Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/319/2017 z 27. 11. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. novembra 2017, sp. zn. 5Co/319/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1111244838.1 Krajský súd Bratislava | 5Co/319/2017 | ECLI:SK:KSBA:2017:1111244838.1 | 2017-11-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ebc4db08-027e-4114-a0f9-917435e01d1f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1111244838.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/319/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244838
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244838.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobkyne: C. Č., L.. X.X.XXXX, J.
K. M. Č.. XXX, zastúpenej FUTEJ & Partners s.r.o., IČO: 35 955 341, Radlinského č. 2, Bratislava,
proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša č. 1,
Bratislava, o náhradu škody 1.433,98 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. júla 2017 č.k. 24 C/209/2011-368 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
p o t v r d z u j e .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorým sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 1.433,98 eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len PDSI alebo Družstvo) a obchodníka
s cennými papiermi (ďalej len obchodník s CP alebo OCP).
2/Vychádzal zo stavu, že žalobkyňa ako členka Družstva vložila do Družstva členský vklad, v máji
2010 sa dozvedela, že obchodník s CP ukončil činnosť a družstvu neodovzdal ani zverené prostriedky,
družstvo tak nemá prostriedky na výplatu žalobkyni. Úrad pre finančný trh (ďalej len "úrad") rozhodnutím
zo dňa 21. 03. 2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie
jeho dodatku. Úrad oboznámil Družstvo v upozornení zo dňa 13. 05. 2003 s podmienkami pre
schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z. z.
a zároveň Družstvo upozornil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov
uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad
činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001
Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa 02. 06. 2008 uzavrelo Družstvo s
OCP Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa OCP ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio
Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz. OCP sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8% ročne.

3/Investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať
výhradne Capital Invest, o.c.p. a to na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a



povinnosti zmluvných strán, uzatvorenej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom. Zmluva bola ukončená
zo strany Obchodníka s CP výpoveďou z 30.03.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a
Obchodníkom s CP, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s
CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm, ale nie súdnou cestou. Družstvo finančné
prostriedky, ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo OCP na základe zmluvy, v ktorej by bola
špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci OCP priamo disponovali s peniazmi Družstva
na základe súhlasu udeleného Družstvom.

4/Na základe prospektu investície schváleného Úradom pre finančný trh A. -XXX/XXXX/ D. z 21.03.2002,
bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt
investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich
investičné rozhodnutie.

5/Zo Zmluvy o zriadení portfólia z 02.06.2008 vyplývalo založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom
a OCP CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.. Predmetná zmluva bola OCP vypovedaná listom z 30.03.2010 s
účinnosťou od 01.05.2010. Po tomto úkone Družstvo listom z 15.04.2010 požiadalo NBS o preskúmanie
postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.. V tomto čase Družstvo však nepodalo žalobu voči
OCP o náhradu škody, ale žiadalo NBS aby situáciu riešila.

6/Zo zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie konštatoval, že do 01.06.2010 Národná banka
Slovenska (ďalej len NBS ), ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné
predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o
prípadnej zhoršenej finančnej situácii Družstva a ani po rokovaní so štatutárom Družstva, ako aj
s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva. Obsah prerokovaných skutkových okolností
o činnosti Družstva mal súd preukázaný zo zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v
činnosti družstiev z 24.08.2007. Družstvo dňa 10.10.2007 doručilo NBS list s tým, že zo strany
družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z
dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich
investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami
CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva, narušenie
tohto systému by mohlo uvedeným spoločnostiam spôsobiť značné škody aj náklady, keďže finančné
vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym
spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje,
ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s.. Družstvo zdôraznilo,
že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou
družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu
dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli
naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom
finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám
nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Družstvo až
listom doručeným NBS dňa 15.04.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s. potom, čo mu OCP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných
dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu odporcu mal súd preukázané, že NBS
vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u OCP dohľad na mieste. NBS v tomto období
vyzvala listom z 20.04.2010 Družstvo, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície
tak, aby mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná
časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z listinných dôkazov mal súd tiež za preukázané,
že Družstvo predložilo NBS dňa 28.04.2010 žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície.
Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa § 21 ods.1 písm. a) zákona č. 747/2004 Z.z. prerušené
rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.05.2010 na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky
žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád nedostatky
žiadosti neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26.08.2010 konanie
vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k prospektu investície zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené
rozhodnutím Bankovej rady NBS číslo GUV-1744/2010 z 08.12.2010, právoplatným 16.12.2010. NBS
súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za
porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) ZoCP a §
125c ods. 1 v spojení s § 127ods. 4 ZoCP, rozhodnutím ODT -10890-4/2010 z 30.05.2011, právoplatným



18.07.2011. Týmto rozhodnutím NBS mu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak nezakázala
Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému
subjektu nemala. NBS na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva, ako aj Obchodníka s
CP, podala dňa 27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania
trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa
odboru boja proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16. 11. 2010, bolo dňa 10.08.2010 začaté
trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa §
221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

7/Aplikujúc ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 1, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších
predpisov a § 127 ods. 2 a § 128 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch na vykonaným dokazovaním
zistený skutkový stav veci, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Podľa
prvoinštančného súdu žalobkyňa v konaní nepreukázala nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k
Družstvu, práve naopak, v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zák. č. 566/2001 Z.z. od 01.
06. 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt, Družstvo,
dodržiava schválený prospekt investície. NBS preto nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala
v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ust. zák. č. 566/1992 Zb., zák. č.
566/2001 a zák. č. 747/2004 Z.z.

