Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/525/2012 z 28. 5. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2014, sp. zn. 3Co/525/2012, ECLI:SK:KSBA:2014:1608899826.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/525/2012 | ECLI:SK:KSBA:2014:1608899826.1 | 2014-05-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 212 ods. 3 OSP, § 221 ods. 1 písm. f) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5c629652-222f-4111-906c-af91af592fe3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1608899826.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/525/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1608899826
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1608899826.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov
senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci navrhovateľa: CEVASERVIS,
a. s., M. XX, Stupava, zast. advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou, H. 6, L., proti odporcovi: Mesto
Stupava, P. 1, Stupava, zast. advokátkou JUDr. Gabrielou Zelemovou, P. XX, Bratislava, o zaplatenie
54.538,41 eur s príslušenstvom na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Malacky, č.
k. 6C 339/2008 - 255, zo dňa 22. mája 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e.

V časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v tejto časti v r a
c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
odporcovi trovy konania vo výške 4.949,48 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého
stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že platobným výmerom č. 1100107995 na rok 1995 vyrubil
odporca navrhovateľovi daň z nehnuteľnosti vo výške 356.197,- Sk a výzvou zo dňa 27. 7. 1995 vyzval
odporca navrhovateľa na úhradu nedoplatkov na dani za rok 1995 vo výške 921.573,- Sk (356.197,- Sk +
nedoplatok z roku 1994 v sume 565.376,- Sk), pričom ku dňu 17. 11. 1995 mal navrhovateľ voči odporcovi
finančné záväzky vo výške 1.643.024,- Sk (nedoplatok na dani z nehnuteľnosti vo výške 921.573,- Sk a
lokalizačné poplatky s penálmi vo výške 721.451,- Sk). Súd prvého stupňa taktiež zistil, že navrhovateľ a
odporca uzavreli dňa 1. 11. 1995 zmluvu o dočasnom užívaní pozemku, ktorou navrhovateľ ako vlastník
pozemku nachádzajúceho sa v k. ú. Stupava, zapísanom v Katastri nehnuteľností Bratislava na LV
č. 443, parc. č. 4140 o výmere 82.807 m2 prenechal tento na užívanie nájomcovi na prevádzkovanie
skládky tuhého komunálneho odpadu. Výška nájomného bola dohodnutá v sume 1.643.024,- Sk na rok
a bolo dohodnuté, že úhrada nájomného bude vykonaná formou zápočtu záväzkov CSST (navrhovateľ)
voči MÚ. Trvanie nájmu bolo dohodnuté na dobu určitú od 1. 1. 1995 do 31. 12. 1995. Predmetnú zmluvu
podpísal za navrhovateľa Ing. K. H., generálny riaditeľ, za odporcu primátor mesta Ing. C. G.. Dňa
17. 11. 1995 uzavreli účastníci dohodu o vyrovnaní záväzkov a pohľadávok, podľa ktorej si vzájomne
započítali pohľadávky a záväzky v sume 1.643.024,- Sk ku dňu 22. 11. 1995. Dňa 20. 11. 1995 uzavreli
účastníci Zmluvu o spolupráci, podľa ktorej sa dohodli, že doterajšie pohľadávky Cevaservisu (dane
z nehnuteľnosti) budú kompenzované v plnej výške nájomným za rok 1995 za parc. č. 4104 a ďalej
sa dohodli, že vytvoria spoločný podnik pre vykurovanie bytového fondu a pre správu skládky tuhého
komunálneho odpadu po jej dobudovaní s tým, že do tej doby bude používanie parcely 4104 poskytnuté
za odplatu formou prenájmu. Predmetnú zmluvu podpísali tí istí zástupcovia účastníkov. Súd prvého
stupňa tiež zistil, že navrhovateľ listom zo dňa 2. 12. 1996 oznámil odporcovi, že vzhľadom na to, že
medzi účastníkmi nedošlo k vzájomnej dohode o parcele č. 4104 rozhodol sa navrhovateľ prijať na



ochranu svojich vlastníckych práv opatrenia a upozornil odporcu, že po skončení nájmu dňom 31. 12.
