Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/506/2014 z 3. 8. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. augusta 2015, sp. zn. 14Co/506/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1212225078.1
Krajský súd Bratislava | 14Co/506/2014 | ECLI:SK:KSBA:2015:1212225078.1 | 2015-08-03 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 2 ods. 1 písm. a) OSP, § 2 ods. 4 OSP, § 5 ods. 1 písm. a) OSP, § 6 ods. 2 OSP, § 17 ods. 2 OSP, § 18ca OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/39823fc0-9dee-44e1-9793-1c7a6c3ec13b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1212225078.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/506/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225078
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225078.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a
členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Edity Szabovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v
Bratislave zo dňa 15.4.2014, č. k. 19C/198/2012-137 a proti uzneseniu zo dňa 28.5.2014, č. k.
19C/198/2012-173, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 15.4.2014,
č. k. 19C/198/2012-137  p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

II. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 28.5.2014,
č. k. 19C/198/2012-173  p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

K výroku I.:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania; návrh,
ktorým sa domáhal vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že žalovaný je
zodpovedný za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom, pretože Okresný súd
Bratislava II nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníčkou (povinnou)
G. G. (súdny exekútor pridelil po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie registráciou exekučnej veci
číslo EX 6746/2009) v zákonom stanovenej lehote; ako aj návrh na vydanie rozsudku, ktorým by súd
zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 125,- eur z titulu majetkovej škody a 495,- eur z
titulu nemajetkovej ujmy. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa vec prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v
neprítomnosti žalobcu a žalovaného, ktorí sa na pojednávanie dňa 15.4.2014 nedostavili, hoci boli
riadne predvolaní. Súd poukázal na to, že právny zástupca žalobcu podaním doručeným súdu dňa
10.4.2014 podal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu, spolu s návrhom na prerušenie konania. Žalovaný svoju neúčasť na
pojednávaní ospravedlnil podaním doručeným súdu dňa 11.4.2014 a žiadal, aby súd rozhodol v jeho
neprítomnosti.



Súd dospel k záveru, že na prerušenie konania v zmysle návrhu žalobcu nebol dôvod. Žalobca
žiadal konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd. Súd poukázal na to, že o námietke žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté Krajským
súdom v Bratislave ako súdom nadriadeným postupom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. uznesením zo dňa
19.10.2012 č. k. 14NcC/62/2012-22. Z úradnej činnosti mal tiež súd za preukázané, že uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.6.2013, č.k. IV. ÚS 388/2013-11, ústavný súd sťažnosť
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2012, sp. zn. 14NcC/62/2012 odmietol
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky. Súd preto návrh žalobcu na prerušenie
konania ako nedôvodný zamietol.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že na základe žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zo dňa 28.8.2009, doručenej súdu dňa 16.9.2009, pre exekučný titul - rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu, č. SR 04361/09 vydaného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. dňa 3.6.2009
v prospech oprávneného (žalobcu) proti povinnému G. G., D.. X.XX.XXXX, vydal tamojší súd poverenie
č. XXXX XXXXXX* zo dňa 9.11.2009, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. F. G., R. XX, N.
vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 334,60 eur s príslušenstvom.
Uznesením zo dňa 9.11.2009, č. k. 39Er/1083/2009-10, súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. F. G.
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania zamietol, nakoľko úroky z
omeškania priznané rozhodcovským rozsudkom sa priečia dobrým mravom a sú v rozpore s platným
právom.

Súd následne svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods.
1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, ako i ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (ďalej aj ako „Exekučný poriadok - EP“), pričom dospel k záveru, že návrh žalobcu
nie je dôvodný, pretože nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Preto návrh žalobcu ako nedôvodný v celom
rozsahu zamietol.

Súd poukázal na to, že žalobca sa domáhal náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú
existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej ujmy, resp. nemajetkovej ujmy, a
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Splnenie prvého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu mal súd za preukázaný, keď došlo k
nesprávnemu úradnému postupu súdu, ktorý do 15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
avšak to iba za predpokladu, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak,
že aj v prípade, že súd zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, má aj tak vydať poverenie
v časti, ktorá neodporuje zákonu v 15 dňovej lehote.

