Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoPr/8/2015 z 29. 5. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2016, sp. zn. 6CoPr/8/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1513232115.2 Krajský súd Bratislava | 6CoPr/8/2015 | ECLI:SK:KSBA:2016:1513232115.2 | 2016-05-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/39d321fb-73be-4933-97a7-7161fbe0562a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1513232115.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/8/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513232115
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1513232115.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov
senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľa: Ministerstvo
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody č. 6,
P.O.BOX 100, Bratislava, IČS: 30 416 094 proti odporcovi: U.. H. W., U..Y..U..G.., U. U. Č.. XX, U.,
zastúpený: Studio Legale, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, v konaní o zaplatenie 1.780,- eur s
prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 27.
apríla 2015, č. k. 47Cpr/18/2014 - 220, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 27. apríla 2015, č.
k. 47Cpr/18/2014 - 220, p o t v r d z u j e .
Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, zároveň ho zaviazal, aby
zaplatil odporkyni trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu odporkyne vo výške 430,23
eur. Navrhovateľ sa svojim návrhom zo dňa 16.09.2013 domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu zaplatiť
mu 1.780,- eur, čo odôvodňoval tým, že odporkyňa prekročila limit určený mesačne pre používateľa
mobilných telefónov, keď táto bola zaradená do skupiny LA3 - vysoká spotreba komunikácie s limitom
83,- eur.

Navrhovateľ listom zo dňa 27.06.2013 upravil petit návrhu a uplatňoval si u odporkyni sumu 1.826,-
eur, išlo o navýšenie o 46,- eur z dôvodu poškodenia mobilného telefónu. Odporkyňa navrhovala návrh
zamietnuť s poukazom na to, že ak došlo k prekročeniu limitu, tak to bolo z dôvodu plnenia si služobných
povinností. Ďalej poukazovala na to, že ona nevedela o tom, že má stanovený limit na používanie
služobného telefónu.

Navrhovateľ uplatňoval voči odporkyni náhradu z dôvodu prekročenia limitu, čo odôvodňoval tým, že
nešlo o služobné hovory a preto prekročenú sumu by mala uhradiť odporkyňa. Z pripojenej smernice
č. 21/2011 mal súd preukázané, že u navrhovateľa boli stanovené limity mesačne pre používanie
služobných mobilov. Zo zápisnice zo zasadnutia škodovej komisie zo dňa 15.08.2013 vyplynulo, že táto
odporučila uplatňovať náhradu škody za prekročenie limitu za mesiace september a október 2012 vo
výške 1.780,- eur, a zároveň navrhla uplatňovať škodu za poškodený mobilný telefón.

Odporkyňa poukazovala na to, že podrobný výpis hovorov a dát nedokazuje využívanie pridelených
služobných mobilných zariadení na súkromné účely. V priebehu pojednávania odporkyňa poukazovala
na to, že k prekročeniu limitu došlo v čase, keď bola na služobnej ceste v Y. od 14.-19.10.2012 a v
septembri 2012 od 13.-16.09.2012 a komunikovala služobne, keď zabezpečovala úlohy pre štátneho



tajomníka navrhovateľa, konkrétne v čase od 13.-16.09.2012 ona sama bola na dovolenke v O., dostala
žiadosť od štátneho tajomníka v súvislosti so stratou jeho cestovného pasu a tieto hovory sa realizovali
zo služobného mobilu.

Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. Súd prvého
stupňa pri hodnotení zodpovednosti odporkyne vychádzal z toho, že musia byť splnené všetky
zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré patrí protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru alebo
štátnozamestnaneckého pomeru a ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s týmto plnením.
Súd prvého stupňa sa v prvom rade zaoberal otázkou, či zo strany odporkyne došlo k protiprávnemu
úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Na základe vykonaného dokazovania súd zastáva
názor, že nemožno hovoriť o protiprávnom úkone, ak pracovník plní povinnosti na pokyn svojho
nadriadeného, keď zabezpečuje úlohy, ktoré je povinný plniť a to aj za predpokladu, že prekročí limit, v
danom prípade limit na používanie mobilného telefónu, keď navrhovateľ nepreukázal a nešpecifikoval,
ktoré hovory v mesiaci september a október 2012 boli služobné a súkromné. Ak sa vychádza z výsledkov
dokazovania potom nemožno hovoriť ani o vzniku škody, ani o zavinení zamestnanca, pretože z takéhoto
konania sa odporkyňa nedopustila. Vyvodzovať zodpovednosť nemožno len na základe dohody o
splátkach, naopak treba vychádzať z objektívneho stavu, či boli naplnené porušenia povinností, ako
to má na mysli § 179. Ak tomu tak nie je, nemôže zamestnávateľ uplatňovať škodu. Z dokazovania
vyplynulo, že v mesiaci september a október 2012 odporkyňa bola na služobnej ceste v Y. a na dovolenke
v O., zabezpečovala úlohy a práve v tomto období boli zvýšené náklady za používanie mobilného
telefónu, čo bolo v súvislosti s plnením pracovných úloh. Na základe vykonaného dokazovania súd
prvého stupňa rovnako nemal preukázané, že by odporkyňa zodpovedala za poškodenie telefónu tak,
ako to uplatňoval navrhovateľ, keď táto skutočnosť nijako nebola preukázaná, len na osobnej karte
sa konštatovalo, že mal byť poškodený displej, bližšie okolnosti zisťované neboli. Vychádzajúc z tohto
zistenia preto súd návrh navrhovateľa zamietol v plnom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporkyni trovy právneho zastúpenia za prípravu
a prevzatie zastúpenia, účasť na pojednávaní zo dňa 26.01.2015 a dňa 30.03.2015, ako aj účasť na
pojednávaní zo dňa 27.04.2015 v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. nepriznal dva úkony, ktoré podľa názoru
súdu neboli účelne vynaložené, išlo len o technickú otázku a nie o otázku vecného riešenia.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrhu navrhovateľa vyhovie alebo aby odvolací súd
zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ uviedol, že si od
odporkyne, ako bývalej zamestnankyne uplatnil náhradu škody za prekročený určený limit za služby
operátora v mesiacoch september a október 2012, za hovorné a používanie internetu na pridelenom
služobnom mobilnom telefóne G. Z. XS XXG U., G. G. Z. - e spolu vo výške 1.780,- eur z dôvodu,
že odporkyňa nevyužívala internet a hovorné na služobné účely. Zároveň si uplatnil i náhradu škody
vo výške 46,- eur z titulu poškodenia služobného telefónu, ktorý odporkyňa po pridelení používala
od 08.06.2012 do 01.03.2013. Navrhovateľ nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa. Poukázal
na ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce a § 116 ods. 1 a 2 Zákona o štátnej službe a uviedol, že
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa uvedených ustanovení Zákonníka práce, ako aj
Zákona o štátnej službe sú v prvom rade existencia pracovnoprávneho vzťahu, protiprávny úkon, vznik
škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a zavinenie. Pracovnoprávny vzťah
navrhovateľa a odporkyne bol založený služobnými zmluvami zo dňa 11.07.2012 a zo dňa 08.08.2012.
Navrhovateľ definoval protiprávne konanie a uviedol, že používanie mobilných telefónov zamestnancami
Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR je upravené interným predpisom navrhovateľa
a to smernicou č. 21/2011. Táto smernica určuje mesačné limity používateľov mobilných telefonátov.
Odporkyňa sa v služobných zmluvách zaviazala oboznámiť sa so služobnými internými predpismi a
plniť povinnosti vyplývajúce z nich. Odporkyňa prekročila určený limit za služby operátora v mesiacoch
september a október 2012 za hovorné a používanie internetu, ako aj iPAD -e, spolu vo výške 1.780,-
eur, keď nevyužívala internet na hovorné a služobné účely. Suma 46,- eur predstavuje poškodenie
služobného telefónu, pričom odporkyňa porušila služobný prepis č. 72/2013, ktorým sa vydáva služobný
poriadok služobného úradu ministerstva a to konkrétne čl. 13 ods. 3 písm. n/, ktorý upravuje povinnosť
štátneho zamestnanca ochraňovať majetok štátu, ktorý mu bol zverený pred poškodením, stratou,
zničením a zneužitím. Navrhovateľ uviedol, že škoda predstavuje rozdiel medzi určenými limitmi na
používanie služobného telefónu a IPAD - u v porovnaní s mesačnými faktúrami od mobilného operátora,



