Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/668/2013 z 27. 5. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 27. mája 2015, sp. zn. 3Co/668/2013, ECLI:SK:KSBA:2015:1110235860.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/668/2013 | ECLI:SK:KSBA:2015:1110235860.1 | 2015-05-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Zmluva o dielo Citované ustanovenia: § 138 OSP, § 544 OZ, § 536 ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/65a2dbd9-70e9-402a-b983-c83fd62e9f5c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1110235860.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/668/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110235860
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1110235860.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: S.O.F.I., spol. s r. o., IČO: 35 746 581, Bazova
2, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s.r.o., so sídlom Radvanská 21,
Bratislava, proti odporcovi: N. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. T. X. C.-XXXX, Q., Š. A., zast. JUDr.
Martinom Machyniakom, advokátom so sídlom Tobrucká 7, Bratislava, o zaplatenie zmluvnej pokuty
11.949,84 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 07. augusta 2012, č. k. 26C 153/2010-83, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 28. novembra 2012, č. k. 26C 153/2010-130, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty v sume 11.949,84 eur s príslušenstvom.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 20. 03. 2008 uzavreli účastníci konania dve zmluvy o dielo,
predmetom ktorých bola rekonštrukcia časti bytu č. X Na V. X v B., ktorého vlastníkom je odporca. V čl. IX.
zmluvy špecifikovali účastníci sankcie pre niektoré porušenia zmluvných povinností v podobe zmluvných
pokút. V dodatku č. 1 k zmluvám o dielo uzatvoreným dňa 19. 01. 2009 sa účastníci konania dohodli, že
v prípade, ak sa na diele objaví vada a zhotoviteľ ju neodstráni do splatnosti poslednej splátky vo výške
15.269,20 eur, splatnej dňa 02. 03. 2009, objednávateľ je oprávnený časť poslednej splátky vo výške
6.970,72 eur zadržať, po dobu, kým nebude vada diela zhotoviteľom odstránená a po túto dobu nebude
objednávateľ v omeškaní s jej úhradou. Súčasne sa dohodli na splátkovom kalendári zaplatenia ceny
za dielo. V protokole zo dňa 18. 02. 2009 boli spísané všetky vady diela, ktoré navrhovateľ odstránil a
zároveň boli spísané ďalšie vady diela, ktoré boli odstránené dňa 16. 04. 2009. Na druhý deň si odporca
vyžiadal od navrhovateľa certifikáty dodaných skiel okien, z ktorých zistil, že tieto nespĺňajú ani minimálny
štandard tepelného prestupu, preto sa účastníci dohodli, že odporca si výmenu okien zabezpečí sám a
navrhovateľ mu náklady vynaložené na výmenu okien preplatí. Súčasne sa v zápise zo dňa 29. 04. 2009
dohodli, že odporca si ponechá až do vyriešenia problému časť poslednej splátky ceny diela vo výške
3.970,72 eur. Po tom, keď navrhovateľ podľa dohody zaplatil odporcovi za výmenu skiel, odporca zaplatil
navrhovateľovi zadržiavanú sumu peňazí. Z takto zisteného skutkového stav dospel súd prvého stupňa
s odkazom na ust. § 536 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka a § 544 ods. 1 a 2 Obč. zák. k záveru, že
zmluvná pokuta nebola medzi účastníkmi konania platne dojednaná. Uvedený záver odôvodnil tým, že
nezistil porušenie zmluvnej povinnosti odporcu, na ktorú by bolo zaplatenie zmluvnej pokuty viazané.
Účastníci konania sa podľa jeho názoru v dodatku č. 1 vôbec nedohodli na akejkoľvek povinnosti, ktorú
by mal odporca splniť. Z posledného odseku dodatku č. 1, od ktorého navrhovateľ odvodzoval svoje
právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, vyplýva právo odporcu ponechať si časť poslednej splátky ceny
diela až do doby, kým nebudú odstránené vady diela. Povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu sa pritom



