Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/112/2017 z 22. 8. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 22. augusta 2017, sp. zn. 2S/112/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1017200809.1 Krajský súd Bratislava | 2S/112/2017 | ECLI:SK:KSBA:2017:1017200809.1 | 2017-08-22 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 98 ods. 1 písm. f) SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/24e9dc5a-e2cf-4cab-8432-7b9cd2293cb6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1017200809.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/112/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200809
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017200809.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: ELOSA, s.r.o., IČO: 35921455, so sídlom v Bratislave,
Ružová dolina 33, zastúpeného spoločnosťou STEINIGER | law firm, s.r.o., IČO: 47238135, so sídlom
v Bratislave, Jasovská 17, za ktorú koná advokát JUDr. Ondrej Steiniger, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/302474/2014 zo dňa 30.6.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov konania n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca, dňa 17.6.2013 začal u žalobcu daňovú kontrolu zameranú na
kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december XXXX podľa § 46 ods. 1
zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len DP).
V rámci nej žalobca navrhol správcovi dane vykonať dokazovanie zamerané na preukázanie prepravy
tovaru výpoveďami svedkov - vodičov - a záznamami o prevádzke motorových vozidiel.

2. Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca, rozhodnutím č. 9510401/5/1145396/2014 zo dňa 26.3.2014
uložil žalobcovi predbežné opatrenie podľa § 50 ods. 1 DP spočívajúce v zákaze nakladať s peňažnými
prostriedkami na jeho bankových účtoch vedených v UniCredit Bank Slovakia, a.s., a to aj vtedy, ak
peňažné prostriedky prichádzajú na účty postupne do výšky predpokladaného dorubenia dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2011 v sume cca 337.000,- € až do dňa zaplatenia
vyrubenej danej na základe výsledkov daňovej kontroly. Rozhodnutie odôvodnil tým, že predpokladaná
vyrubená daň sa týka odpočítania dane z nákupu tovaru (vína v cisternách) od dodávateľa ETOR, s.r.o.,
Bratislava. Žalobca nepreukázal vývoz tovaru do Českej republiky pre odberateľov VINOTOP CZ, s.r.o.,
a VINOCOM CZ, s.r.o. Podľa zistení správcu dane existovalo podozrenie, že nedošlo k uskutočneniu
zdaniteľných plnení, tak ako deklaruje žalobca na základe predložených dokladov a evidencií. Šetrením
správcu dane a na základe výpisov mýtnych transakcií vyžiadaných od Národnej diaľničnej spoločnosti,
a.s., je zrejmé, že preprava tovaru nebola uskutočnená tak, ako bola deklarovaná žalobcom na
prepravných dokladoch. Komparáciou výpisov mýtnych transakcií a prepravných dokladov správca dane
zistil, že vozidlá uvedené na prepravných dokladoch sa na území Slovenska v dňoch uvedených na
prepravných dokladoch vôbec nenachádzali (neboli zaregistrované v elektronickom mýtnom systéme, a
preto pre ne v danom období neexistoval záznam o pohybe vozidiel) alebo vozidlá prechádzali v uvedené
dni inými trasami, ako sú uvedené na prepravných dokladoch. Dňa 10.2.2014 bola so splnomocneným
zástupcom žalobcu Eduardom Tirpákom spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, v ktorej uviedol, že
si nevie vysvetliť tieto rozpory, nakoľko kompetentné osoby zo spoločnosti ELOSA, s.r.o., mu oznámili,
že všetky prepravy prebehli tak, ako boli deklarované na prepravných dokladoch CMR. Správca dane



následne žalobcu vyzval na predloženie dôkazov, ktorými by bolo možné preukázať, že preprava tovaru
bola uskutočnený spôsobom deklarovaným v prepravných dokladoch CMR. Žalobca v určenej lehote
nereagoval a nepredložil žiadne dôkazy.

