{"guid": "986d6e33-824c-4295-ae82-5c5a66004ebf:4181cc3a-1161-4ff5-b83e-abfef8e15f74", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1214206917.1", "spisova_znacka": "9Co/34/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/34/2015 z 26. 2. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 26. februára 2015, sp. zn. 9Co/34/2015, ECLI:SK:KSBA:2015:1214206917.1", "identifikacne_cislo": "1214206917", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Magdaléna Želinská", "sudca_id": 60, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-magdalena-zelinska-60", "datum_vydania": "2015-02-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4181cc3a-1161-4ff5-b83e-abfef8e15f74", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1214206917.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1214206917.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1214206917.1/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/34/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214206917
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1214206917.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: S. D., J. J., R. XXX/XX, zastúpená Weis &
Partners, s. r. o., Bratislava, Ivánska cesta 30/B, proti odporcovi: CETELEM SLOVENSKO, a. s.,
Bratislava, Panenská 7, IČO: 35 787 783, zastúpená AK JUDr. Marek Czompoly, s. r. o. Bratislava,
Ventúrska 16, o návrhu na obnovu konania, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 7. 11. 2014, č. k. 50C/70/2014-67, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala
povolenia obnovy konania, vedeného na Okresnom súde Bratislava II  pod sp. zn. 31Ro/1170/2013,
o zaplatenie 313,98 € s príslušenstvom. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že vykonaným
dokazovaním zistil, že v konaní vedenom na tamojšom súde prvého stupňa pod sp. zn. 31Ro/1170/2013
podal odporca - tam v postavení navrhovateľa - návrh na vydanie platobného rozkazu voči navrhovateľke
- tam v postavení odporkyne - na zaplatenie sumy 313,98 € s príslušenstvom, titulom uzatvorenej
zmluvy o úvere. Súd prvého stupňa vydal v označenom konaní dňa  2. 4. 2013 platobný rozkaz  č. k.
31Ro/1170/2013-17, ktorý si navrhovateľka - tam v postavení odporcu - prevzala dňa  25. 4. 2013. Voči
uvedenému platobnému rozkazu nepodala v zákonnej lehote odpor a tak platobný rozkaz nadobudol
právoplatnosť dňa  11. 5. 2013. Exekučné konanie sa skončilo dňa  8. 11. 2013, keď navrhovateľka
uhradila sumu 726,28 €.

Navrhovateľka sa obnovy konania domáhala na základe ust. § 228 ods. 1 písm. a/, tiež písm. e/ O. s.
p. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že v čase vydania platobného rozkazu
sp. zn. 31Ro/1170/2013 už platil zákon č. 250/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a rovnako už v tom
čase bola do slovenského právneho poriadku inkorporovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a to zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa
menil a dopĺňal zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Prvostupňový súd mal preto v konaní sp.
zn. 31Ro/1170/2013 postupovať v zmysle § 172 ods. 9 O. s. p. a v danej veci nevydať platobný rozkaz,
nakoľko odporcom v označenom konaní bola navrhovateľka ako spotrebiteľ, ale posúdiť ustanovenia
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, či neobsahuje neprijateľné podmienky.

Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že vnútroštátna právna úprava,
upravujúca inštitút obnovy konania, bola novelou Občianskeho súdneho poriadku účinnou od  15. 10.
2008, vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z. doplnená o ďalší dôvod povolenia obnovy, a to v ust. §
228 ods. 1 o písm. e/ O. s. p., konkrétne rozpor rozhodnutia všeobecného súdu s rozhodnutím Súdneho



dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev (v súčasnosti Súdneho
dvora EÚ). Aj pre tento dôvod platia ustanovenia o začiatku behu subjektívnej ako aj objektívnej lehoty
upravenej v § 230 ods. 1 O. s. p., aj keď pre ukončenie objektívnej lehoty nie je stanovený jej koniec.
Práve neobmedzené časové obdobie neprimerane zasahuje do právnej istoty účastníkov konania, ako
aj tretích osôb, ktoré pôvodným súdnym rozhodnutím nadobudli.