môže viazať len na porušenie povinnosti, nie na uplatnenie práva. Nakoľko navrhovateľ si uplatňoval
zmluvnú pokutu v súvislosti s povinnosťou odporcu zaplatiť navrhovateľovi poslednú splátku ceny diela
včas, musela by byť medzi účastníkmi dohodnutá zmluvná pokuta ako následok porušenia povinnosti
odporcu zaplatiť cenu diela v lehotách stanovených v splátkovom kalendári. Zmluvná pokuta sa však
na porušenie takejto povinnosti neviaže, čo súdu vyplynulo nielen zo znenia samotnej zmluvy (čl. IX.),
kde sa účastníci dohodli na sankciách, ale ani z uzatvoreného dodatku k zmluvám. Naviac z dodatku
nie je zrejmá ani výška pokuty alebo spôsob jej určenia, ako podstatná náležitosť dohody o zmluvnej
pokute v súlade s ust. § 544 ods. 2 Obč. zák. Dohoda o zmluvnej pokute musí spĺňať všetky náležitosti
všeobecne stanovené pre platnosť právnych úkonov podľa § 34 a nasl. Obč. zák. a podľa názoru súdu
prvého stupňa uzatvorením dodatkov k zmluvám o dielo zo dňa 19. 01. 2009 v ich poslednom odseku
nedošlo k uzatvoreniu dohody o zmluvnej pokute, pretože táto časť je nezrozumiteľná. Zo znenia časti
dodatku, na základe ktorého si navrhovateľ uplatnil žalované právo nevyplýva žiadne porušenie zmluvnej
povinnosti odporcu, na ktoré by malo byť viazané zaplatenie zmluvnej pokuty. Rovnako z tohto odseku
nevyplýva ani výška pokuty, či spôsob jej určenia. Takúto dohodu preto možno považovať za absolútne
neplatný právny úkon, na základe ktorého si nie je možné uplatniť právo na zaplatenie zmluvnej pokuty
(rozsudok NS ČR sp. zn. 3Cdon 13/96, Právní rozhledy, 1999, č. 4, rozsudok NS SR sp. zn. M Obdo
4/2013, rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 141/2000). Nakoľko súd prvého stupňa dospel k záveru, že
k dohode o zmluvnej pokute nedošlo, neposudzoval ani spornosť výšky uplatnenej pokuty.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa pre nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a návrhu navrhovateľa v celom
rozsahu vyhovieť a odporcu zaviazať na náhradu trov konania. Navrhovateľ v úvode poukázal na
znenie dodatku k zmluvám o dielo zo dňa 19. 01. 2009, v zmysle ktorého sa „zmluvné strany sa
dohodli na fakturácii ceny za celé dielo a zhotoviteľ na ťarchu objednávateľa vystavil faktúry tak, ako
sú uvedené v písomnej dohode uzatvorenej dňa 19. 01. 2009, medzi objednávateľom ako dlžníkom a
zhotoviteľom ako veriteľom ktorá je prílohou tohto dodatku. Objednávateľ sa zaviazal uhradiť čiastky
ceny za dielo v zmysle splátkového kalendára uvedeného v dohode, s čím zhotoviteľ súhlasil a zmluvné
strany sa dohodli, že objednávateľ nie je v omeškaní s úhradou ceny za dielo alebo jej časti pred
splatnosťou jednotlivých splátok. V dohode zo dňa 19. 01. 2009, tvoriacej prílohu dodatku
č. 1 k zmluvám o dielo bol medzi zmluvnými stranami dohodnutý splátkový kalendár na cenu diela a
súčasne zmluvná pokuta za každý nasledujúci deň omeškania vrátane 4. dňa, a to vo výške 331,94
eur za každý nasledujúci deň omeškania. Zároveň z dodatku č. 1 bolo zrejmé, že dohodnuté zádržné
právo je aplikovateľné len na vady, ktoré sa objavia do splatnosti poslednej splátky, t. j. do 02. 03.
2009, čo podľa navrhovateľa vyplýva z logického a teleologického výkladu zmluvných ustanovení,
nakoľko ak by sa vada objavila po 02. 03. 2009, posledná splátka ceny diela by už bola uhradená a
predmetné ustanovenie by nebolo možné aplikovať. Neobstojí preto námietka prezentovaná odporcom
v konaní, podľa ktorej zádržné právo bolo uplatniteľné aj na vady, ktoré boli zistené po 02.
03. 2009. Podľa odovzdávacích a preberacích protokolov boli zistené vady odstraňované postupne a
odstránenie bolo dokončené dňa 16. 04. 2009, o čom svedčia Zápisy o kontrole ich odstránenia vád
z toho istého dňa. Zadržanie poslednej splátky ceny diela odporcom v období od 17. 04. 2009 do
22. 05. 2009, preto nemohlo byť podľa navrhovateľa legitímne a v súlade s dohodnutými zmluvnými
podmienkami. Pokiaľ odporca dňa 17. 04. 2009 vytkol ďalšie vady diela, išlo o nové vady, a nie vady,
ktoré boli odporcom vytknuté dňa 17. 01. 2009 v Odovzdávacom a preberacom protokole. Navrhovateľ
preto súhlasil s odporcom, že vady existovali do 22. 05. 2009, ale aplikácia zádržného práva na poslednú
splátku ceny diela nebola z uvedených dôvodov možná. V tejto súvislosti navrhovateľ tiež poukázal
na to, že sám odporca sa odvolával na reklamáciu a zasklenie okien a presklených stien na diele zo
dňa 29. 04. 2009, čo neodôvodňuje zadržovanie poslednej splátky ceny diela za vady, ktoré sa mali
objaviť do 02. 03. 2009. Súd prvého stupňa sa však s navrhovanými dôkazmi a tvrdeniami navrhovateľa
žiadnym spôsobom nevysporiadal. V napadnutom rozhodnutí tak absentuje akékoľvek odôvodnenie,
smerujúce k objasneniu úvah odporcu pri hodnotení navrhovaných dôkazov zo strany navrhovateľa
a jeho vyjadrení. V rozsudku nie je preukázané, že odporca zohľadnil pri rozhodovaní navrhované
dôkazy zo strany navrhovateľa (najmä znenie posledného odseku Dohody zo dňa 19. 01. 2009, ktorá
tvorí prílohu dodatku k zmluvám o dielo zo dňa 19. 01. 2009, dohoda o splátkach). Z tohto pohľadu
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal navrhované dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie veci samej. V ďalšom navrhovateľ uviedol, že otázke
zrozumiteľnosti/nezrozumiteľnosti právneho úkonu sa súd prvého stupňa na pojednávaní nevenoval a
vo svojom rozhodnutí riadne neodôvodnil, čo označil za arbitrárne a svojvoľné. Navrhovateľ aj názor



