Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/210/2016 z 27. 9. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. septembra 2017, sp. zn. 3Co/210/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1210218089.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/210/2016 | ECLI:SK:KSBA:2017:1210218089.1 | 2017-09-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: ZP, § 68 ods. 1 ZP, § 68 ods. 2 ZP, § 70 ZP, § 74 ZP, § 77 ZP, § 79 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb6573d8-a694-4f00-a791-eace8e3874ff Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1210218089.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/210/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210218089
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1210218089.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov
JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: Q. W., W. X/X,
M., proti žalovanému: ABAS CiT Management s.r.o., Dúbravská cesta 2, Bratislava, zastúpenému
advokátom JUDr. Jozefom Harakaľom, Tichá 45, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.
9C/152/2010-309, zo dňa 18.1.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
dané žalobcovi žalovaným 14.7.2010, doručené žalobcovi 14.7.2010, je neplatné. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok 99,50 eura. Rozhodol, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu iných trov konania 148,52 eura a náhradu trov právneho
zastúpenia 3.473,09 eura. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 11.8.2010 sa žalobca
domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa
14.7.2010 a náhrady trov konania.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
uviedol, že pri závažnom porušení pracovnej disciplíny je povinný prihliadnuť na viaceré okolnosti tak,
aby mohol ustáliť intenzitu prípadného porušenia. Konanie zamestnanca musí podrobiť skúmaniu v
konfrontácii so všetkými okolnosťami tohto konania, časom a situáciou za ktorej k údajnému porušeniu
došlo, mierou zavinenia, spôsobom a intenzitou porušovania povinností, pričom musí prihliadnuť na
osobnosť zamestnanca, jeho funkciu, ktorú v práci zastával, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných
úloh a prípadné dôsledky porušenia pracovnej disciplíny. V nadväznosti na uvedené uviedol, že podrobil
konanie žalobcu, opísané v okamžitom skončení pracovného pomeru v rámci 8 skutkovo vymedzených
dôvodov skončenia, analýze nielen z hľadiska toho, či v súdnom konaní bola realizácia týchto konaní
aj preukázaná (resp. či bolo preukázané, že sa ich žalobca skutočne dopustil) ale najmä z hľadiska
toho, či uvádzané údajné porušenia pracovnej disciplíny majú intenzitu závažných porušení tak, ako to
predpokladá § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Nakoľko údajné porušenia pracovnej disciplíny boli
viaceré, preskúmal ich najskôr jednotlivo a následne vo vzájomných súvislostiach.

3. Súd prvej inštancie v súvislosti s konaním kedy počas pracovnej zmeny žalobca použil služobný
telefón na vybavovanie si súkromných záležitostí (ku ktorému malo dôjsť 26.4.2010) uviedol, že
za súkromnú záležitosť nemožno považovať rozhovor žalobcu so svojim zamestnávateľom (resp.



kompetentným zamestnancom, vybavujúcim personálnu agendu) ohľadne otázok, týkajúcich sa
dovolenky, jej rozsahu alebo trvania. V tejto súvislosti ozrejmil, že nárok na dovolenku vyplýva z
pracovnoprávneho vzťahu a ako taký ho zamestnanec môže riešiť výlučne so svojim zamestnávateľom
a to počas pracovnej doby. Skutočnosť, že žalobca volal kompetentnému zamestnancovi a dotazoval
sa na dovolenku, tento v konaní nepoprel. Na tento účel použil služobný telefón, ktorý sa podľa
vyjadrenia svedkov (V., K.) mohol používať výlučne pri mimoriadnych situáciách, čo stavia konanie
žalobcu do roviny prekročenia rámca, vymedzeného vnútornými predpismi zamestnávateľa, avšak za
žiadnych okolností toto konanie nepredstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny. Nad rámec
uvedeného súd prvej inštancie poznamenal, že k samotnému konaniu došlo ešte v apríli 2010, pričom
z výpovede svedkov je zrejmé (najmä svedka K.), že o telefonáte bol zamestnávateľ oboznámený
z personálneho oddelenia bezprostredne po jeho uskutočnení. Subjektívne lehota pri tomto dôvode
okamžitého skončenia pracovného pomeru preto uplynula najneskôr koncom mesiaca jún 2010.
Vzhľadom na dátum podania okamžitého skončenia pracovného pomeru 14.7.2010, zamestnávateľovi
zaniklo právo ukončiť pracovný pomer z tohto dôvodu. Na tento uvádzaný dôvod skončenia pracovného
pomeru preto prihliadať nemôže.

