nie je uzatvorená na dobu určitú. Prvostupňový súd dospel k
nesprávnemu právnemu záveru, že zmluva bola uzavretá platne na dobu určitú neurčitého trvania,
pretože žiadna doba určitá neurčitého trvania v práve neexistuje, existujú len doby určité a doby neurčité,
nič medzi nimi. Zo znenia ust. § 842 OZ je zrejmé, že zmluva o dôchodku je uzatváraná zo zákona na
dobu neurčitú, túto zmluvu zákon neumožňuje uzatvoriť na dobu určitú. Pojmovým znakom zmluvy je jej
neurčitá doba trvania. Pokiaľ nie je v zmluve dohodnutá doba určitá, ide o dobu neurčitú.

Namietla tiež, že rozsudok súdu prvého stupňa je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pretože v
jeho odôvodnení sa súd nevysporiadal s jej podstatnou právnou argumentáciou, v dôsledku čoho
odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé. Súd sa predovšetkým nevysporiadal s otázkou

-   prečo by sa na vec nemalo aplikovať ust. § 119 ods. 3, veta za bodkočiarkou zákona o bankách;

-   že  plnenie zmluvy o dôchodku je v rozpore s hmotným právo, pretože také plnenie platná právna
úprava banke neumožňuje;

-  že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou, riadením, resp. podnikaním odporkyne, keďže
podpora stabilizácie pracovníkov banky je vzťahom nepochybne súvisiacim s organizáciou, riadením a
čiastočne podnikaním odporkyne ako banky.

Takýto postup súdu je nezlučiteľný zo zásadou spravodlivého súdneho konania a je zároveň odňatím
práva konať pred súdom.  Odporkyňa z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že návrh na začatie konania zamietne a zaviaže navrhovateľku na náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania.

V prípade, že odvolací súd potvrdí rozsudok okresného súdu, odporca žiada, aby odvolací súd podľa ust.
§ 238 ods. 3 O.s.p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, a to o právnej otázke, či zmluva o dôchodku, uzatvorená podľa
§ 842 OZ zakladajúca právo na plnenie na doživotne, je zmluvou na dobu určitú.

K odvolaniu odporkyne sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá uviedla, že celú argumentáciu
ohľadom Zákona o bankách a nemožnosti plnenia odporkyňa súdu predkladá až po tom, ako zlyhal jej
pokus zmluvu o dôchodku, ktorú uzavrela s navrhovateľkou, ukončiť výpoveďou, argumentujúc pritom,
že ide o zmluvu na dobu neurčitú. Uvedenú zmluvu odporkyňa uzatvorila s navrhovateľkou dobrovoľne
a sama sa rozhodla zaviazať sa na opakujúce plnenia, na ktoré sa navrhovateľka plne spoliehala,
nakoľko jej mali byť poskytované doživotne. Poukázala na to, že o charaktere zmluvy o dôchodku
sa jednoznačne vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze II.ÚS 26/2012-33 zo dňa
25.4.2012. Zdôraznila, že súčasné argumenty odporkyne priamo odporujú jej samotnému konaniu v
minulosti. Okrem toho plnenia zo zmluvy o dôchodku poskytuje odporkyňa zo svojho čistého zisku, čo



Zákon o bankách v žiadnom prípade nezakazuje. Ak by tak bolo, s dosiahnutým ziskom by banky nemohli
slobodne nijakým spôsobom disponovať.

K námietke odporkyne, že súd vôbec neaplikoval Zákon o bankách (§§ 27 ods. 8, 116 a najmä § 119 ods.
3 veta za bodkočiarkou) uviedla, že výklad uvedených ustanovení považuje za zavádzajúci, nakoľko
podľa tohto výklady by banka mala zakázané uzatvárať napr. darovacie zmluvy, či vyplácať odmeny
svojim predstaviteľom, čo by sa tiež malo považovať za hospodársky neodôvodnené plnenie, nakoľko
zamestnanec dostáva za svoju prácu mzdu. Takýto výklad uvedených stanovení zo strany odporkyne je
v rozpore so základným princípom ochrany vlastníckeho práva, ktorý je garantovaný Ústavou SR.