súdu prvého stupňa v tomto smere považuje za nesprávny, nakoľko v dohode o splátkovom kalendári
(uzatvorenej dokonca na podnet a návrh odporcu) sa pre prípad omeškania s platením splátok dohodli
na zmluvnej pokute. V tomto smere navrhovateľ poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Sžo 41/2008 zo dňa 22. 05. 2008, ďalej rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo 231/2010 zo dňa 27.
04. 2011, uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 48/2009, rozsudok NS ČR sp. zn. 23Cdo 2942/2009
z 31. 03. 2010 a prioritu výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmlúv. Z dodatku č. 1 k zmluvám o dielo,
v spojení s jeho prílohou - dohodou o splátkovom kalendári, bolo podľa navrhovateľa nepochybné, že
zmluvné strany sa na zmluvnej pokute dohodli slobodne, určite, vážne a zrozumiteľne.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny a vychádzajúci z dostatočne zisteného skutkového stavu potvrdiť. Nesúhlasil s výkladom
navrhovateľa o zádržnom práve, majúc za to že ustanovenie dodatku, na ktoré poukazuje navrhovateľ
nič nehovorí o tom, v akom čase sa má vada objaviť, ale stanovuje len to, že ak vady diela nebudú
odstránené do splatnosti poslednej splátky, patrí odporcovi ako objednávateľovi právo zadržať príslušnú
časť ceny diela, a to až do času, kým nebudú vady odstránené. Zádržné právo preto odporcovi patrilo až
do odstránenia všetkých vád diela, ktorými dielo trpelo aj po 02. 03. 2009. Naviac odporca v deň spísania
reklamácie zo dňa 29. 04. 2009, predmetom ktorej boli nevyhovujúce sklá, uhradil navrhovateľovi časť
zádržného v sume 3.000,- eur a navrhovateľ sa písomne s odporcom dohodol, že zvyšok zádržného v
sume 3.970,72 eur odporca uhradí až po vyriešení reklamácie týkajúcej sa skiel okien, čo strany písomne
potvrdili v rámci reklamačného protokolu spísaného dňa 29. 04. 2009. Už z tohto prejavu vôle
podľa odporcu vyplýva, že navrhovateľ súhlasil so zadržaním časti 3.970,72 eur, a to až do vyriešenia
reklamácie zasklenia okien a presklených dverí. Záverom odporca vyslovil názor, že dohodu o zmluvnej
pokute uvedenú v rámci dohody o splátkach treba považovať za neplatnú aj z iných zákonných dôvodov,
ktoré odporca uvádzal v priebehu konania (§ 54 ods. 4 písm. k) a § 39 Obč. zák.).

