Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/143/2015 z 26. 5. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2015, sp. zn. 7Co/143/2015, ECLI:SK:KSBA:2015:1213217342.3 Krajský súd Bratislava | 7Co/143/2015 | ECLI:SK:KSBA:2015:1213217342.3 | 2015-05-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Darovacia zmluva Citované ustanovenia: § 42 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/951d0f05-9d03-4b77-939c-7b7124e07f50 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1213217342.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/143/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213217342
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1213217342.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: DINO Slovakia,
spol. s.r.o., IČO: 36 216 291, Poľana 776/19, Humenné, zast. JUDr. Radovanom Bilým, advokátom
so sídlom Kukorelliho 52, Humenné, proti odporkyni: A. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. č. XX, R.,
zast. alter ego advocatus bpm s.r.o., IČO: 47 243 571, Vazovova 9/B, Bratislava, o určenie neúčinnosti
právneho úkonu, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24.
septembra 2014, č. k. 15C 137/2013-121, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 72,93 Eur, na
účet právneho zástupcu navrhovateľa, JUDr. Radovana Bíleho, advokáta, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že darovacia zmluva uzavretá medzi A. O., nar.
XX.XX.XXXX a Q. O., rod. L., nar. XX.XX.XXXX ako darcami a odporkyňou ako obdarovanou, s
povoleným vkladom Správou katastra pre hl. m. SR Bratislavu pod č. H. XXXXX/XX zo dňa 25.09.2012,
ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva v podiele 1/1 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v
k.ú. Podunajské Biskupice, zapísaným na M. Č.. XXXX

- pozemok registra C KN parc. č. XXXX, záhrady o výmere 487 m2,

- pozemok registra C KN parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 131 m2,

- stavba rodinného domu so súp. č. XXXX na pozemku registra C KN s parc. č. XXXX, je voči
navrhovateľovi právne neúčinná. Odporkyni súčasne uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu
iných trov konania v sume 99,50 Eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.532,09 Eur, na účet
advokáta JUDr. Radovana Bilého, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo
dňa 04. júna 2010, č. k. 21C/142/2007-67, právoplatným v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 01. 08. 2012, č. k. 2Co/233/2010-80, dňa 17. 08. 2012 a vykonateľným dňa 04.
09. 2012 bola Zita Orlická (matka odporkyne), zaviazaná povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi sumu
15.601,14 Eur, zmluvnú pokutu 0,5 % zo sumy 15.601,14 Eur za každý deň od 14. 12. 2005 do zaplatenia
a nahradiť trovy konania v sume 936,07 Eur. Na vymoženie uvedenej pohľadávky, navrhovateľ ako
oprávnený v exekučnom konaní, podal dňa 11. 03. 2013 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej



Q. O., súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Dulinovi, u ktorého je exekučné konanie vedené pod sp.
zn. Ex 2903/2013. V správe o stave konania zo dňa 30. 05. 2013 súdny exekútor oznámil právnemu
zástupcovi oprávneného, že povinná nevlastní motorové vozidlo ani nehnuteľnosť, má nepravidelný
príjem a v uvedenej dobe sa vymáhaná pohľadávka javí ako nevymožiteľná. Odporkyňa pritom dňa 22.
08. 2012 uzatvorila so svojim otcom A. O. a matkou Q. O. ako darcami zmluvu, predmetom ktorej boli
nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve darcov v podiele 1/1, a to parc. č. XXXX, záhrady o
výmere 487 m2, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 131 m2, rodinný dom so súp. č.
XXXX postavený na parcele č. XXXX, všetky zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. Podunajské Biskupice,
obec Bratislava, m. č. Podunajské Biskupice, okres Bratislava II. Vklad vlastníckeho práva v prospech
odporkyne bol Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu povolený dňa 25. 09. 2012, pod č.
H. XXXXX/XX. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16. 04. 2013, č. k. 28P/31/2013-43,
právoplatným a vykonateľným dňa 16. 05. 2013, bolo na návrh navrhovateľky, Q. O., podaný na súd
dňa 19. 02. 2013 proti odporcovi A. O., ich manželstvo rozvedené a súdom bola schválená rodičovská
dohoda o zverení mal. A. O., U.. XX. XX. XXXX na čas po rozvode do striedavej osobnej starostlivosti
obidvoch rodičov s tým, že maloletý bude mať trvalé bydlisko na adrese O. XXXX/XX, R.. Odporkyňa
v konaní tvrdila, že nemala vedomosť o tom, že jej mama je dlžníkom, nakoľko jej rodičia ako dôvod
darovania domu uviedli ich rozvod. V čase darovania rodinného domu, otec platil energie za dom a
mama zabezpečovala veci potrebné na chod domácnosti. Odporkyňa sama sa o finančnú situáciu inak
nezaujímala, nakoľko nemala na to dôvod, keď od svojich 15 rokov pracuje v divadle a snaží sa finančne
sa o seba postarať sama. O finančných problémoch matky v súvislosti so spoluprácou na vyhotovení
týchto dekorácií sa odporkyňa dozvedela až po doručení žaloby v predmetnej veci. Súd prvého stupňa v
rámci dokazovania vypočul aj svedkyňu Q. O. (matku odporkyne), a to aj napriek jej zaujatosti vzhľadom
na jej pomer k veci a k odporkyni, keď aj sama vypovedala, že má záujem na úspechu odporkyne v
konaní. Vierohodne však súd posúdil jej výpoveď, keď uviedla, že v čase darovania nehnuteľnosti vedela
o rozhodnutí súdu, podľa ktorého mala navrhovateľovi zaplatiť pohľadávku okolo 15.000 Eur, ako aj
to, že odporkyňa mala od rodičov informáciu o ich úmysle sa rozviesť a darovať jej rodinný dom, čo
odporkyňa zobrala na vedomie s tým, že o majetkových veciach ako takých spolu nedebatovali a téme
finančných problémov, ktoré svedkyňa s manželom mali, sa pred deťmi snažili vyhýbať. Svedok A. O.
(brat odporkyne) mal v rozhodnej dobe vedomosť len o tom, že rodičia chcú prepísať rodinný dom na
jeho sestru z dôvodu, aby sa po rozvode vyhli majetkovému vyporiadaniu. Z takto zisteného skutkového
stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že odporkyňa v konaní netvrdila a ani súdu nepreukázala, že ani
pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníčky ukrátiť veriteľa, ktorý je v prípade
osoby blízkej dlžníkovi podľa § 42a ods. 2 O.z. predpokladaný. Poukázal pritom na judikatúru súdov
(rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo 864/2000 z 31. 10. 2000 alebo Krajského súdu Banská Bystrica sp.
zn. 12Co 145/2007), v zmysle ktorej vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi
blízka vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka
takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho
úkonu objektívne existovať musel, z výsledkov ktorej by poznala (t. j., aby sa o ňom dozvedela). Ust.
§ 42a Obč. zák. od osoby dlžníkovi blízkej požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo
pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, presvedčila týmto spôsobom, že právny úkon
neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby neprijímala týmito právnymi úkonmi plnenia na
ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ
môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho
úkonu od dlžníka nadobudla. V prejednávanej veci však odporkyňa ako osoba blízka dlžníčke ničím
nepreukázala, či a akú aktivitu vyvinula v dobe uzavretia odporovaného právneho úkonu, aby úmysel
dlžníčky ukrátiť týmto úkonom veriteľa poznala, resp. mohla poznať, a že táto činnosť predstavovala s
ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť. Naopak súd mal z jej výpovede za jednoznačne
preukázané, že odporkyňa nevyvinula v tomto smere žiadnu aktivitu, keď informáciu rodičov o ich úmysle
rozviesť sa a darovať jej rodinný dom, aby sa vyhli zdĺhavému konaniu, čo s tým domom po rozvode
bude, zobrala iba na vedomie a rodičov sa spýtala len na to, ako by zvládla náklady, ktoré sú spojené
s prevádzkou rodinného domu. Samotné tvrdenie odporkyne ako osoby blízkej dlžníčke, že o jej dlhoch
a úmysle ukrátiť svojho veriteľa nevedela, nakoľko jej dlžníčka svoje dlhy neoznámila, nepovažoval
súd prvého stupňa za postačujúce pre ubránenie sa odporovacej žalobe. Naviac odporkyňa v konaní
potrebné okolnosti, či vynaložila náležitú starostlivosť, aby mohla poznať úmysel dlžníčky ukrátiť veriteľa
uzavretím darovacej zmluvy na nehnuteľnosť, ani netvrdila.



