Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/224/2014 z 29. 4. 2015 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2015, sp. zn. 2Co/224/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1111202081.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/224/2014 | ECLI:SK:KSBA:2015:1111202081.1 | 2015-04-29 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť právnych úkonov Citované ustanovenia: § 80 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/80d71cbc-8c06-47bd-8571-f7b987eb5049 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1111202081.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/224/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111202081
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111202081.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľa: E.. H. U.,
F.. XX.XX.XXXX, T. Q. K.. Č.. XXX/X, C. J., zastúpený advokátkou: JUDr. Darina Jelínková, Janotova ul.
č. 14, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova ul. č. 2, Bratislava,
IČO: 00 151 866, o určenie neplatnosti právnych úkonov, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. decembra 2013, č. k. 9C/13/2011-168 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia,
že personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 96 zo dňa 25.03.2003 a rozhodnutie ministra vnútra SR
zo dňa 09.06.2003, č. k. KM-85/PK-03, sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ust. § 7 ods. 1, § 80 písm. a), b) a c), § 159 ods. 3 O.
s. p. a vecne nedostatkom naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko navrhovateľ
sám uviedol, že právnymi úkonmi odporcu už bol privodený nezákonný stav, spočívajúci v nedôvodnom
trestnom stíhaní, obvinení a vedení trestného súdneho konania proti nemu, ktoré trvalo osem rokov
a preto na poskytnutí preventívnej ochrany práva určovacou žalobou, už naliehavý právny záujem
neexistuje a určovacia žaloba nie je podľa ustálenej praxe súdov opodstatnená. Uviedol, že naliehavý
právny záujem na požadovanom určení je daný najmä vtedy, keď bez tohto určenia by bolo právo
navrhovateľa, resp. právny vzťah, na ktorom je zúčastnený, ohrozené alebo, ak by sa právne postavenie
navrhovateľa stalo neistým, a nakoľko určovací návrh je prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany
právneho postavenia navrhovateľa skôr ako bolo toto postavenie porušené, takže jeho cieľom je
zásadne poskytnutie preventívnej ochrany a v prípade, ak bolo právo navrhovateľa už porušené, stráca
prevencia akýkoľvek zmysel a navrhovateľ už nemôže mať žiadny právny záujem na určení daného
práva alebo právneho vzťahu a takýto návrh je neprípustný Poukázal na skutočnosť, že personálnym
rozkazom ministra vnútra SR č. 96 zo dňa 25.03.2003 bol navrhovateľ prepustený zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru a rozhodnutím ministra vnútra SR zo dňa 09.06.2003 č. k.
KM-85/PK-03, na základe rozkladu navrhovateľa bol rozklad ako nedôvodný zamietnutý a personálny
rozkaz potvrdený s tým, že Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 19. februára 2003, sp. zn. 4 Sž
117/2003 zamietol žalobu zo dňa 11.08.2003, ktorou sa navrhovateľ domáhal preskúmania zákonnosti
a zrušenia rozhodnutia ministra vnútra zo dňa 09.06.2003, č. k. KM-86/PK-03, ktorým odporca zamietol
rozklad a zároveň potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 25.03.2003 o prepustení
navrhovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e)
zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby,
Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície a rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V zo dňa 30.09.2010, sp. zn. 2T/76/2003 bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby



Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava, sp. zn. OPv/40/2003 a sp. zn. OPv/337/2003 pre trestný
čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v bodoch
2.3. obžaloby sp. zn. OPv/40/2003 a v bodoch I až IV obžaloby OPv/377/2003, kvalifikovaného podľa
ust. § 158 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pretože skutky nie sú trestnými
činmi. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o určovacej
žalobe o neplatnosť právnych úkonov je daná, pretože sa jedná o spor vyplývajúci z občianskoprávnych
vzťahov, čomu nasvedčuje formulácia žalobného petitu, pričom na vznesenú námietku premlčania zo
strany odporcu neprihliadol z dôvodu, že nárok na vyslovenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov
sa nepremlčuje. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne
úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol
napadnutý rozsudok meniť a jeho návrhu vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol,
že rozsudok súdu prvého stupňa je arbitrárny z dôvodu, že pri svojom rozhodovaní nerešpektoval
rozhodujúcu právnu skutočnosť, ktorou bolo vydanie prvotného rozhodnutia ministra vnútra SR zo
dňa 25.03.2003 až po uplynutí prekluzívnej dvojmesačnej lehoty odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod
prepustenia podľa ust. § 192 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície a to z dôvodov uvedených v ust. § 192 ods. 1 písm. e) citovaného zákona, pričom v tejto
lehote musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť s tým, že ani jedna z uvedených zákonných
podmienok splnená nebola. Poukázal na výpoveď svedka D.. E. I., ktorý uviedol, že navrhovateľ
bol prepustený po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, nakoľko bol nesprávne určený začiatok
plynutia tejto lehoty, kedy sa dozvedeli o skutku s tým, že vtedajšie orgány, ktoré vykonávali disciplinárne
konanie ho prepustili z Policajného zboru napriek tomu, že nepostupovali v súlade s vtedy platným
zákonom o služobnom pomere a sám kompetentných riaditeľov, ktorí vydávali disciplinárne rozkazy,
upozorňoval na túto povinnosť z titulu svojej funkcie odvolacieho správneho orgánu. Poukázal na
skutočnosť, že uplynutie prekluzívnej lehoty je právnou skutočnosťou, ktorú stanovuje právna norma
a ktorej vznik, zmena a zánik je podmienkou vzniku, zmeny a zániku právnych vzťahov na základe
tejto normy a právne skutočnosti závislé od ľudskej vôle predstavujú prejavy vôle ľudí, ako jednotlivcov
samých za seba. alebo prejavy vôle ľudí v pozícii členov štatutárnych orgánov právnických osôb, ktoré
sú v súlade s právom alebo, ktoré sú v rozpore s právom a právne konanie s úmyslom spôsobiť
právne následky môže mať podobu právneho úkonu alebo individuálneho právneho aktu. Navrhovateľ
v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že absolútne neplatný právny úkon sa nepremlčuje, nemožno ho
konvalidovať ani ratihabovať a preklúzia sa označuje aj ako prepadná lehota, pri ktorej zaniká nielen
právny nárok, ale aj subjektívne právo, pretože v stanovenej prepadnej lehote sa neuplatnil právny úkon,
čo je s poukazom na listinné dôkazy, podporené svedeckými výpoveďami, potrebné aplikovať na jeho
prípad, ktorý sa ochrany svojho práva touto formou dovolával s tým, že zánik prekludovanej povinnosti
nastáva priamo zo zákona a prihliada sa na ňu, aj keď to dotknutá osoba nenamieta. Vytkol súdu prvého
stupňa, že sa nevysporiadal s jeho právne relevantnou argumentáciou adekvátne a preskúmateľne, keď
nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku nedodržania prekluzívnej lehoty na jeho prepustenie
z policajného zboru a namietol, že súd prvého stupňa dôsledne nevyhodnotil úradný záznam zo dňa
27.11.2002, nakoľko spolu so svedeckou výpoveďou D.. E. I., mali tieto dôkazy význam pre samotné
rozhodnutie vo veci. Uviedol, že súd prvého stupňa porušil, okrem iného, aj jeho právo na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 36 ods. 1 Listiny a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Poukázal na
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci R. L., podľa ktorého štátny zamestnanec má právo
na prístup k súdu podľa vnútroštátneho práva a len súd má právomoc preskúmať všetky otázky jeho
pracovného pomeru, resp. ukončenia pracovného pomeru s tým, že tento má právo vyčerpať všetky
formy vnútroštátnych prostriedkov nápravy a podľa ktorého článok 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
a základných slobodách zabezpečuje každému právo na to, aby jeho záležitosť preskúmal súd, ktoré
je jedným z aspektov práva na prístup k súdu a akýkoľvek iný postup by bol v rozpore s ústavou a
medzinárodnými dohovormi a chartami, ktorých zmluvnou stranou je odporca. Uviedol, že existencia
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je daná aj vtedy, keď určenie existencie práva
alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide, priaznivo, príp. nepriaznivo ovplyvní právne postavenie
navrhovateľa voči odporcovi a toto priaznivé ovplyvnenie môže spočívať nielen v odstránení spornosti,
či neistoty právneho záujmu navrhovateľa, ale aj v založení možnosti uplatnenia vlastného vynútiteľného