Povinnosť dodržiavať právo Európskej únie vyplýva pre súdy SR predovšetkým z čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR.; v jeho zmysle sú súdy v SR viazané okrem iného aj rozhodnutiami súdov EÚ. V tejto súvislosti
súd prvého stupňa poukazoval na to, že podľa čl. 297 Zmluvy o fungovaní EÚ sa rozhodnutia Súdneho
dvora stávajú voči fyzickým osobám účinnými dvadsiatym prvým dňom po ich zverejnení v Úradnom
vestníku EÚ. Okrem toho sú zverejnené aj na internetovej stránke Súdneho dvora, čím sa stávajú
dostupnými aj pre také osoby, ktoré neboli účastníkmi konania, v ktorom boli predmetné rozhodnutia
vydané. Prvostupňový súd poukazoval na judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva záver, že súdy
členského štátu sú povinné preskúmať svoje právoplatné rozhodnutia, avšak len vzhľadom na neskôr
vydané prejudiciálne rozhodnutia Súdneho dvora, za splnenia podmienok:                  1/ vnútroštátne
právo umožňuje preskúmanie konečného rozhodnutia z dôvodu, že rozhodnutie vychádzalo s ohľadom
na neskoršie rozhodnutie Súdneho dvora z nesprávneho výkladu práva únie a bolo vyhlásené bez toho,
aby bola Súdnemu dvoru položená prejudiciálna otázka, ak dotknutá osoba podá návrh na preskúmanie
tohto rozhodnutia ihneď potom, ako sa dozvedela o rozhodnutí Súdneho dvora a ak novým rozhodnutím
nie sú dotknuté záujmy tretích strán (Rozhodnutie SD C-2/06 vo veci Kempter,  12. 2. 2008,         Zb.
S.I-411, body 38 a 39).

Prvostupňový súd ďalej v napadnutom uznesení argumentoval tým, že vychádzajúc zo zásady res
iudicata, ako zásady právnej istoty, je možné zasahovať do právoplatných a vykonateľných rozhodnutí
a tieto preskúmavať, prípadne ich aj zrušiť, ak sú nezlučiteľné s právom únie, avšak len vtedy, ak
sa vyčerpali všetky dostupné opravné prostriedky alebo ak uplynuli lehoty, ktoré sú pre ich podanie
stanovené (C-224/01,  30. 9. 2003  vo veci Kobler, Zb. S.I.-10239, bod 36  a 38).

Prvostupňový súd potom s poukazom na uvedené skúmal, či boli v danej veci splnené podmienky
na  povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p., keď dospel k záveru, že podaný
návrh na povolenie obnovy konania nebol podaný včas, a to pri použití  § 230 ods. 1 O. s. p., t. j. v
lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa o dôvode obnovy dozvedel, alebo
od toho času, keď ho mohol uplatniť. Dospel k záveru, že navrhovateľka  návrh na povolenie obnovy
konania podala až dňa  18. 3. 2014, hoci platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 11. 5. 2013,
t. j. po viac ako troch mesiacoch. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie oprel o zásadu právnej istoty
účastníkov, keď táto nemôže byť podriadená zásade legitímneho očakávania toho účastníka, ktorý návrh
na obnovu konania podal, pretože by sa tak dostala do rozporu aj so zásadou legitímneho očakávania
toho účastníka, ktorý bol v pôvodnom konaní úspešný. Zásada právoplatne rozhodnutej veci vyžaduje,
aby súd na rozhodnutia, ktoré sa stali právoplatnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov
alebo po márnom uplynutí lehôt na ich podanie nemohli byť v budúcnosti spochybnené.

Aj v prípade dôvodu na povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O. s. p. posúdil súd
návrh navrhovateľky ako podaný oneskorene, pre uplynutie subjektívnej lehoty, počítanej od okamihu,
keď sa navrhovateľka dozvedela alebo mohla dozvedieť o súdnych rozhodnutiach Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Platí pritom domnienka o
znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie, ktorá
je nevyvrátiteľná. Navrhovateľka podala návrh na povolenie obnovy konania až dňa  18. 3. 2014,
hoci rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, na ktoré sa navrhovateľka odvoláva, boli
zverejnené v Úradnom vestníku dňa  14. 6. 2012 a dňa  27. 6. 2000.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil tým, že zákonodarca síce zo subjektívnej lehoty
výnimku nepripúšťa, túto pripúšťa z objektívnej trojročnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania,
a to z dôvodu, že konanie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych
spoločenstiev môže trvať dlhšie než objektívna trojročná lehota. Preto zákonodarca účastníkom konania
umožnil použiť dôvod na povolenie obnovy konania aj po uplynutí objektívnej lehoty, avšak aj v takom