1995 neodovzdal predmet nájmu a parcelu naďalej užíva a vzhľadom k tomu sa obnovuje nájomná
zmluva za tých istých podmienok za akých bola dojednaná pôvodne v súlade s § 676 ods. 2 Obč.
zák. a teda aj čo do výšky nájmu a vyzval odporcu na úhradu nájomného v sume 1.643.024,- Sk do
10. 12. 1996 a zároveň odporcu vyzval na odovzdanie predmetu nájmu v dňoch 27. 12. až 31. 12.
1996. Faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 3. 12. 1996 vyfakturoval navrhovateľ odporcovi v zmysle
zmluvy č. 32/95 sumu 1.643.024,- Sk. Odporca listom zo dňa 6. 12. 1996 vrátil predmetnú faktúru
navrhovateľovi z dôvodu, že je právne a vecne neopodstatnená, nakoľko nájomná zmluva na rok 1996
nebola uzavretá. Z listu vlastníctva č. 3813 súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ je okrem iných
nehnuteľností vlastníkom parc. č. 4104 o výmere 82.807 m2 a z listu vlastníctva č. 8717 zistil, že odporca
je vlastníkom skládky odpadov označenej v LV ako inžinierska stavba, ktorá sa nachádza na parc. č.
4104. Z výpisu z obchodného registra zistil, že ako štatutárny orgán za predstavenstvo navrhovateľa bol
zapísaný člen Ing. Peter L., výrobný riaditeľ, Ing. K. H., predseda predstavenstva a generálny riaditeľ a
Ing. H. Y., člen a obchodný riaditeľ, pričom v roku 1995 podpisovať za spoločnosť boli oprávnení všetci
členovia predstavenstva a bol potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva. Navrhovateľ doložil
do spisu čestné prehlásenie Ing. J. L. a Ing. H. Y., ktorí zhodne prehlásili, že ako členovia predstavenstva
splnomocnili generálneho riaditeľa Ing. K. H. na konanie v mene spoločnosti vrátane podpisovania
zmlúv. Na základe žiadosti prevádzkovateľa Technické stavby Stupava, s. r. o. Stupava z roku 2004
vo veci vydania integrovaného povolenia na prevádzku Stupava - Žabáreň, skládka odpadov vydala
Slovenská inšpekcia životného prostredia, Bratislava pod č. 3813-28378/37/-2007/Koč/370330104 dňa
3. 9. 2007 integrované povolenie, ktorým povolila vykonávanie činnosti v prevádzke „Stupava - Žabáreň,
skládka odpadov“. Skládka bola povolená na parc. č. 4104 neznámy vlastník a na parc. č. 4137/8 a
4112/2, ktorých vlastníkom je Mesto Stupava, pričom v rámci povolania bolo uvedené, že v prípade
zamietnutia návrhu navrhovateľa Mesto Stupava o určenie vlastníckeho práva k pozemku - parc. č. 4104
v prospech Mesta Stupava je prevádzkovateľ skládky povinný uzatvoriť bezodkladne nájomnú zmluvu
s vlastníkom pozemku, resp. iným spôsobom vyporiadať majetkový vzťah k predmetnému pozemku.
Činnosť bola povolená do 31. 12. 2008. Zo spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 6C 240/08 súd
prvého stupňa zistil, že rozsudkom č. k. MA 4C 139/97 - 688 zo dňa 9. 5. 2007 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Bratislava č. k. 8Co 471/07 - 739 zo dňa 19. 1. 2010 súd zamietol návrh odporcu
na určenie vlastníckeho práva k parc. č. 4104 na tom skutkovom základe, že pôvodný zástupca štátu
Cevaservis, k. p. postúpil v 80 - tych rokoch zmluvou iba právo dočasného užívania tohto pozemku,
pričom nikdy nedošlo k zmene správy národného majetku, ktorá naďalej zostala na Cevaservis, k.
p. a následne v roku 1992 bol schválený privatizačný projekt Cevaservis, a. s. Stupava a to FNM
SR, ktorý zahrnul tento pozemok do privatizovaného podniku. Z takto zisteného skutkového stavu súd
prvého stupňa vyvodil záver, že pozemok - parc. č. 4104 bola od r. 1985 v užívaní odporcu, keď
odporca prevzal predmetnú parcelu ako dobývací priestor, v ktorom bola ukončená dobývacia činnosť
a túto parcelu už štát v správe štátnej organizácie Cevaservis, k. p. nepotrebol na plnenie svojich úloh.