3. Žalovaný rozhodnutím č. 1100308/1/302474/2014 zo dňa 30.6.2014 potvrdil prvostupňové
rozhodnutie č. 9510401/5/1145396/2014 zo dňa 26.3.2014. Uviedol, že dňa 17.6.2013 splnomocnený
zástupca spoločnosti ELOSA, s.r.o., zaslal Daňovému úradu Žilina, pobočka Čadca, kópiu zápisnice
o vykonaní prehliadky a zadržaní dokladov tejto spoločnosti; prehliadka bola vykonaná na základe
príkazu vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky
finančnej polície, expozitúry Bratislava zo dňa 4.6.2013 pod č. PPZ-NKA-JFP1-V-181/2013 so súhlasom
prokurátora Generálnej prokuratúry SR. Správca dane dňa 12.9.2013 nahliadol do vyšetrovacieho
spisu, ktorého súčasťou boli aj doklady spoločnosti ELOSA, s.r.o., a zapožičal si ich za účelom výkonu
daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2011. Predbežné opatrenie podľa
§ 50 ods. 1 DP možno uložiť aj počas výkonu daňovej kontroly na zabezpečenie jej
účelu. Predbežné opatrenie nebolo nariadené z dôvodu obavy z nevymožiteľnosti nesplatnej alebo
nevyrubenej dane, preto námietka žalobcu, že správca dane sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
s poznatkami o žalobcovi a neodôvodnil svoju obavu, že vyberaná daň bude v dobe jej splatnosti
a vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými
ťažkosťami, je bezpredmetná. Správca dane zabezpečil zaistené doklady od spoločnosti ELOSA, s.r.o.,
sám, vyhotovil overené fotokópie, zapožičal a následne preveroval deklarované zdaniteľné plnenia
formou tuzemských dožiadaní, nazerania do spisov, zaslaním výziev o súčinnosť, ústnych pojednávaní,
zaslal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia bolo
žalobcovi doručené dňa 31.3.2014, t.j. v čase vykonávania daňovej kontroly, ktorá nie je ukončená ani v
čase rozhodovania žalovaného. Predbežné opatrenie bolo uložené v medziach zákona,, je odôvodnené,
jeho rozsah spočívajúci v zákaze nakladať s peňažnými prostriedkami na bankových účtoch žalobcu je
primeraný k predpokladanej budúcej daňovej povinnosti (228.500,- €).

II. Žaloba

4. Žalobca sa včas podanou žalobou, pôvodne doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa
16.9.2014, následne postúpenou Krajskému súdu v Bratislave uznesením č.k. 24S/124/2014-13 zo dňa
24.9.2014 (Krajský súd v Bratislave vec postúpil Krajskému súdu v Žiline uznesením č.k. 6S/230/2014-33
zo daň 28.9.2016 a na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Nds 4/2017 zo dňa 22.3.2017
bola vec vrátená Krajskému súdu v Bratislave), domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia
veci na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru bolo v daňovej kontrole preukázané, že došlo k dodaniu
tovaru z tuzemska do iného členského štátu (do Českej republiky), čo bolo podložené listinami podľa §
43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1.1.2011 do 31.12.2011,
a to kópiou faktúry, kópiou dokladov v medzinárodnej nákladnej preprave a inými odkladmi (najmä
dodacím listom a dokladom o platbe za prepravu tovaru). Z uvedeného dôvodu základná argumentácia
v napadnutom rozhodnutí je nesprávna a neexistujú predpoklady na dorubenie DPH, ani na uloženie
predbežného opatrenia. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011.

5. Žalobca ešte pred vydaním rozhodnutia o uložení predbežného opatrenia, elektronickým podaním zo
dňa 3.3.2014, navrhol správcovi dane vykonanie dôkazov preukazujúcich prepravu - výpovede vodičov a
záznamy o prevádzke motorových vozidiel. Zároveň spochybnil relevanciu výpisov z mýtnych transakcií,
pretože dopravcovia sa vyhýbajú plateniu elektronického mýta obchádzaním elektronických mýtnych
brán alebo iným spôsobom. Za tejto situácie správca dane nesprávne len na základe výpisov z mýtnych
transakcií dospel k záveru o neuskutočnení dodania tovaru. Výpisy z mýtnych transakcií považuje len
za nepriame dôkazy nasvedčujúce tomu, že neboli použité dopravné trasy, ktoré sú pod dohľadom
Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., resp. motorové vozidlo mohlo v jeden deň uskutočniť viac jázd.
Preprava tovaru bola zabezpečená prostredníctvom tretích osôb a prebehla v súlade s vyhláškou
ministra zahraničných vecí č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej
nákladnej doprave (CMR). Zodpovednosť za spôsob prepravy je výhradne na dopravcovi.

