Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/105/2014 z 17. 5. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 17. mája 2016, sp. zn. 3Co/105/2014, ECLI:SK:KSBA:2016:1206228314.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/105/2014 | ECLI:SK:KSBA:2016:1206228314.1 | 2016-05-17 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 229 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/af13186f-4d03-445c-90a0-763d5fda9c6f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1206228314.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/105/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206228314
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1206228314.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcov: 1/ N.. Y. Š., P. XX, XXX XX X., štátny občan SR, 2/ P.
Š., Ž. XX, XXX XX X., štátna občianka SR, obaja zastúpení: RASLEGAL, s.r.o., Františkánske nám. 3,
811 01 Bratislava, IČO: 36 855 561, proti žalovanému: Obec Hamuliakovo, 900 43 Hamuliakovo č. 127,
zastúpeného: JUDr. Iveta Šaranská, advokátka, Miletičova 68, 821 08 Bratislava, o zaplatenie sumy
512,24 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa
8.11.2013, č.k. 4C/206/2008-230, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/
rade spoločne a nerozdielne sumu 512,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne od
27.3.2007 do zaplatenia a na účet ich právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 814,37 eur,
z toho náhradu trov konania vo výške 39,09 eur titulom zaplateného súdneho poplatku a náhradu trov
konania vo výške 775,28 eur titulom trov právneho zastúpenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Výrok vo veci samej právne odôvodnil § 451 ods.1,2, § 517 ods.3 zák.č. 40/1964 Zb. v platnom
znení (ďalej „Obč. zákonník“) a vecne tým, že z Listu vlastníctva č. XXX, k. ú. V. zistil, že žaloba v
posudzovanom spore smeruje na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúce v užívaní pozemku
bez právneho dôvodu v období od 1.7.2005 do 31.10.2006 tým, že na pozemku vo vlastníctve žalobcov
je postavená pozemná komunikácia. V danom prípade nemal súd prvého stupňa pochýb o tom, že
ak je žalovaný vlastníkom pozemnej komunikácie postavenej na pozemku žalobcov, na jeho užívanie
nemá žiadny právny titul, a teda sa jedná o užívanie veci bez právneho dôvodu, čo je jednou zo
skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia (žalovaný užíva vec vo vlastníctve žalobcov, čím
nepochybne získava majetkový prospech, a nie je pritom nerozhodujúce či vo svojom vlastnom alebo
verejnom záujme). Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - pozemku parc. č. XXX/X o výmere 183 m2, zapísanej
na LV č. XXX, okres Senec, Obec V., k.ú. V. (na označenom liste vlastníctva je ako spôsob využitia
pozemku uvedená poznámka, že sa jedná o pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba -
cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich
súčasti).

K námietke žalovaného o tom, že sa nejedná o miestnu komunikáciu, že uvedená cesta nebola platne
vybudovaná, a preto nie je možné, aby vlastníctvo k takejto ceste prešlo na obec, súd prvého stupňa
poukazujúc na § 3 ods. 1,3 zák. č. 135/1961 Zb. v znení účinnom ku dňu 31.12.1982, Výkaz plôch
zo dňa 13.9.1976, Znalecký posudok N.. J.Š. P. a na výpoveď žalovaného na pojednávaní konanom
dňa 6.11.2012 vyvodil záver, že sa v danom prípade jedná o miestnu komunikáciu a nie o účelovú
komunikáciu. Námietka v tomto smere bola od začiatku sporu v roku 2006 vznesená až v novembri 2012,



keď dovtedy otázka charakteru uvedenej cestnej komunikácie nebola zo strany žalovaného nijakým
spôsobom spochybnená. Dokonca sám žalovaný v podanom odpore zo dňa 29.3.2007 uviedol, že
„poukazujeme na to, že sa jedná o pozemok, na ktorom je minimálne od roku 1976 zriadená miestna
komunikácia, pozemok má celkovú výmeru 183 m2, ...“ Na základe uvedeného súd prvého stupňa
posúdil túto námietku žalovaného ako účelovú.