O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1, 8 O.s.p. a v konaní
plne úspešnému navrhovateľovi priznal proti neúspešnej odporkyni náhradu iných trov konania v sume
99,50 Eur za zaplatený súdny poplatok za návrh a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.532,09
Eur, za 4 úkony právnej služby, z toho 2x á 60,07 Eur a 2x á 61,87 Eur, režijný paušál: 2x á 7,81 Eur +
2x á 8,04 Eur a náhradu cestovných výdavkov v sume 559,71 Eur (T.- R. a späť, cca 980 km dňa 30. 04.
2014 a dňa 24. 09. 2014: a náhradu za stratu času v sume 696,80 Eur (za cestu na pojednávanie dňa
30. 04. 2014 a dňa 24. 09. 2014). Z uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia súd navrhovateľovi
nepriznal náhradu trov konania v sume 40 Eur, ako hotové výdavky právneho zástupcu navrhovateľa za
ubytovanie v hoteli X., L. - L.L. H. R., na pojednávaní dňa 24. 09. 2014, ktoré nepovažoval za účelne
a hospodárne vynaložené (§ 142 ods. 1 O.s.p.).

Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie, pre nesprávne právne
posúdenie veci, neúplné zistenie skutkového stavu, nevykonanie dôkazov navrhnutých pre zistenie
rozhodujúcich skutočností a pre nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým z vykonaných dôkazov dospel
súd prvého stupňa, navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že súd návrh
navrhovateľa zamietne, alternatívne ho zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úvodom
prvostupňovému súdu vytkla porušenie procesných pravidiel uvedených v ust. § 118 ods. 4 O.s.p.,
keď súd na pojednávaní dňa 30. 04. 2014 po vypočutí navrhovateľa a odporkyne prijal uznesenie,
v ktorom právnych zástupcov účastníkov podľa § 118 ods. 4 O.s.p. vyzval na prednes záverečných
návrhov a následne po záverečných návrhoch uznesením rozhodol o odročení pojednávania na 04.
06. 2014. V ďalšom poukázala na skutočnosť, že vo vyjadrení k žalobe zo dňa 29. 03. 2014 navrhla
vypočuť ako svedkov svoju matku, Q. O., a svojho otca, A. O., za účelom preukázania svojich tvrdení,
že odporkyňa adekvátne zisťovala s náležitou starostlivosťou, za akým účelom chcú rodičia previesť
nehnuteľnosť na ňu. Súd prvého stupňa však na pojednávaní dňa 30. 04. 2014 uznesením rozhodol
tak, že uvedené dôkazy navrhnuté odporkyňou nevykoná, avšak na pojednávanie dňa 24. 09. 2014 už
za účelom výsluchu predvolal matku odporkyne, Q. O., a jej brata, A. O., čím porušil svoje skoršie
rozhodnutie. Podľa odporkyne bol jej brat predvolaný ako svedok bez akéhokoľvek dôvodu, a bez toho,
aby to ona sama navrhla, čím porušil aj ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keď sa nejednalo o výnimočnú situáciu, v