Pokiaľ sa odporkyňa pri svojej argumentácii, že zmluva o dôchodku je zmluvou uzatvorenou na dobu
neurčitú, opiera o české komentáre k § 842 OZ, ide iba o výňatky z dvoch komentárov, pričom tieto
komentáre v žiadnom prípade nepotvrdzujú jej argumentáciu. V žiadnom prípade nepreukazujú, že
dostupná právna literatúra jasne vníma zmluvu o dôchodku ako zmluvu, ktorá je charakterizovaná svojou
neurčitou dobou. Poukázala na svoju predchádzajúcu argumentáciu, na základe ktorej má za to, že
zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. Zdôraznila hlavne,  že Občiansky zákonník
nehovorí, že zmluvu o dôchodku možno uzavrieť na dobu určitú alebo neurčitú, ako je to pri iných
zmluvách. V skutočnosti je ju možné uzavrieť na dve určené doby neurčitého trvania, a to buď na
doživotne určenú dobu, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania. V obidvoch prípadoch ide o dobu,
ktorá je určená nejakým spôsobom (doživotne alebo inak). Trvanie predmetnej zmluvy o dôchodku je
teda ohraničené nie presným dátumom, ale právnou skutočnosťou (v danom prípade smrťou fyzickej
osoby), pričom však platí, že nie je zmluvou na dobu neurčitú.

Ďalej uviedla, že podľa jej vedomosti na Slovensku ešte nebol vydaný žiadny judikát týkajúci sa tejto
problematiky, preto dala do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo
513/2003, ktorý riešil situáciu, či je nájomná zmluva uzatvorená na „dobu trvania pracovného pomeru
nájomcu“ nájomnou zmluvou na dobu určitú, alebo zmluvou na dobu neurčitú, z ktorého vyplýva, že „.....
dobu trvania nájomného pomeru  treba viazať na konkrétnym dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú
skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy takto dojednaná doba uplynie, pričom je isté,
že táto skutočnosť nastane“. Aj z toho je zrejmé, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou na
dobu neurčitú, a teda nie je možné ju ukončiť výpoveďou v zmysle § 582 ods. 1 OZ. Tento výklad je
nepochybne správny aj z dogmatického hľadiska, keďže zo samotnej povahy právnej úpravy zmluvy o
dôchodku vyplýva, že ide o zmluvu, ktorá nemôže byť jednostranne vypovedateľná zo strany platiteľa
dôchodku. Výpoveď zmluvy preto považuje za neplatnú pre rozpor so zákonom a je toho názoru, že
zmluvný vzťah medzi navrhovateľkou a odporkyňou stále trvá.

Poukázala na rozhodovaciu činnosť súdov v totožných veciach medzi odporkyňou a jej bývalými
zamestnancami. Prvostupňové súdy bývalým zamestnancom odporkyne priznali v každom prípade
právo na plnenie z uzatvorených zmlúv o dôchodku, pričom aj odvolacie súdy, až na tri prípady, kedy sa
druhostupňový súd odklonil od väčšinového právneho názoru, prvostupňové rozhodnutia potvrdili.

K námietke odporkyne, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepresvedčivé a je v rozpore s ust. § 157
ods. 2 O.s.p., keď sa súd prvého stupňa nevysporiadal s jej právnou argumentáciou uvádza, že ide o
účelové tvrdenia odporkyne. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa má podľa jej názoru všetky
obsahové náležitosti odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.. Toto ustanovenie nemožno chápať tak,
že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument. Zdôraznila, že o jedinej relevantnej právnej otázke
v rámci celého konania, t.j. otázke, či predmetná zmluva o dôchodku uzavretá v zmysle § 842 OZ „na
doživotne“ je zmluvou uzavretou na dobu určitú alebo neurčitú a či ju je možné platne vypovedať podľa
§ 582 ods. 1 OZ, rozhodol aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. II ÚS 26/2012-33.

Na základe uvedených skutočností preto navrhovateľka navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil a vo výroku potvrdzujúceho rozsudku aby nepriznal dovolanie v právnej
otázke, či sa zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov vzťahuje na
právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 OZ. Zároveň
si uplatnila aj nárok na náhradu trov v odvolacom konaní vo výške 513,30 eur za 1 úkon právnej služby.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,



dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého rozsudku, lebo odvolanie
odporcu nie je dôvodné. Rozsudok vo veci bol verejne vyhlásený dňa 28.1.2014.

Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej
stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), a s uvedeným odôvodnením
napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Odvolacie námietky odporkyne neobstoja, a s ich prevažnou väčšinou sa už dostatočne vysporiadal
súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa odvolací súd uvádza, že má za to, že zmluvy o dôchodku uzatvorené na doživotne určenú dobu,
ako aj určenú dobu neurčitého trvania, sú vždy zmluvami na dobu určitú.

