{"guid": "8e538671-f789-44d0-afff-4c470fd55fde:7fc8c70a-d2b3-46aa-9963-f4ac41c5e339", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1208221451.1", "spisova_znacka": "8Co/564/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/564/2013 z 23. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. marca 2015, sp. zn. 8Co/564/2013, ECLI:SK:KSBA:2015:1208221451.1", "identifikacne_cislo": "1208221451", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ján Burik", "sudca_id": 178, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-burik-178", "datum_vydania": "2015-03-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-630", "nazov": "§ 630 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-630", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-630"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-630"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7fc8c70a-d2b3-46aa-9963-f4ac41c5e339", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1208221451.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1208221451.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1208221451.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/564/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208221451
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1208221451.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľov v 1.rade: : L.
V., U.. XX.XX.XXXX, R. A. X, R., v 2.rade: Y. V., U.. XX.XX.XXXX, R. A. X, R., zastúpených JUDr.
Miloslavom Krausom, advokátom a konateľom : KRAUS & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Jasovská
23, Bratislava, proti odporkyni : N. V., R. Z. X.G. XX/A, R., zastúpenej JUDr. Petrom Jesenským,
advokátom so sídlom Drotárska cesta 35, Bratislava, o určenie, že vlastníkom pozemku sú navrhovatelia,
na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18.marca 2013, č. k.
14C/247/2008-318, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e.
Odporkyni  náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľov; ktorým sa domáhali  od
odporkyne vrátenia daru určením, že sú vlastníkmi  pozemku v spoluvlastníckom podiele  o jednej
polovice k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX vedeného Katastrálnym úradom
v R., Správou katastra pre Hlavné mesto  SR Bratislavu, L. Ú. D. R., ako pozemky parc. č. XXXX/X,
druh pozemku záhrady o výmere 432 m2, parc. č. XXXX/X, druh zastavané plochy a nádvoria o výmere
198 m2 a parc. č. XXXX/X, druh zastavané plochy a nádvoria vo výmere 72 m2. Skutkový stav zistený
výsledkami vykonaného dokazovania po právnej stránke posúdil podľa § 628 ods. 1, § 630 Občianskeho
zákonníka a dospel k záveru, že návrh navrhovateľov nie je dôvodný. S poukazom na obsah darovacej
zmluvy zo dňa 6.10.2003,   výpoveď odporkyne a navrhovateľa v 1.rade, výpovede svedkov, obsah spisu
sp.zn. 11C 46/2008, trestné oznámenia  podané odporkyňou dňa 26. 2. 2008 a dňa 4. 4. 2008, dospel
k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by odporkyňa hrubo porušila dobré mravy  spôsobom
zakladajúcim jej povinnosť vrátiť navrhovateľom predmet daru. Uviedol, že bývalý manžel navrhovateľky
neuviedol ani vo svojej výpovedi v rozvodovom konaní to, že by sa mala odporkyňa k nemu  nedôstojne
správať, žiaden zo svedkov vo svojej výpovedi nepoukázal na nedôstojné a agresívne správanie sa
odporkyne voči jej bývalému manželovi, a naopak, listinné dôkazy založené v spise preukazujú hrubé
správanie sa bývalého manžela voči odporkyni. Poukázal na to, že samotná odporkyňa, aby predišla
hádke a stresovým situáciám, opustila v roku 2008 spoločnú domácnosť a odišla aj s dcérou  bývať do
podnájmu. Napokon poznamenal, že  svedkyňa C. G. ako i sestra odporkyne, vo svojich výpovediach