ktorej by bol súd prvého stupňa nútený vypočuť brata odporkyne, a to najmä s poukazom na skutočnosť,
že k ňou navrhovanému vypočutiu jej otca nedošlo, čím boli porušené aj práva odporkyne na spravodlivé
súdne konanie a jej možnosť vecne preukázať náležitú starostlivosť v zmysle ust. § 42a O.z. Odporkyňa
prezentovala názor, že v dôsledku postupu súdu prvého stupňa nebol dostatočne zistený skutkový stav
veci, pričom zo samotného rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdo 864/2000 z 31. 10. 2000 vyplýva, že súd je
práve v spojitosti s odporovateľnými právnymi úkonmi povinný čo najpodrobnejšie zisťovať skutkový stav
veci. Záverom odporkyňa uviedla, že v konaní preukázala, že dostatočne a s náležitou starostlivosťou
skúmala úmysel svojich rodičov previesť na ňu predmetnú nehnuteľnosť.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť a navrhovateľovi priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 72,93 Eur. V
časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych zistení, ku ktorým dospel
súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov, označil odvolanie za neodôvodnené, nakoľko
odporkyňa tieto odvolacie dôvody bližšie nešpecifikovala. K nedostatočnému zisteniu skutkového stavu
uviedol, že navrhovateľ už listinnými dôkazmi ktoré predložil, preukázal splnenie všetkých podmienok
pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, v súlade s ust. § 42a a nasl. Obč. zák. Odporkyňa na
vyvrátenie navrhovateľom preukázaných skutočností či skutočností prezumovaných zákonom nenavrhla
žiaden dôkaz a súd prvého stupňa nebol povinný ex offo hľadať a vykonávať dôkazy na obranu
odporkyne, ktorá dôkazné bremeno znáša sama. K namietanému nevykonaniu výsluchu svedkom, A.
O., navrhovateľ uviedol, že odporkyňa tento dôkaz navrhovala za účelom preukázania tvrdenia, že
adekvátne zisťovala, za akým účelom chcú jej rodičia nehnuteľnosť previesť na ňu. Preukazovanie účelu
prevodu nehnuteľností však podľa navrhovateľa nemá žiaden právny význam pre posúdenie úspešnosti
odporovacej žaloby, nakoľko úmysel dlžníka zmariť uspokojenie veriteľa prevodom majetku je daný
priamo zo zákona a tento sa podľa § 42a ods. 2 Obč. zák. ani nedokazuje. Aj z uvedeného dôvodu súd
prvého stupňa po námietkach navrhovateľa, odporkyňou navrhovaný dôkaz nevykonal, a nevykonanie
tohto dôkazu nemá žiaden vplyv na úplné zistenie skutkového stavu. K porušeniu práv odporkyne
nedošlo ani v dôsledku predvolania jej matky a brata ako svedkov, na pojednávanie dňa 24. 09. 2014,
napriek tomu, že dňa 30. 04. 2014 tento dôkaz odmietol vykonať, nakoľko súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a aj sám z vlastnej iniciatívy môže vykonať dôkaz na zistenie