rozdiel medzi mesačným limitom za používanie služobného telefónu a fakturovanou sumou za mesiac
september 2012 bol 81,03 eur s DPH a rozdiel medzi mesačným limitom za používanie iPAD - u a
fakturovanou sumou za mesiac september 2012 bol 40,25 eur s DPH. Rozdiel medzi mesačným limitom
za používanie služobného telefónu a fakturovanou sumou za mesiac október 2012 bol 1.114,19 eur
s DPH a rozdiel medzi mesačným limitom za používanie iPAD - u a fakturovanou sumou za mesiac
október 2012 bol 695,35 eur s DPH. Ide o vyčíslený rozdiel, ktorý vznikal u odporkyne na hovornom
a na internete. Navrhovateľ uviedol, že výšku škody v sume 46,- eur, ktorú mala odporkyňa spôsobiť
poškodením služobného telefónu, preukázal faktúrou č. XXXXXXXXXX, ktorú za poškodený mobilný
telefón zaplatil.

Pokiaľ sa týka príčinnej súvislosti mal navrhovateľ za to, že táto je zrejmá z toho, že navrhovateľovi
by nevznikla škoda na prekročení limitu za používanie služobného telefónu, iPAD - u
a poškodení služobného telefónu, ak by ich nepoužívala odporkyňa. Pokiaľ sa týka zavinenia mal za
to, že u odporkyne je zavinenie zrejmé z toho, že sa v služobných zmluvách zaviazala oboznámiť s
internými predpismi navrhovateľa, ktoré upravovali používanie služobných telefónov a iPAD - ov a ich
mesačné limity.

Prekročenie stanovených mesačných limitov zo služobných dôvodov sú používatelia mobilných
telefónov povinní písomne zdôvodniť odboru hospodárskej správy. Vnútorným listom kancelárie
štátneho tajomníka z 10.12.2012 - zdôvodnenie prekročenia limitu za september a október 2012
podpísaným aj odporkyňou, bolo zdôvodnené prekročenie limitu hovorného a používanie internetu na
služobné účely iba vo výške 150,79 eur za mesiac september a október 2012. Navrhovateľ zdôraznil,
že odporkyňa uznala sumu 1.780,- eur ako sumu, ktorá sa rovná prekročeniu mesačných limitov
na používanie služobných telefónov a internetu v mesiacoch september a október 2012, ako aj v
mailovej komunikácii zo dňa 17.12.2012 s riaditeľkou odboru prevádzky úradu pani Z.. X. a jednak i v
samotnej dohode o splátkach, ktorú vlastnoručne podpísala. Neplatná jednostranná výpoveď obsahuje
ničím nepreukázané a nepodložené tvrdenia odporkyne o tom, že údajne nepodpísala dohodu o
splátkach na znak slobodnej vôle, ako aj že pohľadávka jej údajne vznikla počas jej výkonu práce
na zahraničných pracovných cestách a údajne iba zo služobných dôvodov. Uznanie sumy 1.780,-
eur je podľa navrhovateľa uznaním dlhu dlžníka, t.j. odporkyne voči navrhovateľovi podľa § 558
Obč. zák.. Navrhovateľ poukázal na svedeckú výpoveď svedka J.. Ľ. Q., pričom z tejto svedeckej
výpovede vyplynulo, že vec bola prekonzultovaná medzi ním a odporkyňou. Svedok vyzval odporkyňu,
aby zdôvodnila služobné a neslužobné hovory, čo odporkyňa aj urobila. Svedok odporkyni uznal ňou
označené služobné hovory a ostatné hovory, ktoré mali byť neslužobné, sa uplatňujú v tomto súdnom
konaní. K povinnosti vyznačiť všetky hovory z pohľadu, či ide o súkromné alebo služobné hovory,
navrhovateľ uviedol, že s istotou bolo možné vyznačiť len hovory na súkromné účely, pričom ostatné
hovory označené ako služobné by mali byť služobného charakteru, čo však nie je možné jednoznačne
potvrdiť z dôvodu, že aj v pracovnom čase sa nedá vylúčiť nedovolené používanie mobilného telefónu,
ako aj internetu na súkromné účely.

