{"guid": "baa2dc94-58f2-4bf2-81f9-0a8a5fa3fefa:9fdb09b6-97ef-4a67-a56f-b5d091634ee7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1115223411.1", "spisova_znacka": "11CoP/208/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/208/2016 z 23. 1. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. januára 2017, sp. zn. 11CoP/208/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1115223411.1", "identifikacne_cislo": "1115223411", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Bianka Gelačíková", "sudca_id": 1294, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-bianka-gelacikova-1294", "datum_vydania": "2017-01-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Osvojenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9fdb09b6-97ef-4a67-a56f-b5d091634ee7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1115223411.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1115223411.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1115223411.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/208/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115223411
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1115223411.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov
senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a Mgr. Patrície Železníkovej vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: Q.
L., narodená XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava, Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka - A.. A. L., narodená XX.XX.XXXX, bytom
E. XXXX/X, C., a otec - A.. P.. Q. Q., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XX, C., korešpondenčná
adresa: P. A. XX/X, H. M., za účasti Krajskej prokuratúry Bratislava, Vajnorská 47, Bratislava, o návrhu
navrhovateľa: S.. C. L., narodeného XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, C. na osvojenie maloletého
dieťaťa, na odvolanie navrhovateľa a matky proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I, č.k.
2P/9/2015-76 zo dňa 02.02.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa     p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie  zamietol návrh navrhovateľa na osvojenie maloletej Q. L., nar.  XX.XX.XXXX.
Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 97 ods. 1 a 2, § 98, § 99 ods. 1, 2, § 100 ods.
1, 2, § 101 ods. 1, 4, § 103 ods. 1, § 104, § 105, § 106 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2, § 108, §
109 Zákona o rodine,  § 183 ods. 1, 2, 4 O.s.p..  Súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na
závažnosť dôsledkov osvojenia, môžu maloleté dieťa osvojiť iba manželia alebo manžel, ktorý žije
s rodičom dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého
dieťaťa. Pravidlom v zmysle Zákona o rodine je osvojenie spoločné, teda viacerými osobami, ktorá
podmienka je vyústením pre zabezpečenie najlepšieho výchovného prostredia pre dieťa, ktorým sa
považuje úplná rodina.  Poukázal na výnimočnosť osvojenia dieťaťa osamelou osobou za splnenia
predpokladov, že osvojenie je v záujme dieťaťa. Konštatoval, že osvojenie dieťaťa mužom, ktorý nie
je manželom matky nemožno vysloviť, keďže Zákon o rodine neupravuje inštitút osvojenia maloletého
dieťaťa partnerom alebo druhom matky.  Súd prvej inštancie mal preukázané, že v danom prípade ide
o osvojenie partnerom matky, s ktorým doposiaľ matka neuzavrela manželstvo.  Súd prvej inštancie
prihliadal i na stanovisko kolízneho opatrovníka a zástupkyne Okresnej prokuratúry Bratislava I a dospel
k záveru, že návrh nie je dôvodný, nakoľko nie sú splnené podmienky ustanovené v § 100 ods. 1 Zákona
o rodine. Súd prvej inštancie poukázal na definíciu osamelej osoby podľa Zákonníka práce č. 311/2001
Z.z., ktorou je osoba žijúca sama, slobodná, ovdovený alebo rozvedený muž alebo rozvedená žena.  Mal
preukázané, že navrhovateľ žije s matkou dieťaťa v spoločnej domácnosti, spoločne uhrádzajú náklady
na domácnosť, nejde teda o osamelú osobu. Poukázal na cieľ osvojenia, ktorým je zabezpečiť dieťaťu



stabilné prostredie, v ktorom sa môže vyvinúť v plnohodnotného člena spoločnosti. O trovách konania
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p..