skutkového stavu. Práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces neboli žiadnym spôsobom
porušené ani tým, že po prednese záverečných návrhov bolo pojednávanie konané dňa 30. 04. 2014
odročené, nakoľko súd prvého stupňa na ďalšom pojednávaní účastníkov konania opätovne a v súlade
s § 118 ods. 4 O.s.p. vyzval na prednes záverečných rečí a až následne meritórne rozhodol.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 os. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je v celom
rozsahu nedôvodné.

K zákonným predpokladom pre úspešné odporovanie právnemu úkonu, ako účinnému prostriedku pre
občianskoprávnu ochranu veriteľa pred účelovým konaním dlžníka zameraným na jeho ukrátenie, patrí
v zmysle ust. § 42a Obč. zák. splnenie nasledovných kumulatívnych hmotnoprávnych podmienok:

1.) existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi,

2.) právny úkon dlžníka ukracujúci uspokojenie tejto pohľadávky veriteľa, za predpokladu jeho platnosti,

3.) trojročná prekluzívna lehota, v ktorej došlo zo strany dlžníka k napádanému právnemu úkonu,

4.) úmysel ukrátiť veriteľa (cum animo fraudandi), ak tento musel byť druhej strane známy, ktorý sa však
nevyžaduje pri právnom úkone, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných
troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v ich
prospech, s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel krátiť veriteľa ani pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vyhovel odporovacej žalobe
navrhovateľa a vyslovil, že darovacia zmluva uzatvorená dňa 22. 08. 2012 medzi A. O.
K. Q. O. (darcami) a odporkyňou ako obdarovanou, predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľností v
kat. úz. Podunajské Biskupice, zapísaných na LV č. XXXX, je voči navrhovateľovi ako veriteľovi Q. O.,
právne neúčinná. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením plne
stotožňuje, nakoľko má zhodne za to, že navrhovateľ v konaní preukázal existenciu svojej vymáhateľnej
pohľadávky a ukracujúci úkon dlžníka, urobený v posledných troch rokoch pred podaním odporovacej
žaloby, zatiaľ čo odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď sa jej v konaní presvedčivo nepodarilo
vyvrátiť prezumovanú vedomosť o úmysle dlžníčky ukrátiť svojho veriteľa. Navrhovateľ nepochybne
disponuje a v čase odporovateľného právneho úkonu disponoval vymáhateľnou pohľadávkou vo výške
15.601,14 Eur s príslušenstvom voči dlžníčke Q. O., ktorá mu bola priznaná rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 04. 06. 2010, č.k. 21C/42/2007-67 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 01. 08. 2012, č. k. 2Co/233/2010-80, a ktorá sa v exekučnom konaní vedenom súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Dulinom pod sp. zn. Ex 2903/2013 pre nemajetnosť dlžníčky (povinnej)
javí ako nevymožiteľná. Dlžníčka, aj napriek vedomosti o nesplatenom dlhu, dňa 22. 08. 2012 spolu s
manželom darovala nehnuteľný majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve, rodinný dom v katastrálnom
území Podunajské Biskupice a k nemu prináležiace záhrady odporkyni, čím nepochybne vzhľadom
k bezodplatnosti právneho úkonu došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky navrhovateľa. Vzhľadom
k tomu, že darovacia zmluva, vyhlásenia neúčinnosti ktorej sa navrhovateľ v konaní domáhal, bola
uzatvorená medzi dlžníkom a jemu blízkymi osobami (dcérou), v zmysle ustanovenia § 116 Obč. zák.,
súd prvého stupňa správne s odkazom na ust. § 42a ods. 2 Obč. zák. konštatoval, že úmysel ukrátiť
veriteľa a vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa ex lege prezumuje (predpokladá), čo však neplatí
ak osoba blízka dlžníkovi preukáže, že vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla ani pri náležitej
starostlivosti poznať. Odporkyňu preto v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania vynaloženia
náležitej starostlivosti k poznaniu úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ktoré s ohľadom na okolnosti
prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu predpokladá takú činnosť (aktivitu), aby úmysel
dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý musel byť daný v dobe odporovaného právneho úkonu, z ich výsledku
spoznala, t. j. aby sa o ňom dozvedela (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky NS ČR zo dňa
23. 05. 2001, sp. zn. 21Cdo 1912/2000). Odporkyňa, ako uviedol súd prvého stupňa, v konaní žiadnym
spôsobom nešpecifikovala akú aktivitu vyvinula k tomu, aby sa mohla dozvedieť o nepochybnom úmysle
svojej matky vyhnúť sa plneniu pohľadávky navrhovateľa, naopak vo svojej výpovedi potvrdila, že keď jej



rodičia oznámili, že jej mienia darovať rodinný dom s priľahlým pozemkom, zobrala to na vedomie s tým,
že o ich finančnú situáciu sa žiadnym spôsobom nezaujímala. Uvedená nedbanlivosť a neobozretnosť
odporkyne pred a pri uzatváraní darovacej zmluvy priamo vylučuje tzv. náležitú starostlivosť o poznanie
úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. V súlade s účelom inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu
zákon v takýchto prípadoch poskytuje spravodlivú ochranu ukrátenému veriteľovi, a to prostredníctvom
sankcie právnej neúčinnosti právneho úkonu, ktorá umožňuje ukrátenému veriteľovi uspokojiť svoju
pohľadávku postihnutím vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym
úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej
prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Na uvedenom nič nemení ani výpoveď matky
odporkyne, ktorá potvrdila jej tvrdenie, že o finančnej situácii odporkyňu s manželom neinformovali a
ako dôvod darovania nehnuteľnosti jej uviedli údajnú snahu vyhnúť sa majetkovému vyporiadaniu tejto
nehnuteľnosti.

