Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/180/2015 z 7. 7. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 7. júla 2015, sp. zn. 4Co/180/2015, ECLI:SK:KSBA:2015:1512223633.2 Krajský súd Bratislava | 4Co/180/2015 | ECLI:SK:KSBA:2015:1512223633.2 | 2015-07-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 101 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4542bb13-ba7e-4c09-a4ee-e81e124f6058 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1512223633.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/180/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223633
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223633.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zast. advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V zo dňa 22. januára 2015 č.k. 15C 159/2012-148, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporcu domáhal
náhrady škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 221,28 Eur, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V, a to podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, dôvodiac
tým, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úver
č. 1231096) navrhol zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu proti povinnému zo zmluvy N.
I.. Súdny exekútor, ktorý exekučnej veci pridelil číslo EX 12211/2011, požiadal Okresný súd Bratislava
V o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. a Exekučný súd mu udelil poverenie registrované pod
č. 5105*004649, o návrhu na zmenu súdneho exekútora podal podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku
Exekučný súd nerozhodol v zákonom stanovenom čase do 30 dní od doručenia návrhu. Odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.

Po vyriešení otázky príslušnosti Okresného súdu Bratislava V na konanie vo veci, keď Krajský
súd v Bratislave uznesením č.k. 3NcC 135/2012-17 zo dňa 15.10.2012 rozhodol, že sudcovia súdu
ani zákonná sudkyňa, ktorej bola vec pridelená náhodným výberom nie sú vylúčení z konania a
rozhodovania vo veci (okrem sudkyne JUDr. Jany Tamášiovej), nariadil pojednávanie na deň 23.1.2014.
Konštatoval, že právny zástupca navrhovateľa žiadal zrušiť pojednávanie z dôvodu, že mu nebolo
doručené rozhodnutie Krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Bratislava
V, pričom toto rozhodnutie mu bolo doručené dňa 21.11.2013 a nariadil ďalšie pojednávanie na deň
18.3.2014. Právny zástupca navrhovateľa dňa 13.3.2014 doručil e-mailom súdu Návrh na zrušenie
nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a návrh,
aby súd konanie prerušil a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o
ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu
a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci



nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Uznesením 15C 159/2012-88 zo dňa 18.3.2014
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. l písm. b) veta prvá a § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p. a uznesenie doručil účastníkom konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 8.8.2014, keď ho odvolací Krajský súd v Bratislave svojím uznesením č.k. 2Co 460/2014-113
zo dňa 30.6.2014 potvrdil. Nariadil ďalšie pojednávanie na deň 22.1.2015, na ktoré boli účastníci
riadne predvolaní v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p., keď predvolanie prevzali dňa 10.11. a 24.11.2014.
Právny zástupca navrhovateľa dňa 16.1.2015 (po viac ako 2 mesiacov od prevzatia predvolania na
pojednávanie) rovnakou formou (e-mailom) doručil súdu opätovne Návrh na zrušenie pojednávania
nariadeného na 22.1.2015 a návrh na prerušenie konania z rovnakých dôvodov, ako uvádzal v
podaní dňa 13.3.2014. Keďže o rovnakom procesnom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania už
právoplatne rozhodol, na podanie navrhovateľa zo dňa 16.1.2015 neprihliadal. Rovnako neprihliadal na
ďalšie podanie - Návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. až do právoplatného
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach vznesených v konaní na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C 6/2010, pretože toto konanie s vecou prejednávanou podľa zák.
č. 514/2003 Z.z. nijako nesúvisí.

Súd prvého stupňa prejednal vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal na pojednávaní dňa 22.1.2015 v
neprítomnosti účastníkov, vykonal dokazovanie návrhom navrhovateľa, vyjadrením odporcu a listinným
dôkazom a to exekučným spisom tunajšieho súdu sp. zn. 36Er 324/2005. Z obsahu exekučného spisu
36Er 324/2005 zistil, že súdny exekútor JUDr. Pavel Šajánek doručil súdu dňa 9.3.2005 pod svojou
spisovou značkou EX 60/2005 (nie EX 12211/2011) Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnému N. I.Č. pre vymoženie 3.300 Sk istiny s
príslušenstvom na základe exekučného titulu - notárska zápisnica č. N 4200/2004, NZ 8026004 zo dňa
6.11.2004, vydanej notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou. Okresný súd Bratislava V vydal exekútorovi
poverenie číslo 5105*004649 dňa 14.3.2005. Dňa 7.9.2010 doručil súdu návrh na zmenu exekútora (bez
uvedenia dôvodu) a žiadal poveriť vykonaním exekúcie exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Exekučný
súd uznesením č. 36Er 324/2005-20 zo dňa 17.1.2011 návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel a
vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom ex. úradu Záhradnícka
62, Bratislava.

Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 44 ods. 8, 9 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný
poriadok) účinného do 31.5.2010, § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 3, § 17 bod. 1, 2
zákona č. 514/2003 Z.z. a vyslovil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou
a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Všetky zákonné podmienky
vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky
zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu
nemožno zbaviť.

Vykonaným dokazovaním mal za jednoznačne preukázané, že exekučný súd v exekučnej veci 36Er
324/2005 o návrhu navrhovateľa na zmenu exekútora nerozhodol v zmysle § 44 ods. 8 exekučného
poriadku do 30 dní od doručenia návrhu, ale s omeškaním 3 mesiacov. Teda možno konštatovať, že
nevydaním rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Mal
však za to, že pokiaľ v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu má vzniknúť zodpovednosť štátu
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., musia byť splnené ďalšie podmienky stanovené zákonom, predovšetkým
musí byť týmto nesprávnym úradným postupom spôsobená škoda.

Dospel k záveru, že navrhovateľom vyúčtované režijné náklady nemôžu byť považované za faktickú
škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je
podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej
činnosti nemožno považovať za škodu. Takými nákladmi sú aj uplatňované náklady vo výške 175 Eur
z titulu správy pohľadávok prostredníctvom zamestnancov, ktorí dostávajú mzdu, ako aj náklady za
spracovanie urgencií súdom, kontrolu stavu konania na exekučnom súde a za udržiavanie a správu
informačného systému; nie sú škodou a pokiaľ nie sú špecifikované konkrétne na exekučnú vec 36Er
324/2005 ako vynaložené navyše za 3 mesiace omeškania, už vôbec nie škodou, ktorá by vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, nárok
navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť podľa neho nárokom v zmysle § 17 ods. 2,
3 zák. č. 514/2003 Z.z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe. Tento záver možno



vyvodiť z ust. § 17 ods. 3 písm. a) až d) zák. č. 514/2003 Z.z. V prípade právnickej osoby totiž
nemožno hodnotiť jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije, resp. jej súkromný život a spoločenské
uplatnenie. V tejto časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej
povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák. Súd je toho názoru, že v konaní nebolo
preukázané, že by nesprávnym úradným postupom súdu došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej
povesti navrhovateľa. Uviedol, že navrhovateľ v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Navyše,
takýto zásah je podľa neho už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného súdu
nemôže mať vplyv na povesť navrhovateľa.

Uviedol, že navrhovateľ v prejednávanej veci nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie
svojich nárokov na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v žalobe vznikla nesprávnym úradným
postupom. Nesprávny úradný postup bol síce v predmetnej veci preukázaný, avšak preukázaný
nebol vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody s nesprávnym úradným postupom, t.j.
neuniesol dôkazné bremeno. Z obsahu žaloby síce vyplýva tvrdenie navrhovateľa, že mu vznikla
škoda v príčinnej súvislosti s tým, že súd nerozhodol o zmene súdneho exekútora v primeranej
lehote, ale žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosť, že by pôvodný exekútor objektívne nemohol
do rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného navrhovateľa, pokračovať vo
vymáhaní pohľadávky (napr. rozhodnutie o pozastavení výkonu činnosti exekútora). Nároky na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňované navrhovateľom z dôvodu nesprávneho úradného postupu
súdu (nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora) sa týkali exekučného
konania vykonávaného pôvodným súdnym exekútorom na základe poverenia vydaného v r. 2005, ktoré
nebolo zrušené, kde nedošlo k zastaveniu exekučného konania do času podania návrhu na zmenu
exekútora v r. 2010, resp. do vydania rozhodnutia súdu, ktorým návrhu na zmenu exekútora vyhovel.
Zmena exekútora, či už vykonaná včas, alebo oneskorene, v tomto prípade nemá žiaden vplyv na
nároky navrhovateľa v exekučnom konaní, kde bol v r. 2005 poverený pôvodný exekútor (§ 44 ods.
9 veta druhá ex. por.). Tvrdená škoda nemá podľa neho bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s
rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal, že vydaním
rozhodnutia exekučného súdu v 30-dňovej lehote, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Navrhovateľ
tak nepreukázal splnenie podmienok, ktoré zákon vyžaduje, aby súd mohol konštatovať zodpovednosť
štátu za tvrdenú škodu.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v konaní, náhrad trov
konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie dôvodiac tým, že z ust. § 101 ods. 2 O.s.p. je možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka
obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z
dôležitého dôvodu, pričom riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody
doložené listinami tieto preukazujúce, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa podľa neho nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, čí mu odňal právo na konanie
pred súdom. Uviedol, že vo svojom návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená, na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť a
okolnosť že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení
na tom, že v jeho očiach a v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Vytýkal
súdu prvého stupňa, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu a nesprávne
aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p., viedol pojednávanie a vo veci rozhodol v jeho neprítomnosti. Z
tohto dôvodu tak nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, ktoré vykonal a založil na nich svoje
rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu,
ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Mal za to, že koncepcia spravodlivého súdneho
procesu konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť
nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť
so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa
k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa podľa neho vzťahuje aj na rovnakú oprávnenie voči