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ. Namietal postup súdu pri výsluchu z dôvodu,
že výsluch bol krátky, nebolo mu umožnené uviesť dôvody osvojenia dieťaťa a skutočnosti preukazujúce,
že spĺňa predpoklady na osvojenie maloletej ako osamelá osoba.  Namietal, že nemal možnosť vysvetliť
dôležitosť osvojenia, nakoľko dieťa sprevádza a zastupuje pri riešení bazálnych vecí (návštevy u lekára
a pod.).  Uviedol, že má záujem o osvojenie maloletej Q. z dôvodu už získaných negatívnych skúseností
v osvojení maloletého F.. Na maloletej mu záleží, má záujem sa o ňu starať a zastupovať ju v oficiálnych
veciach.  Spolu s rodičmi dieťaťa je presvedčený, že osvojenie je v najlepšom záujme dieťaťa. K
uvedenému chýba len súhlas štátu. Vyslovil presvedčenie, že ani kolízna opatrovníčka ani zástupkyňa
Okresnej prokuratúry Bratislava I , vzhľadom na nemožnosť vyjadriť sa na pojednávaní, nemajú dostatok
informácií na posúdenie záujmu dieťaťa. Spochybnil vyjadrenie kolíznej opatrovníčky a prokurátorky,
ktoré neskúmali najlepší záujem dieťaťa, nezaoberali sa ním a adekvátne ho neposúdili.  Poukázal na
vysokú rozvodovosť na Slovensku a nemožnosť považovať manželstvo za inštitúciu zaručujúcu stabilitu
a trvácnosť spolužitia muža a ženy. Poukázal na čl. 3 Zákona o rodine a uznanie spoločnosti, že pre
vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie tvorené otcom a matkou dieťaťa.   Článok neobsahuje
zmienku o manželstve. Uviedol, že dieťa je od narodenia vychovávané svojou matkou, otec opustil
maloletú vo veku piatich týždňov a navrhovateľ vstúpil do jej života vo veku dieťaťa jeden a pol roka.
Namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne skúmal okolnosti vo vzťahu k záujmu dieťaťa, pričom
kogentná definícia najlepšieho záujmu dieťaťa neexistuje. Namietal nepripustenie otázok na kolíznu
opatrovníčku vo vzťahu k záujmu dieťaťa. Prezentoval svoj pozitívny vzťah k maloletej a záujem dieťa
vychovávať a starať sa  oň.  Namietal hrubý rozpor s čl. 5 Zákona o rodine, keď súd prvej inštancie
nezohľadnil v rozhodnutí práve záujem dieťaťa. Vzniesol procesné námietky, ktorými sú nemožnosť k
veci sa vyjadriť, nezistenie skutočného stavu veci. Nesúhlasil s tvrdeniami prokurátorky vo vzťahu k
definícii pojmu „osamelá osoba“ a nemožnosť použitia výkladu tohto pojmu zo Zákonníka práce v oblasti
rodinného práva, keďže osvojenie nie je inštitútom súkromného práva, pretože nemôžu o ňom rozhodnúť
účastníci rodinnoprávneho vzťahu svojvoľne, o osvojení môže rozhodnúť jedine súd na základe zákona.
V prípade osvojenia ide teda o výkon verejnej moci súdom, ktorý je regulovaný zákonom, čo z osvojenia
