{"guid": "1cfe3727-f5fb-42fe-baae-4845e50358bc:7d40f31c-54df-4ae8-9e21-de60d9fe7ac2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1111244700.1", "spisova_znacka": "6Co/606/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/606/2015 z 19. 6. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. júna 2016, sp. zn. 6Co/606/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1111244700.1", "identifikacne_cislo": "1111244700", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2016-06-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "2Cdo/189/2016", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "fa46bb39-fb2d-4b30-a498-1babe03d4aa5:a4325907-f93e-429f-a472-5586e63b744f", "datum": "2018-06-20", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7d40f31c-54df-4ae8-9e21-de60d9fe7ac2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1111244700.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1111244700.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1111244700.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/606/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244700
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244700.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu
JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: B. V., C. A. V.. Č.. X/XX, U.,
zast. Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava, proti žalovanej:
Slovenská republika, zast. H. C. K., V.. P. E. Č.. X, C., o zaplatenie 1.505,68 eur s prísl., na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 12. marca 2014, č. k. 10C/198/2011-621,
pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa  v napadnutom výroku  p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 1.505,68 eur z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník
s CP“). Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol  aj návrh žalobkyne na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa sa stala členom PDSI. Družstvo
žalobkyni vydalo písomnú informáciu o stave členského podielu, ktorý ku dňu 31. 3. 2010 bol v sume
1505,68 eur. Družstvo žalobkyni vystavilo zmenku na vyplatenie sumy 1505,68 eur, tieto finančné
prostriedky  jej však nevyplatilo. Žalobkyni bolo pri vstupovaní do družstva povedané, že nad činnosťou
družstva vykonáva dohľad H., a vzhľadom na to sa rozhodla investovať finančné prostriedky do
družstva. Výšku uplatnenej škody odvodzuje od skutočnosti, že na základe prihlášky do družstva
sa stala členom PDSI a zaplatila družstvu členský vklad, ktoré pri vystúpení z družstva vydalo
žalobkyni potvrdenie o práve žalobkyne na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ako aj zmenky. Žalobkyňa
si prihlásila pohľadávku v konkurze, ktorý bol na družstvo vyhlásený uznesením Okresného súdu
Bratislava 1 zo dňa 11. 4. 2011. Pohľadávku žalobkyne správca konkurznej podstaty poprel a žalobkyňa
podala incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie doposiaľ ukončené. Súd prvého stupňa mal
vykonaným dokazovaním ďalej za preukázané, že investíciami vloženými do družstva, ktoré tvorili vklady
členov družstva, mal právo disponovať výhradne Capital invest, o. c. p., na základe zmluvy o riadení
portfólia                  z 2. 6. 2008. Zmluva bola ukončená zo strany obchodníka s CP výpoveďou z 30.
3. 2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s CP sa družstvo domáhalo
svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy proti obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na
zaplatenie dlžných súm. Súdnou cestou sa svojich nárokov nedomáhalo. Družstvo finančné prostriedky,



ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo obchodníkovi  s CP na základe zmluvy, kde by bola
špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi
družstva na základe udeleného súhlasu družstva. Na základe schváleného prospektu investície úradom
pre finančný trh z 21. 3. 2002, právoplatným dňa 28. 3. 2002, bolo Družstvo oprávnené ponúkať
majetkové hodnoty              s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným
dokumentom,         z ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Do 1. 6.
2010 H. ako aj jej právny predchodca - Úrad pre finančný trh - v súlade so zákonom č. 566/2001
Z. z. postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo H. povinné predkladať polročné správy o
svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej
situácii Družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom družstva ako aj s
ostatnými štatutármi dcérskych spoločností Družstva a H. dňa 24. 8. 2007. Po týchto rokovaniach
Družstvo dňa 10. 10. 2007 doručilo H. písomnú odpoveď, v ktorej zdôraznilo, že zo strany družstiev
nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených úradom pre finančný trh. Vyjadrilo sa aj k
systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, pričom podľa jeho názoru narušenie
tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady,
keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu
aj dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné
nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi  boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI holding, a. s. V
odpovedi Družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä
dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že zmenou by mohlo prísť k ich
ohrozeniu,  resp. k narušeniu dôveryhodnosti družstiev. Družstvo až listom doručeným H. dňa 15. 4. 2010
požiadalo H. o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi po tom,  čo mu tento vypovedal
zmluvu o riadení portfólia. H. následne vykonala v období od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010 u obchodníka s CP
dohľad na mieste. H. zároveň vyzvala družstvo, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu
investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže H. zistila,
že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo predložilo H. žiadosť o schválenie
dodatkov k prospektu investície dňa 28. 4. 2010. Podaním žiadosti bolo začaté konanie     OPK -
5664/1/2010, ktoré bolo prerušené na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti
a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadostí nedostatky
neodstránilo, v dôsledku čoho H. rozhodnutím              z 26. 8. 2010 konanie vo veci zastavila. H.
súčasne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa ust. § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
za porušenie ust. § 129 ods. 3 v spojení  s § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona o cenných papieroch a
ust. § 125c ods. 1 v spojení          s § 127 ods. 4 tohto zákona. Rozhodnutím z 30. 5. 2011, právoplatným
dňa 18. 7. 2011,  H. družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. H. na základe získaných poznatkov
činnosti družstva ako aj obchodníka s cennými papiermi dňa 27. 7. 2010 orgánom činným v trestnom
konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Dňa 10. 8. 2010 bolo začaté trestné
stíhanie podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a
ods. 4 písm. a/ Tr. zákona spolupáchateľstvom.  Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil
záver, že žaloba nie je dôvodná.  Podľa súdu prvého stupňa žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by
H. vo vzťahu k družstvu nesprávne úradne postupovala. H. až od účinnosti novely zák. č. 566/2001 Z.
z., t. j.  od 1. 6. 2010, bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt
- Družstvo- dodržiava schválený prospekt investície. H. nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad
nad celkovou činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by
konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore so zák. č. 566/1992 Zb. a so zák. č.
747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom. Žalobkyňa teda nepreukázala jednu z troch podmienok
vzniku zodpovednosti za vznik škody a to nesprávny úradný postup žalovanej. Napokon súd prvého
stupňa zaujal stanovisko, že žalobu treba zamietnuť aj            z dôvodu, že nárok na náhradu škody
voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodená dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je jej povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok uplatnila aj v konkurznom
konaní vedenom proti Družstvu. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nevymožiteľnosti pohľadávky poškodenej ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom, odvíja až
odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok žalobkyne na
základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávku žalobkyne síce správca
konkurznej podstaty poprel, žalobkyňa si však uplatnila pohľadávku incidenčnou žalobou. Súd doposiaľ
o incidenčnej žalobe nerozhodol a konkurz nie je  ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody.
Rovnako žalobkyňa, ako bývalá členka družstva, si nárok na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ust.
§ 243 ods. 4 Obch. zák. voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie. H. by
sa mohla dopustiť prípadného nesprávneho úradného postupu zanedbaním dohľadu len vo vzťahu ku



dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Žalobkyňa však poukazovala na to, že jej vznikla škoda
aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany H. nad činnosťou obchodníka s cennými
papiermi. Žalobkyňa poukazovala na to, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich
získalo od nej, obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Ak Družstvo
zistilo, že obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať
sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak
by sa Družstvo svojich pohľadávok nedomohlo voči obchodníkovi s cennými papiermi, bolo by možné
teoreticky dospieť k záveru, že družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným
postupom H. spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. V príčinnej
súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom -
obchodníkom s cennými papiermi - mohla vzniknúť škoda, ale na strane Družstva, a nie na strane
žalobkyne. Preto je prípadný nesprávny úradný postup H. vyplývajúci z dohľadu nad obchodníkom s
cennými papiermi právne irelevantný. Žalovaná v konaní preukázala, že H. dohľad nad dohliadaným
subjektom - Družstvom nezanedbala. Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu
(dohľad nad plnením povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ust. §
125 až 128 zákona o cenných papieroch. Preto pôvodne Úrad pre finančný trh schválil družstvu prospekt
investícií, pričom posudzoval len jeho úplnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedali
príslušné orgány Družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci H. schvaľovať zmluvu
o riadení portfólia. H. teda nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v
takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Súd prvého stupňa napokon poukázal na to,
že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v
ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase
stanovami a ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobkyňa ako členka Družstva neinvestovala
predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť, ktorého nemala žiaden vplyv. Členská schôdza
je najvyšším orgánom Družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti
Družstva, kontrolujú činnosť Družstva a jeho orgánov v zmysle Obchodného zákonníka a stanov
Družstva. Žalobkyňa počas trvania členstva v Družstve nevyužila svoje právo člena a nezúčastnila sa
zasadnutia žiadnej členskej schôdze. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie súd prvého stupňa
zamietol      s odôvodnením, že prvostupňový súd nie je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu mu povinnosť obrátiť sa na súdny dvor
Európskej únie nevyplýva. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa  § 142 ods. 1 O. s. p.
a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola zamietnutá
žaloba o náhradu škody. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom
výroku zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo aby ho v tejto časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietla, že súd prvého stupňa  nezohľadnil, že
žalovaná nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej
istoty; základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nemu bude zachovávať právo, a
teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi
predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Poukázala na to, že sa
spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie žalovanej ako orgánu
dohľadu. Nemohla predpokladať, že dohľad napr. nad prospektom investície je podľa žalovanej len
formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup žalovanej bol svojvoľný, resp.
arbitrárny v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochranu investície spoľahol.
Argument žalovanej, že vykonávala dohľad nad činnosťou družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nevykonávala dohľad nad celkovou
činnosťou družstva, je irelevantný, ak žalobkyňa nemohla o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu
vedieť. Nie je podľa žalobkyne správny záver súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť
medzi škodou vzniknutou žalobkyni a porušením zákonných povinností žalovanou spočívajúcom v
nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z. Ku škode žalobkyne došlo
v rámci porušenia zákonnej povinnosti žalovanej vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a
nie v dôsledku toho, že žalobkyňa nebola „bdelá“. Súd prvého stupňa svojím výkladom umožňuje, aby
došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorý ako vhodné a zákonom chránené
zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovania v rámci subjektov dohliadaných
žalovanou. Takýmto rozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa medzi investovaním do nebankových