K tomuto pozemku bol schválený plán rekultivácie, t. j. obnovenie pôvodného stavu pozemku a to
navrátenie k pôvodnému užívaniu pre poľnohospodárske účely. Odporca na tomto priestore vybudoval
stavbu a to skládku odpadov, pričom užívanie tohto pozemku v prospech odporcu bolo od r. 1985
vyznačené v katastri nehnuteľnosti a právu hospodárenia v prospech právneho predchodcu odporcu
MNV Stupava predchádzali viaceré hospodárske zmluvy v 80 - tych rokoch. Výsledkom privatizácie
v r. 1992 bol zánik spoločnosti Cevaservis, k. p. Stupava a vznik akciovej spoločnosti Cevaservis,
Stupava. Súd prvého stupňa taktiež dospel k záveru, že zmluva o dočasnom užívaní parc. č. 4104 je
absolútne neplatná, nakoľko je v rozpore so zákonom a so všeobecne záväzným predpisom, pretože za
navrhovateľa zmluvu podpísal Ing. Roman H. - generálny riaditeľ a predseda predstavenstva akciovej
spoločnosti, pričom z výpisu z obchodného registra vyplýva, že bol potrebný podpis aspoň dvoch členov
predstavenstva a tento spôsob konania bol záväzný ako pre spoločnosť, tak i voči ďalším osobám.
Súd prvého stupňa mal za to, že ak stanovy spoločnosti určujú, že v mene spoločnosti musia konať
spoločne najmenej dvaja členovia predstavenstva, nie je prípustné, aby dvaja členovia predstavenstva
udelili generálnu plnú moc len jednému z nich. Uviedol, že zmluvu o dočasnom užívaní pozemku uzavrel
v mene spoločnosti len jeden konateľ, ktorý nebol oprávnený robiť v mene spoločnosti právne úkony
samostatne, ale len spolu s ďalším konateľom. Ak teda urobil prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy
sám, nemožno takýto prejav vôle považovať za vôľu spoločnosti, pretože nebol urobený spôsobom,
ktorým koná štatutárny orgán spoločnosti. Taktiež uviedol, že prenájom nehnuteľností ako podnikateľská
činnosť nebolo v r. 1995 predmetom činnosti spoločnosti a teda nemohlo ísť o činnosť pri prevádzke
podniku ani o úkon, ku ktorému pri prevádzke podniku spravidla dochádza. Neprihliadol na doložené
čestné prehlásenia ostatných dvoch členov predstavenstva, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal



existenciu splnomocnení z r. 1995 ostatných dvoch členov predstavenstva navrhovateľa. Súd prvého
stupňa dospel k záveru, že zmluva o dočasnom užívaní parc. č. 4104 je neplatná aj z hľadiska dohodnutej
ceny za užívanie pozemku, nakoľko cena za užívanie pozemku bola v zrejmom rozpore s § 17 ods. 2
a 3 vyhl. č. 465/1991 Zb., ktorá určovala maximálne náhrady za užívanie pozemku. Súd prvého stupňa
uviedol, že zmluva bola uzavretá za špecifických podmienok, ktoré pri uzavieraní obdobných zmlúv
nie sú bežné a obvyklé, pričom po ukončení rekultivácie fakticky dôjde k splynutiu stavby skládky s
pozemkom navrhovateľa a je teda zrejmé, že v prípade skončenia zmluvy o dočasnom užívaní parc.
č. 4104 v r. 1995 neprichádzalo do úvahy faktické odovzdanie predmetu užívania zo strany odporcu
navrhovateľovi tak, ako by sa predpokladalo a už vôbec nie v pôvodnom stave. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a návrhu vyhovel. Uviedol, že Ing. H. bol za generálneho riaditeľa spoločnosti menovaný dňa 25.
8. 1994 a následne mu bolo štatutárnymi zástupcami udelené splnomocnenie na podpisovanie zmlúv.