8/Zároveň prvoinštančný súd vyslovil názor, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne
uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi,
ktorý je povinný plniť. Poukázal pritom na ustálenú súdnu judikatúru, rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz 110/84 (publikovaného Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87), ktorá je s poukazom na závery rozsudku NS SR z 31.05.2006,
sp. zn. 4Cdo 199/2005, naďalej aplikovateľná a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.
zn. 25 Cdo 1404/2004, v zmysle ktorých nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako
aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu
až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr.
titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať.
Preto ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento
prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi,
nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona
č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že
žalobkyňa ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku družstvom nevyplatených finančných
prostriedkov veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia
§ 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva
družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Existencia
pohľadávky žalobkyne na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom Družstva preto podľa súdu
vylučuje možnosť, aby sa žalobkyňa domáhala náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z..
Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by sa bez svojej viny bezúspešne domáhala náhrady škody voči
subjektom Družstva.

9/ Žalobkyňa poukázala, že škoda jej vznikla aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany
NBS nad činnosťou Obchodníka s CP, pričom uviedol, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky
potom, ako ich získalo od žalobkyne OCP na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a OCP
tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej
zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že OCP si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho
povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok.
Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči OCP titulom nároku vyplývajúcim
zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s
prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcim v zanedbaní dohľadu nad OCP. Podľa
súdu v priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad
dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však
subjekt odlišný od žalobkyne. Z vyššie uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup NBS
vyplývajúci z dohľadu nad OCP v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane žalobkyne
nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS



spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad OCP, preto sa súd takýmto prípadným nesprávnym úradným
postupom ani nezaoberal. Prvoinštančný súd uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná
nesprávne úradne postupovala tým, že riadne nevykonávala bankový dohľad nad uvedenými subjektmi.
Súd sa priklonil k názoru žalovanej, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom
rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade
s ustanoveniami § 125 až 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil
Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods.
7 ZoCP), t.j. či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť.
Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaná tiež
preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení portfólia. Prospekt investície mal
podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1
písm. a) bodu 10 ZoCP). NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v
takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. NBS až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať
aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície.

10/Súd zároveň konštatoval, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho
majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva
sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Žalobkyňa ako člen
Družstva (podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na
činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva,
prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť
družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Žalobkyňa
nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce z členstva tak, že
by aktívne zasahovala do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov
v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva. Zamietol tiež návrh na predloženie veci Súdnemu dvoru
Európskej únie na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

11/Proti výroku rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh vo veci samej, podala žalobkyňa v zákonnej
lehote odvolanie, ktorým žiadala rozsudok v napadnutej časti zmeniť a vyhovieť žalobe, alternatívne
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prvoinštančnému súdu
vytkla, že pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že NBS nepostupovala v súlade s princípom právneho
štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva,
že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať
v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva
predvídateľný. Opätovne poukázala na to, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože
vychádzala z garancie NBS ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom
investície je podľa NBS len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože
zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup NBS
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, o upozornení Družstva, že vykonáva dohľad nad jeho činnosťou ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z.,
ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že
neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností NBS spočívajúcim v
nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný
žalobkyňa považovala záver súdu prvej inštancie, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci
zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky
vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá" s tým, že jej
nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani OCP, ktorými mohla
zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami porušujúci subjekt donútiť k
dodržiavaniu zákona. V ďalšom uviedla, že povinnosťou NBS podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch,
ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS, napriek tomu,
že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala NBS zisťovať všetky informácie a



podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu (Prospekt
investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný NBS) a OCP.

12/Povinný zákonný dohľad zo strany NBS bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať
informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík,
ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, vrátane rizík,
ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala
na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo
výpoveďou svedka W.. X. I., Q.., preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil OCP, z čoho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a
majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. NBS sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo
konateľom, W.. B. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej
na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do
prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že NBS vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušila zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 Eur, NBS
nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné
alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva
alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka
s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Žalobkyňa tiež poukázala na skutočnosť, že
Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu
na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných
papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku
2011 Národnou bankou Slovenska.