Navrhovateľ zároveň uviedol, že z rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal
s tvrdením navrhovateľa o uznaní dlhu odporkyňou a preto v tomto smere považoval odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa z právneho hľadiska za nedostatočné a neprípustné na to, aby na základe
neho mohol byť zamietnutý žalobný návrh. Súd prvého stupňa sa obmedzil iba na konštatovanie, že
zo strany odporkyne nedošlo k protiprávnemu úkonu a to z dôvodu, že vo výpisoch za používanie
služobného telefónu a iPAD - u, ale aj na základe písomných vyjadrení navrhovateľa nebolo možné
jednoznačne potvrdiť, že služobné hovory a používanie internetu by mali byť služobného charakteru.
Zároveň sa súd prvého stupňa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré predložil navrhovateľ a ktoré preukazujú
akceptáciu porušenia povinnosti zo strany odporkyne ako i uznanie dlhu odporkyňou.

K odvolaniu sa písomne vyjadrila odporkyňa, prostredníctvom právneho zástupcu a žiadala, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny a aby navrhovateľa zaviazal na náhradu
trov odvolacieho konania.

Odporkyňa uviedla, že v období od 14.10.2015 do 19.10.2015 (pravdepodobne ide o písaciu chybu, keď
má ísť o dátum od 14.10. až 19.10.2012) sa odporkyňa nachádzala na zahraničnej ceste v Y.. V období
od 13.09.2012 do 16.09.2012 bola odporkyňa na dovolenke v O.. Po sčítaní jednotlivých položiek za
hovorné a internet, ktoré predložil navrhovateľ, zvýšené náklady vznikli práve počas pobytov odporkyne