robí inštitút verejného práva.  V prípade osvojenia Zákon o rodine neobsahuje legislatívny odkaz ani iné
oprávnenie na to, aby sa pojem „osamelá osoba“ vykladal podľa Zákonníka práce. Tento pojem má byť
vykladaný v súlade so základnými zásadami Zákona o rodine, medzi ktorými má prvotné miesto najlepší
záujem dieťaťa a zásada, že najvhodnejšie prostredie pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je
stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa.  Nesprávnosť   výkladu pojmu „osamelá
osoba“ podľa Zákonníka práce, spôsobuje  vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).  Namietal citácie zákona v rozhodnutí súdu prvej inštancie s
dôrazom, že tieto nekladú skutočnú prekážku pre osvojenie dieťaťa navrhovateľom. Zákon o rodine
nikde zákaz osvojenia dieťaťa mužom, ktorý nie je manželom matky neobsahuje.  Vyslovil sklamanie
z postoja súdu, keď mala sudkyňa vopred pripravený rozsudok, uprednostnila súčasný stav, keď dieťa
zastupuje len matka, biologický otec sa o dieťa nezaujíma, je  len v pozícii otca uvedeného v rodnom
liste a ohrdne muža, ktorý dieťa miluje, hlási sa k nemu, spĺňa všetky formálne nároky na osvojenie.
Záujmom dieťaťa je získať druhého starostlivého rodiča.  Rozhodnutie súdu prvej inštancie žiadal zrušiť a
vo veci rozhodnúť tak, že návrhu vyhovie. Navrhovateľ nesúhlasil, aby súd prejednal vec bez nariadenia
pojednávania.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie matka. Namietala správu kolíznej opatrovníčky, z ktorej
vyplynulo, že osvojenie dieťaťa inými osobami ako manželmi by neposkytovalo štátu dostatočné
záruky, že cieľ osvojenia - dosiahnuť najlepší záujem dieťaťa, bude skutočne naplnený a nesúhlasila s
preferenciou rodiny založenej manželstvom. Vyslovila nesúhlas so stanoviskom kolíznej opatrovníčky
prezentovaným  na pojednávaní dňa 21.9.2015. Poukázala na čl. 2, 3 a 5 Zákona o rodine, na to,
že zákon neobsahuje žiadnu zmienku o manželstve. Uviedla, že viac ako štvorročné spolužitie s
navrhovateľom dostatočne preukazuje stabilitu prostredia potrebnú pre harmonický a všestranný vývoj
dieťaťa. Ide o dlhšie obdobie aké je požadované v prípade predosvojiteľskej starostlivosti. Namietala
zohľadnenie vyjadrenia zástupkyne prokuratúry v súvislosti s definíciou pojmu „osamelá osoba“ s
odvolávaním sa na konštantnú judikatúru. Poukázala na zákonnú úpravu osvojenia dieťaťa podľa §
100 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý rozlišuje osvojenie manželmi a osvojenie osamelou osobou, ktorý
pojem nedefinuje.  Nesúhlasila s výkladom  definície pojmu „osamelá osoba“ v súvislosti s ust. §
40 ods. 1 Zákonníka práce. Uviedla, že podstatným prvkom Zákona o rodine a rodinných vzťahov,