4. Súd prvej inštancie považoval dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, vymedzený ako
sledovanie požiarnej situácie na parkovisku S. K. za neosvedčený, nepreukázaný a v podstate aj
formulácia tohto dôvodu svedčí o tom, že samotnému zamestnávateľovi nebolo zrejmé, kedy, za akých
okolností a akého konkrétneho konania sa žalobca dopúšťal. Žalobca pripustil, že občas sledoval
pútač nad obchodným domom, pričom svedok K. v rámci svojej výpovede v podstate len uviedol, že
tento dôvod vyvodil z toho, čo mu ho mal uviesť sám žalobca. Celý tento dôvod, resp. jeho skutkové
vymedzenie je nelogické, zachádzajúce až do absurdity. Je predsa zrejmé a prirodzené, že žalobca pri
výkone svojej práce občas zrakom sledoval aj situáciu mimo budovy, ak bola viditeľná cez okná. Súd
prvej inštancie dodal, že z knihy priebehu služieb je zrejmé, že žalobca vykonával kontrolu vnútorného
a vonkajšieho plášťa budov a kontrolu okolia budov, a preto skutočnosť, že obrátil svoju pozornosť
smerom von z budovy, aj vtedy keď sa nachádzal vo vnútri, nemožno za žiadnych okolností považovať
za porušenie pracovnej disciplíny alebo akejkoľvek pracovnej povinnosti. Okrem toho zistil, že v apríli
2010 žiadny požiar na sledovanom objekte nenastal. Taktiež samotný svedok K. v podstate toto konanie
žalobcu len vyvodil z jeho poznámky, že ho mal vidieť na parkovisku pri nákupoch. V konaní sa
žalovanému nepodarilo preukázať, že by k takémuto konaniu došlo a aj v prípade jeho preukázania, by
takéto konanie nehodnotil ako porušenie pracovnej povinnosti. Okrem toho súdu prvej inštancie uviedol,
že aj k tomuto konaniu malo dôjsť v apríli 2010, preto je na mieste konštatovať uplynutie subjektívnej
lehoty na danie okamžitého skončenia pracovného pomeru.

5. Súd prvej inštancie za porušenie pracovnej disciplíny nevyhodnotil ani prevzatie dvoch pracovných
zmlúv na podpis, a vrátenie len jedného nepodpísaného exemplára s prílohami. V zmysle § 42 ods.
1 Zákonníka práce jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať
zamestnancovi. Znamená to, že ak si žalobca ponechal jedno z dvoch vyhotovení pracovnej zmluvy,
konal len v rámci medzí zákona. Tvrdenie žalovaného, že zmluva je „vlastníctvom“ zamestnávateľa
neobstojí.

6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v konaní bolo preukázané neskontrolovanie len jedného
zákazníka 1.7.2010. Jeho neskontrolovanie pripúšťa samotný žalobca a jednak aj svedok C. uviedol,
že bol prítomný len pri jednom takomto prípade. Žalovanému sa nepodarilo preukázať, že by v jeden
deň došlo k dvom pochybeniam žalobcu v súvislosti s neskontrolovaním zákazníka. V prípade pípania
zákazníka bolo jednoznačne povinnosťou žalobcu tohto skontrolovať a to za každých okolností. V
tejto súvislosti však poznamenal, že žalovanému sa v konaní nepodarilo preukázať vznik akejkoľvek
škody, ktorá by bola následkom zanedbania povinnosti žalobcu. Mal za to, že takéto porušenie samo o
sebe nemožno za žiadnych okolností hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, absentuje
tu totižto potrebná intenzita závažnosti konania. V tomto prípade však konanie žalobcu vykazovalo
skôr znaky ľahostajnosti, nesprávneho vyhodnotenia situácie, pričom z jeho postoja nie je zrejmé,
že by jeho úmyslom bolo poškodiť svojho zamestnávateľa. Preto toto konanie samo o sebe, hoci
žalobca nepochybne svoje povinnosti zanedbal, nemožno vyhodnotiť ako závažné porušenie pracovnej
disciplíny.