13/Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že NBS rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z
dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že NBS ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od
mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred
májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov
v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne
minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných
prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické
zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006, z čoho vyplýva, že
Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak NBS voči
Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Uviedla, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v
konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto
hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný
zohľadniť aj napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto
žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy,
ak žalobkyňa doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru



žalovanej a prvoinštančného súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky
zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby
právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že zodpovednosť štátu,
občianskoprávna zodpovednosť, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedla, že výpovede správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu
vo veci sp. zn. 7C/206/2011 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok
je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti NBS, Garančnému fondu
investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným žalovaným, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jej
možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť.

14/Žalovaná žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.
Uviedla, že prvoinštančný súd v prejednávanej veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom
spoľahlivého zistenia skutkového stavu (navrhnuté žalobkyňou), riadne zabezpečil dôkazné listiny aj
z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach a zároveň mal k dispozícii všetky
pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď
aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky
nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla,
že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne, a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae je účelové. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla,
že žalobkyňa sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov,
ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu
jej údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný
postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že žalobkyňa nevyužila všetky možnosti na uplatnenie
a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva, ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho
majetkom. Podľa nej kompetencie NBS pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané
platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry,
podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných
princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že NBS postupovala v súlade s Ústavou SR
a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči
Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené ustanoveniami
zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobkyňa
mohla požiadať NBS o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným
trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že NBS môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také
porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla
NBS dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať
Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára
2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008
Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za
pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má NBS zisťovať
v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu
so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázala tiež na skutočnosť, že žiaden zákon



neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) Zákona
o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Žalovaná
uviedla, že NBS mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách
majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané
zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy
v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie NBS nepotvrdzovala
a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129
a § 130 Zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov
Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola NBS nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009
žalovaná uviedla, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a
iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie
otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou
zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto
zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna,
ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa
voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedla, že skutočná
existencia pohľadávky žalobkyne a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných
súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak
pohľadávka žalobkyne voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže žalobkyni vzniknúť
škoda. K námietke žalobkyne, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych
konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky,
poukázala na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011,
kde správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené
len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné
doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná
v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by
boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. Zároveň uviedla, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto
pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že
súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne
špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník
dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom
skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné
vykonať, pričom žalovanej je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov
na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého
právneho zástupcu.

15/Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok -
platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.



16/Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v zmysle
§ 379, 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nemožno považovať za dôvodné.
17/V prejednávanej veci súd prvej inštancie na základe dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) správne ustálil, že žalobkyňa v konaní
nepreukázala nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom
súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 46/05, I.
ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) zodpovedal účastníkmi konania nastolené otázky,
ktoré majú rozhodný význam pre posúdenie veci samej, a s ktorým sa stotožňuje aj súd druhého stupňa.
18/V danom prípade nebola spornou skutočnosť, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; sporným bol rozsah tohto dohľadu.
Zohľadniť treba pritom fakt, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001
Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6.
2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investície. Z uvedeného potom vyplýva, že aj NBS mohla až od 01. 06. 2010
dohliadať na to, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Rovnako aj povinnosť aktualizovať
prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01. 01. 2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom
č. 558/2008 Z. z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť
portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda
ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov
ako napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Neexistujúce povinnosti Družstva preto
nemohli byť ani predmetom kontroly NBS. Žalobkyňa sa tiež mylne domnieva, že NBS vykonávala
dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva. Podľa platnej právnej úpravy NBS mohla kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto
súvislosti treba poukázať na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené
riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm.
b) zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001
Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho
žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu NBS v zmysle zásady vigilantibus iura non
excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, podľa
ktorej o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

19/Nemožno sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti
portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani NBS z neho
nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,
že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej
strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu
nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol
zbaviť zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim
do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa
vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona.

20/Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a OCP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných
operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií
súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že OCP obchodoval vo vlastnom mene
na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva,
a ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c)
Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby,
ktoré Družstvo ako klient OCP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií



nie je zaručená. Žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je
podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do
rozhodnutia NBS zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala OCP povolenie na
poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady NBS zo dňa 1. marca 2011,
č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú NBS. Činnosť
Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými
prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným
majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného
finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť OCP voči
Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

21/Odhliadnuc aj od aktívneho prístupu NBS k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej
rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila OCP pokutu vo výške
16.596,96 euro, kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou NBS, opätovne
rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010
odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd sa nepovažuje za dôvodnú
ani námietku žalobkyne o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení
závažných pochybení OCP pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že žalobkyňa sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu
spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí NBS, keďže za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona
na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho
práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

22/S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v prejednávanej veci nebol preukázaný základný
predpoklad pre založenie objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., a to
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (§ 9 uvedeného zákona).

23/Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

24/O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP a v konaní
úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli.
25/Toto rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).