pokiaľ ide o maloleté deti, je harmonické spolužitie viacerých osôb tvoriacich rodinu, ktoré tak vytvárajú
základ pre vhodné životné prostredie pre dobrý vývoj detí. V prípade osvojenia je potrebné pojem
„osamelá osoba“ vykladať v súlade so základnými zásadami Zákona o rodine.  Poukázala na to, že
navrhovateľ splnil všetky zákonom stanovené podmienky, možno ho považovať za osamelú osobu,
keďže Zákon o rodine tento pojem nedefinuje, ide o výnimočný prípad (maloletá svojho biologického
otca nepozná, tento o ňu nejaví záujem, neplní si svoje rodičovské povinnosti, s osvojením súhlasí
otec aj matka, navrhovateľ od útleho veku dieťaťa plní rolu otca). Zdôraznila, že osvojenie dieťaťa je
v záujme maloletej, ktorá má vytvorenú silnú citovú väzbu s navrhovateľom.  Poukázala na povinnosť
súdov a štátnych orgánov rešpektovať základné právo dieťaťa. Namietala, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je v hrubom rozpore s čl. 5 Zákona o rodine, nakoľko vôbec nezohľadňuje najlepší záujem
dieťaťa.  Priezvisko maloletej navrhla ponechať Chrenková.  Žiadala zrušiť  rozsudok súdu prvej inštancie
a návrhu vyhovieť.  Namietala, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neskúmal návrh navrhovateľa
ako osvojenie osamelou osobou, navrhovateľ sa nemal možnosť k tomuto vyjadriť.  Nesúhlasila s
procesným postupom súdu prvej inštancie z dôvodu, že jej nebola poskytnutá možnosť položiť otázky
prokurátorke, účastníkom nebolo umožnené riadne sa vyjadriť, neboli pripustené žiadne dôkazy v konaní
a k vyjadreniu prokurátorky sa nemala možnosť vyjadriť ani písomne.  Poukázala na to, že v prípade
osvojenia ide o výkon verejnej moci súdom, ktorý je zákonom regulovaný, čo z osvojenia robí inštitút
verejného práva.

5. Otec vo vyjadrení k odvolaniu sa stotožnil s odvolaním matky i navrhovateľa. Poukázal na to, že ak by
súd skúmal skutočný záujem dieťaťa, zistil by, že on ako biologický otec dieťaťa, nie je súčasťou života
maloletej, dieťa ho nepozná, nemajú vytvorené žiadne väzby citové ani rodinné. Tento stav je výsledkom
dohody oboch rodičov maloletej a vzťahu matky s navrhovateľom, ktorého Q. považuje za svojho otca.
Navrhol zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátiť na ďalšie konanie.