Uznesením zo dňa 28. novembra 2012, č. k. 26C 153/2010-130 súd prvého stupňa nepriznal
navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, čo odôvodnil judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že pri posudzovaní pomerov právnickej osoby a pri rozhodovaní
o jej oslobodení od súdnych poplatkov je potrebné prihliadať na osobitné postavenie účastníka konania
ako právnickej osoby, t.j. podnikateľa v zmysle Obchodného zákonníka. Podnikanie pritom treba chápať
ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo i k strate.
Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, že má
pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti sa teraz
ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre oslobodenie od súdnych poplatkov.
Podnikateľské riziko totiž nie je možné prenášať na štát. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež
poukázal na to, že ak ide o okolnosti, ktoré sú dané takmer vo všetkých konaniach, v ktorých vystupujú
ako účastníci konania podnikatelia vykazujúci stratu namiesto zisku, ako jedného zo základných
pojmových znakov podnikania, a pokiaľ by zákonodarca okolnostiam takejto povahy pripisoval význam
z hľadiska oslobodenia od súdneho poplatku, vyjadril by to legislatívne, zaradením týchto konaní, či
účastníkov do ustanovení, ktoré upravujú vecné alebo osobné oslobodenie od súdneho poplatku v §
4 ods. 1 a 2 zák. č. 71/1992 Zb. Ako však vyplýva z obsahu právnych noriem ustanovených v § 4
ods. 1, 2, zákonodarca týmto okolnostiam nepripisuje naznačený význam. Pomery navrhovateľa, ako
právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, ak by sa dostal do ťaživej finančnej
situácie z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním, napr. z dôvodu vyššej moci
(napr. uznesenie NS SR sp. zn. 8Sžf 48/2011 zo dňa 17. 05. 2012 alebo uznesenie NS SR sp. zn.
6Sžo 248/22010 zo dňa 03. 03. 2011). Tiež vo svojom rozhodnutí zo dňa 30. 11. 2007, sp. zn. 5Obo
91/2007 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že každý podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva
podnikateľskú činnosť, musí počítať s finančnými prostriedkami, ktoré bude mať či už na uplatňovanie
alebo bránenie práva v občianskom súdnom konaní. Pokiaľ by tomu tak nebolo, potom by podnikateľské
riziko každého podnikateľa prechádzalo na štát, nakoľko súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu,
čo je neprípustné, pretože každý podnikateľ podniká na vlastnú zodpovednosť. Na základe uvedeného
dospel súd prvého stupňa k záveru, že skutočnosť, že navrhovateľ sa okrem iného ocitol v druhotnej
platobnej neschopnosti, resp. nepriaznivej finančnej situácii, ešte nezakladá dôvod na jeho oslobodenie
od súdnych poplatkov, keďže riziko neúspechu z podnikateľskej činnosti nemôže znášať štát.

Navrhovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie aj proti vyššie uvedenému uzneseniu, ktorým mu nebolo
priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Aj v tomto odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie
veci a neúplné zistenie skutkového stavu, pre ktoré navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého



stupňa zrušiť a konštatovať priznanie oslobodenia od súdneho poplatku za odvolanie. Navrhovateľ sa
nestotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nakoľko podľa
neho štát by mal naopak zaručiť, resp. garantovať vymožiteľnosť práva a hlavne ju urýchliť. Nemôže
byť predsa nikomu na škodu, ak je právnickou osobou. Navrhovateľ nemôže byť diskvalifikovaný len
tým, že je podnikateľom a bez vlastnej viny sa ocitol v nepriaznivej finančnej situácii. Práve štát by
mal vytvárať také podmienky, aby podobným situáciám dochádzalo v čo najmenšej možnej miere. Ak
by sa prihliadlo na argumentáciu súdu prvého stupňa, muselo by sa dospieť k absurdnému záveru, že
ustanovenie zákona o oslobodení od súdneho poplatku by malo byť obsolentným ustanovením pokiaľ
ide o právnické osoby, čo zákonodarca určite nemal v úmysle, ako to vyplýva aj z rozsudku NS SR
sp. zn. 5Obo 127/2008, 5Obo 128/2008 a 5 Obo 129/2008. Navrhovateľ sa domáha žalovaného
nároku práve a len z podnikania, a práve v tejto súvislosti nemá dostatok disponibilných finančných
prostriedkov, čo aj preukázal, pričom súd prvého stupňa sa týmito dôkazmi vôbec nezaoberal a vôbec
neskúmal jeho pomery (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Sžo/14/2011). Z predložených listinných
dôkazov je pritom zrejmé, že navrhovateľ nemá aktuálne dostatok finančných prostriedkov, a to aj s
prihliadnutím na výšku súdneho poplatku, pričom žiadal iba o čiastočné oslobodenie, a to v konaní o
odvolaní. Súčasne vyslovil názor, že sa v jeho prípade nejedná ani o neúspech v podnikaní, nakoľko ak
by tomu tak bolo, navrhovateľ by už asi bol v konkurze alebo v likvidácii, ale ide o druhotnú platobnú
neschopnosť, ktorá sa určite takto nedá vykladať a už vôbec nie v súčasnej dobe, keď je problém v
podnikaní všeobecne v súvislosti s celosvetovou hospodárskou krízou, čo aktuálne môže spôsobovať
značnú finančnú podvyživenosť podnikateľských subjektov. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
preto z týchto hľadísk označil za neprimerané obmedzenie práva navrhovateľa na prístup k súdu.
Vzhľadom na okolnosti prípadu konajúci súd mohol podľa neho priznať navrhovateľovi aspoň zníženie
poplatkovej povinnosti.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa je dôvodné.

Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“) tento zákon upravuje postavenie
podnikateľov, obchodné, záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

Podľa § 1 ods. 2 OBZ právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak
niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.
Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet,
podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa § 300 OBZ okolnosti vylučujúce zodpovednosť (§ 374) nemajú vplyv na povinnosť zaplatiť
zmluvnú pokutu.

Podľa § 301 OBZ neprimerane vysokú zmluvné pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a
význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia
porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla
neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl.

Podľa § 302 OBZ odstúpenie od zmluvnej pokuty sa nedotýka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty.

Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Obč. zák.“) ak si strany dojednajú pre prípad
porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný
pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

Podľa § 544 ods. 2 Obč. zák. zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť
určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

Podľa § 545 ods. 1 Obč. zák. ak z dojednania o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné, je dlžník zaviazaný
plniť povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, aj po jej zaplatení.

Podľa § 545 ods. 2 Obč. zák. veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením
povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute



nevyplýva niečo iné. Veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len
keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.

Podľa § 545 ods. 3 Obč. zák. ak z dohody nevyplýva niečo iné, nie je dlžník povinný zmluvnú pokutu
zaplatiť, ak porušenie povinnosti nezavinil.

Základná právna úprava zmluvnej pokuty ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu je obsiahnutá v
citovaných ustanoveniach Občianskeho zákonníka (§ 540 až 545) a doplnkovo v Obchodnom zákonníku,
ktorý má len niektoré doplňujúce a pozmeňujúce ustanovenia majúce dispozitívny charakter (§ 300
až 302). Na obchodnoprávne vzťahy sa preto aplikuje právna úprava v Občianskom zákonníku len
v tých otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje. Zmluvná pokuta ako akcesorický záväzok
závisí od existencie hlavného, t. j. zabezpečovaného záväzku a vo svojej podstate plní niekoľko
funkcií. Preventívna funkcia je naplnená skutočnosťou, že tomu, kto poruší zabezpečenú povinnosť,
sa zväčší rozsah jeho záväzku, a preto je motivovaný k riadnemu plneniu zabezpečovanej povinnosti.
Uhradzovacia (reparačná) funkcia sa uplatní vždy, ak zmluvná pokuta vystupuje ako paušalizovaná
náhrada škody, a teda uľahčuje odškodnenie tým, že poškodený nemusí dokazovať vznik a výšku škody.
Represívna (penalizačná) funkcia zmluvnej pokuty spočíva v tom, že je pokutou (penále) za porušenie
zabezpečenej povinnosti, a to bez ohľadu na vznik škody. Pre platné dojednanie o zmluvnej pokute,
zákon (§ 544 ods. 2 OZ) vyžaduje obligatórne písomnú formu a splnenie dvoch podstatných náležitostí, a
to dostatočne presné a zrozumiteľné určenie povinnosti, ktorej splnenie má zmluvná pokuta zabezpečiť
a určenie výšky zmluvnej pokuty alebo spôsobu jej určenia, ktorý musí byť jednoznačný, aby v prípade