prípade konania musí byť dodržaná subjektívna trojmesačná lehota počítaná od okamihu, keď sa
navrhovateľ povolenia obnovy konania dozvedel alebo mohol dozvedieť o takomto rozhodnutí Súdneho
dvora ES alebo iného orgánu ES. Navrhovateľka sa v návrhu na obnovu konania odvoláva na  Rozsudok
Európskeho súdneho dvora (vo veci C-618/10 Nanco Espanol de Crédiou SA  v Joaquin Calderón
Camino zo dňa  14. 6. 2012  a vo veci C-240/98  Oceáno Grupo Editorial Sa a Rocio Murcioano Quintero
zo dňa  27. 6. 2000). Dňom ich uverejnenia sa rozhodnutia Súdneho dvora v Úradnom vestníku EÚ stali
známymi každému, koho sa týkajú, potom návrh na obnovu konania podaný navrhovateľkou nemožno
považovať za podaný včas, t. j. v lehote troch mesiacov od toho času, keď sa navrhovateľka o dôvode
obnovy konania dozvedela.

Súd prvého stupňa tak záverom zhrnul, že ak bolo vydané rozhodnutie tamojšieho súdu v čase, kedy boli
rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, na ktoré sa navrhovateľka odvoláva, zverejnené v Úradnom
vestníku EÚ, ako aj v Zbierke súdnych rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, rovnako tak aj na internete, a
tieto sa stali právne záväzné pre Slovenskú republiku už od  1. 5. 2004, kedy sa Slovenská republika
stala členským štátom Európskej únie, mala namietať túto skutočnosť už v odpore proti platobnému
rozkazu. V prejednávanej veci sa tak nejedná o žiadnu novú skutočnosť, o ktorej sa mala navrhovateľka
dozvedieť len na základe informácie od brata začiatkom r. 2014, t. j. mesiac pred podaním návrhu na
obnovu konania.  Trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 230 ods. 1 O. s.
p. začína plynúť uplynutím dvadsiateho dňa od jeho zverejnenia podľa Úradného vestníka EÚ, v ktorom
je každé rozhodnutie ESD publikované a tým aj záväzné pre každú fyzickú, ako aj právnickú osobu
rozhodnutia ESD majú účinky pro futuro a len v prejudiciáonom konaní majú spätné účinky, nakoľko
prejudiciálne rozhodnutia nemajú konštitutívny ale deklaratórny  charakter (C-453/00 Kuhne a Heitz,  13.
1. 2004, Zb. S.I-837, bod  21).

Prvostupňový súd teda návrh navrhovateľky zamietol vzhľadom na márne uplynutie subjektívnej
trojmesačnej lehoty uvedenej v § 230 ods. 1 O. s. p.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa na základe § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní úspešnému
navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia celkom vo
výške 79,06 €, a to odmena 24,90 € za jeden úkon právnej služby, spolu 2 úkony: prevzatie a príprava
zastúpenia a písomné vyjadrenie k návrhu,            2 x režijný paušál po 8,04 €  +  DPH v sume 13,18 €
(podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., § 10 ods. 1,  § 13a písm. a/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3).

Uvedené uznesenie napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka, v celom rozsahu, domáhajúc
sa jeho zmeny a povolenia obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a priznania
náhrady trov prvostupňového i odvolacieho konania, ktoré vyčíslila sumou 447,15 € titulom trov
právneho zastúpenia.  Navrhovateľka vytýkala prvostupňovému súdu nesprávne právne posúdenie veci
a nedostatočné odôvodnenie zamietnutia oboch dôvodov obnovy konania a s tým spojeného zákonného
plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu.