6. Namietal nedostatočne zistený skutkový stav. Predbežné opatrenie bolo nariadené s iným cieľom,
než za účelom zistenia alebo preverenia dane tak, ako to ukladá DP, a teda žalovaný a správca
dane prekročili svoju právomoc a porušili ústavný princíp zákonnosti štátnej moci. Došlo k zásahu do



jeho vlastníckeho práva a k znemožneniu mu uhrádzať akékoľvek náklady na svoju prevádzku, mzdy
zamestnancov, platby do štátneho rozpočtu a iných verejných rozpočtov a platby obchodným partnerom.

III. Vyjadrenie žalovaného

7. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol,
že správca dane uložil predbežné opatrenie na zabezpečenie účelu prebiehajúcej daňovej kontroly
DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2011 spočívajúce v zákaze nakladať s peňažnými
prostriedkami na bankových účtoch žalobcu. Šetrením správcu dane a na základe výpisov z mýtnych
transakcií Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., je zrejmé, že preprava tovaru nebola uskutočnená tak,
ako bola deklarovaná žalobcom na prepravných dokladoch. Splnomocnený zástupca žalobcu Eduard
Tirpák dňa 10.2.2014 do zápisnice uviedol, že si nevie vysvetliť, ako je možné, že sa vozidlá uvedené
na prepravných dokladoch v rozhodnom čase nenachádzali na Slovensku; zo spoločnosti ELOSA,
s.r.o. (žalobca), mu oznámili, že všetky prepravy prebehli tak, ako boli deklarované na prepravných
dokladoch CMR. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o preprave tovaru. Preto
podľa názoru žalovaného existovali dôvody na uloženie predbežného opatrenia na zabezpečenie účelu
daňovej kontroly. Predbežné opatrenie nebolo uložené z dôvodu obavy z nevymožiteľnosti nesplatnej
alebo nevyrubenej dane, ale z dôvodu zabezpečenia účelu daňovej kontroly, preto sa správca dane
nemusel vysporiadať s existenciou odôvodnenej obavy, že vyrubená daň nebude vymožiteľná. V čase
spísania vyjadrenia k žalobe (dňa 3.12.2014) žalovaný doručoval žalobcovi protokol z daňovej kontroly
č. 9510401/5/5214089/2014 zo dňa 27.11.2014 s nálezom DPH v sume 343.287,30 €.

8. Správca dane zabezpečil zaistené doklady sám, vyhotovil overené fotokópie, zapožičal a následne
preveroval deklarované zdaniteľné plnenia formou tuzemských dožiadaní a žiadostí o medzinárodnú
výmenu informácií, nazerania do spisu, zaslaním výziev o súčinnosť, ústnych pojednávaní. Žalobcovi
bolo rozhodnutie doručené dňa 1.4.2014, t.j. v čase vykonávania daňovej kontroly, ktorá nebola
ukončená ani v čase rozhodovania v odvolacom konaní.

9. Podľa jeho názoru nemožno vo veci aplikovať rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4S/125/2012 zo dňa 22.11.2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/70/2012 zo dňa
23.4.2013, pretože nejde o totožnú vec: správca dane po vydaní napadnutého rozhodnutia o
predbežnom opatrení ďalej konal, zisťoval ďalšie rozhodujúce skutočnosti pre správne určenie dane, v
čase vydania predbežného opatrenia už boli známe výsledky daňovej kontroly a skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane a účel daňovej kontroly bol v tom čase už splnený.

10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

IV. Relevantná právna úprava

11. Podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení zákona č. 88/2017 Z.z.
(ďalej len SSP) ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 7 písm. e/ SSP správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a
opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za
následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.

13. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

14. Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné
iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

15. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každá
fyzická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného
práva (ods. 1). Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za



nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie
daní a iných poplatkov alebo pokút (ods. 2).

16. Podľa § 50 ods. 1 DP správca dane môže počas daňovej kontroly, počas určovania dane podľa
pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu alebo ak je odôvodnená obava, že
nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo že
v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, v rozsahu nevyhnutne potrebnom
uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel, a to
najmä, aby zložil peňažnú sumu na účet správcu dane (písm. a/), nenakladal s vecami alebo právami
určenými v rozhodnutí (písm. b/).

17. Podľa § 50 ods. 6 DP predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom zaplatenia dane alebo daňového
nedoplatku, a to aj vykonaním kompenzácie podľa § 55 ods. 7, alebo dňom vzniku záložného práva
podľa § 81; o strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne upovedomiť daňový
subjekt.