K odvolaciemu dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa, odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že dôkazné bremeno v predmetnom spore zaťažovalo navrhovateľa
a odporkyňu, ako účastníkov sporového konania ovládaného zásadou konktradiktórnosti, v ktorom
je vykonanie dokazovania z vlastnej iniciatívy súdu prípustné podľa § 120 ods. 1 O.s.p. len
výnimočne, pokiaľ to súd považuje za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Povinnosť navrhnúť alebo
označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení je v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p.
elementárnou povinnosťou účastníkov konania a jedná sa o povinnosť toho z účastníkov konania,
ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v občianskom súdnom konaní preukázaná. Účastníci konania tak
rozhodujú o tom, ktoré skutočnosti a dôkazy predložia na zdôvodnenie a preukázanie svojich tvrdení.
Účastníkov konania teda zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť preukázania tvrdených skutočností.
Nerešpektovanie uvedených právnych postulátov by viedlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
konania, nakoľko neunesenie dôkazného bremena účastníkom konania má za následok jeho neúspech
v spore. V danom prípade mal súd prvého stupňa priamo z výpovede odporkyne za preukázané, že
svojim omisívnym konaním zanedbala zákonom vyžadovanú náležitú starostlivosť smerujúcu k poznaniu
úmyslu dlžníka ukrátiť odporovaným úkonom veriteľa a odporkyňa v konaní ani po poučení podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. pred vyhlásením dokazovania za skončené, nenavrhla vykonať žiaden dôkaz,
ktorý by mohol zmeniť rozhodnutie súdu a v konaní vykonané dôkazy dávali prvostupňovému súdu
dostatočný podklad pre rozhodnutie. Nevykonanie dôkazu výsluchom otca odporkyne, A. O., odvolací
súd rovnako ako súd prvého stupňa vyhodnotil takýto dôkaz, ktorým sa odporkyňa snažila preukázať,
že účelom darovania malo byť vyňatie nehnuteľnosti z bezpodielového spoluvlastníctva jej rodičov, ako
nadbytočný a pre vec nepodstatný, nakoľko táto skutočnosť, ktorá vyplynula už z výpovede svedkyne
Q. O., ktorej súd prvého stupňa v tomto smere aj napriek jej vzťahu k odporkyni uveril, je pre posúdenie
náležitej starostlivosti odporkyne irelevantná. Naviac z princípu voľného hodnotenia dôkazov v spojení
so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci vyplýva, že všeobecný súd nemá povinnosť vykonať
všetky dôkazy označené účastníkom konania, ale len dôkazy, ktoré podľa jeho vlastného uváženia k
takémuto rozhodnutiu vedú (viď napr. II. ÚS 84/02, I. ÚS 98/97, I. ÚS 64/97). Súd prvého stupňa preto
neporušil žiadne procesné princípy navrhovania a vykonávania dôkazov, keď iniciatívne ako svedkov
vypočul matku a brata odporkyne, aj napriek tomu, že najprv vykonanie tohto dôkazu zamietol. Rovnako
za nesprávny a nezákonný nemožno považovať ani postup súdu prvého stupňa, ktorý po prednese
záverečných návrhov právnymi zástupcami účastníkov konania, pojednávanie konané dňa 30. 04.
2014 odročil, nakoľko uznesením ktorým súd vyhlási dokazovanie za skončené, rovnako ako uznesenie
ktorým zamietne návrh na vykonanie dôkazu, nie je konajúci súd podľa § 170 ods. 2 O.s.p. viazaný. Súd
prvého stupňa by pochybil len v prípade, ak by po doplnení dokazovania na pojednávaní konanom dňa
24. 09. 2014 účastníkom konania v súlade s § 118 ods. 4 a § 120 ods. 4 O.s.p. opätovne nedal možnosť
sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, navrhnúť doplnenie dokazovania a predniesť záverečnú reč, čo však
zo strany prvostupňového súdu dodržané bolo.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý po
dokazovaní vykonanom v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, ako vecne správny podľa § 219 os. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému navrhovateľovi priznal v súlade s § 11 ods. 1 písm. a),



§ 13a ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 72,93 Eur (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 06. 02. 2015 á 64,54 Eur, režijný paušál: 8,39 Eur).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.