Navrhovateľka trvala na tom, že v danom prípade existuje dôvod obnovy konania nielen podľa § 228
ods. 1 písm. e/ O. s. p., ale aj podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p., pretože sú tu skutočnosti,
ktoré navrhovateľka bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní a tieto môžu privodiť pre ňu
priaznivejšie rozhodnutie vo veci, pričom zastávala názor, že touto skutočnosťou v danom prípade bolo
vydanie rozhodnutia v nesprávnej forme. Súd prvého stupňa sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia
vysporiadal len s dôvodom obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O. s. p., avšak s druhým
dôvodom obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p., na ktorý navrhovateľka rovnako
apelovala, sa súd nevysporiadal žiadnym spôsobom.  Navrhovateľka v odvolaní poukazovala na to, že
súd pri rozhodovaní o platobnom rozkaze mal v danom prípade ex offo skúmať charakter zmluvných
podmienok v spotrebiteľskej zmluve, ktorá povinnosť vyplýva súdu priamo z ust. § 172 ods. 9 O. s.
p., účinného v čase rozhodovania súdu o platobnom rozkaze, podľa ktorého „ak sa uplatňuje právo na
zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný
rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky.“ Súd prvého stupňa v pôvodnom konaní vôbec
nemal rozhodovať formou platobného rozkazu, ale po podaní návrhu mal hneď na začiatku preskúmať,
či úverová zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky a následne rozhodnúť o tom, že platobný



rozkaz nevydá a vo veci nariadi pojednávanie. Prvostupňový súd sa s týmto názorom navrhovateľky v
napadnutom uznesení aj stotožnil a konštatoval, že v pôvodnom konaní sp. zn. 31Ro/1170/2013  mal
súd prvého stupňa postupovať v súlade s ust. § 172 ods. 9 O. s. p., t. j. platobný rozkaz nevydať, nakoľko
v pôvodnom konaní vystupovala navrhovateľka ako spotrebiteľ.

Navrhovateľka v odvolaní poukazovala na to, že odporca sa bráni argumentom, že v danom prípade
proti platobnému rozkazu nepodala odpor. Zároveň vyjadrila presvedčenie, že pokiaľ by odpor proti
platobnému rozkazu aj podala, prvostupňový súd by o ňom nemohol rozhodnúť inak, než taký odpor
ako nedôvodný odmietnuť, nakoľko by bol podaný bez odôvodnenia vo veci samej, resp. by nenapádal
alebo nepopieral dôvodnosť ani výšku žalovanej pohľadávky ako takej, ale by poukazoval na nesprávny
procesný postup súdu. Konajúca sudkyňa odôvodňovala zamietnutie návrhu na obnovu konania aj
tým, že existuje rozhodnutie NS SR, podľa ktorého aj odpor podaný bez akéhokoľvek odôvodnenia je
podaným odporom. K tomuto názoru navrhovateľka v odvolaní uviedla, že povinnosť odôvodniť odpor
proti platobnému rozkazu zaviedla novela O. s. p. č. 46/1994 Z. z. práve z toho dôvodu, že existovalo
veľké množstvo prípadov, keď odporcovia podávali odpor bez akýchkoľvek právnych a vecných dôvodov,
len s úmyslom oddialiť vybavenie veci.  Zákonná úprava však za odôvodnený nepovažuje taký odpor,
ktorý napáda postup súdu alebo formu rozhodnutia, ale odpor, ktorý napáda dôvodnosť a výšku
pohľadávky ako takej.  Z uvedeného dôvodu považuje navrhovateľka skutočnosť, že proti platobnému
rozkazu v pôvodnom konaní nepodala odpor, za irelevantnú.

Navrhovateľka trvala na tom, že vydaním platobného rozkazu zo strany súdu tak došlo k procesnému
pochybeniu, ktoré je tou skutočnosťou, ktorú navrhovateľka nemohla bez svojej viny použiť v pôvodnom
konaní a ktorá mohla pre ňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Existencia dôvodu obnovy
konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/         O. s. p. preto podľa jej názoru preukázaná bola. Súd
prvého stupňa absenciou dostatočného odôvodnenia svojho rozhodnutia odoprel navrhovateľke právo
na spravodlivý proces, nakoľko sa týmto dôvodom obnovy konania v odôvodnení svojho rozhodnutia
dostatočne nezaoberal.