7. Súd prvej inštancie mal za to, že aj telefonovanie zo súkromného mobilu na súkromné účely počas
pracovnej doby tiež nepochybne predstavuje minimálne nedovolené prerušenie výkonu práce. Takéto



konanie, najmä vzhľadom na pracovné zaradenie žalobcu, predstavovalo nepochybne prerušenie
jeho koncentrácie, kedy nemohol plnohodnotne sledovať a monitorovať situáciu v okolí. Rovnako ako
v predchádzajúcom prípade, však takéto konanie samo o sebe nepredstavuje závažné porušenie
pracovnej disciplíny; nedošlo k vzniku žiadnych negatívnych dôsledkov na strane zamestnávateľa ani
jeho klienta.

8. Súd prvej inštancie v konaní považoval za nesporné, že žalobca bol od 1.7.2010 preradený do
obchodného domu A., kde vykonával prácu rovnakého charakteru ako pred tým v obchodnom dome Z.. V
konaní bolo preukázané, že 2.7.2010 nechal žalobca prejsť zákazníka s paletovým vozíkom. Z výpovede
svedka C. mu však vyplynulo, že tento po zistení, že žalobca chcel pustiť predmetného zákazníka,
sám zasiahol a zákazníka z predajne nenechal odísť. Svedkyňa D. uviedla, že žalobcu upozornila na
pochybenie a tento ho išiel riešiť. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že k
odcudzeniu vozíka nedošlo a teda nebola spôsobená žiadna škoda; hoci žalobca pochybil, tento jeho
postup nemožno vyhodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.

9. V súvislosti s kontrolou kabelky zamestnankyne žalovaného údajne neprípustným spôsobom, súd
prvej inštancie uviedol, že v zmysle zákona č. 473/2005 Z.z. mohol žalobca pri kontrole kabelky použiť
nielen zrak ale aj hmat a technické prostriedky. Preto aj keby došlo ku kontrole kabelky hmatom, konal by
žalobca v rámci zákonných medzí. Vloženie rúk do kabelky predstavovalo hraničnú situáciu (z hľadiska
prípustnosti konania žalobcu), avšak rovnako nemožno z toho vyvodzovať záver o závažnom porušení
pracovnej disciplíny. Ak aj žalobca vložil ruky do kontrolovanej tašky, čo potvrdila svedkyňa A., rovnako
ako aj to, že žalobcu upozornila na neprípustnosť tohto konania, je zrejmé, že týmto svoju prehliadku
predmetu ukončil; kontrolovaná zamestnankyňa nič nenamietala ani sa nebránila a čo považoval súd
prvej inštancie za podstatné, následne sa ani nesťažovala na toto konanie svojim nadriadeným.

10. Napokon súd prvej inštancie poznamenal, že posledným konaním, ktoré bolo ako dôvod skutkovo
vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru malo byť údajné vyhrážanie sa žalobcu
zamestnankyniam A.. Žalovanému sa však nepodarilo preukázať, že by sa žalobca takéhoto konania
dopustil. Svedok C. iba odkazoval na údajné informácie zo strany zamestnankyne A., dokonca
spomenul, že mal prísť následne aj manžel tejto zamestnankyne, ktorý celú situáciu chcel riešiť.
Samotná adresátka údajného vyhrážania, pani A., však v rámci svojej svedeckej výpovede takýto
incident nespomenula, dokonca vyslovene poprela, že by sa jej žalobca niekedy vyhrážal.

11. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie zhrnul, že považoval za porušenie povinností, resp.
konanie žalobcu čiastočne mimo medzí jeho oprávnení len konania, uvedené pod bodmi 4, 5, 6
a 7 (okamžitého skončenia pracovného pomeru). Pri skúmaní týchto konaní v celkovom kontexte
skutkového stavu, najmä s prihliadnutím na časovú následnosť, mal za zrejmé, že týchto konaní
sa dopustil žalobca po prestupe na výkon práce na iné miesto, resp. iné pracovisko, došlo k
nim v prvých dňoch jeho pôsobenia, tieto konania neohrozili žalovaného, nenaštrbili dôveru klienta
voči žalovanému, nespôsobili škodu (resp. táto nebola preukázaná), predstavovali skôr porušenia
zapríčinené nedôslednosťou, nepozornosťou, nesprávnym hodnotením situácie zo strany zamestnanca,
neboli z jeho strany zamerané na úmyselné poškodzovanie zamestnávateľa. Preto ani vo vzájomných
súvislostiach nemožno ustáliť záver o vzniku závažného porušenia pracovnej disciplíny a zákonnosti
postupu zamestnávateľa v prípade dania okamžitého skončenia pracovného pomeru.

12. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel aj vzhľadom na to, že samotný zamestnávateľ v rámci
upozornení na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré žalobca riadne prevzal a s ktorých obsahom sa
oboznámil, vytýkal svojmu zamestnancovi práve tie konania, ktoré následne tvorili obsah skutkovo
vymedzených dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z obsahu týchto listov je zrejmé, že
zamestnávateľ upozornil zamestnanca s poukazom na § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce na možnosť
rozviazania pracovného pomeru v prípade akéhokoľvek porušenia pracovnej disciplíny v priebehu
nasledujúcich šiestich mesiacov. Z uvedeného považoval súd prvej inštancie za zrejmé, že v tomto
prípade žalovaný konanie žalobcu (vymedzené v bodoch 1 až 7 okamžitého skončenia pracovného
pomeru) najskôr vyhodnotil ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a toto jeho konanie
sankcionoval písomným upozornením na možnosť skončenia pracovného pomeru, ak dôjde k ďalšiemu
porušovaniu pracovnej disciplíny. Doručením upozornenia začala nepochybne plynúť šesťmesačná
lehota, v rámci ktorej, ak by došlo k ďalšiemu porušeniu pracovnej disciplíny, bolo by dôvodné danie
výpovede žalobcovi zo strany žalovaného. K takémuto konaniu nedošlo, resp. to nebolo v súdnom



konaní preukázané. Na uvedenom základe súd prvej inštancie s poukazom na § 68 ods. 1, ods. 2, § 70,
§ 74, § 77, § 79 Zákonníka práce, § 50 ods. 4 písm. a), § 8 b), § 2, § 3 zákona č. 473/2005 Z.z. žalobe
vyhovel a určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaného v zmysle § 2 ods. 2,
§ 4 ods. 2 písm. d), § 5 ods. 1 písm. h) a položky 1 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. zaviazal na zaplatenie
súdneho poplatku 99,50 eura. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému
žalobcovi priznal náhradu iných trov konania 148,52 eura a náhradu trov právneho zastúpenia 3.473,09
eura.

13. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť,
príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych
argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne
zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie nesprávne právne vec
posúdil, keď konštatované porušenia pracovnej disciplíny žalobcu nepovažoval jednotlivo, ale i vo
vzájomnej súvislosti za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Domnieval sa, že súd prvej inštancie
sa nespravoval zásadami stanovenými rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR pre posúdenie
otázky závažnosti porušenia pracovnej disciplíny; v tejto súvislosti upriamil pozornosť na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 21 Cdo 1252/2002 (podľa správnosti však ide o rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR). Ďalej zdôraznil, že žalobca vykonával u jeho obchodného partnera mimoriadne osobitnú,
zákonom regulovanú prácu na úseku ochrany majetku, života a zdravia osôb. Na výkon tejto práce
žalobcu sú zo strany žalovaného, ale i zo strany zákona č. 473/2005 Z.z. kladené nadštandardné
nároky z pohľadu kvalifikačných, zdravotných a v neposlednej miere osobnostných predpokladov.
Počas konania súdu prvej inštancie predložil interné predpisy, ako pracovný poriadok, etický kódex
a smernicu pre výkon strážnej služby, z ktorých vyplývajú veľmi prísne povinnosti pre žalobcu ako
zamestnanca, ktoré musia byť prísne stanovené a dodržiavané práve s ohľadom na špecifickú náplň
práce žalobcu; podotkol, že nevedomosť žalobcu ako zamestnanca o jeho povinnostiach bola v konaní
spoľahlivo vyvrátená. Naopak, žalobca bol odborne spôsobilá osoba, majúca na pamäti potrebu náležitej
obozretnosti, ostražitosti, pozornosti, opatrnosti a bdelosti v rámci výkonu svojej práce, všetko v snahe
predísť akejkoľvek škode/ujme na zdraví a/alebo majetku osôb. Na uvedenom základe uviedol, že z
povahy práce žalobcu ako zamestnanca vykonávajúceho stráženie objektov videl splnenie podmienok
„osoby zamestnanca a funkcie“, tak ako ich označuje cit. rozhodnutie sp. zn. 21 Cdo 1252/2002. Vo
vzťahu k ďalším parametrom špecifikovaným v cit. rozhodnutí uviedol, že v konaní bolo z jeho pohľadu
preukázané, že žalobca bol v relatívne krátkom období opakovane upozorňovaný na porušovanie
pracovnej disciplíny. Jednotlivé svedecké výpovede umožňujú dôvodne sa domnievať, že doterajší
postoj žalobcu k plneniu jeho pracovných úloh bol negatívny. Rovnako tak okolnosti porušenia povinností
zamestnanca uvedené v bodoch 4, 5, 6, 7 okamžitého skončenia pracovného pomeru svojim významom
spĺňajú kritéria „spôsobu a intenzity“ porušenia povinností žalobcu. V tejto súvislosti uviedol, že v
rámci bodu 4 žalobca zjavne podozrivého zákazníka neprehľadal, z čoho vyvodil priamy úmysel/
hrubú nedbanlivosť a z nej vyplývajúcu bezprostredne hroziacu škodu. V rámci bodu 5 žalobca
vybavením súkromného telefonického rozhovoru výrazne znížil svoju ostražitosť, čo mohlo práve v
danom okamihu viesť možných páchateľov k využitiu príležitosti k odcudzeniu stráženého majetku;
v uvedenom konaní videl priamy úmysel vedúci k bezprostredne hroziacej škode. V rámci bodu 6
žalobca svojou pasivitou a nekonaním mohol reálne spôsobiť škodu na majetku obchodného partnera
žalovaného tým, že v rozpore s priamym pokynom nechal pred svojim zrakom odchádzať tretiu osobu s
paletovým vozíkom, možnej škode zabránila až tretia osoba; považoval to za hrubú nedbanlivosť a z nej
vyplývajúcu bezprostredne hroziacu škodu. V rámci bodu 7 žalobca vykonal osobnú obhliadku kabelky
zamestnankyne Procházkovej v rozpore s pracovným poriadkom, etickým kódexom a zákonom.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mal
za to, že súd prvej inštancie vykonal veľmi podrobné a rozsiahle dokazovanie a zistené skutočnosti
správne vyhodnotil a posúdil. Napadnutý rozsudok má oporu vo vykonanom dokazovaní ako aj v zákone.
Skutočnosti uvádzané žalovaným v odvolaní považoval za irelevantné.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 28.9.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).



16. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam
žalovaného v odvolaní - v súhrne spochybňujúcim správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie konštatovaním o jednotlivých porušeniach povinností žalobcu ako menej závažného porušenia
pracovnej disciplíny, keď tieto porušenia pracovnej disciplíny mal, či už jednotlivo, alebo kumulatívne
vyhodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, resp. namietajúcim aj nesprávne skutkové
zistenia, keď skutky uvedené pod bodmi 4, 5, 6 a 7 okamžitého skončenia pracovného pomeru súd
prvej inštancie bagatelizoval a nevyhodnotil ich z hľadiska intenzity, miery a závažnosti hroziaceho
následku za súčasného nezohľadnenia skutočnosti, že sa jedná o výkon strážnej služby - s ktorými sa
odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom
rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych
okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
daného žalobcovi, nebola táto argumentácia žalovaného v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa ňou
bližšie ani nezaoberal, nakoľko súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne a
vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal všetkými pre vec dôležitými právnymi argumentmi, keď podrobil
konanie žalobcu, opísané v okamžitom skončení pracovného pomeru v rámci 8 skutkovo vymedzených
dôvodov skončenia, analýze nielen z hľadiska toho, či v súdnom konaní bola realizácia týchto konaní
aj preukázaná (resp. či bolo preukázané, že sa ich žalobca skutočne dopustil), ale aj z hľadiska toho,
či uvádzané údajné porušenia pracovnej disciplíny majú intenzitu závažných porušení tak, ako to
predpokladá § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Nakoľko údajné porušenia pracovnej disciplíny boli
viaceré, správne ich preskúmal najskôr jednotlivo a následne vo vzájomných súvislostiach s tým, že ani
vo vzájomných súvislostiach nemožno ustáliť záver o vzniku závažného porušenia pracovnej disciplíny
a zákonnosti postupu zamestnávateľa v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru v tomto
konkrétnom prípade, s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Napokon hodno poznamenať,
že odvolací súd by opätovným posudzovaním námietok žalovaného už len opakoval správnosť
právnych záverov súdu prvej inštancie, ktorý v súlade so zákonnou právnou úpravou a doterajšou
ustálenou rozhodovacou činnosťou dôkladne vyhodnotil relevantnosť argumentácie žalovaného o
splnení podmienok pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu, na ktorej založil svoju obranu
v konaní pred súdom prvej inštancie, a na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o ostatné
tvrdenia uvádzané v odvolaní žalovaného, odvolací súd tieto nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré
by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).