Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/314/2013 z 27. 1. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 27. januára 2015, sp. zn. 3Cob/314/2013, ECLI:SK:KSBA:2015:1310214194.3 Krajský súd Bratislava | 3Cob/314/2013 | ECLI:SK:KSBA:2015:1310214194.3 | 2015-01-27 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. f) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/35371ccb-d474-47c6-a104-a408b6137e27 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1310214194.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/314/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310214194
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1310214194.3

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa Thorpe recovery, s.r.o., Stráž 8419, Zvolen, IČO: 46
662 324, práv. zast. advokátom JUDr. Petrom Psotkom, Stráž 223, Zvolen, proti odporcovi HECATRANS
Slovaquie s.r.o., Račianska 66, Bratilsva IČO: 36 610 291, o zaplatenie 119,42 EUR s príslušenstvom a o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 24Cb 23/2011-171
zo dňa 4.6.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 24Cb 23/2011-171 zo
dňa 4.6.2013 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi nepriznal
nárok na zaplatenie trov konania. Rozsudok odôvodnil tým, že pôvodný navrhovateľ, od ktorého si
navrhovateľ v dôsledku postúpenia pohľadávky odvodil právo na zaplatenie žalovaných faktúr, bol
ako správca konkurznej podstaty oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Ďalej uviedol, že podľa
ustálenej judikatúry obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla správania zámerným
použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav
stane z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľným. Ide o postup, keď sa niekto síce správa podľa
práva, ale iba preto, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.
Predmet právneho úkonu tak neporušuje priamo zákaz daný zákonom, ale je v rozpore s cieľom iného
zákonného ustanovenia. Podľa súdu prvého stupňa sa uvedené vzťahuje aj na tento prípad, kedy
pôvodný navrhovateľ ako správca konkurznej podstaty nadobudol po vyhlásení konkurzu pohľadávky
len preto, aby dosiahol oslobodenie od platenia súdneho poplatku, od platenia ktorého by inak veriteľ
oslobodený nebol. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 20.8.2010 sa teda obchádzal zákon o
súdnych poplatkoch, hoci inak táto zmluva sama o sebe nie je v rozpore so žiadnym zákonom. Súd
prvého stupňa vyslovil názor, že v rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok, ktorá vlastne „donútila“
úpadcu nadobúdať pohľadávky spoločnosti Slovak Telekom, a.s., totiž chýba akýkoľvek rozumný
základ, rozumný hospodársky účel (kauza), ktorý by strany mohol viesť k jej uzavretiu v tomto znení,
obsahujúcom vysoké a absurdné zmluvné pokuty, ktoré sú evidentne v rozpore s poctivým obchodným
stykom. Súd prvého stupňa navyše uviedol, že povinnosť uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky sa
mala splniť hneď na druhý deň po výzve na uzatvorenie zmluvy. Takýto právny úkon podľa súdu prvého
stupňa nemôže vážne urobiť žiadny podnikateľ, ktorý je pripravený zmluvu aj plniť a niesť majetkové
dôsledky z nej vyplývajúce, ale uzatvorí ju len vtedy, ak ňou chce dosiahnuť iný, zákonom nežiaduci
cieľ, ktorým je vytvoriť hrozbu obrovských majetkových strát pre majetkovú podstatu úpadcu. Ďalej
súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ v konaní neponúkol žiadne vysvetlenie, prečo rámcovú
zmluvu uzatvorili a prečo im tak veľmi záležalo na okamžitom postúpení pohľadávok. Súd prvého
stupňa tak dospel záveru, že vážnym a skutočným úmyslom oboch strán pri uzatváraní rámcovej
zmluvy zo dňa 11.11.2007 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 20.8.2010, bolo obísť zákon o
súdnych poplatkoch a vôbec im nešlo o pokračovanie v prevádzkovaní podniku úpadcu po vyhlásení
konkurzu. Skutočnosť, kedy bola rámcová zmluva skutočne podpísaná, súd prvého nepovažoval za