Podobne navrhovateľka vytýkala prvostupňovému súdu v odvolaní, že nedostatočne odôvodnil
zachovanie trojmesačnej subjektívnej lehoty, keď len skonštatoval, že návrh na obnovu konania
nebol podaný včas, pretože bol podaný po viac ako troch mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti
platobného rozkazu. Nereagoval však na právnu argumentáciu o tom, že navrhovateľka sa dozvedela o
dôvodoch obnovy konania až po tom, ako právny zástupca prevzal jej zastúpenie (t. j. 6. 2. 2014), resp.
súd neodôvodnil, prečo neprihliadal na okamih, kedy sa navrhovateľka reálne dozvedela o možnosti
podať návrh na obnovu konania. Navrhovateľka bola v danom čase v ťažkej životnej situácii a ako
spotrebiteľ nepoznala právne predpisy v takom rozsahu, aby sa v súdnom konaní vedela účinne brániť
proti takej vade konania, akou je vydanie rozhodnutia v nesprávnej forme. Navrhovateľka sa preto
zamerala len na to, ako dlžobu uhradiť. Až na základe aktívneho prístupu jej brata navštívila advokátsku
kanceláriu, v ktorej bola oboznámená s jednotlivými možnosťami ochrany. Podľa navrhovateľky z
dôvodu, že je spotrebiteľ, dochádza k prelomeniu princípu „neznalosť práva neospravedlňuje,“ ako aj
princípu „práva patria bdelým“ v prospech vyššieho záujmu, ktorým je ochrana spotrebiteľa.  Princíp, že
práva patria bdelým, ktorý je vyjadrením princípu právnej istoty, je v spotrebiteľskom práve prekonaný
práve ochranou spotrebiteľa, argumentovala navrhovateľka v odvolaní. V zmysle záverov Najvyššieho
súdu SR vo veci sp. zn.       6MCdo/9/2012 v prípade kolízie ochrany spotrebiteľa so zásadou „neznalosť
práva neospravedlňuje“ by bolo nespravodlivým, ak by sa od spotrebiteľov vyžadovala detailná znalosť
právnych predpisov. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení argumentoval princípom právnej istoty,
ktorý však navrhovateľka vyvracia, nakoľko má v spore postavenie spotrebiteľa, v dôsledku čoho tento
princíp ustupuje vyššiemu záujmu, ktorým je práve ochrana spotrebiteľa, s ktorou argumentáciou sa
prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.

Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca tak, že žiadal napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdiť. Odporca sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého
stupňa, ktorý zamietol návrh na povolenie obnovy konania z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok,
keď návrh bol nedôvodný aj vzhľadom na to, že bol podaný oneskorene, t. j. po uplynutí subjektívnej
prekluzívnej lehoty v zmysle § 230 ods. 1 O. s. p.  Odporca trval v plnom rozsahu na dôvodoch,



ktoré uviedol už vo svojom vyjadrení k návrhu na povolenie obnovy konania. Navrhovateľka v návrhu
nepredložila žiadne skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré nemohla predložiť v pôvodnom konaní.
Na strane navrhovateľky neexistovali žiadne objektívne prekážky, pre ktoré nemohla v pôvodnom konaní
poukázať na tvrdenia uvedené vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania. Lehota pri obnove
konania je lehotou prekluzívnou, t. j. jej uplynutím zaniká právo podať návrh na obnovu konania na súde.
Plynutie subjektívnej lehoty upravuje ust. § 230 ods. 1 O. s. p.; zákonodarca výnimkou zo subjektívnej
lehoty nepripúšťa.  Vzhľadom na uverejňovanie aj zhrnutí rozhodnutí Súdneho dvora a Súdu prvého
stupňa v Úradnom vestníku EÚ, pričom platí, že dňom zverejnenia sa stali známymi každému, koho sa
týkajú, nemožno považovať návrh na obnovu konania za podaný včas, t. j. v lehote troch mesiacov od
toho času, kedy sa navrhovateľka o dôvode obnovy dozvedela, a to preto, že navrhovateľka sa v návrhu
odvoláva na rozsudky Európskeho súdneho dvora vo veci:

C-618/10 Banco Espanol de Crédiou SA v Joaquin Calderón Camino zo dňa  14. 6. 2012,

C-240/98 Oceáno Grupo Editorial SA a Rocio Murciano Quintero zo dňa  27. 6. 2000 a

C-473/00 Cofidis SA and Jean-Louis Fredout zo dňa  21. 11. 2002 a na uznesenie Európskeho súdneho
dvora C-76/10 Pohotovosť - Korčeková  zo dňa  16. 11. 2010. Zároveň odporca označil za irelevantné, že
navrhovateľka má postavenie spotrebiteľa a nie je dôvod, prečo by pre ňu § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004
Z. z. o úradnom vestníku európskej únie nemal platiť, keďže tento zákon neupravuje žiadnu výnimkou
v prospech spotrebiteľov.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t. j. v celom) rozsahu, podľa § 212 ods. 1 O. s. p.,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
navrhovateľky nemožno priznať úspech.