V prejednávanej veci vymedzením povinnosti odporcu plniť doživotne, prejavili zmluvné strany vôľu byť
takouto zmluvou viazané až do smrti navrhovateľky. Účelom predmetnej zmluvy bolo zabezpečenie
sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody
z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu
dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na bod 1 predmetnej zmluvy, ktorý odkazuje na Štatút PDF SLSP, v čl. I. ktorého je upravený
účel fondu s tým, že tento podporný dôchodkový fond slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne,
ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k SŠTSP,
kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP. Z uvedeného účelu zmluvy je zjavné,
že jej účastníci ani nepredpokladali možnosť jednostrannej výpovede zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť,
že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporkyňa ju nemohla vypovedať podľa § 582 OZ, a
preto odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, považuje výpoveď odporkyne zo dňa 26.10.2009
vzhľadom na jej rozpor s ust. § 582 OZ za neplatný právny úkon (§ 39 OZ).

Ani ďalšie námietky odporkyne, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní neaplikoval zákonné ust. §
27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, neobstoja (viď str. 8 rozsudku).
Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd je toho názoru, že zmluva o dôchodku nie je v
rozpore s uvedenými ustanoveniami. Zo systematického zaradenia § 27 ods. 8 zákona o bankách v
šiestej časti zákona s označením " požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“
vyplýva, že predmetné ustanovenie sa týka podnikateľskej činnosti banky a nie právnych vzťahov
netýkajúcich sa podnikania banky (odmeňovanie zamestnancov, sociálnej politiky, jej sponzorských
aktivít a pod.). Uvedené zákonné ustanovenia sa netýkajú vzťahov upravených predmetnou zmluvou
o dôchodku, pretože odporkyňa neuzatvárala zmluvu s navrhovateľkou ako podnikateľkou pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti, ani nešlo o vzťah banky s klientom. Zmluva sa týka interných vecí banky
- zamestnávateľa a jej zamestnanca, a ako už bolo uvedené vyššie, jej účelom bolo zabezpečenie
sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, čo sa realizovalo zo zisku banky.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s argumentáciou navrhovateľky, že plnenie zo zmluvy o dôchodku nemôže
byť v rozpore so Zákonom o bankách, keď plnenia zo zmluvy o dôchodku poskytuje odporkyňa zo svojho
čistého zisku, čo tento zákon v žiadnom prípade nezakazuje. V opačnom prípade by banky nemohli so
svojim ziskom slobodne disponovať.

Neobstojí ani námietka odporkyne, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa náležitosti uvedené v ust. § 157
ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, čím bola odporkyni aj odňatá možnosť konať pred
súdom.

Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je jedným z princípov
riadneho a spravodlivého procesu, vyplývajúcich z čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd, ktoré
predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3.7.2003, sp. zn. IV. ÚS 111/03).



Právo na odôvodnenie v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211
O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia o opravnom konaní však nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument uvedený v odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo 16.3.2005 sp.zn. II. ÚS 78/05).

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že toto
rozhodnutie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, priebeh konania
opísal primeraným spôsobom, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, vysporiadal sa so všetkými pre vec rozhodujúcimi námietkami účastníkov
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Svoje právne závery aj náležitým spôsobom vysvetlil. Súd prvého stupňa okrem iného primerane
vysvetlil, prečo zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania dňa 23.6.1997 posúdil ako zmluvu o
dôchodku v zmysle ust. § 842 OZ, prečo ju posúdil ako platnú zmluvu, a tiež prečo neprichádza do
úvahy výpoveď označenej zmluvy podľa § 582 OZ. Zaoberal sa a riadne sa vysporiadal aj s námietkou
odporkyne, že záväzok odporcu voči navrhovateľke zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl.
OZ). Súd prvého stupňa sa teda vysporiadal so všetkými základnými otázkami, ktoré sú rozhodujúce
pre posúdenie veci. Ďalšími argumentmi uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko ich
nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie o odvolaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka bola v odvolacom konaní plne úspešná, vzniklo
jej právo na náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k
odvolaniu odporcu zo dňa 11.3.2011, pričom tarifná odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje
čiastku 419,94 eur, režijný paušál za jeden úkon právnej služby 7,81eur, čo spolu s 20 % DPH (85,55
eur) predstavuje čiastku 513,30 eur.

Odvolací súd dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p. nepripustil,
nakoľko má za to, že v danom prípade sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
keďže podľa názoru odvolacieho súdu nie je sporná otázka, či sa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a
o zmene a doplnení niektorých zákonov vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou
osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 OZ.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.