Podľa súdu prvého stupňa však žalobca nepreukázal splnenie druhého predpokladu zodpovednosti štátu
za škodu, a to existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Čo sa týka náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s činnosťou žalobcu vykonávanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, mal súd za to, že aj v
prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk,
ktorých vznik je žalobca povinný preukázať. Žalobca však nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý
by preukazoval vznik majetkovej škody, ani jej prípadnú výšku. Škodu vyčíslil paušálne za pracovné
výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie
sú podľa súdu skutočnou škodou. K argumentu žalobcu, že z dôvodu ochrany osobných údajov,



obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné
doklady, preukazujúce škodu spočívajúcu v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových
výdavkoch a nákladoch spojených so stratou času zamestnanca, súd uviedol, že žalobca mal od začatia
konania dosť času a príležitostí na predloženie predmetných dôkazov, aj inou ako korešpondenčnou
cestou. Pretože žalobca na preukázanie vzniku, ani výšky škody nepredložil v konaní žiaden dôkaz,
okrem svojho tvrdenia, čím neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik a výšku škody, súd jeho
návrh v časti o náhradu škody zamietol.

Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, aj tu mal žalobca povinnosť preukázania
nemajetkovej ujmy, ale vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal. Tvrdil, že nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia ale žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím
nepreukázal. Pokiaľ žalobca tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti
a u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť
spoločnosti, mal súd za to, že žalobca nevyužil svoju zákonnú možnosť podať sťažnosť na prípadné
prieťahy. Súd zdôraznil, že z obsahu exekučného spisu je zrejmé, že rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul zaväzoval povinnú G.D. G. na plnenie, ktoré v časti úrokov z omeškania odporovalo
dobrým mravom. Z tohto dôvodu bola na strane súdu pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie potrebná dôkladnejšia analýza skutkového stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty
na vydanie poverenia. Súd preto dospel k záveru, že s poukazom na uvedené by bolo neprimerané a
neúčelné, aby bola žalobcovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve použil zmluvnú podmienku upravujúcu úroky
z omeškania vo výške, ktorá odporovala dobrým mravom, priznaná nemajetková ujma v peniazoch.
Zdôraznil tiež, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie za 54 dní, čo je v porovnaní s dobou trvania
exekučného konania, ktoré trvá od roku 2009, a do dnešného dňa nebolo ukončené, krátky časový
interval. Súd mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty o 39 dní, preto na strane žalobcu nemohlo
spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti, že
žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody, ani nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné, že
by za 39 dní došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval žalobca v návrhu. Podľa súdu nie je prípustné,
aby žalobca prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného na súd.
Pokiaľ žalobca poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí  byť uzrozumený
s tým, že existuje riziko insolvencie povinného, a že exekučné  konanie môže trvať pomerne dlho, čo so
sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž.

Podľa súdu žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu,
keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou. Ak by aj žalobca vznik majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy preukázal, žalobca nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Žalobca
totiž nepreukázal, že by v prípade dodržania zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu pohľadávky a skoršiemu skončeniu exekučného
konania.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Namietol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností  a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu. Namietol, že súd
prejednal vec v neprítomnosti žalobcu (nesprávne v odvolaní uviedol žalovaného) a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na
pojednávanie nedostavil. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Uviedol dôležité
dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa §
101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Poukázal aj na ust. § 15 O.s.p. a uviedol,
že žalobca uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na



pojednávanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a
objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Takéto rozhodovanie je
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd
sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť
k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Žalobca sa nemal ani možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje
rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Namietol tiež, že v
danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ďalej žalobca namietol, že súd prvého
stupňa ignoroval ust. § 153b O.s.p., lebo ak sa žalovaný písomne nevyjadril k žalobe, mal súd rozhodnúť
o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Súd ignoroval aj tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné
výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník
(povinný), nakoľko v prípade, že by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady
na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie.
Mal za to, že právnym titulom v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten
dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na to, že v konaní pred súdom mienil predložiť množstvo
dôkazov, ktoré vznikli po podaní žaloby. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Bol názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vnútorne rozporné,
keď súd prvého stupňa napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy, pričom rozhodnutie založené na skutkovej
a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo neobstojí ani jedna odvolacia
námietka žalobcu. Odvolací súd svoj rozsudok verejne vyhlásil dňa 4.8.2015.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu,
vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny
záver o nedôvodnosti uplatneného nároku, pretože žalobca nepreukázal splnenie všetkých zákonných
predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich
správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Ako vyplýva zo spisu, súd prvého stupňa stanovil vo veci termín pojednávania na deň 15.4.2014 o 12,15
hod.. Predvolanie na toto pojednávanie bolo žalobcovi doručené dňa 31.3.2014, a právnemu zástupcovi
žalobcu dňa 28.3.2014. Žalobca, ani jeho právny zástupca, sa však na pojednávanie nedostavili. E-
mailovým podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 11.4.2014 (č. l. 114 spisu), navrhol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu pojednávanie zrušiť a konanie prerušiť. Dôvodom tohto
návrhu žalobcu bolo podanie sťažnosti na Ústavný súd SR v predmetnej veci. Sťažnosťou (č.l. 118)
napadol rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14NcC/62/2012 a domáhal sa vydania nálezu,
že týmto rozhodnutím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces a na
zákonného sudcu. Súčasne sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 500,- eur, ako
aj zrušenia rozhodnutia zo dňa 19.10.2012, sp. zn. 14NcC/62/2012 a vrátenia veci krajskému súdu
na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne odôvodnil, prečo dospel k



záveru, že neboli splnené podmienky na prerušenie konania. Vyporiadal sa tak s návrhom žalobcu na
prerušenie konania v súvislosti s konaním na Ústavnom súde SR o jeho sťažnosti, a tento zamietol,
pretože o ústavnej sťažnosti už bolo rozhodnuté uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 20.6.2013, č.k.
IV. ÚS 388/2013-11 (č.l. 128) tak, že táto ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu SR na jej prerokovanie. Súd prvého stupňa preto zjavne nemal dôvod na to, aby bolo
nariadené pojednávanie zrušené a konanie vo veci prerušené. Správne preto rozhodol o zamietnutí
návrhu žalobcu na prerušenie konania. S jeho rozhodnutím sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací
súd a konštatuje, návrh žalobcu zo dňa 10.4.2014 na prerušenie konania nemal akýkoľvek vecný a
právny základ, pretože ho žalobca podal v čase, keď o jeho ústavnej sťažnosti týkajúcej sa tejto veci
už Ústavný súd SR rozhodol. V čase rozhodovania súdu prvého stupňa teda na Ústavnom súde SR už
žiadne konanie o ústavnej sťažnosti žalobcu týkajúcej sa tejto veci ani neprebiehalo. Preto dôvod, pre
ktorý žalobca požiadal o zrušenie pojednávania „až do konečného ústavne konformného rozhodnutia o
otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu“, nemožno považovať za dôležitý v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p.. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 15.4.2014 pojednával a rozhodol
v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.) a v neprítomnosti riadne ospravedlneného
žalovaného.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. K argumentácii žalobcu preto odvolací súd v prvom rade uvádza, že ako nadriadený súd
uznesením zo dňa 19.10.2012, č.k. 14NcC/62/2012-22, právoplatným dňa 8.11.2012, rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Bratislava II - JUDr. G. T.Á. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre
ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska,
nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Neobstojí
preto námietka žalobcu v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom, že by súd nepoučil žalobcu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a
neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na
základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Neobstoja ani námietky žalobcu, že súd prvého stupňa porušil právo žalobcu na
kontradiktórny súdny proces, a že rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní. Uvedená námietka žalobcu je plne nedôvodná. Žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi) súd
doručil písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe spolu s predvolaním na nariadené pojednávanie (č.l.
113). Spolu s predvolaním na pojednávanie bolo žalobcovi doručené aj tlačivo „Poučenie pre účastníka
súdneho konania o procesných právach“, v ktorom bol riadne poučený aj v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p..
Mal tak dostatočný časový priestor na prípravu pojednávania, ako aj možnosť oboznámiť sa so všetkými
listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, spolu s exekučným spisom sp. zn. 39Er/1083/2009,
prípadne navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. Z uvedených dátumov je tiež zrejmé, že žalobca mal
dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením žalovaného k jeho žalobe, a možnosť vyjadriť
sa k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Ostal
však nečinný. O realizáciu svojich procesných práv v rámci súdneho pojednávania sa obral sám svojím
postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní.