6. Kolízny opatrovník vo vyjadrení  k odvolaniu navrhovateľa a matky poukázal na zásadu preferencie
rodiny založenej manželstvom pred inými formami rodiny (č.l. 2 základných zásad Zákona o rodine),
na podmienku osvojenia dieťaťa spoločne len manželmi, na záujem spoločnosti vytvoriť pre dieťa
harmonické a trvalé životné prostredie, pričom  určité záväzky v tomto smere môže poskytnúť výlučne
manželstvo. Ďalej uviedol, že zrušenie rodiny, založenej na faktickom spolužití partnerov, nepodlieha
dohľadu štátu, práva  a povinnosti partnerov zákon neupravuje, preto ich úprava nepatrí do právomoci
súdov. Spoločné osvojenie dieťaťa inými osobami ako manželmi by neposkytovalo štátu dostatočné
záruky, že cieľ osvojenia dosiahnuť najlepší záujem dieťaťa bude skutočne naplnený.  Poukázal na
časté prípady osvojenia dieťaťa manželom jeho rodiča, kedy sa sociálne rodičovstvo mení na právne
rodičovstvo.  Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako  vecne správny potvrdiť.

7. Okresná prokuratúra Bratislava II prostredníctvom svojej zástupkyne vo vyjadrení k odvolaniu navrhla
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.  Poukázala na ust. § 100 ods. 1, 2 Zákona
o rodine s tým, že individuálnym osvojením v zmysle citovaného ustanovenia sa rozumie osvojenie
dieťaťa jedným z manželov, pokiaľ žije s rodičom dieťaťa v manželstve, t.j. nestačí len formálny zväzok,
ale vyžaduje sa aj faktické spolužitie manželov, pozostalým manželom po rodičovi alebo osvojiteľovi
maloletého dieťaťa a osamelou osobou, ak sú splnené predpoklady, že osvojenie bude v záujme dieťaťa.
Pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa sa pritom nevníma ako osamelá
osoba z toho hľadiska, že by možnosť osvojenia u neho prichádzala do úvahy iba výnimočne (ak žilo
dieťa s touto osobou v spoločnej rodine a dá sa predpokladať, že sa medzi nimi vytvoril potrebný citový
vzťah).  Poukázala na historický vývoj právnej úpravy a výnimočnosť osvojenia dieťaťa a dôvodovú
správu k zákonu č. 132/1982 Zb. s tým, v  prípade individuálneho osvojenia osamelou osobou, išlo o
osvojenie jednou osobou, a teda sa nevytvárala úplná rodina, pričom pokiaľ si dieťa osvojila osamelá
osoba, táto bola zapísaná do rodného listu dieťaťa ako jediný rodič osvojovaného dieťaťa.  Ani v
súčasnosti platný Zákon o rodine neumožňuje osvojenie v prípade, že nejde o osvojenie osamelou
osobou v tom zmysle, že by osvojiteľ bol fakticky jediným rodičom. Tento záver potvrdzuje aj znenie ust.
§ 106 ods. 1, 2 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že pokiaľ by bolo prípustné osvojenie maloletého
dieťaťa druhom matky, v matrike dôjde k výmazu oboch biologických rodičov dieťaťa, a teda aj jeho matky
- družky osvojiteľa.  Uvedené nepriamo potvrdzuje aj ust. § 105 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že
osvojenec bude mať priezvisko osvojiteľa. Spoločný osvojenec bude mať priezvisko určené vyhlásením
snúbencov pri uzavieraní manželstva podľa § 6 ods. 3 a 4.  To platí aj v prípade, že osvojiteľom je manžel
matky osvojenca. Zákon o rodine umožňuje osvojenie maloletého dieťaťa druhým rodičom len v prípade
manželských párov a nie v prípade osôb žijúcich v konkubináte.  Okresná prokurátorka poukázala na



zaoberanie sa Európskym súdom pre ľudské práva   otázkou osvojenia druhým (sociálnym) rodičom,
ktorý má už s dieťaťom vytvorené sociálne väzby porovnateľné s väzbami rodičovskými. Jednalo sa
o prípade, kedy súd osvojenie povolil, alebo o osvojenie homosexuálnymi pármi. Dala do pozornosti
posudzovaný prípad veľkého senátu vo veci „X a ďalší proti Rakúsku“ z 19.2.2013 č. 19010/07, so
zdôraznením čl. 8 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Zdôraznila osobitné postavenie manželstva upravené Zákonom o
rodine a sledovanie záujmu dieťaťa aj v prípade, že obmedzenie osvojenia maloletého dieťaťa druhým
rodičom len na manžela rodiča je opodstatnené aj z hľadiska vyššej miery stability manželských párov
a najmä lepším zabezpečením pomerov dieťaťa, pokiaľ dôjde k rozvodu manželstva.  Vyslovila súhlas
s navrhovateľom a matkou k   pojmu „osamelá osoba“ podľa ust. § 40 Zákonníka práce s vymedzením
tohto pojmu ako pracovnoprávny termín. Osamelú osobu v rámci rodinnoprávnych  vzťahov je potrebné
vykladať s ohľadom na ciele a funkcie rodinnoprávnych vzťahov. Je toho názoru, že navrhovateľ, ktorý
trvalo žije v spoločnej domácnosti s matkou dieťaťa a svojou dcérou z prvého manželstva, pričom
spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby, nemožno považovať za osamelú osobu.