práva k predmetu určenia (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 4 Cdo 56/2009).
Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že z hľadiska účelu sledovaného ustanovením § 39
Občianskeho zákonníka, je potrebné personálny rozkaz a rozhodnutie ministra vnútra SR pre rozpor s
ustanoveniami zák. č. 73/1998 o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, považovať za
neplatné právne úkony, keďže právnou skutočnosťou je aj právny úkon verejnej moci, pretože je
možné vychádzať z prezumpcie zásad právneho štátu a ústavnosti a skutočnosť, že po nedôvodnom
trestnom stíhaní, obvinení a trestnom súdnom konaní proti nemu, bolo urobené spravodlivosti zadosť
až rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30.09.2010, sp. zn. 2T/76/2003, nie je prekážkou
na preukázanie naliehavého právneho záujmu na určení absolútnej neplatnosti právnych úkonov
odporcu, pretože k žiadnemu priaznivému ovplyvneniu postavenia navrhovateľa voči odporcovi nedošlo
a naliehavý právny záujem navrhovateľa existoval nielen v čase začatia súdneho konania, ale aj v čase,
kedy bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vyhlásený.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, keď navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol
žiadne relevantné nové skutočnosti s tým, že súd o návrhu navrhovateľa, domáhajúceho sa absolútnej
neplatnosti právnych úkonov odporcu, nemôže rozhodnúť, keďže na určenie, že služobný pomer
navrhovateľa trvá, nie je daná právomoc súdu prvého stupňa ani príslušného krajského súdu. Poukázal
na ust. § 247 ods. 2 O. s. p., z ktorého vyplýva, že pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného
v správnom konaní (za ktoré sa považuje aj konanie vo veciach služobného pomeru príslušníkov
Policajného zboru, upravené zák. č. 73/1998 Z. z.), je predpokladom postupu podľa druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť a navrhovateľ využil zákonnú možnosť
preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru podaním návrhu na začatie konania v súlade s piatou časťou Občianskeho
súdneho poriadku - Správne súdnictvo, ktorý Najvyšší súd SR rozsudkom, sp. zn. 4 Sžo 117/03, v plnom
rozsahu zamietol. Uviedol, že prvostupňové rozhodnutie je riadne odôvodnené, keď sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami navrhovateľa.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2015 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ svojim návrhom zo dňa 25.01.2011 domáha určenia absolútnej
neplatnosti rozhodnutia ministra vnútra SR a personálneho rozkazu podľa ust. § 39 Občianskeho
zákonníka, na tom skutkovom základe, že obsah personálneho rozkazu Ministra vnútra SR č. 96 zo dňa
25.03.2003, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (rozhodnutie
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 09. 06. 2003, Č. p.: KM-85/PK-03 rozklad podaný
navrhovateľom proti personálnemu rozkazu zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil) bol v plnom
rozsahu vyvrátený a odmietnutý rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30. septembra 2010,
sp. zn. 2T/76/2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25. 10. 2010, na základe ktorého bol navrhovateľ
oslobodený spod obžaloby Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava, sp. zn. OPv 40/2003 a sp. zn.
OPv 337/2003 pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa z dôvodu, že skutky nie sú
trestnými činmi.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 11.08.2003 domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra SR zo dňa 09.06.2003, Č. p.: KM-85/PK-03 (ďalej „rozhodnutie
ministra vnútra SR“), ktorým zamietol rozklad navrhovateľa a potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra
SR č. 96 zo dňa 25.03.2003 (ďalej „personálny rozkaz“) a domáhal sa jeho zrušenia, pričom Najvyšší súd



Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 19. februára 2003, sp. zn. 4 Sž 117/2003 návrh navrhovateľa
zamietol (č. l. 40 spisu).

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ sa určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) O. s. p. domáhal určenia
neplatnosti právnych úkonov z dôvodu, že personálny rozkaz č. 96 bol vydaný bez právneho dôvodu,
je nepreskúmateľný a je v rozpore s dobrými mravmi, Ústavou SR, vnútroštátnym zákonodarstvom a
medzinárodnými dohodami.

Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal námietkou odporcu v priebehu celého konania o nedostatku
právomoci krajského súdu a ani súdu nižšieho stupňa rozhodovať o absolútnej neplatnosti právnych
úkonov (personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 96 zo dňa 25. 03. 2003 a rozhodnutia ministra
vnútra SR zo dňa 09.06.2003, Č. p.: KM-85/PK-03), z dôvodu ktorého žiadal konanie podľa § 104 ods.
1 O. s. p. zastaviť.

Podľa § 7 ods. 1 O. s. p., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných ako aj z obchodných vzťahov (vrátane
podnikateľských a hospodárskych vzťahov), pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o
nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 2 O. s. p., iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len
ako to ustanovuje zákon.

Citované zákonné ustanovenie upravuje prvoradú podmienku konania - danosť občianskoprávnej,
resp. civilnej právomoci. Inštitút právomoci sa štandardne chápe ako zákonom vymedzený rozsah
činností, ktorých realizácia je právom aj povinnosťou súdov. Všeobecným normatívnym základom súdnej
právomoci sú úpravy článku 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a článku 46 ods. 1, 2 Ústavy
Slovenskej republiky ako aj článku 6 ods. 1, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Konkrétnym normatívnym základom právomoci súdov činných na občianskoprávnom úseku je
citovaná úprava § 7 Občianskeho súdneho poriadku (a § 8 O. s. p.).

Právomocou všeobecne sa rozumie oprávnenie toho ktorého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré zákon
zveruje do jeho kompetencie.

Ustanovenie § 7 ods. 1 O. s. p. vymedzuje právomoc súdov v občianskom súdnom konaní konkrétnym
výpočtom právnych vzťahov, o ktorých (t.j. o sporoch či iných právnych otázkach z nich vznikajúcich)
konajú a rozhodujú súdy, pričom súhrnne ide o vzťahy (veci, nároky) súkromného práva (ius privatum)
spravujúce sa princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie ich subjektov.