potvrdili, že aj keď už odporkyňa spolu s bývalým manželom spolu nežili, keď mal tento úraz, odporkyňa
s ním chodila po lekároch. O náhrade trov konania odporkyne rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia, domáhajúc sa jeho
zmeny tak, aby bolo ich návrhu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a  vec nesprávne právne posúdil. Namietali, že súd prvého stupňa v



odôvodnení svojho rozsudku tendenčne upravil  skutkový stav tak, aby bolo možné vydať rozhodnutie
v ich neprospech. Vytýkali súdu prvého stupňa, že neoveril účelové výpovede  odporkyne a jej dcéry
a bezdôvodne sa k nim  pri rozhodovaní vo veci priklonil. Pokiaľ ide o svedectvo priateľky odporkyne,
poukázali na to, že táto uvádzala dôkazy, o ktorých sa údajne dozvedela od odporkyne, ale jej svedecká
výpoveď vôbec neriešila vzťah medzi navrhovateľmi ako darcami a odporkyňou  ako obdarovanou,
rovnako, ako v prípade svedectva Y. V.. Uvedené svedectvá riešili vzťahy týkajúce sa manželstva
odporkyne s ich otcom, ktorý nebol  v procesnej pozícii navrhovateľa, ale v pozícii svedka. Vytýkali súdu
prvého stupňa, že sa nezaoberal tou skutočnosťou, že odporkyňa po uplynutí troch rokov zobrala späť
na súde svoj návrh na začatie konania o vyporiadanie BSM. Pri rozhodovaní tiež nebola vzatá do úvahy
skutočnosť, že odporkyňa bola podnikateľkou, samostatne zárobková osoba, mala teda samostatný
finančný príjem, čo však nekorešpondovalo s výpoveďou jej dcéry. Vytýkali súdu prvého stupňa, že
neriešil skutočnosť, že ich otec doposiaľ spláca hypotekárny úver na údajne spoločne postavený dom
a odporkyňa vôbec neprispieva. V kontexte uvedeného poznamenali, že keby bola pôžička vyrovnaná,
ich otec mohol vyrovnať  svoju podlžnosť voči ním. Dodali, že odporkyňa nemá záujem na vyrovnaní
pôžičky, má záujem len na získaní majetku na ich úkor. Poukazovali na to, že skutočnosť, že ich otec
týral odporkyňu, nebola preukázaná. Vytýkali súdu prvého stupňa, že neriešil záležitosti týkajúce sa
podania trestného oznámenia ich otca  na hrubé konanie odporkyne, ktoré je doposiaľ v riešení polície
a nevysporiadal sa s tým, že ani jedno z podaných trestných oznámení odporkyne  na polícii nebolo
vyhodnotené ako oprávnené. Rovnako nebolo vyhodnotené to, že im odporkyňa zakazovala vstup
na pozemok, ktorý bol predmetom daru, ako aj vstup do postavenej nehnuteľnosti s tým, že ona je
vlastníkom všetkého a že sa postará, aby to tak zostalo. Namietali, že súd prvého stupňa  porušil ich
ústavné práva na spravodlivý súdny proces.
Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov poukázala na jej vzťah s bývalým manželom
- otcom navrhovateľov a zotrvala na svojej argumentácii, že žiadnym spôsobom neporušila dobré mravy.
S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a
priznať náhradu trov konania.
Odvolací súd preskúmal vec v celom rozsahu a v medziach dôvodov podaného odvolania,  ktorými je
viazaný ( § 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo,  bez nariadenia odvolacieho
pojednávania  (  § 214 ods.2 O.s.p. v spojení s  § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel  k záveru, že  odvolanie
navrhovateľov nie je dôvodné.
Odvolací súd nepovažoval za potrebné vyjadrenie odporkyne  k podanému odvolaniu doručovať
navrhovateľom  na zaujatie stanoviska, nakoľko toto vyjadrenie nemalo  podstatný význam pre konečné
rozhodnutie v danej veci a ani zásadný a rozhodujúci vplyv na výsledok sporu.  Vo vyjadrení odporkyne
neboli  predostreté žiadne také argumenty, pre ktoré by ho bolo potrebné  predložiť ku konfrontácii
protistrane a na ktoré by táto  nebola mohla  reagovať už v prvostupňovom konaní ( nález Ústavného
súdu SR sp.zn. III. ÚS 402/08 zo 17.marca 2009).