8. Matka vo vyjadrení zo dňa 23.5.2016 nesúhlasila s tvrdeniami kolíznej opatrovníčky o výklade pojmu
manželstva a osvojenia dieťaťa ako vytrhnutými z kontextu. Poukázala na čl. 2 veta prvá Zákona o
rodine, ktorý definuje, čo je základnou bunkou spoločnosti. Namietala nesprávnosť názoru, že len rodina
založená manželstvom má v slovenskom právnom poriadku v zmysle právnej ochrany prednostné
postavenie, čo  považuje za diskriminačné. Poukázala na čl. 3 posledná veta Zákona o rodine a uznanie
rodiny tvorenej matkou a otcom dieťaťa ako najvhodnejšieho prostredia pre vývin dieťaťa zakotvené
novelou Zákona o rodine účinnou od 1.1.2016.  Namietala konanie kolíznej opatrovníčky, ktorá bola
ustanovená ako zástupca dieťaťa v konaní, pričom záujmy dieťaťa nezohľadňovala. Upozornila na
potrebu poskytnutia záruk pri sledovaní cieľa osvojenia maloletého dieťaťa a dosiahnutia najlepšieho
záujmu dieťaťa,  ktorý má reálny obsah uvedený v čl. 5 Zákona o rodine. Zo stanovísk kolíznej
opatrovníčky nie je možné zistiť, ktorý konkrétny záujem maloletej Q. považuje za najdôležitejší, keďže
je zjavné, že háji záujem štátu, a nie dieťaťa.  Poukázala na ust. § 28 ods. 1, 2 Zákona o rodine a
zakotvené práva rodičov, nie manželov. Obdobne sú upravené aj ďalšie práva v § 40 Zákona o rodine
- právo rodičov určiť priezvisko dieťaťa.  Uviedla, že pokiaľ ide o rodičov tu Zákon o rodine vo vzťahu
k deťom viaže rodičovstvo a v § 65 upravuje prípady výživného, kedy rodičia spolu nežijú.  Poukázala
na poskytovanie rovnakej právnej ochrany dieťaťa vo vzťahu k rodičovi, ktorý žije v manželstve ako
voči rodičovi, ktorý v manželstve nežije. Iná právna úprava by znamenala priamu diskrimináciu detí
manželských a mimomanželských, čo je v demokratickej krajine neprípustné. Nesúhlasila s vyjadrením
prokurátora. Zdôraznila, že navrhovateľ podal návrh na osvojenie dieťaťa ako osamelá osoba, na
stabilitu partnerského vzťahu s navrhovateľom a vytvorenie vhodného rodinného prostredia pre výchovu
dieťaťa, navrhovateľa oslovuje maloletá „tatinko“, vzťah medzi nimi je veľmi kladný. Cieľom matky a
navrhovateľa je poskytnúť maloletej právnu ochranu vo forme zmeny faktického otcovstva navrhovateľa
v právne otcovstvo navrhovateľa. Jedine z právneho otcovstva môže maloletá v plnej miere profitovať
a požívať všetku právnu ochranu, ktorú právny poriadok Slovenskej republiky dieťaťu voči svojmu
rodičovi poskytuje. Názor prokurátorky, ktorým poukazovala na niektoré rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva považuje za irelevantný. Poukázala na prípad Emonet a ďalší proti Švajčiarsku č.
39051/03 z 13.12.2007, v ktorom bolo vyslovené porušenie čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských
právach a základných slobodách a z neho vyplývajúce závery, že nikoho nemožno nútiť, aby uzavrel
manželstvo len preto, aby si mohol osvojiť maloleté dieťa s dôrazom, že v prípade detí je niekedy
prípustné, ba priam nevyhnutné, aby sa súd odklonil od striktnej aplikácie právnej úpravy v prospech
spravodlivého usporiadania právnych vzťahoch medzi rodičmi a deťmi.  Toto rozhodnutie súdu ESĽP
umožňuje súdu rozhodnúť o neaplikácii § 106 ods. 1 Zákona o rodine v danom prípade.  Tvrdenie
prokurátorky o zápise rodiča v prípade osvojenia dieťaťa osamelou osobou považuje za nepodložené,
keďže matrika vykoná zápis  na základe oznámenia súdu.  Poukázala na splnenie podmienok osvojenia
dieťaťa navrhovateľom, na výnimočnosť prípadu (vzťah navrhovateľa s maloletou a súhlas oboch
rodičov s osvojením maloletej navrhovateľom), podmienku osamelej osoby (poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Cz 28/1985 z 19.9.1985, z ktorého vyplýva, že každý, kto nie je
manželom, môže byť považovaný za osamelú osobu) a záujem dieťaťa (preukázaná úroveň starostlivosti
o dieťa, zabezpečenie bezpečia dieťaťa, ochrany jeho dôstojnosti, duševného, telesného a citového
vývinu, rozvoj jeho vlôh  a schopností). Zdôraznila úlohu súdu existujúce právne normy aplikovať na
konkrétne prípady a právne normy uvádzať do života. Poukázala na možnosť súdu zvoliť si akú formu
výkladu v danom prípade použije.  Do pozornosti dala rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS
43/2010 a sp. zn. III ÚS 341/07 a III. ÚS 72/2010, z ktorých vyplýva, že súd nie je viazaný doslovným