porušenia zabezpečenej povinnosti bolo možné určiť, akú výšku zmluvnej pokuty je subjekt povinný
platiť (napr. pevnou sumou, percentom z určitej sumy). Súdna prax ustálila, že samotná skutočnosť, že
dohoda neobsahuje označenie „zmluvná pokuta“, sama o sebe nesvedčí o tom, že nejde o dojednanie
zmluvnej pokuty. Rozhodujúcim je, aby z celkového obsahu bolo zrejmé, že ide o zmluvnú pokutu.
Dohoda o zmluvnej pokute môže byť súčasťou hlavnej zmluvy, prípadne jej dodatkom, ale môže byť
dohodnutá aj samostatne, a to aj po uzavretí zmluvy. Strany si môžu dojednať zmluvnú pokutu nielen
v peňažnej forme, ale aj v nepeňažnej forme (napr. dodanie určitého počtu výrobkov, resp. poskytnutie
služby v určitom rozsahu bezplatne). Ak si strany na zabezpečenie včasného splnenia peňažného
záväzku dohodnú aj zmluvnú pokutu, dlžníka, ktorý poruší túto povinnosť, bude kumulatívne zaťažovať
tak zákonná sankcia v podobe úrokov z omeškania, ako aj zmluvná sankcia v podobe zmluvnej pokuty.
Zaplatením zmluvnej pokuty povinnosť ňou zabezpečená sama o sebe nezaniká a dlžník je povinný
ju splniť, ak si strany výslovne nedohodli niečo iné (§ 545 ods. 1 OZ). Na rozdiel od občianskoprávnej
úpravy v obchodných záväzkových vzťahoch platí absolútna objektívna zodpovednosť (§ 300 OBZ), a
preto spod povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu sa nie je možné liberovať. Nakoľko primárnym cieľom
zmluvnej pokuty nie je dosiahnutie zisku, zmluvnú voľnosť pri určovaní výšky zmluvnej pokuty môže
súd moderovať, nie však celkom odpustiť (za podmienky, že zmluvná pokuta bola dojednaná platne a
poškodený preukázal porušenie zmluvnej povinnosti, na ktoré sa dohoda o zmluvnej pokute vzťahovala).
Pri využití tohto oprávnenia sú určujúce dve zákonné kritériá, a to hodnota zabezpečenej povinnosti a
význam zabezpečenej povinnosti, ktoré musí súd v každom jednotlivom prípade so zreteľom na jeho
špecifiká odôvodniť.

V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi konania boli dňa 20. 03. 2008
uzatvorené dve zmluvy o dielo, na základe ktorých sa navrhovateľ ako zhotoviteľ, zaviazal pre odporcu
ako objednávateľa, vykonať podľa projektovej dokumentácie a pokynov objednávateľa rekonštrukciu
bytu č. 5, nachádzajúceho sa v bytovom dome so Q.. Č.. XXX na R. Na V. X V. B., a to tak aby sčasti bol
predmetný byt využiteľný na bývanie a sčasti na nebytové účely. V súlade s § 262 ods. 2 OBZ bolo medzi
zmluvnými stranami dohodnuté, že ich zmluvný vzťah založený zmluvami o dielo sa bude spravovať
Obchodným zákonníkom. Pre prípadné porušenie zmluvných povinností boli medzi zmluvnými stranami
v čl. IX. dohodnuté sankcie. Dňa 19. 01. 2009 bol medzi zmluvnými stranami podpísaný dodatok č.
1 k zmluvám o dielo, ktorým došlo k zmene zmluvných ustanovení týkajúcich sa času plnenia a ceny
za dielo vrátane platobných podmienok. V dodatku č. 1 sa zmluvné strany dohodli aj na fakturácii ceny
za celé dielo, a to v súlade s písomnou dohodou medzi objednávateľom ako dlžníkom a zhotoviteľom
ako veriteľom, uzatvorenej dňa 19. 01. 2009, ktorá tvorila prílohu dodatku, a od ktorej navrhovateľ
odvodzoval dôvodnosť žalovaného nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Objednávateľ sa v dodatku
zaviazal uhradiť čiastky ceny za dielo v zmysle dohodnutého splátkového kalendára uvedeného v
prílohe, s čím zhotoviteľ súhlasil a zmluvné strany sa dohodli, že objednávateľ nie je v omeškaní s
úhradou ceny za dielo alebo jej časti pred splatnosťou jednotlivých splátok, v zmysle dohody z 19. 01.