Za irelevantnú posúdil i jeho ďalšiu námietku, že predmetná komunikácia nebola vybudovaná v súlade s
vtedy platnými právnymi predpismi, keď o opaku svedčí predložený Výkaz plôch zo dňa 13.9.1976, na
základe ktorého vznikla nová parcela č. XXX/X, na ktorej sa nachádzala cesta. Ak by uvedená cestná
komunikácia nebola vytvorená v súlade so zákonom, nebol by ako vlastník cesty zapísaný Čsl. štát.
Čo sa týka prechodu vlastníctva štátu k spornej ceste na žalovaného, súd prvého stupňa poukazujúc
na § 3 ods. 1 cestného zákona účinného do 31.12.1982 (podľa ktorého práva automobilových ciest a
miestnych komunikácií a dozor nad nimi patrí okresným národným výborom), § 21 zákona č. 69/1967
Zb. o národných výboroch (na plnenie svojich úloh národné výbory riadia organizácie alebo zariadenia
obstarávajúce výstavbu, údržbu a správu ciest a miestnych komunikácií), § 25 ods. 2 písm. b) zákona
o národných výboroch miestny (národný výbor spravuje miestne komunikácie), § 3 ods. 6 cestného
zákona účinného od 1.7.1984 (miestnym národným výborom patrí výkon štátnej správy vo veciach
miestnych komunikácií a účelových komunikácií), § 3d ods. 2 cestného zákona účinného od 1.7.1996
(miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí) konštatoval, že vlastníctvo k miestnej komunikácii prešlo
z vlastníctva štátu na obec, teda na žalovaného.

K ďalšej spornej okolnosti týkajúcej sa tvrdenia, že sporná cesta sa nenachádza na celej parcele č.
XXX/X a že výmera parc. č. XXX/X nie je 183 m2, ale 132 m2, pri súčasnom skúmaní podmienky
vydržania podľa § 134 ods. 1 Obč. zákonníka na strane účastníkov konania, mal súd prvého stupňa
z Výkazu plôch z 13.9.1976 zrejmé, že parcela č. XXX/X bola geometrickým plánom vytvorená práve
pre polohové určenie cestného telesa nachádzajúceho sa na celej výmere pozemku. Od toho momentu
bola výmera pozemku evidovaná o veľkosti 183 m2. Pokiaľ sa jedná o požiadavku nepretržitej držby
pozemku, táto podmienka vydržania nepochybne splnená bola. Žalobcovia v 1/ a 2/ rade nadobudli
predmetnú nehnuteľnosť na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 18.10.1991, ktorá bola registrovaná Štátnym
notárstvom dňa 22.10.1991 pod č. G. XXXX/XXXX. Výmera pozemku tvoriaceho predmet sporu, bola
v čl. I kúpnej zmluvy uvedená o veľkosti 183 m2 a vlastnícke právo predávajúcich bolo preukázané
Listom vlastníctva č. XXX z roku 1991 a dedičským rozhodnutím štátneho notárstva číslo ŠN D
1961/91. Na základe uvedeného súd prvého stupňa konštatoval, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade boli
s prihliadnutím na všetky okolnosti v čase nadobudnutia pozemku v dobrej viere, že
nadobúdajú vlastnícke právo k pozemku v rozsahu uvedenom v kúpnej zmluve a
vyplývajúceho z vtedajšej evidencie katastra nehnuteľností. Pokiaľ ide o uplynutie 10 - ročnej zákonnej
vydržacej lehoty, tá začala plynúť najneskôr momentom registrácie kúpnej zmluvy Štátnym notárstvom
dňa 20.10.1991 a uplynula najneskôr dňa 22.10.2001; počas uvedeného obdobia
nebola dobrá viera žalobcov v 1/ a 2/ rade nijako spochybnená. Všetky uvedené skutočnosti mal
súd prvého stupňa za právne významné nielen vo vzťahu k vydržaniu vlastníckeho práva k pozemku
v celom rozsahu, ale aj vo vzťahu k prípadnému vydržaniu vlastníckeho práva žalovaného k cestnej
komunikácii nachádzajúcej sa na dotknutom pozemku. Vyjadrenie žalovaného na pojednávaní konanom
dňa 6.11.2012 ohľadom údržby spornej komunikácie potvrdzuje, že žalovaný sa správal a správa ako
oprávnený držiteľ cestného telesa, a je možné konštatovať , že sú splnené všetky zákonné predpoklady
na vydržanie vlastníckeho práva cesty na pozemku v prospech žalovaného. V tejto súvislosti poukazujúc
na ustálenú diktatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22
Cdo 2065/2006 z 3.7.2006, 22 Cdo 1848/98 z 9.3.2000, 22 Cdo 301/2000 z 17.7.2001), na skutočnosť,
že v obdobnej veci týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenie za užívanie rovnakej nehnuteľnosti
bez právneho dôvodu (len za iné obdobie) bolo právoplatne rozhodnuté platobným rozkazom Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 22.6.2006, č.k. 31Ro 3200/2005 pri zohľadnení nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 564/2012 - 48 (v zmysle ktorého k imanentným znakom
právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby
sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká
odpoveď) mal súd prvého stupňa za to, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
- pozemku, parc. č. XXX/X, k.ú. Hamuliakovo, na ktorom sa nachádza cestné teleso vo vlastníctve
žalovaného. Vzhľadom na zistený skutkový stav na vzťahy účastníkov konania aplikoval § 451 a
nasl. Občianskeho zákonníka a výšku bezdôvodného obohatenia stanovil so zohľadnením záverov
Znaleckého posudku č. 50/2012 vypracovaného N.. J. P., ktorý určil výšku nájomného za predmetný