Poukázal na ust. § 676 ods. 2 Obč. zák. s tým, že uvedené ustanovenie platí na všetky nájomné vzťahy
bez ohľadu na špecifickosť charakteru pozemku, na ktorý sa odvoláva odporca. Mal za to, že v danom
prípade druhý podpis na zmluve nechýbal, pretože stačil podpis generálneho riaditeľa, avšak chýbajúci
podpis môže spôsobiť iba relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a Obč. zák. Taktiež uviedol, že
riaditeľ spoločnosti Ing. H. konal v omyle, že pokiaľ zastupuje spoločnosť v súlade s ust. § 15 Obch. zák.
koná v súlade so zákonom, avšak pokiaľ sa odporca odvoláva na výpis z obchodného registra a tvrdí, že
na zmluve sa vyžadoval podpis dvoch členov predstavenstva, takúto vedomosť mal aj pri podpise zmluvy
a teda o omyle vedel. Bol názoru, že je účelové zo strany odporcu namietať, že zmluva je neplatná
s poukazom na daňové predpisy, ktoré započítanie vylučujú, keď spôsob úhrady dlhov navrhovateľa
formou započítania navrhol odporca. Tvrdil, že dohoda o cene nájmu bola výsledkom vzájomných dohôd
medzi účastníkmi s poukazom na to, že nedošlo k dohode o predaji a s ohľadom na skutočnosť, že
odporca tento pozemok už užíval a v užívaní mal záujem pokračovať, pričom o okolnostiach vzťahujúcich
sa k prevádzkovaniu smetiska mal všetky relevantné informácie a preto jeho tvrdenia o zneužívaní celej
situácie zo strany navrhovateľa a o konaní v rozpore s dobrými mravmi je účelové. Poukázal na to, že
rozpor s cenovým predpisom odporca v 3 - ročnej premlčacej lehote nenamietal a preto súd prvého
stupňa na túto neplatnosť nemohol prihliadnuť.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť. Uviedol, že rekultivuje nehnuteľnosť od r. 1986 na základe právoplatných administratívnych
rozhodnutí a schváleného Plánu rekultivácie pozemkov, kde bolo určené, že rekultivácia sa vykoná
zavezením jamy, vyhĺbenej právnym predchodcom navrhovateľa, odpadom, t. j. rekultivácia sa vykoná
skládkovaním. Poukázal na to, že v tomto procese „užívania“ nehnuteľnosti odporcom už ako zákonnej
povinnosti k nej, ktoré „užívanie“ začalo v r. 1986 bola nájomná zmluva uzavretá len na jeden rok
a to až po 9 - tich rokoch užívania, pričom to bol účelový postup vyrovnať úmyselne vytvorený dlh
odporcu titulom nájomného zápočtom existujúceho dlhu navrhovateľa voči Mestu Stupava a to len
na r. 1995. Bol názoru, že pokiaľ by mali byť zákonné dôvody pre zápis navrhovateľa do katastra
nehnuteľností ako vlastníka, dnes a ďalších 20 rokoch by vykonával rekultiváciu navrhovateľ ako
právny predchodca pôvodcu vzniku ťažobnej jamy a nie tretia osoba. Uviedol, že predmetom nájmu
bol pozemok špeciálneho určenia v procese jeho rekultivácie, počas ktorej bola vybudovaná stavba
skládky vo vlastníctve odporcu, ktorá sa stane súčasťou pozemku evidenčne vedeného vo vlastníctve
navrhovateľa bez akýchkoľvek jeho povinností, vyplývajúcich z jeho vlastníckeho práva a preto je
jeho špecifikácia v nájomnej zmluve ako predmetu nájmu neurčitá. Mal za to, že pochybný je aj
samotný úmysel zmluvných strán uzavrieť nájomnú zmluvu len na jeden rok a to až v čase pred
ukončením roku s cenou nájmu „dohodnutej“ presne vo výške dlhu navrhovateľa voči odporcovi.