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal,  v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania,
náležité dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie existencie
predpokladov pre vznik  navrhovateľmi uplatňovaného nároku na vrátenie daru ( § 120 ods. 1,4
O.s.p.), zhodnotením výsledkov  vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z  §
132 O.s.p. dospel k správnemu skutkovému  záveru, že zo strany odporkyne nedošlo k správaniu
hrubo porušujúcemu dobré mravy,  a na tomto  základe následne vyvodil aj správny právny záver, že
navrhovateľom nevznikol v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka nárok na vrátenie daru  a svoje dôvody
vedúce k zamietnutiu návrhu aj riadne  v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z   157 ods. 2 O.s.p.
odôvodnil. Obsah odvolania navrhovateľov nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvého
stupňa  z hľadiska odvolacích dôvodov nimi uplatnených podľa  § 205 ods. 2, písm.d/, f/ O.s.p., pričom
ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktorý by mali
za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých
súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.
V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods.
3 O.s.p.).
Podľa § 630 Občianskeho  zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa
k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo  porušuje dobré mravy.
Podľa ustálenej súdnej praxe, k zániku darovacieho vzťahu dochádza na základe dvoch po sebe
nasledujúcich právnych  skutočnostiach, a to hrubého  porušenia dobrých mravov správaním sa
obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a jednostranného právneho úkonu darcu
adresovaného obdarovanému. Dobré mravy ( boni mores)  patria k zásadám subjektívneho práva a



bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo  obmedzujúce výkon
subjektívnych práv. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom, a teda majú  normotvornú funkciu, nie
sú však zákonom definované;  ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých
je daný všeobecný záujem ich rešpektovania.  Nie každé negatívne správanie sa obdarovaného voči
darcovi zakladá právo na vrátenie daru. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie
sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť
ako hrubé porušenie dobrých mravov ; môže ísť o porušenie dosahujúce značnú intenzitu  alebo o
porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého
porušenia; preto akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, prostá nevďačnosť a ani menej
závažné porušenie dobrých mravov,  nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru.  Zároveň
sa musí toto negatívne správanie prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok
darcu. Z konštantnej judikatúry tiež vyplýva, že pri hodnotení správania sa obdarovaného treba vziať
do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve správanie sa darcu nie je
príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti); ide o prípady, kedy
je správanie obdarovaného vyvolané, resp. vyprovokované, správaním samotného darcu. V takomto
prípade by  nevhodná reakcia obdarovaného  nezakladala hrubé porušenie dobrých mravov, nakoľko
ide len o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným a k hrubému
porušeniu dobrých mravov  zo strany obdarovaného nemôže dôjsť v prípade, ak jeho správanie nebolo
v zjavnom nepomere k správaniu sa samotného darcu.
V sporoch o vrátenie daru je taktiež potrebné rozlišovať medzi porušením právnej povinnosti, t.j.
povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, zo zákona alebo z inej právnej skutočnosti, a správaním hrubo
porušujúcim dobré mravy, pod ktorým možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné
v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť,
tolerancia a vzájomné rešpektovanie. Z uvedeného vyplýva, že účelom ustanovenia § 630 Obč. zák.
nie je postihnúť porušenie právnych povinností, ktorých splnenia, resp. nárokov zo zodpovednosti
za ich nesplnenie, sa možno domáhať inými prostriedkami právnej ochrany, ale umožniť vyvodenie
zodpovednosti za porušenie morálnych pravidiel správania, ako súhrnu určitých etických a  kultúrnych
noriem v spoločnosti všeobecne uznávaných ; vrátenie daru je preto určitou sankciou obdarovaného za
jeho správanie sa voči darcovi spôsobom hrubo  porušujúcim tieto morálne pravidlá. Od obdarovaného
by však nebolo možné spravodlivo požadovať, aby znášal sankciu za správanie iných osôb voči darcovi,
za ktoré sám nezodpovedá;  obdarovaný  však nie je zbavený zodpovednosti za vlastné správanie,
ktorým schvaľuje alebo podporuje správanie iných osôb, prípadne aj jemu blízkych, hrubo porušujúce
dobré mravy  voči darcovi.