dôležité, ale za dôležitý považoval jej obsah. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na definíciu podniku
podľa § 5 Obchodného zákonníka, ktorým sa rozumie súbor hmotných, osobných, ako aj nehmotných
zložiek. Podľa ponukového konania na predaj podniku úpadcu vyhláseného v Obchodnom vestníku č.
196B/2010 však podnik úpadcu bol ako celok tvorený len súhrnom peňažných pohľadávok úpadcu,
jednak spísaných v súpise majetku úpadcu a jednak pohľadávok nadobudnutých do majetku úpadcu pri
výkone niektorých podnikateľských činností po vyhlásení konkurzu. Súdu prvého stupňa preto nebolo
zrejmé, o prevádzkovanie akého podniku úpadcu vlastne šlo, a akú činnosť správca vykonával, okrem
podania žalôb na súd. Výhodnosť prevádzkovania takéhoto „podniku“ súd prvého stupňa videl výlučne
len na znížení nákladov na zaplatenie súdnych poplatkov, ktorý iní podnikatelia musia platiť, čo je
samozrejme neprípustné. To je aj jediným možným vysvetlením správania sa veriteľov úpadcu a správcu,
ktorí konali v zhode. Súd prvého stupňa poznamenal, že v uvedenej súvislosti sa nedajú prehliadnuť
ani ďalšie fakty vyplývajúce z oznámení v Obchodnom vestníku, napr. že spoločnosť MEDIATION
KMCH, s.r.o. bola veriteľom a členom veriteľského výboru, že pôvodný navrhovateľ bol v poradí
tretím správcom konkurznej podstaty, a že členom veriteľského výboru, resp. zástupcom, bol aj právny
zástupca navrhovateľa JUDr. Pavol Konečný. Súdne vymáhanie pohľadávok však nie je podnikaním,
ani prevádzkovaním podniku a preto súdne vymáhanie pohľadávok nezabezpečujú len „špecializovaní
úpadcovia“, ktorí nie sú povinný platiť súdny poplatok. Súd prvého stupňa pre podporu svojich vyjadrení
poukázal i na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.7.2011, sp. zn. 6Co 1/2011, ktorý sa týka
to istého úpadcu a pohľadávok Slovak Telekomu. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O. s. p. a keďže mal odporca v konaní plný úspech, patrila by mu náhrada účelných trov
konania, keďže však odporcovi žiadne trovy nevznikli, nebola mu ani ich náhrada priznaná.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ riadne a včas odvolanie v ktorom odvolaciemu
súdu navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní
uviedol, že neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Obč. zák. je nutné posudzovať v kontexte
objektívneho práva, ktoré právny úkon obchádza a vedie k ich nedodržaniu, pričom podľa ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí ísť o podstatné zložky právneho úkonu.
Odvolateľ poukázal, že zmluva o postúpení pohľadávok nie je ani v rozpore so zákonom ani dobrými
mravmi, pričom obsahuje všetky podstatné formálne i materiálne náležitosti a vyvoláva predpokladané
právne následky. Uviedol, že správca konkurznej podstaty je bez pochýb aktívne vecne legitimovaným
subjektom v tomto konaní nakoľko postupník - úpadca sa stal veriteľom v zmluve o postúpení
bližšie špecifikovaných pohľadávok a keďže správca v súlade s ustanovením § 44 ods.1 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii koná v mene a na účet úpadcu bol tiež oprávneným uzatvoriť zmluvu
o postúpení pohľadávok, čo mu ako povinnosť vyplývalo z Rámcovej zmluvy zo dňa 11.11.2007,
ktorú úpadca uzatvoril ešte pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok. Navrhovateľ spomenul, že v
kontexte uzatvorených zmlúv súd prvého stupňa nepreukázal akým konkrétnym spôsobom účel a obsah
uvedených zmlúv obchádza konkrétne zákonné ustanovenie, pričom súd prvého stupňa nepreukázal ani
úmysel navrhovateľa vymáhať pohľadávky a obchádzať tým zákon o súdnych poplatkoch, keďže by bolo
nelogické aby správca konkurznej podstaty nadobúdal pohľadávky po vyhlásení konkurzu len preto aby
dosiahol oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Vyslovil tiež názor, že snaha správcu za zmluvne
výhodných podmienok nadobudnúť do majetkovej podstaty úpadcu práva, ktoré mu patria a zhodnocujú
podstatu nie je možné považovať za dosiahnutie výsledku právnou normou nepredvídaného alebo
nežiaduceho, nakoľko takýto postup je plne v súlade s účelom a cieľom konkurzného konania. Uviedol,
že vyslovený záver súdu prvého stupňa ohľadom obchádzania zákona o súdnych poplatkoch nesvedčí
ani tá skutočnosť, že navrhovateľ ako majiteľ uplatnenej pohľadávky nie je v konkurze. Ďalej navrhovateľ
poukázal na zmluvnú voľnosť v kontexte súdom namietaných vysokých zmluvných pokút a nevýhodných
podmienok a uviedol, že nevýhodné podmienky môžu pre jednu stranu znamenať nevýhodu a pre druhú
výhodu pričom je na stranách, či takúto zmluvu uzavrú.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p., § 214 ods.2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je správny, nakoľko súd prvého stupňa vec nesprávne
právne posúdil.