Ako už bolo konštatované vyššie, súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na pojednávaní v
neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov konania, po tom, čo vyjadrenie žalovaného k žalobe
riadne doručil žalobcovi. Neobstoja preto námietky žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania; že mal súd vydať rozsudok pre zmeškanie; ani že súd žalobcu nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Tieto námietky
vôbec nezodpovedajú skutočnostiam vyplývajúcim zo spisu.

Žalobca napadol v odvolaní aj skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, ktoré



boli hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu, a namieta aj údajnú nepreskúmateľnosť rozsudku.
Ani tieto námietky neobstoja. Súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o hmotnoprávnu argumentáciu,
ktorú jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odvolací súd preto nepovažuje v tomto smere za zmysluplné
opakovať jednoznačné, zrozumiteľné a argumentačne správne dôvody zamietnutia žaloby, s ktorými sa
v celom rozsahu stotožňuje.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý  rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu v konaní úspešnému žalovanému nepriznal, pretože nepodal návrh na jej priznanie (§
151 ods. 1 O.s.p.), a ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

K výroku II.:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podané odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 15.4.2014, č. k.
19C/198/2012-137 v sume 20,- eur podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.,
do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Navrhol, aby odvolací súd  napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, a preto je nepreskúmateľné. Namietol tiež,
že mu bola uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku
nevznikla. Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok
vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej,
ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobca
podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Preto
má za to, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde
ju nemal. V tejto súvislosti sa odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.3.2007, sp. zn. 4Cdo
39/2007 s tým, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne
poplatky nevyberajú. V takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Odvolával sa tiež na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. s tým,
že žaloba v prejednávanej veci bola podaná pred 1.10.2012, a teda konanie začalo pred účinnosťou
zákona č. 286/2012 Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný
do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom od poplatku vecne
oslobodené.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal aj
napadnuté uznesenie, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Nie je správny právny názor žalobcu, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobu podal na súd pred
1.10.2012, je v zmysle ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, nutné v súvislosti s podaným odvolaním
aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, dokedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedeného nesprávne vyvodzuje, že mu nevznikla poplatková povinnosť v
súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku zo dňa 15.4.2014, č. k. 19C/198/2012-137.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len ZoSP), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len



"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoSP, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 2 ods. 4 ZoSP, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) ZoSP, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania
alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 ZoSP, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na
jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok
za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 17 ods. 2 ZoSP, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto
zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca ZoSP (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012), z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20,- eur.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol
správne, keď uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aj keď
konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (čo je predmetom konania v prejednávanej
veci) bolo do 30.9.2012 od poplatku vecne oslobodené, a teda nebolo uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov. Položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP, bola do sadzobníka
vložená novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.10.2012. Touto
novelou bolo tiež zrušené ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP, ktorým bolo od poplatku oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Takéto súdne konanie teda nie je od 1.10.2012 oslobodené
od poplatkov. To znamená, že žalobca by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (§ 6 ods. 2
prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal do 30.9.2012. Pretože odvolacie
konanie sa začalo podaním odvolania proti rozsudku zo dňa 15.4.2014, č. k. 19C/198/2012-137 až
dňa 23.5.2014, t.j. za účinnosti ZoSP v znení zákona č. 286/2012 Z.z., žalobcovi ako odvolateľovi
(navrhovateľovi poplatkového úkonu - odvolania) vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za podané odvolanie vo výške 20,- eur.
Ani námietku žalobcu, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval
odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k použitiu analógie zo strany súdu prvého stupňa vôbec nedošlo.
Zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k žiadnemu svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku, pretože ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, súdny
poplatok sa platí nielen za podanie návrhu, ale (okrem iného) aj za podanie odvolania.

Neobstojí ani námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti uznesenia. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
považuje odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za
preskúmateľné, pretože z neho jednoznačne vyplýva, že ním bol žalobcovi vyrubený súdny poplatok
za odvolanie proti rozsudku zo dňa 15.4.2014, č. k. 19C/198/2012-137, vyplýva z neho výška súdneho
poplatku, aj položka Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej bol vyrubený. Že tieto skutočnosti boli
žalobcovi zrejmé, vyplýva aj priamo z obsahu jeho odvolania.

Pretože súd prvého stupňa napadnutým uznesením, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis, tento správne vyložil, správne



označil aj položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok za odvolanie vyrubil, a
súdny poplatok vyrubil odvolateľovi aj v správnej výške, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.