na zahraničných cestách v Y. G. O.. Odporkyňa poukázala na mail z 15.10.2012, kedy upozorňuje
štátneho tajomníka, že v hoteli je platené wifi a všetko v Y. H.e veľmi drahé. Tiež poukázala na mail zo
17.10.2012, v ktorom zasiela štátnemu tajomníkovi navrhovateľa súbory, na ktorých pracovala v Y., kde
upozorňuje opätovne na fakt, že nie je nikde free wifi a musela sa pripojiť na platený internet. V O. plnila
pokyny štátneho tajomníka v súvislosti so stratou jeho kufra a cestovného pasu. Navrhovateľ tvrdí, že nie
je možné len z výpisu s určitosťou označiť, ktoré hovory sú služobné a ktoré súkromné a za kritérium pri
rozdeľovaní služobných a súkromných hovorov určil pracovný deň a víkend. Je pravdou, že odporkyňa
prekročila limit i keď poprela, že by bola so smernicou osobitne oboznámená. Za podstatné však
považovala to, že limity prekročila pri plnení pracovných úloh, resp. v súvislosti s nimi a nie na súkromné
účely. Predložila dostupné dôkazy, avšak všetka komunikácia s nariadenými ostala v služobnom telefóne
a iPAD - e. Uviedla, že navrhovateľ má dôkaznú povinnosť na preukázanie, ktoré z položiek vo výpise
zo septembra a októbra 2015 (pravdepodobne správne má byť rok 2012) sú súkromné. Na jednej strane
sa navrhovateľ riadi formálne len fakturovanou sumou od operátora a limitu daného smernicou, pričom
rozdiel medzi týmito sumami je údajná škoda zamestnanca, avšak na druhej strane súdu predložil výpisy
operátora a tam už rozlišuje medzi služobnými a súkromnými hovormi na základe kritéria pracovný deň a
víkend. Po sčítaní jednotlivých položiek suma súkromných hovorov podľa odporkyni nekorešponduje so
žalovanou sumou. Navrhovateľka zároveň poukázala na tú skutočnosť, či nie je v rozpore s pozitívnym
právom, aby zamestnanec znášal náklady na hovorné a internet, ktoré síce sú nad jeho limitom, ale
vznikli pri plnení pracovných úloh alebo v súvislosti s nimi. Najmä, ak zamestnanec upozornil na
sťažené podmienky a napriek tomu sú mu zadané pracovné úlohy, ktoré musí pre zamestnávateľa splniť.
Navyše limit na hovory a internet dostatočne nezohľadňuje právo zamestnanca na vytváranie vhodných
pracovných podmienok. Ak by zamestnanec odmietol splniť pokyn zamestnávateľa len z dôvodu, že
prekročil limit na svojom služobnom telefóne a internete, mohol by sa vystaviť disciplinárnemu stíhaniu.
Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na zaplatenie z uznania dlhu, avšak odporkyňa uviedla, že uznať
možno len existujúci dlh. Dohoda o splátkach a okolností jej podpisu sú pochybné, odporkyňa dohodu
- uznanie dlhu podpísala, keď nechcela robiť svojim nadriadeným problémy, avšak po porade s matkou
túto dohodu zrušila, keď sa jej nezdalo spravodlivé, aby platila za zamestnávateľa. Suma 150,79
eur, ktorú zamestnávateľ uznal ako služobnú, nespároval s jednotlivými položkami vo výpise a túto
skutočnosť vytkol i súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov. Pokiaľ navrhovateľ vytýka súdu, že sa
v odôvodnení nevyjadril k uznaniu dlhu, podľa odporkyne tak súd prvého stupňa urobil na strane 3
rozsudku, odsek 4, keď okrem iného poukázal i na objektívny stav, či boli naplnené porušenia povinnosti
podľa § 179, pričom objektívny stav znamená, že ak nevznikla navrhovateľovi škoda, nie je možné ju ani
uznať. V prípade uznania dlhu platí vždy vyvrátiteľná domnienka. Dodala, že dohoda bola uzatvorená v
tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok a súčasne sa javí vzhľadom na sumu i neurčitou. Uznanie
dlhu nie je možné brať ako podporný dôkaz navrhovateľa, keď tento nedokáže preukázať základ a
to, ktoré hovory zo strany odporkyne boli súkromné. Správne preto súd prvého stupňa uviedol, že nie
je možné zamestnanca sankcionovať za to, ak zamestnávateľovi vzniknú zvýšené náklady pri plnení
pracovných úloh pre neho. Navrhovateľ bez súčinnosti zamestnanca nevie sám určiť, ktoré náklady sú
služobné a súkromné, čo však nemôže byť na vrub zamestnanca.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v súlade s ust. § 212 ods. 1
O.s.p., viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Navrhovateľ si v predmetnom konaní uplatňoval sumu 1.780,- eur, v priebehu prvostupňového konania
zvýšenú o ďalšiu sumu 46,- eur, ktorá predstavovala náhradu škody z dôvodu prekročenia limitu
určeného mesačne pre používateľa mobilných telefónov za obdobie mesiac september a október 2012
vo výške 1.780,- eur a sumu 46,- eur z dôvodu poškodenia mobilného telefónu. Súd prvého stupňa
mal za to, že zo strany odporkyne nedošlo k protiprávnemu úkonu, keď odporkyňa plnila povinnosti na
pokyn svojho nadriadeného a zabezpečovala úlohy, ktoré bola povinná plniť a to aj za predpokladu, že
prekročí limit. Mal za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal a nešpecifikoval, ktoré hovory v mesiaci
september a október 2012 boli služobné a ktoré súkromné. Na základe vykonaného dokazovania nebolo
možné hovoriť ani o vzniku škody ani o zavinení zamestnanca, pretože takéhoto konania sa odporkyňa
nedopustila. Uviedol, že vyvodzovať zodpovednosť nemožno len na základe dohody o splátkach a mal
za to, že treba vychádzať z objektívneho stavu, či boli naplnené porušenia a povinnosti v zmysle §
179 Zákonníka práce, pričom ak tomu tak nie je, nemôže zamestnávateľ uplatňovať škodu. Uviedol,
že odporkyňa v mesiaci september a október 2012 bola na služobnej ceste v Y. a na dovolenke v O.,
kde zabezpečovala úlohy, pričom práve v tomto období boli zvýšené náklady za používanie mobilného