2009. V poslednom odseku dodatku č. 1 si zmluvné strany dohodli zádržné právo časti poslednej splátky
vo výške 6.970,72 eur (210.000,- Sk), v prospech objednávateľa, pre prípad ak sa na diele objaví vada a
zhotoviteľ ju neodstráni do splatnosti poslednej splátky, vo výške 15.269,20 eur (460.000,- Sk), splatnej
dňa 02. 03. 2009, po dobu ktorého nebude objednávateľ v omeškaní. Z prílohy k dodatku č. 1 založenej
na č. l. 16 súdneho spisu, opatrenej podpismi oboch zmluvných strán, odvolací súd zistil, že zaplatenie
konečnej ceny diela v sume 65.060,08 eur (1.960.000,- Sk) bolo medzi účastníkmi konania rozvrhnuté
do siedmich splátok so splatnosťou poslednej splátky vo výške 15.269,20 eur (460.000,- Sk) dňa 02.
03. 2009. Na strane č. 2 splátkového kalendára sa navrhovateľ a odporca dohodli, že za omeškanie
úhrad uvedených finančných čiastok sa považuje 4. deň uvedených dátumov splatnosti a za každý
nasledujúci deň omeškania vrátane 4. dňa sa dlžník zaväzuje uhradiť veriteľovi čiastku 10.000,- Sk
(331,94 eur) za každý deň omeškania. Navrhovateľ argumentujúc tým, že odporca bol v čase od 17. 04.
2009 do 22. 05. 2009 v omeškaní s úhradou časti poslednej splátky v sume 6.970,72 eur, si od tohto
dojednania odvodzoval právny nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, čomu sa odporca bránil s poukazom
na z jeho strany dôvodne uplatnené zádržné právo časti poslednej splátky ceny diela a neprimeranosť
dohodnutej zmluvnej pokuty. Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi
navrhovateľom a odporcom ako účastníkmi zmlúv o dielo uzatvorených dňa 20. 03. 2008 v spojení s
ich dodatkami zo dňa 19. 01. 2009, nebola platne uzatvorená dohoda o zmluvnej pokute, čo odôvodnil
tým, že účastníci sa v dodatku č. 1 k zmluvám o dielo vôbec nedohodli na akejkoľvek povinnosti, ktorú
by mal odporca splniť, keďže z posledného odseku v dodatku č. 1 vyplýva právo odporcu ponechať
si časť poslednej splátky ceny diela do doby odstránenia vád, a nie povinnosť, porušenie ktorej môže
byť sankcionované zmluvnou pokutou. Uviedol, že zo znenia zmlúv o dielo (čl. IX.), ani dodatku č. 1
nevyplýva, že by zmluvná pokuta bola viazaná na porušenie povinnosti odporcu zaplatiť včas poslednú
splátku ceny diela. Prvostupňový súd argumentoval aj tým, že z dodatku k zmluvám nie je zrejmá ani
výška zmluvnej pokuty, či spôsob jej určenia, ako ďalšia podstatná náležitosť v zmysle ust. § 544 ods. 2
Obč. zák. Odvolací súd však musí prisvedčiť navrhovateľovi, že uvedené skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nezodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. Ako už bolo vyššie uvedené, pre
platné dojednanie zmluvnej pokuty v záväzkových vzťahoch musí byť splnená písomná forma, určenie
povinnosti, ktorej splnenie má zmluvná pokuta zabezpečovať a určenie výšky, resp. spôsobu určenia
výšky zmluvnej pokuty. Na platnosť zmluvnej pokuty nemá žiaden vplyv absencia výslovného označenia
zmluvná pokuta a ani skutočnosť, že dojednanie o zmluvnej pokute nebolo súčasťou hlavnej zmluvy
alebo jej dodatku. Súd prvého stupňa však uvedené žiadnym spôsobom nezohľadnil, keď pri posúdení
platnosti tohto zabezpečovacieho inštitútu vychádzal striktne z úpravy sankcií v čl. IX. zmlúv o dielo a
dodatku č. 1, kde nebola zmluvná pokuta, tak ako si ju uplatnil navrhovateľ dojednaná. Obe sporové
strany pritom vo svojej argumentácii nesporne odkazovali na posledný odsek splátkového kalendára,
nie dodatku č. 1, ktorého obsahom nepochybne bolo platné dojednanie o zmluvnej pokute. V dodatku
č. 1 k zmluvám o dielo, uzatvorenom dňa 17. 01. 2009, si strany dohodli zmenu platobných podmienok,
a to práve s odkazom na splátkový kalendár dohodnutý súčasne pri podpise dodatku. Odporca sa
ako objednávateľ podpisom dodatku č. 1 zaviazal uhrádzať cenu diela v čiastkach podľa dohodnutého
splátkového kalendára, ktorý bol prílohou dodatku č. 1. Z obsahu splátkového kalendára je pritom
nepochybné, že zmluvná pokuta bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá za účelom zabezpečenia
včasnej úhrady jednotlivých splátok ceny diela odporcom, t. j. zmluvná pokuta bola podľa zmluvnej
autonómie sporových strán viazaná na porušenie povinnosti plniť peňažný záväzok včas. Rovnako
aj výška zmluvnej pokuty, resp. spôsob jej určenia bol jednoznačne a zrozumiteľne určený, a to za
každý deň omeškania, t. j. od 4. dňa po lehote splatnosti, sa odporca zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu
vo výške 331,94 eur. Súd prvého stupňa preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru o absolútne
neplatnom dojednaní zmluvnej pokuty, keď celkom opomenul, resp. z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
nie je vôbec zrejmé, či pri právnom posúdení reflektoval, záverečné dojednanie obsiahnuté v zmluvnými
stranami podpísanom splátkovom kalendári, obsahujúce platné dojednanie o zmluvnej pokute, z obsahu
ktorého je aj bez výslovného označenia zmluvná pokuta nepochybné, že sa jedná o zmluvnú pokutu
zabezpečujúcu porušenie povinnosti odporcu (objednávateľa) zaplatiť čiastkové splátky na cenu diela,
v určených lehotách splatnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené a v súlade so zásadou dvojinštančnosti konania, odvolací súd musel
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie, v ktorom bude úlohou súdu prvého stupňa posúdiť, či v zmysle dojednania o zmluvnej
pokute obsiahnutého v splátkovom kalendári založenom na č. l. 16, vznikol navrhovateľovi nárok na
zmluvnú pokutu v žalovanej výške, a to s prihliadnutím na obranu odporcu týkajúcu sa tak uplatnenia
zádržného práva, ako aj neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty a jeho postavenia ako spotrebiteľa.