Navrhovatelia  vo  svojom odvolaní namietali skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, čím založili
odvolanie na dôvodoch uvedených v § 205 ods. 2 písm.  d/,  a písm.f/   O.s.p., spočívajúcich v tom, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a  že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia  veci.
Dokazovanie  je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné
na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným
dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má  dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov; iba výnimočne
zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov ( §  133, § 134, § 135 O.s.p.). Pri hodnotení
dôkazu z hľadiska jeho závažnosti ( dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie
takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné  pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich
zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska
jeho pravdivosti, teda či dôkaz  preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe
jeho vierohodnosti.
Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z
hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak samostatne, jednak
v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o
posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa
zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť
výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho
rozumová a duševná úroveň, a ďalej prihliada na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých
udalostí, na spôsob akým ich reprodukuje, na celkové správanie sa pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré
získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom súd porovná s poznatkami, ktoré získal na
základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné,
vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o



pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník
splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že
pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie
nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
V danej veci súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných
skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, keď zisťoval, či sa
odporkyňa dopustila takého správania voči navrhovateľom, ako darcom, či k ich otcovi, ako členovi
rodiny,  ktoré by dosahovalo  intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov. Jeho skutkové zistenia majú
oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z
prednesov účastníkov či z obsahu spisu vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania najavo, prihliadol na
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne tieto správne vyhodnotil
z hľadiska ich  dôležitosti a vierohodnosti a dospel tak k správnym skutkovým záverom.
Odvolací súd nezistil, že by súd prvého stupňa  považoval za zistené niečo,  čo sa v spise nenachádzalo,
resp.  že by opomenul niečo  podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo,  alebo že by   v jeho úvahách
existovali logické rozpory. Len odlišný  názor navrhovateľov  na hodnotenie  vierohodnosti svedeckých
výpovedí, nie je, s ohľadom na  zásadu voľného hodnotenia dôkazov, spôsobilý spochybniť správnosť
skutkových záverov súdu prvého stupňa.
Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, akú výpovednú, resp.
dôkaznú hodnotu má súd tomu ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov
je súd zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a
hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p..
V  preskúmavanej veci  bolo  povinnosťou navrhovateľov v konaní uviesť konkrétne skutočnosti, z ktorých
vyvodzovali, že odporkyňa svojím správaním voči ním, či členom ich rodiny - ich otcovi,   hrubo porušuje
dobré mravy.  V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že navrhovatelia v návrhu na začatie konania
uviedli, že konaním odporujúcim dobrým mravom zo strany odporkyne malo byť jej správanie voči ich
otcovi, ktorý bol v tom čase jej  manželom, spočívajúce v tom, že po nadobudnutí spoluvlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam   prestala o ich otca javiť akýkoľvek záujem a že účelom jej konania bolo len
získanie majetkových hodnôt; okrem toho sa odporkyňa mala dopúšťať viacerých verbálnych útokov
voči ich otcovi aj voči ním  samotným. V písomnom podaní zo dňa 12.2.2013 navrhovatelia uviedli, že
odporkyňa sa mala dopustiť hrubého porušenia dobrých mravov voči ich otcovi tým, že na neho podala
dve trestné oznámenia, ktoré sa nezakladali na pravde, ako nedôvodné boli odmietnuté a tým odporkyňa
poškodila dobré meno a povesť ich otca, takéto konanie považovali za hrubo urážajúce voči ich otcovi,
ako aj voči ním samotným; navyše zo strany odporkyne bolo jej manželstvo s ich otcom zamerané
na  získanie majetkového prospechu a hrubo urážlivého konania sa dopustila aj tým, že o ich otcovi
rozširovala nepravdy ( ako sa stretáva s prostitútkami).
Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovatelia počas celého konania nedokázali  presvedčivo, jasne a
jednoznačne vymedziť konkrétne konanie odporkyne vo vzťahu k ich otcovi, ktorým mala byť naplnená
intenzita hrubého porušenia dobrých mravov,  a v akej časovej súvislosti malo k takémuto konaniu dôjsť,
ich tvrdenia tak zostali len vo všeobecnej rovine, a tieto svoje tvrdenia v priebehu konania prispôsobovali
vykonanému dokazovaniu. Ani zo svedeckej výpovede B.. L. V., otca navrhovateľov, nevyplynulo
okrem narušenia  vzájomných vzťahov s odporkyňou, ktoré vyústilo do rozvodu ich manželstva,
žiadne také konanie odporkyne, ktoré by predstavovalo porušenie dobrých mravov, a už vôbec nie
zákonom predpokladanej intenzity. Len nedodržanie dohody zo strany odporkyne  uzatvorenej s otcom
navrhovateľov ohľadne vysporiadania ich zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva, nezodpovedá
zákonnej dikcii a nenapĺňa skutkovú podstatu vymedzenú  hypotézou právnej normy. Navyše zo
svedeckej  výpovede otca navrhovateľov vyplýva, že
tento videl negatívne správanie odporkyne  v tom, že poškodila finančné práva a finančné záujmy
navrhovateľov;  na rozdiel od navrhovateľov, ktorí argumentovali negatívnym správaním odporkyne k
ich otcovi.
Svedkyňa G. M., sestra otca navrhovateľov, sa nemohla  k jeho manželskému spolužitiu s odporkyňou
vierohodne  vyjadriť vzhľadom na to, že sa veľmi nenavštevovali; z jej výpovede totiž  vyplynulo,
že  boli u nich v pôvodnom, aj v novopostavenom, dome 3-4x. Rovnako svedkyňa Y. R., ktorá sa
s nimi stretla párkrát ( nie často), sa nemohla k ich vzájomným vzťahom objektívne vyjadriť. Žiadne
relevantné skutočnosti napokon nevyplynuli ani z výpovede navrhovateľa v 1.rade. Pokiaľ navrhovatelia
namietali, že výpovede svedkov sa týkali vzťahu odporkyne k ich otcovi, ktorý nebol v procesnom
postavení účastníka konania, odvolací súd poznamenáva, že samotní  navrhovatelia tvrdili, že správanie
odporkyne práve voči ich otcovi ( v tom čase jej manželovi),  zakladá hrubé porušenie dobrých mravov,
a preto bolo v konaní potrebné primárne zisťovať  vzťah odporkyne k ich otcovi, a vzťah navrhovateľov



k odporkyni  nebol v tomto konaní smerodajný, keďže tento mal byť   len  okrajovo dotknutý ( narušený)
práve vzťahom odporkyne k ich otcovi a navrhovatelia neuvádzali počas konania žiadne také významné
skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že by sa odporkyňa mala správať práve voči ním ( ako darcom)
spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy.
Pokiaľ navrhovatelia poukazovali na majetkové záujmy odporkyne, odvolací súd dodáva, že z priebehu
rozvodového konania vyplynulo, že dôvodom narušenia vzájomných vzťahov boli aj konflikty týkajúce
sa financií, ale taká skutočnosť, že si odporkyňa riešila svoje majetkové záujmy na úkor navrhovateľov
či ich otca, nebola v tomto, a ani v rozvodovom, konaní, ničím podložená. Majetkové machinácie zo
strany odporkyne nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že odporkyňa   po troch rokoch zobrala späť
návrh na vyporiadanie BSM. Navrhovatelia v konaní netvrdili a ani ničím nepodložili, že by dôvodom ich
požiadavky na vrátenie daru  malo byť správanie odporkyne spočívajúce v nevpustení ich na darované
nehnuteľnosti či  do postaveného domu.
Trestné oznámenia podané zo strany odporkyne na otca navrhovateľov boli  len prejavom zvýšenej
intenzity narušenia ich vzájomných  vzťahov v súvislosti s rozvodom manželstva a vysporiadaním  ich
spoločného majetku, a z toho vyplývajúcej narušenej vzájomnej komunikácie. Hoci boli tieto podnety
ako nedôvodné odmietnuté, nemožno vyhodnotiť reakciu odporkyne v podobe trestných podaní, tak, že
by bola  v zjavne hrubom nepomere so správaním sa  jej bývalého manžela a rovnako  nemožno vyvodiť
záver, že by boli svojvoľné v tom smere,  že by  svedčali jej úmyslu  privodiť bývalému manželovi   trestné
stíhanie v snahe dosiahnuť  výhodnejšiu pozíciu v rozvodovom konaní či  pri majetkovom vysporiadaní.