18. Podľa § 44 ods. 1 DP daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová
kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

V. Závery správneho súdu

19. Správny súd sa primárne zaoberal otázkou prípustnosti žaloby proti rozhodnutiu žalovaného a
správcu dane o nariadení predbežného opatrenia podľa § 50 DP.

20. Správny súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.
8Sžf/101/2014 zo dňa 30.11.2016, sp. zn. 6Sžo/131/2010 zo dňa 27.4.2011, sp. zn. 6Sžf/41/2014 zo
dňa 27.5.2015) a Ústavného súdu SR (napríklad sp. zn. III. ÚS 38/2012 zo dňa 25.1.2012) v otázke
súdneho prieskumu rozhodnutí o predbežnom opatrení podľa § 50 ods. 1 DP:

21. Predbežné opatrenie možno uložiť v ktoromkoľvek štádiu daňovej kontroly alebo miestneho
zisťovania, alebo v procese určovania dane podľa pomôcok, spravidla však vtedy, keď správca dane
zistí porušenie povinností daňovým subjektom a predpokladá, že rozhodnutím vyrubí daň alebo rozdiel
dane. Predbežné opatrenie môže správca dane uložiť len formou procesného rozhodnutia, ktoré musí
mať všetky predpísané náležitosti (§ 63 DP). Na jeho vydanie je príslušný správca dane, ktorý vykonáva
daňovú kontrolu alebo miestne zisťovanie. Vydaniu rozhodnutia o predbežnom opatrení nepredchádza
dokazovanie. Stačí, ak skutočnosti, ktorých sa predbežné opatrenie týka, sú osvedčené a v takej miere,
aby odôvodňovali uloženie predbežného opatrenia, teda ak je to potrebné na zabezpečenie účelu
daňovej kontroly alebo ak existuje odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v
dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené
so značnými ťažkosťami. Inštitútom predbežného opatrenia správca dane obmedzuje dispozičné právo
daňového subjektu s jeho majetkom, najmä aby zložil peňažnú sumu na účet správcu dane alebo aby
nenakladal s vecami alebo právami určenými v rozhodnutí.

22. Rozhodnutie o predbežnom opatrení podľa § 50 ods. 1 DP možno považovať za rozhodnutie
dočasného charakteru, keďže je iba časovo obmedzeným opatrením, ktorého účinky budú trvať len
do uhradenia prípadného daňového nedoplatku alebo dane podľa výsledkov daňovej kontroly. Inštitút
predbežného opatrenia v zmysle § 50 ods. 1 DP je správnym opatrením sui generis, nejde teda o druh
sankcie, resp. trestu. Spôsobilosť akéhokoľvek rozhodnutia tohto charakteru ohroziť alebo zasiahnuť do
základných práv účastníka, ktorého sa týka, je už vo svojej podstate oslabená, pretože jeho účinky sú
vždy len dočasné a neznamenajú definitívne usporiadanie vecí či práv (sp. zn. 8Sžf/101/2014 zo dňa
30.11.2016 publikovaný v časopise Dane v súdnej praxi pod č. 3/2017; sp. zn. 6Sžf/41/2014 zo dňa
27.5.2015).

23. Zákonodarca tu chráni verejný záujem na plnení si daňových povinností daňových subjektov (v
predmetnom prípade žalobcu). V daňovom konaní sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp.
záujem verejný na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená
daňová povinnosť voči štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových



subjektov je záujem štátu nadradený. Do uvedenej situácie sa žalobca dostal aj vlastným pričinením,
keď žalobca nevedel v rámci daňovej kontroly vo veci samej jednoznačne preukázať uskutočnenie
zdaniteľného plnenia.

24. Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu
na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností, ak došlo rozhodnutím k procesnému
excesu, pretože tieto rozhodnutia nie sú spôsobilé zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/2009, III. ÚS 281/2007, III. ÚS 38/2012). V tejto súvislosti správny
súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 38/2012 zo dňa 25.1.2012, v ktorom
je definovaný aj vzťah k jeho skoršiemu rozhodnutiu sp. zn. II. ÚS 50/2001: „Preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy je ústavným princípom, ktorý sa neuplatní len vtedy, ak inak
ustanoví zákon. Ani zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných
práv a slobôd garantovaných ústavou (PL. ÚS 26/01). V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 50/01 ústavný súd
uvedený princíp konkretizoval, keď okrem iného uviedol, že »... je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní
Občianskeho súdneho poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy zisťovať, či
rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania... je
vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že
tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Z uvedeného vyplýva,
že samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samé osebe
jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmavania, pretože ústavne
súladný výklad ustanovenia § 248 OSP vyžaduje, aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím
obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie je totiž vylúčené, že by
sa aj rozhodnutia uvedené v § 248 OSP nemohli dotýkať, či dokonca porušovať základné práva alebo
slobody. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v
rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie,
ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo
slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy«. Právomoc súdov na preskúmanie rozhodnutí správnych
orgánov je teda vymedzená princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, ktorú v súčasnosti
predstavuje § 248 OSP v spojení s čl. 46 ods. 2 záver prvej vety ústavy („ak zákon neustanoví
inak“). Novelou Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 424/2002 Z. z. sa negatívna enumerácia
výrazným spôsobom obmedzila, čím sa posilnil princíp generálnej klauzuly (m. m. I. ÚS 231/2010). Podľa
názoru ústavného súdu nemôžu byť pochybnosti o tom, že výpočet a rozsah výnimiek, pri uplatnení
ktorých súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov podľa § 248 OSP, nemožno v aplikačnej
praxi rozširovať, a to ani výkladom per analogiam. Na druhej strane je zrejmé, že tento výpočet je
obsahovo rôznorodý. Je preto potrebné zaoberať sa otázkou, či závery plynúce z citovaného rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 50/01 (povinnosť súdov skúmať, či sa rozhodnutie správneho orgánu svojím
obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd) platia na všetky uvedené prípady v
§ 248 OSP rovnako a generálne, alebo je potrebné k jednotlivým prípadom pristupovať individuálne v
závislosti na konkrétnom druhu rozhodnutia správneho orgánu. V posudzovanom prípade ide o dôvod
vylúčenia zo súdneho prieskumu spočívajúci v predbežnej povahe napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu. Spôsobilosť akéhokoľvek rozhodnutia tohto charakteru ohroziť alebo zasiahnuť do základných
práv účastníka, ktorého sa týka, je už vo svojej podstate oslabená, pretože predovšetkým jeho účinky sú
vždy iba dočasné a neznamenajú definitívne usporiadanie vecí či práv. Obdobný postoj zaujíma ústavný
súd k významovo analogickým rozhodnutiam všeobecných súdov o nariadení predbežných opatrení.
Z judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa predbežných opatrení vyplýva, že ústavný súd posudzuje
problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje
len za celkom výnimočných okolností, ak došlo rozhodnutím všeobecného súdu k procesnému excesu,
pretože tieto rozhodnutia nie sú spôsobilé zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania konečným
spôsobom (m. m. IV. ÚS 82/09, III. ÚS 281/07). V danom prípade nie sú žiadne pochybnosti o predbežnej
povahe (dočasných účinkoch) rozhodnutí správnych orgánov o zaistení zbraní a zbrojného preukazu
sťažovateľa.“

25. Ďalšou súvisiacou, ale dôležitou otázkou je, či je možné slovné spojenie "rozhodnutia týkajúce
sa základných práv a slobôd", ktoré podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety Ústavy SR nemožno vylúčiť z
právomoci súdov v súvislosti s uvedenou negatívnou enumeráciou, chápať v zmysle abstraktného



dotyku s akýmkoľvek z týchto práv; inými slovami, či je súčasťou požiadavky ústavne konformného
výkladu aj povinnosť všeobecného súdu v každom prípade z vlastnej iniciatívy skúmať potenciálny zásah
do jednotlivých práv účastníka správneho konania. Podľa názoru ústavného súdu (III. ÚS 38/2012) takýto
extenzívny výklad čl. 46 ods. 2 Ústavy SR by v praxi celkom poprel účel § 7 SSP a zároveň by dochádzalo
k popretiu zásady, že každú vec prerokúvanú súdmi je potrebné skúmať v závislosti od konkrétnych a
individuálnych okolností.