telefónu, čo podľa súdu prvého stupňa bolo v súvislosti s plnením pracovných úloh. Tiež pokiaľ sa týka
zodpovednosti za poškodenie telefónu, tak ako to uplatňoval navrhovateľ, táto skutočnosť nijako nebola
v konaní preukázaná, len na osobnej karte sa konštatuje, že mal byť poškodený displej, avšak bližšie
okolnosti navrhovateľom zisťované neboli.

Správne súd prvého stupňa poukázal na ust. § 179 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, v zmysle
ktorého zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením
povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný
preukázať zamestnancovo zavinenie, okrem prípadov uvedených v § 182 a § 185 Zákonníka práce.
Zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 179
ods. 2 Zákonníka práce).

Navrhovateľ v návrhu zo dňa 16.09.2013 poukázal na dohodu o splátkovom kalendári, ktorú podpísal s
odporkyňou dňa 11.02.2013. Dohoda o splátkovom kalendári (č.l. 85), tak ako to vyplýva z jej obsahu,
bola podľa zmluvných strán dohody uzatvorená podľa § 51 Obč. zák., t.j. ako tzv. nepomenovaná zmluva,
t.j. zmluva, ktorá nie je osobitne upravená v Občianskom zákonníku, príp. ani v inom právnom predpise.
Jej existencia a prípustnosť je prejavom občianskoprávnej zásady zmluvnej voľnosti. Navrhovateľ v
odvolacom návrhu však jednoznačne predmetnú dohodu označuje ako uznanie dlhu podľa § 558 Obč.
zák. a vytýka súdu prvého stupňa, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s tvrdením
navrhovateľa o uznaní dlhu odporkyňou voči navrhovateľovi s tým, že takéto uznanie čiastky 1.780,- eur
v dohode o splátkach, ktorú odporkyňa vlastnoručne podpísala, je podľa názoru navrhovateľa uznaním
dlhu dlžníka (odporkyne) voči veriteľovi, t.j. navrhovateľovi.

K následnej jednostrannej výpovedi odporkyne z dohody o splátkach sa vyjadril tak, že táto obsahuje
ničím nepreukázané a nepredložené tvrdenie odporkyne o tom, že údajne nepodpísala dohodu o
splátkach na znak slobodnej vôle, ako aj že pohľadávka mala údajne vzniknúť počas jej výkonu práce
na zahraničných pracovných cestách a údajne iba zo služobných dôvodov.