Tvrdenia navrhovateľov o verbálnych útokoch odporkyne na bývalého manžela v snahe poškodiť jeho
dobré meno neboli v konaní ničím podložené.
Za dôkaznej situácie, keď navrhovatelia neuniesli nielen bremeno  tvrdenia, ale ani dôkazné bremeno,
nemali ani výpovede svedkov L. C., C. G. Č. Y. V.,     žiadnu dôkaznú hodnotu, a preto navrhovatelia
nedôvodne vytýkajú súdu

prvého stupňa, že tieto neobjektívne vyhodnotil, keď sa k nim nekriticky priklonil. Návrh navrhovateľov
bol správne zamietnutý pre nedostatok nimi produkovaných dôkazov spôsobilých hodnoverne preukázať
existenciu zákonných dôvodov pre vrátenie daru. Až v prípade, že by na základe navrhovateľmi
produkovaných dôkazov bolo preukázané relevantné správanie odporkyne, bolo by možné ich dôkaznú
silu posúdiť v kontexte dôkazov produkovaných odporkyňou, v tom smere, či tieto jej dôkazy sú spôsobilé
vyvrátiť či oslabiť  ich výpovednú hodnotu.
Na navrhovateľmi predložené dôkazy v odvolacom konaní nemohol  odvolací súd prihliadnuť vzhľadom
na to,  že v tejto súvislosti nebol nimi v odvolacom konaní  odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2, písm. e/
O.s.p.)  uplatnený  včas - do uplynutia lehoty na odvolanie  ( § 205 ods.3  O.s.p.).
K námietke navrhovateľov, že bolo porušené ich právo na spravodlivý súdny proces, odvolací súd
poukazuje na to, že do obsahu základného práva účastníka konania podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a
práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských  slobôd,
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa  § 205 ods. 2, písm.f/ O.s.p. je potrebné uviesť, že súd prvého
stupňa správne aplikoval na zistený skutkový stav ust. § 630 Obč.zák, toto správne interpretoval v súlade
s konštantnou  súdnou judikatúrou,  a zo správnych skutkových záverov tak vyvodil aj správne právne
závery. Navrhovatelia  v tomto smere nenamietali, že by  súd prvého stupňa  nepoužil správny právny
predpis, alebo že by  nesprávne interpretoval jeho príslušné ustanovenia,  alebo že by zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Na ďalšiu  odvolaciu  argumentáciu navrhovateľov, nespôsobilú ovplyvniť  rozhodnutie vo veci samej,
nepovažoval  odvolací súd za potrebné osobitne reagovať.
So zreteľom na vyššie uvedené závery neuznal  odvolací súd  opodstatnenosť dôvodov, na ktoré
poukazovali navrhovatelia  vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvého stupňa návrh navrhovateľov
ako nedôvodný  zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd  napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa, plne sa stotožňujúc so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci, potvrdil
( § 219 ods. 1 O.s.p.), vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o
náhrade trov konania.
V odvolacom konaní vznikol úspešnej odporkyni,  ktorá podal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť
jej trovy odvolacieho konania podľa  § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p., nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1   O.s.p.. Nakoľko odporkyňa  v súlade s § 151 ods. 1 vety
druhej O.s.p. nevyčíslila v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku trovy odvolacieho
konania, pričom zo spisu iné, ako trovy právneho zastúpenia, nevyplývajú, postupoval odvolací súd



podľa   § 151 ods. 2 O.s.p. a zmenil v písomnom vyhotovení výrok vyhláseného rozsudku v časti priznania
náhrady trov odvolacieho konania odporkyni tak, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/247/2008", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}], "citovane_v": []}