Taktiež uviedol, že odporca nemôže prerušiť práce na nehnuteľnosti, ktorú rekultivuje, t. j. „užíva“ za
účelom vykonávania rekultivácie pozemku a navrhovateľ sa nemôže domáhať návrhom na vypratanie
nehnuteľnosti z dôvodu technickej, zákonnej a logickej nemožnosti vykonať vypratanie pozemku. Mal za
to, že neužívanie pozemku odporcom po skončení nájmu, t. j. po 31. 12. 1995 je podmienkou, ktorú nie
je možné splniť. Poukázal na to, že nemohlo byť skutočnou vôľou odporcu založiť nový - ďalší právny
vzťah k spornému pozemku ako mal založený a deklarovaný od r. 1986 povinnosťami vyplývajúcimi z
rekultivovania k tomuto pozemku. Taktiež bol názoru, že úprava existujúceho stavu právnych vzťahov
k pozemku špeciálneho určenia, ktorý sa rekultivuje od r. 1986 povinne a zákonne stanoveným
spôsobom, formou prenájmu pozemku bez nerešpektovania účelu užívania a bez rešpektovania povahy
a určenia prenajímanej veci je absolútne nesprávnou formou úpravy vzťahov poškodzujúcou odporcu



a neprimerane či nedôvodne zvýhodňujúcou navrhovateľa, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol,
že zmluva o dočasnom užívaní nehnuteľností sa prieči dobrým mravom a svojím obsahom a účelom
obchádza zákon, keď využíva takúto formu zisku, keď dáva do dočasného užívania vec, pozemok,
na ktorom už dávno odporca odstraňuje následky devastačnej banskej činnosti právneho predchodcu
prenajímateľa (navrhovateľa) nie pre zisk, ale ako zákonnú povinnosť a bude povinný v tejto činnosti
pokračovať tak, že pozemok zrekultivuje cca do r. 2040, pričom vtedy odporcove vlastníctvo k špeciálnej
stavbe - skládke odpadov - splynie s pozemkom evidenčne vedeným vo vlastníctve navrhovateľa. Ďalej
poukázal na to, že stavba je podzemnou stavbou, ktorá umožní navrhovateľovi užívať sporný pozemok
na pôvodný účel vo svoj prospech a pritom sa „stratí“ vlastníctvo odporcu k podzemnej stavbe, ale ešte
predtým sa navrhovateľ obohatí aj s tzv. nájmom odporcu. Uviedol, že v danom prípade, rešpektujúc
osobitý skutkový stav, je potrebné usporiadať dve vlastnícke práva, viažúce sa k pozemku a k stavbe
vo vnútri neho, ktorú už nikdy nebude môcť jej vlastník odstrániť, ani vypratať sporný pozemok tak, aby
boli rešpektované rovnako obe vlastnícke práva oboch vlastníkov.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správny.
Podľa § 15 ods. 1 Obch. zák. kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je
splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza.
Podľa § 191 ods. 1 Obch. zák. predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi činnosť
spoločnosti a koná v jej mene. Predstavenstvo rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločnosti, pokiaľ
nie sú týmto zákonom alebo stanovami vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia alebo dozornej
rady. Pokiaľ stanovy neurčia inak, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý člen predstavenstva.
Členovia predstavenstva, ktorí konajú v mene spoločnosti a spôsob, ktorým tak robia, sa zapisujú do
obchodného registra.
Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania uzavreli dňa 1. 11. 1995 zmluvu o dočasnom užívaní
pozemku č. 32/95, predmetom ktorej bol pozemok nachádzajúci sa v k. ú. Stupava, zapísaný v Katastri
nehnuteľností Bratislava - vidiek na LV č. 443, parc. č. 4104 o výmere 82 807 m2, na prevádzkovanie
skládky tuhého komunálneho odpadu. Výška nájmu bola 1.643.024,- Sk/rok s tým, že úhrada nájomného
bude vykonaná formou zápočtu záväzkov CCST voči MÚ. Nájom bol dojednaný na dobu určitú od
1. 1. 1995 do 31. 12. 1995. Za prenajímateľa - spoločnosť CEVASERVIS, a. s., - bola zmluva
podpísaná generálnym raditeľom Ing. Romanom Minarovičom. Podľa výpisu z obchodného registra
štatutárnym orgánom spoločnosti CEVASERVIS, a. s. bolo predstavenstvo a členmi predstavenstva
v rozhodnom období boli: Ing. Roman H. - predseda predstavenstva a generálny riaditeľ, Ing. J. L.