Podľa § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu viazaný.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí (§ 224 ods. 3
O.s.p.).

Ako nedôvodné však odvolací súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu súdu prvého
stupňa zo dňa 28. novembra 2012, č. k. 26C 153/2010-130, ktorým navrhovateľovi nebolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa totiž v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
nevylúčil možnosť priznania oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 O.s.p. právnickej osobe,
ako nesprávne v odvolaní namieta navrhovateľ, ale správne a so zreteľom na okolnosti daného
prípadu vyvodil, že samotná druhotná platobná neschopnosť navrhovateľa nie je dôvodom pre priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov u právnickej osoby. Uvedeným záverom súd prvého stupňa
rešpektoval aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukazoval, a v zmysle
ktorej pomery navrhovateľa ako právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov,
pokiaľ by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej súvislosti s
jeho podnikaním (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 8Sžf 48/2011 zo dňa 17. 05. 2012, sp. zn. 6Sžo
248/2010 zo dňa 30. 03. 2011 a iné). V opačnom prípade by došlo k presunu podnikateľského rizika na
štát. Uvedené závery, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje, nepredstavujú nedôvodný zásah do
práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko obmedzenie tohto práva je
dané legitímnym cieľom zameraným na spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na
vyberaní súdnych poplatkov a záujmom žiadateľa domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou. Preto
aj podľa odvolacieho súdu, zlý hospodársky výsledok navrhovateľa ako podnikateľského subjektu,
vyplývajúci z ním vyplneného tlačiva pre oslobodenie od súdnych poplatkov, nemôže byť sám o sebe
dôvodom na to, aby náklady spojené so súdnym konaním boli prenášané z podnikateľského subjektu
na štát. Rovnako ani výška súdneho poplatku za odvolanie predstavujúca sumu 716,50 eur, na ktorú
v odvolaní poukazoval navrhovateľ, či povaha v konaní uplatňovaného nároku, nemôže byť
sama o sebe dôvodom pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Nakoľko navrhovateľ vo
svojej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie a ani v odvolaní neuviedol iný pôvod
nepriaznivej finančnej situácie ako podnikateľskú činnosť, a teda netvrdil a nepreukázal existenciu
žiadnych objektívnych dôvodov, ktoré by v spojení s finančnou inkredibilitou navrhovateľa mohli v zmysle
ustálenej súdnej praxe viesť podľa § 138 O.s.p. k priznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov (napr.
vis major ako jedna z hlavných príčin zlého hospodárskeho výsledku navrhovateľa), odvolací napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.