znením zákonného ustanovenia, v prípade nejasností alebo nezrovnalostí znenia ustanovenia právneho
predpisu umožňujúceho napr. výklad viacero verzií alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a
účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno uprednostniť výklad
ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.  Poukázala na účinnosť Civilného
mimosporového poriadku od 1.7.2017, článok 2 od. 1 a čl. 3 a možnosť súdu odkloniť sa od doterajšej
rozhodovacej praxe a rozhodnutie súdu ako si právnu normu v danom prípade vyloží.

9. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
podľa § 65 zák. č. 161/15 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej C.m.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1, 378 ods. 1, s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3
C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa a matky maloletého dieťaťa nie je dôvodné.

10. Súd prvej inštancie vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vec správne právne posúdil a vyvodil z
nej aj správny právny záver. V odvolaní neboli uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by mali za následok
zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 395 ods. 1 C.m.p. ak § 396 C.m.p. neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

13. Odvolací súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa a matky ako neodôvodnené, keď neobstoja ich
tvrdenia uvedené v odvolaní.

14. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a dôvodmi rozhodnutia v celom
rozsahu  ( ustanovenie §  387 ods. 2 C.s.p.).  Osvojenie je spôsobom vzniku tzv. právneho rodičovstvo, t.j.
rodičovstva založeného rozsudkom súdu. Právoplatnosťou rozsudku o osvojení zanikajú rodinnoprávne
vzťahy s pôvodnou rodinou osvojenca a vznikajú nové rodinnoprávneho väzby s rodinou osvojiteľov.
Tak ako súd prvej inštancie aj odvolací súd poukazuje na zmysel osvojenia, jeho cieľ a výnimočnosť.
V danom prípade je nesporný súhlas oboch rodičov s osvojením maloletého dieťaťa navrhovateľom,
ktorý je osobou žijúcou v partnerskom zväzku a spoločnej domácnosti s matkou dieťaťa a maloletou Q..
Odvolací súd nespochybňuje, že medzi navrhovateľom a maloletou sa vytvoril blízky citový vzťah, že
navrhovateľ zabezpečoval starostlivosť o maloletú Q. spolu s matkou, nakoľko aj z obsahu  vyjadrenia
otca (podaného ako vyjadrenie k odvolaniu) je nesporné, že o maloletú nejavil záujem a neuplatňoval
si svoje rodičovské práva a neplnil si svoje rodičovské povinnosti vo vzťahu k maloletej. Z návrhu a
vyjadrení navrhovateľa a matky je nepochybné, že navrhovateľ žiada o osvojenie dieťaťa ako osamelá
osoba, teda odvolávajúc sa na ust. § 100 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd súhlasí s námietkou
matky   a navrhovateľa vzťahujúcou sa k výkladu pojmu „osamelá osoba“ v súvislosti s ustanoveniami
Zákonníka práce, keďže v danom konaní ide o výnimočný a osobitný prípad vzťahujúci sa k osvojeniu
dieťaťa a z toho plynúci nový právny stav na strane dieťaťa.  Nemožno však v danom prípade posudzovať
partnera matky ako osamelú osobu, nakoľko jeho úmyslom je osvojiť si dieťa za účelom vykonávania
spoločnej starostlivosti o maloletú spolu s matkou dieťaťa, teda nadobudnúť právny stav, kedy bude
navrhovateľ uvedený v rodnom liste dieťaťa namiesto jeho biologického otca a bude  plnohodnotným
rodičom dieťaťa nielen fakticky, ale aj právne. Konanie o osvojenie môže začať len na návrh budúcich
osvojiteľov. Rozhodnutie súdu o osvojení dieťaťa musí obsahovať vo výroku aj priezvisko, ktoré bude
osvojenec mať (§ 148 C.m.p.) a takýto rozsudok sa po nadobudnutí právoplatnosti zašle orgánu,
ktorý vedie matriku (§ 149 C.m.p.).  Zmena priezviska osvojenca je zákonným následkom osvojenia,
nemôže teda nastať prípad, že by v dôsledku osvojenia nedošlo k zmene priezviska osvojenca na nové
priezvisko osvojiteľov (ak majú spoločné priezvisko) alebo na priezvisko, ktoré pri uzavretí manželstva
určili súhlasným vyhlásením ako priezvisko ich spoločných detí (ak majú rozdielne priezviská). Rovnako
to platí v prípade, ak dieťa osvojuje manžel rodiča dieťaťa. Ak dieťa osvojuje osamelo žijúca  osoba,
vtedy bude mať dieťa priezvisko jediného osvojiteľa.  Zmenu zápisu v matrike vykoná príslušný matričný
úrad ex offo. Ak osvojuje dieťa osamelá osoba, súčasťou výroku rozsudku o osvojení nemusí byť  výrok
o vypustení zápisu o druhom rodičovi z matriky. V zmysle ustanovenia § 108 Zákona o rodine zmeny v
matrike sa vykonávajú len na základe oznámenia súdu, nie na základe výroku o tom, kto bude zapísaný
v matrike ako rodič  osvojenca. Súd len oznámi matrike, že bol maloletý osvojený, pričom je potrebné



uviesť, že ide o osvojenie osamelou osobou a matrika vykoná zmeny v knihe narodení tak, aby boli v
súlade s rozhodnutím o osvojení. Na odstránenie nedorozumenia možno do oznámenia uviesť, že je
potrebné vypustiť zápis o druhom rodičovi.  Následne matrika vydá osvojencovi nový rodný list, v ktorom
bude údaj o jednom rodičovi neuvedený.