26. V predmetnej veci správca dane a žalovaný uložili žalobcovi predbežné opatrenie, na základe
ktorého nemohol nakladať s peňažnými prostriedkami na svojich bankových účtoch v sume, ktorá
svojou výškou (337.000,- €) primerane zodpovedala neskôr zistenej daňovej povinnosti (343.287,30 €).
Predbežné opatrenie oprávnene slúži na zabezpečenie účelu daňovej kontroly (§ 50 ods. 1 DP v spojení
s § 44 ods. 1 DP) a stráca účinky zaplatením daňovej povinnosti. Dôvody na uloženie predbežného
opatrenia sú v § 50 ods. 1 DP vymedzené alternatívne:

- zabezpečenie účelu daňovej kontroly, určovania dane podľa pomôcok, pri miestnom zisťovaní, alebo
- existencia odôvodnenej obavy, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti
uhradená, alebo
- existencia odôvodnenej obavy, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti
vymožiteľná, alebo
- existencia odôvodnenej obavy, že vymáhanie dane bude spojené so značnými ťažkosťami.

U žalobcu bol daný prvý dôvod na uloženie predbežného opatrenia, teda zabezpečenie účelu daňovej
kontroly, ktorým je riadne zistenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, čomu zodpovedá
aj argumentácia uvedená v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

27. Podľa názoru správneho súdu uloženie predbežného opatrenia nespĺňa charakteristiku obmedzenia
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, pretože základnými požiadavkami korelujúcimi s
obmedzením vlastníckeho práva je nevyhnutná miera obmedzenia, verejný záujem, zákonný základ
a primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva. Uvedené podmienky majú kumulatívny
charakter. Je nepochybné, že pri ukladaní obmedzujúcich predbežných opatrení podľa § 50 ods. 1
DP sa neposkytuje primeraná náhrada za obmedzenie nakladať s majetkom, pretože DP takúto quasi
refundáciu neupravuje. V opačnom prípade by samotné predbežné opatrenie stratilo svoj zmysel, ak
by na jednej strane zákon umožňoval uložil obmedzujúce predbežné opatrenie a zároveň na druhej
strane by za takéto obmedzenie poskytoval primeranú (napríklad relutárnu) náhradu. Z uvedeného
podľa názoru správneho súdu vyplýva záver, že pri ukladaní predbežného opatrenie nie je opodstatnené
poskytovať náhradu za obmedzenie práv daňovníka, a teda nejde o neoprávnený zásah do vlastníckeho
práva žalobcu k jeho majetkovým hodnotám; obmedzenie má navyše len dočasný charakter. Nemožno
preto aplikovať výnimku pre preskúmanie rozhodnutia predbežnej povahy zakotvenej v § 7 písm. e/ SSP,
teda žeby toto rozhodnutie spôsobovalo ujmu na subjektívnych právach žalobcu.

28. Uloženie predbežného opatrenia podľa § 50 DP nie je v rozpore ani s Dodatkovým protokolom
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v čl. 1 ods. 2 umožňuje členským
štátom prijímať zákony za účelom zabezpečenia platenia daní. Za jedno z takých opatrení možno
podľa názoru správneho súdu považovať aj predbežné opatrenie, ktoré slúži na zabezpečenie účelu
daňového konania, teda na riadne a zákonné odvedenie dane. Nepochybne uložením predbežného
opatrenia spočívajúceho v zdržaní sa nakladania s peňažnými prostriedkami na účtoch vedených v
bankách dochádza k obmedzeniu práva žalobcu disponovať nimi, no má dočasný charakter ohraničený
zaplatením dane alebo pominutím dôvodov na uloženie predbežného opatrenia. Správca dane a
žalovaný pri uložení predbežného opatrenia neprekročili svoju právomoc, postupovali v súlade s § 50
ods. 1 DP a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR. Ako už bolo uvedené, vydaniu rozhodnutia o predbežnom
opatrení nepredchádza dokazovanie; stačí, ak skutočnosti, ktorých sa predbežné opatrenie týka, sú
osvedčené v takej miere, aby odôvodňovali uloženie predbežného opatrenia, čo v predmetnej veci bolo
splnené.

29. Na základe uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného
nepodlieha súdnemu prieskumu pre jeho predbežné povahu, a preto postupoval podľa § 98 ods. 1 písm.
f/ v spojení s § 7 písm. e/ a § 491 ods. 1 SSP a žalobu odmietol ako neprípustnú.



30. O práve účastníkov konania na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 170 písm. a/
SSP a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žaloba bola
odmietnutá.

31. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods.
4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia,
na Krajský súd v Bratislave.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným
Centrum právnej pomoci.