- člen a výrobný riaditeľ a Ing. H. Štoffa - člen a obchodný riaditeľ, tým, že predstavenstvo bolo
oprávnené konať v mene spoločnosti vo všetkých veciach. Konať menom spoločnosti boli oprávnení
všetci členovia predstavenstva. Spoločnosť zaväzovali súhlasným prejavom vôle najmenej dvoch
členov predstavenstva. Podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach boli oprávnení všetci členovia
predstavenstva, pričom bol potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva. Podpisovanie za
spoločnosť sa vykonávalo tak, že k vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti a funkcie
podpisujúcich pripojil podpisujúci svoj podpis. Z výpisu z listu vlastníctva č. 3813 vyplýva, že navrhovateľ
je vlastníkom nehnuteľnosti parc. č. 4104 - ostatné plochy o výmere 82807 m2, kat. územie Stupava
a z výpisu z listu vlastníctva č. 8717 vyplýva, že odporca je vlastníkom stavby č. 2678, ktorá leží na
parc. č. 4104.
Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že zmluva o dočasnom užívaním pozemku
č. 32/95 je absolútne neplatná. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že predmetná zmluva bola
za prenajímateľa podpísaná iba Ing. Romanom Minarovičom, ktorý bol predsedom predstavenstva a
generálnym riaditeľom navrhovateľa. V zmysle ust. § 133 ods. 1 Obch. zák. ak má spoločnosť viac
konateľov, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak neurčuje spoločenská
zmluva alebo stanovy spoločnosti niečo iné. Spôsob konania konateľov v mene spoločnosti sa podľa
ust. § 28 ods. 1 písm. e/ Obch. zák. zapisuje do obchodného registra. V prejednávanej veci, tak ako
správne zistil súd prvého stupňa, bolo v obchodnom registri zapísané, že konať menom spoločnosti boli
oprávnení všetci členovia predstavenstva, spoločnosť zaväzovali súhlasným prejavom vôle najmenej
dvoch členov predstavenstva a podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach boli oprávnení všetci
členovia predstavenstva, pričom bol potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva. Tento spôsob
konania bol teda záväzný tak pre spoločnosť, ako aj voči ďalším osobám. Podľa § 133 ods. 2 Obch.
zák. môže spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie obmedziť konateľské oprávnenie konateľov,
avšak takéto obmedzenie je neúčinné voči tretím osobám. Odvolací súd zdôrazňuje, že prípady, kedy
spoločenská zmluva alebo stanovy určujú, že v mene spoločnosti koná viacej konateľov spoločne,



nie je možné považovať za obmedzenie konateľského oprávnenia v zmysle § 133 ods. 2 Obch. zák.,
nakoľko v takomto prípade ide o určenie spôsobu konania v mene spoločnosti podľa ust. § 133 ods.
1 Obch. zák.. Je nepochybné, že zmluvu o dočasnom užívaní pozemku uzavrel v mene spoločnosti
navrhovateľa predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Ing. Roman Minarovič, ktorý podľa výpisu
z obchodného registra nebol oprávnený vykonávať v mene spoločnosti právne úkony samostatne,
ale iba spolu s ďalším konateľom. Odvolací súd dospel k záveru, že ak teda učinil Ing. K. H. ako
predseda predstavenstva a generálny riaditeľ prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy sám, nie je
možné takýto prejav vôle považovať za prejav vôle spoločnosti, nakoľko nebol učinený spôsobom,
ktorým koná štátutárny orgán spoločnosti a teda zmluva o dočasnom užívaní pozemku nebola platne
uzavretá. Odvolací súd má za to, že tento chybný postup konateľa spoločnosti nemožno následne
napraviť čestným prehlásením ďalších konateľov. Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že
prenájom nehnuteľností ako podnikateľská činnosť nebolo v r. 1995 predmetom činnosti spoločnosti
a teda nemohlo ísť o činnosť pri prevádzke podniku, ani o úkon, ku ktorému pri prevádzke podniku
spravidla dochádza a teda nemožno vyvodiť záver, že generálny riaditeľ konal za spoločnosť v zmysle §
15 Obch. zák., nakoľko bol na všetky právne úkony splnomocnený ďalšími členmi predstavenstva. Súd
prvého stupňa taktiež správne dospel k záveru, že takýto spôsob zastupovania spoločnosti na základe
splnomocnenia by musel byť zapísaný do obchodného registra ako údaj o spôsobe konania spoločnosti.