Podľa § 228 ods. 1  O. s. p. právoplatný rozsudok môže účastník konania napadnúť návrhom na obnovu
konania, ak

a/ sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom  konaní,
ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b/ je v rozpore s rozhodnutím  Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu  Európskych
spoločenstiev.

Podľa § 230 ods. 1 O. s. p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času,
keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa § 230 ods. 2 O. s. p. po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku možno návrh podať len z dôvodu
uvedeného v

a/ § 228 ods. 1 písm. a) v prípade, že ide o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom
súdnom konaní priznalo právo a ktorý bol neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený,

b/ § 228 ods. 1 písm. c/,

c/ § 228 ods. 1 písm. d/,

d/ § 228 ods. 1 písm. e/.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť len rozhodnutie súdu,
ktoré nadobudlo právoplatnosť, len z taxatívne stanovených dôvodov a len v zákonom stanovenej lehote.
Návrh na obnovu konania je nutné podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu
navrhuje, sa o dôvode obnovy dozvedel, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.  Dôvody spôsobilé
pripustiť obnovu konania  sú taxatívne uvedené v § 228 ods. 1 O. s. p.; z iných dôvodov, než uvedených
v tomto ustanovení, obnova konania prípustná nie je.



Podľa § 230 ods. 1 O. s. p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od času, keď
ten, kto obnovu konania navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol
uplatniť. Možnosť podať návrh na obnovu konania je časovo obmedzená, pričom zákon stanovuje na
podanie návrhu jednak subjektívnu lehotu a jednak objektívnu lehotu. Subjektívna lehota na podanie
návrhu na obnovu konania trvá tri mesiace. Začiatok tejto lehoty plynie od času, keď sa ten, kto obnovu
navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo keď mohol dôvod obnovy uplatniť. Objektívna lehota  na
podanie návrhu na obnovu konania trvá tri roky a začína plynúť od okamihu, kedy obnovou napadnuté
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Lehoty (subjektívna i objektívna) na podanie návrhu na obnovu
konania sú lehotami zákonnými a nie je možné ich predĺžiť ani skrátiť. Preukázanie toho, že subjektívna
lehota na podanie návrhu na obnovu konania bola zachovaná, zaťažuje toho, kto obnovu navrhuje.
Stanovené lehoty sú lehotami procesnými, zákonnými. Zmeškanie lehoty postupom podľa § 58 O. s.
p. je vylúčené.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd, vzhľadom
na vykonané dokazovanie, riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O. s. p. Vec tiež
správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval predovšetkým ust. § 228 ods. 1, 230 ods. 1,
2 O. s. p., ďalej § 1, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. f/,  ods. 2 zák. č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku
Európskej únie. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež dostatočne odôvodnil, tak, ako to má na mysli
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými
okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné.

Dôvodom obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. sú len také nové skutočnosti a rozhodnutia,
ktoré navrhovateľ ako účastník pôvodného konania bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní,
ak môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie a len také dôkazy, ktoré sa z objektívnych príčin
nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu pre navrhovateľa ako účastníka pôvodného konania
privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.  Nemožnosťou použiť skutočnosti alebo dôkazy bez svojej viny
v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní alebo nemožnosť
uznať či predložiť tieto skutočnosti alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu, pričom nejde o prípady
nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach alebo dôkazoch, ktoré
účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu
neprikročilo (R 19/1975).