pozemok s prihliadnutím na druh, charakter, lokalitu a využitie pozemku v období od 1.7.2005 do
31.10.2006 na sumu 514,55 eur. Keďže súd prvého stupňa bol viazaný návrhom, zaviazal žalovaného
na zaplatenie žalovanej sumy 512,24 eur s príslušenstvom. Pri rozhodovaní o
úrokoch z omeškania ustálil ako počiatok omeškania deň nasledujúci po doručení platobného rozkazu
žalovanému.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“) a
žalobcom v 1/ a 2/ rade priznal právo na zaplatenie sumy 39,09 eur za súdny poplatok zaplatený za
návrh a na zaplatenie trov právneho zastúpenia v celkovej výške 775,28 eur vyčíslených podľa § 10
ods.1, § 17, § 15 vyhl.č. 655/2004 Z.z.o odmenách a náhradách advokátov v platnom znení.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný konštatoval porušenie
jeho práva konať pred súdom, a to podľa ust. § 118 ods.4, § 119 ods.1, 2 O.s.p.. Súd prvého
stupňa počas celého konania na začiatku nového pojednávania neoznámil dôvody, aké boli do toho -
ktorého pojednávania vykonávané a aký je ich obsah. Na pojednávaní dňa 8.11.2013 zamietol návrh
na vykonanie dôkazu výsluchom svedka T. K. a vykonanie znaleckého dokazovania . S navrhovanými
dôkazmi - s pripojením spisov Okresného súdu Pezinok , č.k. 5C/672/2008 a Okresného súdu Bratislava
II , č.k. 31 Ro/3200/2005 sa do vynesenia uznesenia o skončení dokazovania podľa § 120 ods.4 O.s.p.
nevysporiadal. Odvolateľ mal za to, že ak súd už nebude pojednávanie odročovať, vyzve účastníkov,
aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Súd prvého stupňa
odvolateľa pred skončením pojednávania dňa 8.11.2013 nevyzval, aby sa vyjadril k dokazovaniu a k
právnej stránke veci tak, ako to ustanovuje § 118 ods.4 O.s.p. a vydal uznesenie, ktorým vyhlásil
dokazovanie podľa § 120 ods.4 O.s.p. za skončené. Týmto postupom bola odvolateľovi odňatá možnosť
konať pred súdom, čo je s poukazom na § 205 ods.2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f/
O.s.p. jedným z uplatnených odvolacích dôvodov.