Podľa § 558 Obč. zák. ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,
predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
dôsledok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie dlhu je samostatný zabezpečovací inštitút. Zabezpečovaciu funkciu tento inštitút plní tým, že
zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania. Uznanie dlhu predstavuje
jednostranne zaväzujúcu bezodplatnú zmluvu, ktorá vznikne na základe jednostranného právneho
úkonu dlžníka adresovaného veriteľovi, ktorým dlžník dáva najavo, že svoj záväzok uznáva a veriteľ
toto uznanie dlhu akceptuje. Takáto listina môže slúžiť len ako dôkaz na preukázanie existencie alebo
pravosti dlhu v prípadnom súdnom spore. Uznanie dlhu dlžníkom má pre veriteľa význam, ktorý spočíva
predovšetkým v tom, že sa tým potvrdzuje, že v dobe uznania dlhu, dlh trval, t.j. dlžník uznaním dlhu
potvrdzuje jeho existenciu. Avšak táto domnienka existencie dlhu je vyvrátiteľná, tzn., že dlžník, ktorý
svoj dlh uzná, môže namietať, že dlh nevznikol alebo že v čase uznania netrval, resp. môže namietať,
že dlh je neplatný alebo stratil platnosť. Takáto námietka je a môže byť úspešná len za predpokladu,
že sa oproti prezumpcii uvedenej v ust. § 558 Obč. zák. preukáže opak. Inak povedané z procesného
hľadiska prechádza dôkazné bremeno na preukázanie existencie dlhu v dobe uznania na odporcu. Na
platné uznanie dlhu podľa § 558 Obč. zák. je potrebné, aby tento jednostranný právny úkon spĺňal
predpoklady na vznik platného právneho úkonu (§ 34 a nasl. Obč. zák.). Uznanie dlhu musí byť určité
a zrozumiteľné, aby nevznikali pochybnosti o obsahu prejavu vôle dlžníka. Preto dlžník musí uznávací
prejav urobiť v písomnej forme, v uznávacom prejave vyjadrí prísľub, zaplatí dlh a uvedie dôvod a výšku
dlhu. Pre uznanie dlhu je stanovená písomná forma (§ 40 ods. 1 Obč. zák.) a to aj v prípade, ak pôvodný
záväzkový vzťah takúto právnu formu nemá. Dohoda o uznaní dlhu musí byť určitá a zrozumiteľná a
musí byť dlžníkom podpísaná (§ 40 ods. 3 Obč. zák.). Uznaním dlhu nie je záväzok dlžníka, hoci urobený
písomnou formou, vrátiť v určitom termíne požičané peniaze - záväzok zo zmluvy o pôžičke, ale je
potrebné aby dlžník písomne uznal, že splní svoj dlh, uviedol dôvody jeho vzniku a výšku, v akej ho
uznáva.

Uznaním dlhu sa zakladá iba právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, táto domnienka
je však vyvrátiteľná dôkazom opaku v zmysle § 133 O.s.p..



Podľa § 133 O.s.p. skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz
opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Vyvrátiteľné domnienky teda
ukladajú súdu považovať určité závery za zistené a pripúšťajú dôkaz opaku, inak povedané, pokiaľ nie
je dokázaný opak, platia závery domnienky.

Z obsahu spisu vyplynulo, že navrhovateľ s odporkyňou podpísali dohodu o splátkovom kalendári dňa
11.02.2013, pričom dňa 12.02.2013 odporkyňa doručila navrhovateľovi odstúpenie od tejto dohody.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa, keď uviedol, že vyvodzovať zodpovednosť nemožno
len na základe dohody o splátkach, naopak zisťoval ďalej v konaní, či došlo k porušeniu povinnosti v
zmysle ust. § 179 Zákonníka práce, pričom poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynulo,
že v mesiaci september a október 2012 odporkyňa bola na služobnej ceste v Y. a na dovolenke
v O. a zabezpečovala úlohy, čím došlo k zvýšeniu nákladov za používanie mobilného telefónu v
súvislosti s plnením pracovných úloh odporkyne. V priebehu pojednávania odporkyňa poukázala
na predložené výpisy hovorov a dát za mesiac september a za mesiac október roku 2012 od
mobilného operátora Orange Slovensko, a.s., z mobilného telefónu s internetom, pričom odporkyňa
v priebehu prvostupňového konania poukázala na to, že k prekročeniu limitu došlo v čase, keď bola
na služobnej ceste práve v Y. v období od 14. do 19.10.2012 a na dovolenke v O. v septembri
roku 2012 v období od 13. do 16.09.2012, kedy komunikovala služobne a zabezpečovala úlohy pre
štátneho tajomníka navrhovateľa. Tvrdenia odporkyne o zabezpečovaní úloh zo zahraničia pre štátneho
tajomníka navrhovateľa, navrhovateľ žiadnym spôsobom nespochybnil, ani jeden z účastníkov konania
nenavrhol v tomto smere doplniť dokazovanie. Súd prvého stupňa preto uveril odporkyni, ktorá i na
pojednávaní zo dňa 26.01.2015 uviedla, že nemala potrebu použiť služobný mobil na súkromné účely,
keď má dva svoje vlastné mobily, tiež že vo svojej funkcii musela mať k dispozícii telefón v priebehu
celého dňa, vrátane sobôt a nedieľ z dôvodu nepríjemností, keď telefón v nedeľu nezdvihla, za čo jej bolo
dané pokarhanie, resp. výpoveď, ktorá následne bola stiahnutá. Tiež z pripojených listinných dôkazov
zo strany odporkyne (č.l. 213 až 216 mailové správy, fotokópia mobilných správ č.l. 216) vyplýva, že i
na služobnej ceste v Y. sa riadila pokynmi nadriadeného, ktorý jej zadával pracovné úlohy služobného,
ale aj súkromného charakteru. Využívala internet, spracovávala informácie z internetu, či z mailov alebo
z externých stránok. Zároveň v mailoch upozorňovala, že k dispozícii nemá free wifi. S poukazom
na vyššie uvedené preto je správny záver súdu prvého stupňa, že v súlade s ust. § 179 ods. 1 a 2
Zákonníka práce neboli splnené všetky zodpovednostné predpoklady v súvislosti so škodou, ktorá mala
navrhovateľovi vzniknúť odporkyňou a to zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh,
keď konštatoval, že v danom prípade nebolo možné hovoriť o protiprávnom úkone, ak odporkyňa plnila
povinnosti na základe pokynu svojho nadriadeného.