Zisťovanie danosti právomoci občianskoprávnych súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah
a jeho riešenie patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu (materiálno-právne
hľadisko), nie od okolnosti, či predpisom upravujúci vzťah je legislatívnou súčasťou toho či onoho
súkromnoprávneho odvetvia (formálne hľadisko).

Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Občiansky súdny poriadok dbá na to, aby súdne konanie prebiehalo presne podľa stanovených
pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd mohol
vydať rozhodnutie. Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a 8 O. s. p.) treba považovať za neodstrániteľný
nedostatok podmienok konania.



Pre nedostatok právomoci sa konanie zastavuje (§ 104 ods. 1 O. s. p.), pričom je neprípustné
rozhodnutie, v ktorom sa súd iba obmedzí na výrok o zastavení konania pre nedostatok právomoci
súdu, v uznesení o zastavení konania je totiž súd povinný rozhodnúť, ktorému správnemu orgánu
vec postupuje (výnimku tvorí len zastavenie konania pre nedostatok právomoci tuzemských súdov).
Neexistencia tohto výroku by sa rovnala účinkom denegationis iusticiae.

V posudzovanej veci je nesporné, že navrhovateľ využil všetky zákonné prostriedky, keď podal žalobu
na preskúmanie zákonnosti a postupu vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru SR z dôvodu uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998
Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom zo dňa 19. februára 2003, sp. zn. 4 Sž 117/03 tak, že žalobu navrhovateľa zamietol.

V prípade nedostatku súdnej právomoci je súd povinný vždy skúmať, do právomoci ktorého orgánu
nejustičného orgánu, konkrétna vec patrí. Ak sa súdu nepodarí zistiť orgán nejustičného charakteru, do
právomoci ktorého vec patrí, platí ústavnoprávna nevyvrátiteľná domnienka, že vec patrí do právomoci
súdov. Z hľadiska ústavnej deľby moci platí, že neexistencia orgánu, do ktorého právomoci určitá právna
vec pozitívne patrí, nemôže byť účastníkovi právnych vzťahov na ťarchu. Ak teda v konkrétnej situácii
neexistuje právna úprava hmotného práva o tom, komu patrí takáto vec do právomoci (ako je tomu
v prejednávanej veci), z hľadiska ústavného princípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio
iustitiae) vyplýva, že v takýchto prípadoch bude decíznou právomocou rozhodnúť vec disponovať súd.

Odvolací súd sa však v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa,
že navrhovateľ v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení absolútnej
neplatnosti vyššie uvedených právnych úkonov.

Podľa § 80 písm. c) O. s. p., návrhom na začatie konania (žaloba) možno uplatniť, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O. s. p. má spravidla preventívny charakter a jej účelom je
poskytnúť ochranu práva navrhovateľovi skôr, ako dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva
(určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli
porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti § 80 písm. b/ O. s. p.). Za určovací návrh
v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. považuje súdna prax aj návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu
a určenie vlastníckeho práva. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takéhoto určovacieho
návrhu, musí byť naliehavý.

Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaný návrh je vhodný
(účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva navrhovateľa, či sa ním môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva. Určovací návrh je spravidla prípustný pri spornosti práv (právnych vzťahov)
k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci návrhu môže privodiť
zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje
samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez
ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá - ktorá určovacia žaloba
nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo
prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení
právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (navrhovateľa). Pokiaľ
chce navrhovateľ osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na skutkové
okolnosti vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaný návrh na začatie konania je procesne vhodným
nástrojom, ktorý tento spor rieši.



Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že
navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti
a ochranu svojich práv a oprávnených. Treba zdôrazniť, že nejde o samotnú určovaciu žalobu, ale o
to, čoho (akého určenia) sa navrhovateľka domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý
právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou
s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva navrhovateľky alebo neistoty
v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa
predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prístupným, nástrojom ochrany
jeho práva.

Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že navrhovateľ v konaní jednoznačne naliehavý právny záujem
na určovacej žalobe nepreukázal, nakoľko ani v prípade vyhovenia jeho návrhu, t. j. určenia, že
personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 96 zo dňa 25. 03. 2003 a Rozhodnutie ministra vnútra SR
zo dňa 09. 06. 2003, Č. p.: KM-85/PK-03 sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, by sa právne
postavenie navrhovateľa žiadnym spôsobom nezmenilo, keďže by k obnoveniu jeho služobného pomeru
v policajnom zbore nedošlo.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa §
219 ods. 1 a 2 O. s. p., nakoľko sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom uvedeným
v jeho odôvodnení, ktoré spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. a §
151 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní právo na náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.