Žalovaný v podanom odvolaní vzniesol námietku premlčania proti uplatneným a priznaným úrokom
z omeškania poukazujúc na to, že žalobcovia si nárok na priznanie úrokov z omeškania vo výške
9,5% uplatnili až dňa 7.5.2012 (podaním zo dňa 4.5.2012). Predmetom daného konania je nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie komunikácie, ktorá má byť miestnou komunikáciou, a
ktorá sa nachádza na pozemku vo vlastníctve žalobcov, parc.č. XXX/X o výmere 183m2 v kat. území
V.. Prvým dôvodom zakladajúcim nesprávnosť napadnutého rozsudku je skutkové zistenie súdu prvého
stupňa o tom, že sa jedná o miestnu komunikáciu a že výmera pozemku na ktorom je komunikácia
umiestnená je 183 m2. Výkaz plôch z 13.9.1976, jeho vyjadrenie v odpore zo dňa 26.3.2007 (s ohľadom
na časový odstup), Znalecký posudok N.. J. P. (ktorého úlohou bolo stanovenie obvyklej ceny nájmu
a nie určenie druhu komunikácie) a ani výpoveď žalovaného zo dňa 6.11.2012 nie sú spôsobilými
dôkazmi na preukázanie, že sa jedná o miestnu komunikáciu. V konaní nie je jednoznačne preukázané
akou výmerou zasahuje komunikácia do pozemku žalobcov. Za účelom preukázania skutočnej výmery
pozemkov a výmery, akou časťou zasahuje komunikácia do pozemku žalobcov, odmietli žalobcovia
poskytnúť súčinnosť. Jediným možným objektívnym zistením je nariadenie znaleckého dokazovania
znalcom z odboru geodézie a katastra, ktorého vykonanie súd prvého stupňa na pojednávaní dňa
8. 11. 2013 uznesením zamietol. Ďalším dôvodom zakladajúcim vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku sú skutkové a právne zistenia súdu prvého stupňa týkajúce sa posúdenia, či komunikácia
bola vybudovaná v súlade s cestným zákonom a či vlastníctvo ku komunikácii prešlo zo štátu na obec.
S jeho závermi nie je možné súhlasiť, keď v napadnutom rozsudku nepoužil žiadnu právne uznateľnú
argumentáciu na základe ktorej došiel k tomu, že Čsl. štát bol vlastníkom komunikácie, pričom naopak
bez bližšieho právneho odôvodnenia konštatuje, že námietka žalovaného o tom, že predmetná
komunikácia nebola vybudovaná v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi je irelevantná. Za
pochybenie v postupe súdu prvého stupňa považoval žalovaný ďalej to, že súd nerozhodol o jeho návrhu
na doplnenie dokazovania pripojením právoplatne skončeného spisu Okresného súdu Bratislava II
č.k.31 Ro/3200/2005. Odvolateľ konštatoval, že nemá vedomosť o tom, že uvedený dôkaz, z ktorého
mal mať za preukázané skutočnosti, o ktoré svoje tvrdenia v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa
vykonal a že by mal mať za preukázané, že má ísť o rovnakú, alebo analogickú skutkovú situáciu.
V zmysle ust. § 119 O.s.p. má predseda senátu alebo samosudca na začiatku nového pojednávania
oznámiť obsah prednesov a vykonaných dôkazov. V súdenom prípade toto zo strany súdu nebolo
dodržané, súd ani na jednom z pojednávaní konaných po 15.3. 2013 neoznámil vykonanie dôkazu
spisom Okresného súdu Bratislava II. Odvolateľ má za to, že tento dôkaz ani súd nevykonal a



vychádzal len z výpovede žalovaného, bez overenia si skutočnosti, ktoré oprel nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 564/2012, ktorý je na posudzovaný prípad absolútne neaplikovateľný.