Odvolací súd naviac uvádza, že z predmetnej zmluvy nevyplýva okolnosť, že Ing. K. Minarovič ako
generálny riaditeľ uzatvára túto zmluvu na základe splnomocnenia udeleného mu ďalšími členmi
predstavenstva, pričom táto skutočnosť mala byť v zmluve uvedená. Navrhovateľ takto nepreukázal,
že Ing. K. H. bolo udelené splnomocnenie na právne úkony v mene spoločnosti už v čase uzatvárania
predmetnej zmluvy.
Odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd nepovažoval za dôvodné a spôsobilé spochybniť
správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Z vykonaného dokazovania i zo zisteného
skutkového stavu vyplýva, že zmluva o dočasnom užívaní pozemku bola uzavretá iba Ing. K. H. a teda
je neplatná. Odvolací súd preto považoval za nadbytočné posudzovať neplatnosť zmluvy i z hľadiska
ceny nájmu, ako i z hľadiska rozporu s dobrými mravmi.

Odvolací súd má za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a spĺňa všetky požiadavky
vyžadované ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení dostatočne vysporiadal so
všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, jeho odôvodnenie je aj dostatočne
presvedčivé a navrhovateľ ani vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
ovplyvniť jeho vecnú správnosť.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

V časti, ktorou bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 4.949,48
eur odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti nie je správny
predovšetkým pre procesné pochybenia súdu prvého stupňa a nedostatočné právne posúdenie veci.

Predovšetkým odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti nemá náležitosti podľa § 157 ods. 1, 2 O. s. p.,
takže rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti je nepreskúmateľný, keď sa súd prvého stupňa
v dôvodoch svojho rozhodnutia odôvodnením výroku o trovách konania vôbec nevyporiadal.

Trovy konania ako neodmysliteľná súčasť občianskeho procesu sú spojené s konkrétnym súdnym
konaním a ich platenie a náhrada, končí právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým sa konanie meritórne
či procesne skončilo. Z uvedeného vyplýva, že o náhrade trov konania je súd povinný vo svojom
rozhodnutí vždy rozhodnúť a svoje rozhodnutie i v tejto časti presvedčivo odôvodniť a to nielen
citovaním zákonného ustanovenia, na základe ktorého o trovách konania rozhodol, ale najmä aplikáciu
konkrétneho zákonného ustanovenia je súd povinný i vecne zdôvodniť.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň uviesť predpis, podľa
ktorého o výške trov právneho zastúpenia rozhodol ( uviedol iba vyhl. č. 240/1990 Zb. a č. 655/2004
Z. z.). Súd prvého stupňa totiž neuviedol ani na základe ktorého zákonného ustanovenia určil základnú
sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, priznaný právnej zástupkyni odporcu a taktiež
neuviedol, na základe ktorého zákonného ustanovenia priznal právnej zástupkyni odporcu úkon právnej
služby - študovanie spisu. Nepreskúmateľné je i odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v časti,



ktorou právnej zástupkyni odporcu priznal cestovné a náhradu za stratu času, keď bolo jeho povinnosťou
svoje rozhodnutie i v tejto časti odôvodniť a nie iba skonštatovať, že priznal právnej zástupkyni odporcu
cestovné za 6 ciest z Bratislavy do Malaciek a späť v sume 171,95 eur a náhradu za stratu času v sume
174,98 eur.

Nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia bráni odvolaciemu súdu
zhodnotiť jeho správnosť a postihuje tak konanie pred súdom prvého stupňa vadou podľa § 212 ods. 3
O. s. p., to znamená inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania zrušil podľa ust.
§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a zároveň z dôvodov, že konanie bolo postihnuté inými vadami, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 212 ods. 3 O. s. p.) a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie
konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.