K námietke navrhovateľa, že na používanie služobných telefónov, ako aj služobných iPAD - ov má
interný predpis a to smernicu č. 21/2011 o používaní mobilných telefónov zamestnancami, ktorá má
stanovovať mesačné limity na používanie služobných telefónov a internetu, odvolací súd má za to, že
odporkyňa v rozhodnom období na služobnej ceste v Y. od 14. do 19.10.2012 a v septembri od 13.
do 16.09.2012, keď došlo k zvýšeným nákladom za hovorné a internet, zabezpečovala pracovné úlohy
na základe pokynu nadriadeného a to aj za predpokladu prekročenia limitu na používanie mobilného
telefónu v internom predpise - smernici č. 21/2011.

Navyše navrhovateľom tvrdené uznanie dlhu v zmysle § 558 Obč. zák. sa týka len časti žalovanej
sumy a to len sumy 1.780,- eur a nie ďalšej čiastky a to nároku navrhovateľa na náhradu škody vo
výške 46,- eur, ktorú škodu mala odporkyňa spôsobiť tým, že poškodila mobilný telefón G. Z. XS XXGB
U., ktorý odporkyňa používala v období od 08.06.2012 do 01.03.2013. V tejto časti, keďže nebolo
možné vychádzať z písomnej dohody o splátkovom kalendári a teda o prípadnom uznaní dlhu zo
strany odporkyne, bolo povinnosťou navrhovateľa v konaní preukázať, či odporkyňa predmetnú škodu
spôsobila, t.j. či došlo z jej strany k poškodeniu prideleného telefónu. Súd prvého stupňa správne
konštatoval, že túto skutočnosť navrhovateľ v konaní nijako nepreukázal, keď na osobnej karte sa
konštatuje, že mal byť poškodený displej, bližšie okolnosti však zo strany navrhovateľa neboli uvedené a
ani zisťované. V tejto časti navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol a preto správne súd prvého stupňa
aj v tejto časti nárok navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

K odvolacej námietke navrhovateľa, že rozsudkom súdu prvého stupňa bolo navrhovateľovi odňaté
právo na spravodlivé súdne konanie, keď súd prvého stupňa riadne a presvedčivo nezdôvodnil svoje
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odvolací súd uvádza nasledovné:



Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazom. Právo na spravodlivý
súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v
odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha a z akých dôvodov, ako sa vo
veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí
byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať
parametre zákonného rozhodnutia a účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné)
otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré jasne, stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že namietaným rozhodnutím nebolo porušené
právo navrhovateľa na spravodlivý proces, ktorý zahrňuje i právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, keď súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, vyhodnotil dôkazy v zmysle
ust. § 132 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporkyňa mala v konaní plný úspech vo veci, právny zástupca odporkyne
si náhradu trov odvolacieho konania síce uplatnil, avšak túto nevyčíslil, preto odvolací súd o trovách
konania rozhodol tak, že odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (§ 151 ods. 1 a
2 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.