V súdenej veci ani podľa názoru odvolacieho súdu nejde o prípad takej skutočnosti, ktorú navrhovateľka
ako účastník pôvodného konania bez svojej viny nemohla použiť (namietať). Navrhovateľke (v
pôvodnom konaní v postavení odporkyne) bol platobný rozkaz (č. k. 31Ro/1170/2013-17  zo dňa
2. 4. 2013) doručený do vlastných rúk dňa  25. 4. 2013, a odporkyňa proti nemu nepodala odpor,
následkom čoho platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 11. 5. 2013. Navrhovateľka bola v
inkriminovanom platobnom rozkaze riadne poučená súdom o jej práve podať proti nemu odpor, ako
opravný prostriedok, ako aj o následkoch v prípade, ak navrhovateľka (tam v postavení odporkyne)
právo podať odpor proti platobnému rozkazu nevyužije a tento nepodá. Navrhovateľka v pôvodnom
konaní teda zostala nečinná. Nedostatok jej aktivity (nevyužitie práva podať proti platobnému rozkazu
odpor) v tom čase - hoci by aj vychádzal  z jej nedostatočných právnych vedomostí - však nemožno v
súčasnosti ospravedlňovať a nahrádzať snahou zvrátiť dôsledky spojené s existenciou právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu (platobného rozkazu) návrhom na povolenie obnovy konania.
Navrhovateľke (v pôvodnom konaní v postavení odporkyne) žiadna prekážka nebránila v tom, aby
po prevzatí platobného rozkazu vyhľadala právnu pomoc a konzultovala možnosti svojej obrany.
Navrhovateľka svojou vlastnou nečinnosťou zavinila, jednak, že spomínaný platobný rozkaz nadobudol
právoplatnosť, ale tiež, že zákonná subjektívna trojmesačná lehota na podanie obnovy konania rovnako
uplynula márne (ktorá lehota je navyše svojou povahou prekluzívna, t. j. prepadná).

Skutočnosť, ktorú navrhovateľka v návrhu na povolenie obnovy konania označuje ako novú, (že v konaní
sp. zn. 31Ro/1170/2013 bolo vydané rozhodnutie v nesprávnej forme - vo forme platobného rozkazu)
teda novou skutočnosťou nie je, nakoľko táto skutočnosť mohla byť namietaná už v pôvodnom konaní.
Rovnako tak neobstojí ani argumentácia navrhovateľky, že túto skutočnosť nemohla uplatniť bez svojej



viny, vzhľadom na svoje nedostatočné znalosti z oblasti ochrany práv spotrebiteľov, pretože neexistovala
prekážka, ktorá by jej bránila požiadať o právnu pomoc práva znalú osobu po tom, ako jej bol doručený
platobný rozkaz prvostupňového súdu v pôvodnom konaní. Príčiny, ktoré navrhovateľka označuje v
návrhu na povolenie obnovy konania, sú rýdzo subjektívnej, nie objektívnej povahy.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.), keď vo zvyšku odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia
prvostupňovým súdom, s ktorým sa stotožňuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
nakoľko odporca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "50C/70/2014", "guid": "59f39bf3-50a0-46bc-a744-d50de944ac7e:d3d83b08-54f4-41a4-80a0-306de05b46b8", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "857acd96-7e9d-4cc4-b588-52beac613c69:1fe39a5d-50c0-44db-aab7-b524a12922ee", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:6810204732.1", "spisova_znacka": "6MCdo/9/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 z 15. 1. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 2250, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6810204732.1"}, {"guid": "befaaf36-a1bc-47b5-9a2e-6f7081551e7d:d0367bf1-e99a-46d9-8bae-da8a84c870fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "31Ro/1170/2013", "nazov": "Platobný rozkaz Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 31Ro/1170/2013 z 2. 4. 2013", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2013-04-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/befaaf36-a1bc-47b5-9a2e-6f7081551e7d:d0367bf1-e99a-46d9-8bae-da8a84c870fd"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d6383186-1568-433e-9182-3fa4989c0c29", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.693.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 693/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 693/2016 z 8. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.693.2016.1"}, {"guid": "a7396721-66ec-4f20-88d7-7b4d780f2e43:977367d4-52d0-4e06-99c0-20a813c42cea", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:2214203430.1", "spisova_znacka": "18XCdo/46/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 18XCdo/46/2016 z 22. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:2214203430.1"}, {"guid": "faaabe0e-e56e-4c70-b67e-03aac38532a2:29b1789f-1e66-4d0c-b9da-b0d53e653885", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2016:4212220005.3", "spisova_znacka": "26Co/610/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 26Co/610/2015 z 28. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2016-02-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4212220005.3"}]}