dôkazom, ktoré získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, tieto skutočnosti boli známe iba
jednej strane alebo žiadnej z nich. Bol toho názoru, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie
bez zbytočných prieťahov a bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je potrebné skúmať
nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie
doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust.§ 114 ods. 3 O.s.p., mal podľa neho
rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namietal aj zamietnutie jeho návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., a z tohto dôvodu považoval aj meritórne
rozhodnutie veci za predčasné majúc za to, že prebiehalo konanie o tejto prejudiciálnej otázke, ktorou
bolo rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na spravodlivý súdny proces. Poukázal
na to, že predložil ako dôkaz vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký posudok
č.1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a ktorým je podľa neho
jednoznačne preukázané, že nesprávny postup mal na neho negatívny odpad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s týmto znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré
konkrétne náklady boli ním vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. V konaní mal tak
za preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik jeho nároku na náhradu škody, a to vznik škody,
existenciu nesprávneho úradného postupu a príčinnú súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou.

Odporca odvolací návrh nepodal.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p ,bez
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje
rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Súd prvého stupňa neporušil ani právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvého stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie
je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Jeho rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým
na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj
spravodlivé. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje
ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže v takomto prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom
na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam navrhovateľa.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). K
splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ s poukazom na ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie
bez jeho prítomnosti resp. jeho právneho zástupcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
postupoval správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď na tento postup boli splnené podmienky.
Predmetné ustanovenie predpokladá pre prejednanie veci v neprítomnosti účastníka skutočnosť, že sa
účastník nedostaví na pojednávanie, a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Odvolací súd
zo spisu zistil, že súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 22. januára 2015,
predvolanie na toto pojednávanie bolo navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi podľa doručenky
založenej doručené dňa 24.11.2014, pričom navrhovateľa bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p..
Navrhovateľ doručil súdu prvého stupňa návrh na zrušenie nariadeného pojednávania spolu s návrhom
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd.
Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu. Z jeho
návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné



pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľ síce mohol požiadať
o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na ním uvedený dôvod pre zrušenie pojednávania
nie je možné tento dôvod vyhodnotiť ako dôležitý, keďže o nestrannosti súdu už v predmetnom konaní
bolo rozhodnuté. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 15.10.2012 č.k. 3NcC 135/2012-17 na
námietku zaujatosti, vznesenú navrhovateľom, rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava V,
nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci okrem JUDr. Jany Tamášiovej, ktorá.
rozhodovala vo veci, na základe ktorej sa v tomto konaní navrhovateľ domáha náhrady škody. Nie je
preto dôvodná ani námietka navrhovateľa v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.

Keďže ústavná sťažnosť navrhovateľa proti predmetnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave
9NcC 75/2012-21 zo dňa 19.10.2012 bola už v čase podania návrhu navrhovateľa na prerušenie konania
a teda aj v čase rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie a rozhodnutie uznesením III. ÚS
295/2013-12 zo dňa 2.7.2013, rozhodol súd prvého stupňa tiež správne, ak návrh navrhovateľa na
prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti zamietol, nakoľko na prerušenie
konania nebol dôvod. Naviac, vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ mal pred podaním predmetného
návrhu na prerušenie konania vedomosť, že ním uvádzaný dôvod na prerušenie konania neexistuje, a
teda nemôže obstáť, považoval odvolací súd jeho návrh za obštrukčný. Právny zástupca navrhovateľa
sa na pojednávanie, hoci bol riadne a včas predvolaný, nedostavil, o odročenie pojednávania z
dôležitého dôvodu nepožiadal, a svoju neprítomnosť na ňom neospravedlnil, čo skonštatoval aj súd
prvého stupňa v zápisnici z pojednávania. V predmetnej veci, ako už bolo uvedené vyššie, Ústavný
súd SR ústavnú sťažnosť navrhovateľa odmietol dňa 2.7.2013, z čoho vyplýva, že v čase doručenia
predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi navrhovateľa, a v čase, kedy súd prvého stupňa
vo veci rozhodol, bolo už o nej rozhodnuté. Prípadný dôvod na odročenie pojednávania, ako aj na
prerušenie konania preto nebol daný, keďže už v čase doručenia predvolania na nariadené pojednávanie
bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá.

Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď pojednával a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa
(§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.).

Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie nebolo
porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času
na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Táto podmienka
vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a
v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný
umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou
občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie
tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok
neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu
na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania
pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné
bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a
vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust.
§ 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p.
súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia
bez ústneho pojednávania. V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 22.1.2015, pričom
právny zástupca navrhovateľa bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, no bez ospravedlnenia sa
nedostavil. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu,
robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p., byť
predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní súd prvého stupňa riadne oboznámil s obsahom
spisu. Pokiaľ teda na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť



obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť
ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto jeho postupom nedošlo k porušeniu princípov
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé
súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá
aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý
môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany súdu prvého
stupňa postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada
je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych
práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania.
Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu
prvého stupňa je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou
koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať
účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich
tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol súdom prvého
stupňa dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy.
Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým
stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi
ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR
a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a
kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v
práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP. Nie je zrejmé konštatovanie
navrhovateľa, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu v zmysle ust.§ 114 ods. 3 O.s.p., mal podľa neho rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p., nakoľko vyjadrenie odporcu k jeho návrhu mu bolo doručované spolu s predvolaním
na predchádzajúce pojednávanie, ktoré prevzal dňa 6.12.2013.

Navrhovateľ uviedol, že si nechal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody, a že súd prvého
stupňa mu nedal priestor predložiť tento dôkaz v konaní, keďže bez splnenia podmienok konal a rozhodol
postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. V tomto smere odvolací súd (okrem vyššie uvedeného, teda že
súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.) uvádza, že súd prvého stupňa
nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na požiadanie navrhovateľa,
pretože ho navrhovateľ do spisu nezaložil, a v zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou bol
povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Predmetný znalecký posudok, ktorý
si údajne navrhovateľ nechal vypracovať, však nepripojil ani k odvolaniu.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty
na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa nič také
neuviedol, a v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že nevydaním rozhodnutia v zákonom
ustanovenej lehote došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Mal však za to, že pokiaľ v dôsledku
tohto nesprávneho úradného postupu má vzniknúť zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
musia byť splnené ďalšie podmienky stanovené zákonom, predovšetkým musí byť týmto nesprávnym
úradným postupom spôsobená škoda. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na názor Ústavného
súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné
zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (napr. I. ÚS 86/02).

Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
vznik ani výšku majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky



bez ďalšieho dôkazom o vzniku a výške škody nie je. Napokon navrhovateľ ich vynaloženie v konkrétnom
prípade rovnako nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní. V tomto smere odvolací súd
poukazuje na podrobné zdôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa. Odvolací súd pritom súhlasí aj s
názorom súdu prvého stupňa, že v priebehu exekúcie, v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora,
žiadna škoda pre prípadnú nečinnosť exekučného súdu nemôže vzniknúť, pretože pôvodný exekútor
má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania až do zmeny v jeho osobe. Pokiaľ
ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť
nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej
osobe. V tejto časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti
právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák.. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní nebolo
preukázané, že by nesprávnym úradným postupom odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej
povesti navrhovateľa. Treba uviesť, že navrhovateľ v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Naviac,
takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného súdu predsa
nemôže mať vplyv na povesť navrhovateľa. Ak navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na nemajetkovú ujmu
v peniazoch od tvrdenia, že nesprávny úradný postup ovplyvnil jeho ďalšie podnikateľské postupy a
spôsobil neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, stotožnil sa odvolací súd so záverom
súdu prvého stupňa, ktorý správne skonštatoval, že navrhovateľ tieto tvrdenia nekonkretizoval a ani
nepreukázal.

Napokon neobstojí argument navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Napadnutý
rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu,
pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, rovnako obsahuje ustanovenia
právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval. Súd
prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností,
ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu
úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.