15. V danom prípade odvolací súd poukazuje na to, že podľa ustanovení Zákona o rodine  osvojiť
maloleté dieťa si môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým rodičom dieťaťa v
manželstve, čo je podmienené existenciou manželského zväzku, alebo pozostalý manžel po rodičovi
alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa.  Výnimočne si môže osvojiť dieťa aj osamelá osoba, ak sú splnené
podmienky, že osvojenie bude v záujme dieťaťa. Pod výnimočnosťou treba rozumieť osvojenie ako
spôsob určenia právneho rodičovstva v prípade osvojenia dieťaťa pozostalým manželom po rodičovi
dieťaťa, teda musí ísť o nezosobášenú osobu. Zákon pamätá na prípady, keď záujemca o osvojenie
dieťaťa plnil dlhodobo a riadne svoje úlohy vyplývajúce zo sociálneho rodičovstva a došlo k úmrtiu jeho
manžela - rodiča dieťaťa. Pokiaľ by však druhý rodič mal záujem starať sa o dieťa a dokázal by túto úlohu
aj riadne naplniť, potom niet dôvodu na vyslovenie osvojenia. Ak  sa domáha navrhovateľ osvojenia
maloletého dieťaťa titulom osamelej osoby, je nutné konštatovať, že tieto podmienky nespĺňa, napriek
tomu, že jeho záujem o zabezpečenie starostlivosti o dieťa,  nadobudnutý citový vzťah k maloletej a
doposiaľ realizované zabezpečenie výchovy a opatery dieťaťa a zastúpenie biologického otca dieťaťa,
je nesporný. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súvisiace so zmenou stavu dieťaťa v prípade
osvojenia osamelou osobou  nie je možné prijať argumentáciu navrhovateľa a matky a návrhu na
osvojenie dieťaťa vyhovieť. Maloletá Q. má rodiča, ktorý sa o dieťa stará a vykonáva si svoje rodičovské
práva  a povinnosti riadne za pomoci svojho partnera. Nie je však v záujme dieťaťa jeho osvojenie
osamelou osobou, keďže dôsledkom vyhovenia takému návrhu by bola zmena zápisu rodičov v rodnom
liste maloletej a vymazanie  matky z rodného listu dieťaťa. Ustanovenie § 100 ods. 1 Zákona o rodine
jasne definuje, ktoré osoby  si môžu maloleté dieťa osvojiť. Súd prvej inštancie správne postupoval pri
výklade a aplikácii tohto zákonného ustanovenia. Odvolací súd taktiež odkazuje na citované zákonné
ustanovenia  pokiaľ sa matka a navrhovateľ odvolávajú a poukazujú na  článok 2 a 3 Zákona o
rodine, ktorý definuje manželstvo, rodinu a rodičovstvo a čl. 5 upravujúci  sledovanie záujmu dieťaťa
pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Rozsudok o osvojení dieťaťa je rozsudkom,
ktorým bolo rozhodnuté o osobnom stave a teda je záväzný pre každého (§ 43 C.m.p.). V prípade, že
na základe rozsudku o osvojení dieťaťa osamelou osobou sa zapíše do rodného listu dieťaťa na miesto
rodiča osvojiteľ ako osamelá osoba, uvedené nie je v záujme dieťaťa. Z ust. § 100 ods. 1 Zákona o
rodine vyplýva, že nemožno vysloviť osvojenie dieťaťa mužom, ktorý nie je manželom matky dieťaťa. V
tomto prípade by totiž išlo o osvojenie osamelo žijúcou osobou a právnym následkom takéhoto osvojenia
by bolo vymazanie oboch rodičov z matriky a zánik rodinnoprávnych väzieb s rodinami oboch z nich.
Odvolací súd konštatuje, že v prípade, ak by v  budúcnosti došlo k zmene osobného stavu matky a
navrhovateľa uzavretím manželstva, bude vytvorený priestor na podanie návrhu na osvojenie dieťaťa
manželom matky tak,  ako to upravuje ust. § 100 ods. 1 Zákona o rodine.

16. Odvolací súd neprihliadal na námietky navrhovateľa a matky spočívajúce v procesnom postupe súdu,
neúplnom výsluchu navrhovateľa, nevykonaní riadneho dokazovania vo veci a neumožnení vyjadriť sa
k stanovisku prokurátora a kolízneho opatrovníka. Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania boli
pred súdom vypočutí, z obsahu návrhu navrhovateľa je zrejmý ním prezentovaný a deklarovaný záujem
o dieťa a snaha naďalej pokračovať v zabezpečovaní starostlivosti o maloletú spolu s matkou dieťaťa ,
jeho postoj a existencia spolužitia s matkou maloletej. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa nevykonania
navrhovaných dôkazov, odvolací súd poukazuje na to, že je vecou súdu, aké dôkazy pripustí v konaní
vykonať a ako sa s nimi vysporiada. Keďže v danej veci nie sú splnené podmienky pre osvojenie
dieťaťa navrhovateľom s poukazom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd konštatuje správnosť
postupu súdu prvej inštancie, keďže vykonaním navrhovaného rozsiahleho dokazovania by sa konanie
zbytočne predlžovalo a bolo by nehospodárne. Napokon, ani biologický otec dieťaťa nespochybňoval
obsah podaného návrhu, dôvody v ňom uvedené a tvrdenia matky o spolužití s navrhovateľom a
dieťaťom.  Pokiaľ ide o nesúhlas  matky a navrhovateľa, aby odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania, odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a s prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody postupoval v súlade s ust.  § 385 ods. 1 a
§ 219 ods. 3 C.s.p..

17. Odvolací súd z uvedených dôvodov potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie  podľa § 387 C.s.p..



18. Odvolací súd  prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p., v spojení s § 396 C.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy  ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2P/9/2015", "guid": "38b74d79-6607-4121-b358-aa8e2648b096:ba2ec0db-cbf1-408c-b371-205bb970cd73", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:183c02f2-d6a8-40a9-ae47-60f86df9a7df", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 43/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 43/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:183c02f2-d6a8-40a9-ae47-60f86df9a7df"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}], "citovane_v": []}