V súvislosti s úvahami súdu prvého stupňa ohľadom neplatnosti právneho úkonu odvolací súd uvádza,
že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od jeho počiatku voči
každému pričom je neodmysliteľne spojená s jeho nedovolenosťou spočívajúcou v tom, že právny



úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, či prieči dobrým mravom. V
prejednávanej veci však nie je splnená podmienka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
20.8.2010, nakoľko nebolo zistené obchádzanie účelu a zmyslu zákona o konkurze a reštrukturalizácii
(ďalej len ZoKR) a ani zákona o súdnych poplatkoch. Odvolací súd uvádza, že správca konkurznej
podstaty musí mať predovšetkým záujem svojou činnosťou zhodnotiť majetkovú podstatu úpadcu, čo v
konečnom dôsledku kontroluje konkurzný súd. Správca môže za podmienok stanovených v ustanovení
§ 88a a nasl. ZoKR po vyhlásení konkurzu pokračovať aj prevádzkovaní podniku a keďže nadobúdanie
pohľadávok možno považovať za bežnú obchodnú prax nie je úlohou súdu prvého stupňa posúdiť
prípustnosť množstva pohľadávok ktoré pôvodný navrhovateľ nadobudol v konaní o zaplatenie žalovanej
pohľadávky s navrhovateľom, na ktorého konkurz nebol vyhlásený. Odvolací súd sa nestotožnil s
právnym názorom súdu prvého stupňa v tom, že zmluvou o postúpení pohľadávok mienil správca
konkurznej podstaty obísť zákon o súdnych poplatkoch, nakoľko osobné oslobodenie správcu od
platenia súdnych poplatkov nemôže mať vplyv na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok (rozhodnutie
NS SR č. R 119/2003). Postúpenie pohľadávky samé o sebe neznamená automaticky aj skutočnosť, že
pohľadávka bude súdne vymáhaná, a tým aj dôjde k aplikácii ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 221 odsek 1 písmena f/, h/, O. s. p. zrušil napadnutý rozsudok
prvého stupňa a podľa odseku 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v
ktorom súd prvého stupňa opätovne posúdi platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky vzhľadom na ust.
§ 524 a nasl. Obč.zák., tak aby zistil, či sa jedná o platný právny úkon a výšku pohľadávky, ktorá bola
na navrhovateľa postúpená a na základe dokazovania posúdi jej základ, výšku a dôvodnosť podaného
návrhu.

V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania
(§ 224 odsek 3 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.