Žalobcovia v 1/ a 2/ rade v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhli rozhodnutie súdu prvého
stupňa ako vecne a právne správne potvrdiť a priznať im náhradu trov právneho zastúpenia. Vo vzťahu
k vznesenej námietke premlčania vo vzťahu k úrokom z omeškania poukázali na fakt, že úroky z
omeškania sú samostatným právom, ktoré sa premlčuje vždy za každý deň omeškania a vo všeobecnej
premlčacej dobe. Z uvedeného vyplýva, že ak by aj prijali námietku žalovaného, minimálne úroky z
omeškania zo žalovanej istiny od 7. 5. 2009 do zaplatenia, nemôžu byť premlčané. Konštatovali, že
námietka premlčania nemôže byť v rámci neúplného apelačného systému vznesená v
odvolacom konaní kedykoľvek, nakoľko predstavuje rozhodnú skutočnosť pre právne posúdenie merita
veci v prvostupňovom konaní. Odvolací súd by potom na túto okolnosť aj s prihliadnutím na ustanovenie
§ 205a O.s.p. nemal prihliadnuť. Námietka žalovaného, že cestná komunikácia na ich pozemku nebola
vybudovaná v súlade s právnymi predpismi, a preto vlastníctvo v konaní nemohlo prejsť účinne zo štátu
na žalovaného, je ničím nepodložená, ale i účelová. Žalovaný sa snaží bagatelizovať právne závery súdu
prvého stupňa, ktorý sa pri rozhodovaní opieral aj o rozporné vyjadrenia samotného žalovaného
v priebehu konania. Konanie v danej veci trvalo na súde prvého stupňa presne 7 rokov, žalovaný pred
každým pojednávaním uplatňoval nové skutočností (námietky), menil svoje tvrdenia, produkoval dôkazy
účelovo vždy až pred súdnymi pojednávaniami. V jeho tvrdeniach je rozpor, keďže na jednej strane
namieta, že v konaní nebol preukázaný charakter predmetnej komunikácie, ale na druhej strane
tvrdí, že jedine v správnom konaní je možné rozhodnúť o tom, či komunikácia na pozemku žalobcov
spĺňa kritéria pozemnej komunikácie. Pokiaľ žalovaný stále má akékoľvek pochybnosti o
správnosti výmery a priebehu hraníc pozemkov, jediným právnym prostriedkom, akým môže v tomto
smere docieliť nápravu v katastri nehnuteľnosti, je samostatné súdne konanie o určenie
vlastníctva, resp. priebehu hraníc pozemkov. Toto však žalovaný odmieta iniciovať napriek tomu, že ho
k tomu vyzvala aj správa katastra v rozhodnutí Správy katastra Senec sp.zn. 3 Sžo-KS 109/2006.

Žalobcovia v 1/ a 2/ rade k tvrdeniu žalovaného o tom, že súd prvého stupňa v priebehu konania
neoboznamoval doposiaľ vykonané dôkazy, resp. že pred ukončením dokazovania nedal účastníkom
možnosť vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci v zmysle ust. § 118 ods. 4
O.s.p., konštatovali nepravdivosť tohto tvrdenia. Ich právny zástupca môže potvrdiť, že na jednotlivých
pojednávaniach súd v zmysle ust. § 119 ods. 2 O.s.p. doposiaľ vykonané dôkazy oboznamoval, hoci sa
táto skutočnosť výslovne neuvádza v zápisnici z pojednávania. Výzva zmysle § 118 ods. 4 O.s.p. bola
zo strany súdu voči účastníkom konania realizovaná, čo potvrdzuje aj obsah zápisnice z pojednávania
z 8. 11. 2013, kde sa na strane 2 a 3 sa uvádzajú prednesy právnych zástupcov oboch strán k doteraz
vykonanému dokazovaniu i právnej stránke veci. Ak by aj uvedené procesné porušenia v
konaní nastali, nezakladajú také porušenia O.s.p., ktoré by mali za následok vylúčenie či odňatie práv
žalovaného na spravodlivý súdny proces, resp. podstatný vplyv na meritórne rozhodnutie vo veci samej
a uvedený nedostatok má napraviť primárne odvolací súd, ak ho v konkrétnom konaní zistí.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 O.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého
stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a v odvolacom konaní nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu nebolo
vydané v konaní postihnutou niektorou z procesných vád uvedených v § 221 ods.1 O.s.p., t.j.
či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku
veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie
konania tam, kde sa konanie mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným, odvolací
súd po posúdení okolnosti prejednávanej veci dospel k záveru, že konanie súdu prvého stupňa trpí
vadou uvedenou v ust. § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p., ktorou (o.i.) žalovaný odôvodňoval svoje odvolanie.



Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý účastníkovi konania
odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá je z hľadiska § 221 ods.1
písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil
súd svojim procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú,
možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny
poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhému účastníkovi.

Ako prvoradé je potrebné konštatovať, že žalovaným namietaná okolnosť odňatia možnosti konať pred
súdom tým, že ho súd prvého stupňa pred skončením pojednávania dňa 8.11.2013 nevyzval, aby sa
vyjadril k dokazovaniu a k právnej stránke veci tak, ako to ustanovuje § 118 ods.4 O.s.p. a bez toho,
aby mu dal právo vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, vydal uznesenie, ktorým vyhlásil
dokazovanie podľa § 120 ods.4 O.s.p. za skončené je dôvodná.

Podľa § 118 ods. 4 O.s.p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov,
aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením
vyhlási dokazovanie za skončené.

Z citovaného ustanovenia vyplýva jednak procesná povinnosť súdu vyzvať účastníkov na zhrnutie ich
návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, jednak tomu zodpovedajúce procesné
oprávnenie účastníka na „záverečnú reč“. V nej môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť svoj názor
na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti a hodnotenia jednotlivých dôkazov.
Vyjadriť sa môžu tak k skutkovej ako aj k právnej stránke veci. Takéto zhrnutie a vyjadrenie nemusí
predniesť osobne účastník konania, môže ho za neho predniesť jeho zástupca. Podstatný obsah tohto
zhrnutia a vyjadrenia treba uviesť do zápisnice o pojednávaní. Spravidla je na záverečnú reč vyzvaný
žalobca pred žalovaným , je však na úvahe súdu, kedy účastníkov vyzve, aby ju predniesli, a v akom
poradí im udelí slovo. Záverečným zhrnutím a vyjadrením nie je len ten procesný úkon účastníka (jeho
zástupcu), ktorý je takto označený aj formálne. Je ním i bez tohto formálneho označenia aj iný, na záver
pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje
sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní uskutočnenom na súde prvého stupňa 8.11.2013 (č. l. 218 -
221 spisu) však nevyplýva, že by súd vytvoril účastníkom procesnú možnosť na realizáciu tohto práva
vyplývajúceho im z § 118 ods. 4 O.s.p. a že v závere nariadeného pojednávania vyzval účastníkov k
procesnému úkonu, ktorým by zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.
Odvolateľ preto opodstatnene namieta, že mu odopretím práva na záverečnú reč bola odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p..

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci zaťažil konanie
procesnou vadou v zmysle 221 ods.1 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom, pre ktorý musí odvolací súd
rozhodnutie vydané v takomto konaní vždy zrušiť; s poukazom na dôvod , ktorý viedol odvolací súd k
potrebe zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa, nezaoberal sa odvolací súd ďalšími námietkami uvedenými
v odvolaní žalovaného.

Odvolací súd na základe uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
zrušil, pretože účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a podľa §
221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude pri
ďalšom prejednaní veci vyhodnotiť vykonané dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, opätovne vo
veci rozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ust. § 155 O.s.p. a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo
ust. § 157 ods. 2 O.s.p., t. zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal prípadné ďalšie
účastníkmi navrhované dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o náhrade
trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.