subjektov a investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných žalovanou. Povinnosťou H. podľa §
137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona,
ktorý platí v tomto znení už od 1. 5. 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany H.. Podľa § 135
ods. 2 zákona o cenných papieroch mala žalovaná zisťovať - čo v prípade Družstva ani obchodníka s
cennými papiermi  neurobila - všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp. nedodržiavaní povolenia
na činnosť vydaných H. Družstvu a obchodníkovi.  V prípade Družstva bol prospekt investícií vydaný
ešte vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany H.. Povinný
zákonný dohľad zo strany H. bol dokonca koncipovaný tak široko, že H. má zisťovať informácie a
podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík, ktorým sú, resp.
mohli byť, vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka a vrátane
rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov dokonca klientov dohliadaných subjektov. V skutkovo a
právne totožnom konaní vedenom pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo preukázané, že H. už v roku 2007
pri kontrole Družstva zistila, že Družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené
portfólio,  ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta a to spoločnosti CI holding, a. s., ktorý v
tom čase akcionársky vlastnil obchodníka. Inými slovami, Družstvo malo všetky peňažné prostriedky
získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a
Družstvom.  V konaní sp. zn. 7C/206/2011 sa ďalej zistilo, že H. sa po tomto zistení o rizikovosti
portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo následne po tomto vytknutí
zo strany H. rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťami
CI holding, a. s., CI reality,          spol. s  r. o.  a  Global production, spol. s  r. o., pričom posledné
dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI holding, a. s., a vo všetkých troch
spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom P.. F. Č., vtedajší predseda
predstavenstva obchodníka. To znamená, že H. aj naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva
je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI holding, a. s.,     a obchodníkom. Následne
v roku 2008 H. vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že
obchodník porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto
rozhodnutia H., okrem udelenia bezvýznamnej pokuty vo výške 10.000,- euro, rovnako ani po zisteniach
vo vzťahu                k samotnému Družstvu z roku 2007, nevyužila svoje kompetencie v zmysle
zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné opatrenia ako napr. predbežný alebo
celkový zákaz činnosti obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušenie povolenia na činnosť obchodníkovi
alebo udelenie peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva Družstva alebo obchodníka. Týmto
podcenením situácie žalovaná umožnila ďalšiu činnosť Družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku
2010 do nedostupnosti žalobkyňou vložených prostriedkov do Družstva. H. následne svojim postupom
potvrdila tieto tvrdenia žalobkyne o tom, že Družstvo ako aj obchodník dlhodobo porušovali zákon
o cenných papieroch, keď H. dňa   4. 3. 2011 obchodníkovi odňala licenciu na činnosť a družstvu
zakázala činnosť až v roku 2011.  Tolerovala tak porušovanie právnych predpisov minimálne od roku
2008 do roku 2011. V ďalšom žalobkyňa poukazovala na to, že H. rozhodnutím z 30. 5. 2011 zakázala
družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií. Z výpočtu nedostatkov
vytýkaných H. v prospekte investícií je nepochybné, že Prospekt bol neaktuálny v základných, a z
pohľadu investorov rozhodujúcich skutočnostiach. H. účelovo ustálila trvanie neaktuálnosti prospektu až
od mája 2010. Z vykonaných dôkazov však vyplýva, že údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, a to spätne k 31. 12. 2006, kedy došlo v sídle H. dňa 27. 8.
2007 k stretnutiu              s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov (údaje o subjektoch, ktoré ovládajú Družstvo boli neaktuálne minimálne od
1. 10. 2009, údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne
od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť             z peňažných
prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické
zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už                   k 31. 12. 2006).  Z uvedeného
vyplynulo, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1
písm. b/, c/ a h/ a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od
roku 31. 12. 2006, ale H. proti Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu konečne zakázala
činnosť. Ohľadom predčasnosti žaloby žalobkyňa uviedla,  že existujúce konkurzné konanie samo o
sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o
náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou. Súd  má v konaní o náhradu škody povinnosť
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako
veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca



nemá čakať až na rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy
ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žalobkyňa poukázala na to, že jej
pohľadávku správca poprel a vedie proti správcovi incidenčné žaloby. V predmetnom konkurze ani viac
ako 2 roky od jeho vyhlásenia nie sú zistené ani len pohľadávky, pričom správca sa navyše opakovane
vyjadril, že nepredpokladá uspokojenie veriteľov  v konkurze družstva 100 % v rozsahu, resp., že šance
na uspokojenie pohľadávok sú minimálne. Žalobkyňa napokon v odvolaní namietla, že zo zápisníc
o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O.
s. p. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 31. januára
20126 MCdo/11/2010.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutom výroku potvrdil.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany H. C. K. pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V tomto ohľade
odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nie je sporné, že H. bola
povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti
novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná
zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt,
malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla
H. dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať prospekt
investície  v zmysle         § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.  bola vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008  Z. z.). Počas
celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001  Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z.
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov (napr. správcovské spoločnosti
pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla H. kontrolovať. H.
nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. H. mohla
podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§
126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalobca si musel byť vedomý
toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013;  §
126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z.
účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu H. C. K. v
zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu
žalobcu, že  o rozsahu dohľadu H. nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je
nesprávny úradný postup štátu zastúpeného H. C. K..

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval
žalobca, žalobca tento rozsudok interpretoval nesprávne a zavádzajúco. Predovšetkým tento rozsudok
sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu
tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení
uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej
výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa
posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa



odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia.
Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo/4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale
súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia
pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V
tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť
objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak
z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné
uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy
neobdržia pri rozvrhu nič. Inými slovami, z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver,
že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z
tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v
konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než
pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy.
V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu
majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o
speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto
stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci
konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny
záver súdu prvého stupňa, že žaloba bola podaná predčasne.

Z toho  vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutom výroku, ktorým bola zamietnutá
žaloba o náhradu škody, vecne správny a preto ho odvolací súd v tomto výroku potvrdil podľa § 219
ods. 1 O. s. p.

Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

K odvolacej námietke žalobkyne, týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý podľa
žalobkyne na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, odvolací
súd uvádza, z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 12. 3. 2014  (č. l. 610)
vyplýva, že prítomné právne zástupkyne účastníkov konania vyhlásili, sú im známe všetky listiny, ktoré
sú súčasťou spisu, a preto netrvajú na ich oboznámení ich čítaním. Právna zástupkyňa žalobkyne tak
na jednej strane na pojednávaní netrvala  na čítaní listinných dôkazov z dôvodu, že ich obsah je jej veľmi
dobre známy, na druhej strane v odvolaní vytýka súdu prvého stupňa, že dôkaz listinami nevykonal v
súlade s § 129 ods. 1 O. s. p., teda že listiny neprečítal, resp. neoznámil ich obsah. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že na súde prvého stupňa prebieha niekoľko stoviek obdobných súdnych
sporov, v ktorých bývalí členovia Družstva žalujú štát o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom. Vo všetkých týchto veciach účastníci konania do spisu zakladajú rovnaké listinné dôkazy,
s ktorými sú teda veľmi dobre oboznámení. Za tohto stavu by bolo neprípustným formalizmom, ak by
bol napadnutý rozsudok zrušený iba kvôli tomu, že súd prvého stupňa neprečítal listinné dôkazy, resp.
neoboznámil ich obsah. Naviac, väčšinu listinných dôkazov založil do spisu samotný žalobca, ktorý tak
ich obsah musel dobre poznať.

Na záver odvolací súd dodáva, že Najvyšší súd SR uznesením z 27. 10. 2015 sp. zn. 2Cdo/34/2015
zrušil v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu z 26. 5. 2014 č. k. 6Co/267/2014-653, 6Co/268/2014,
6Co/269/2014 v potvrdzujúcom výroku vo veci samej  iba z dôvodu, že žalobkyni nebolo doručené
vyjadrenie žalovanej k odvolaniu. Odvolací súd toto procesné pochybenie odstránil, keď vyjadrenie
žalovanej k odvolaniu doručil právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 15. 2. 2016 (viď doručenka na č. l.
687).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s.
p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/198/2011", "guid": "f51a1639-7225-42a3-8c94-e8642a597d06:f655ebcf-f760-4c79-9b41-5caa675ff2c1", "vztah": "potvrdene"}], "stav": {"sz": "2Cdo/189/2016", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "fa46bb39-fb2d-4b30-a498-1babe03d4aa5:a4325907-f93e-429f-a472-5586e63b744f", "datum": "2018-06-20", "vztah": "zamietnute"}}, "cituje": [{"guid": "7ca8446e-b92a-410e-aa12-ef2548db2217:cbde43c5-6548-44a4-8a99-6da26636ab01", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5413205996.1", "spisova_znacka": "6Co/269/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/269/2014 z 11. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-11-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5413205996.1"}], "citovane_v": []}