Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/12/2016 z 26. 9. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. septembra 2017, sp. zn. 4CoPr/12/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1213221757.1 Krajský súd Bratislava | 4CoPr/12/2016 | ECLI:SK:KSBA:2017:1213221757.1 | 2017-09-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 389 ods. 1 písm. b) CSP, § 389 ods. 1 písm. d) CSP, § 262 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8660df4b-a7c8-46ac-89a7-12d2ff2abfcd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1213221757.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/12/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213221757
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1213221757.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov
Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: E. L., X..
XX.XX.XXXX, L. V. X, L., zastúpený: JUDr. Erik Šablatúra, advokát, Holíčska 13, Bratislava, proti
žalovanému: ABAS SR Management, s.r.o., Dúbravská cesta 2, Bratislava, IČO: 35883324, zastúpený:
Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 3, Trnava, IČO: 36857548, o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru, určenie, že pracovný pomer trvá a náhradu mzdy, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 10. mája 2016 č.k. 10Cpr
5/2013-157 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania pred súdom prvej
inštancie p o t v r d z u j e.

V napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti žalobcu zaplatiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok
vo výške 99,50 eur napadnutý rozsudok z r u š u j e.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému
domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu žalovaným dňa 10.7.2013 je
neplatné a pracovný pomer naďalej trvá, aj zaplatiť mu náhradu mzdy za mesiac júl v sume 384 eur
a za každý ďalší mesiac v sume priemerného zárobku vo výške 576,50 eur s príslušenstvom až do
vyhlásenia rozsudku. Napadnutým rozsudkom mu uložil i povinnosť zaplatiť na jeho účet sumu 99,50
eur titulom súdneho poplatku za žalobu v časti určenia trvania pracovného pomeru a povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania spolu vo výške 1.002 eur na účet jeho právneho zástupcu.

2. Rozhodol tak právne vec posúdiac s poukazom na ust. § 68 ods. 1 písm. b/, § 71 ods. 1, 2 a § 54
Zákonníka práce, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca pracoval u žalovaného odo
dňa 1.12.2011 na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.11.2011, z ktorej zistil, že bol prijatý
na pracovnú pozíciu samostatný bezpečnostný pracovník s pracovným pomerom na dobu určitú až
do ukončenia zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou Eximbanka SR. V zmysle pracovnej zmluvy bolo
dohodnuté, že ak pracovný pomer bude trvať dlhšie ako dva roky, stáva sa táto zmluva uzatvorenou na
dobu neurčitú. Ďalej zistil, že listom zo dňa 8.7.2013 žalovaný so žalobcom okamžite skončil pracovný
pomer podľa § 68 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu jeho závažného porušenia pracovnej
disciplíny skutkovo odôvodneného tým, že žalobca dňa 3.7.2013 nenastúpil na svoje pracovisko a
ani neoznámil dôvod svojej neprítomnosti na pracovisku svojmu nadriadenému. Okamžité skončenie



pracovného pomeru žalobca prevzal dňa 10.7.2013, keď následne žalovanému zaslal písomný nesúhlas
s týmto okamžitým skončením pracovného pomeru, s tým, že na pracovnom pomere ďalej trvá, pričom
podľa jeho názoru dôvodom skončenia pracovného pomeru bola skutočnosť, že mu žalovaný za riadne
vykonanú prácu nevypláca mzdu, svojvoľne ju kráti o nadčasové hodiny a príplatky. Zo zápočtového
listu mal za preukázané, že doba trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného bola od 1.12.2013
do 10.7.2013. Z Písomného pokynu zamestnávateľa zo dňa 2.7.2013 zistil, že žalovaný žalobcovi určil
počnúc dňom 6.7.2013 o 7,00 hod. nástup do práce v spoločnosti IKEA Bratislava, avšak na doručenke
sa nenachádza pečiatka pošty, ani dátum prevzatia písomnosti, pričom žalobca o podpise na doručenke
uviedol, že nie je jeho podpisom a namietal doručenie uvedenej písomnosti. Z Dodatku č. 3 k Pracovnej
zmluve mal za preukázané, že ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté Baumax Bratislava, ktorý
dodatok nadobudol účinnosť dňa 1.7.2013, ktorý však žalobca nepodpísal.

3. Z výsluchu žalobcu zistil, že približne v mesiaci apríl - máj 2013 všetkým zamestnancom žalovaného
z Eximbanky oznámili, že výkon strážnej služby bude so žalovaným ku dňu 30.6.2013 ukončený,
ktorú skutočnosť im žalovaný zatajoval. Dňa 30.6.2013 bola práca v Eximbanke ukončená, pričom
mu nikto neoznámil, kde má nastúpiť do zamestnania a nedovolal sa telefonicky nadriadenému.
Žalovaný ho nekontaktoval a zatajoval sa. Po vykonanom dokazovaní rozhodol vo veci rozsudkom zo
dňa 14.04.2015 č.k. 10Cpr 5/2013-97, keď právne vec vyhodnotil tak, že žalobca mal so žalovaným
uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú do ukončenia zmluvy medzi žalovaným a Eximbankou, v
ktorej až do 30.6.2013 vykonával prácu samostatného bezpečnostného pracovníka. Dňom 30.6.2013
došlo k ukončeniu pracovného pomeru uplynutím dojednanej doby, o ktorej skutočnosti žalobca mal
vopred vedomosť. Žalobca po 30.6.2013 nepokračoval u žalovaného vo výkone práce s vedomím
zamestnávateľa ako predpokladá ust. § 71 ods. 2 Zákonníka práce a ani sa na možnosť pokračovania
v práci na inom než pôvodnom pracovisku neinformoval a jeho tvrdenia o zatajovaní žalovaného
vyhodnotil za nepravdivé a účelové.

4. Uvedeným rozsudkom ustálil, že medzi sporovými stranami nedošlo po 30.6.2013 ani k vzniku
nového faktického pracovného pomeru, pretože pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý je v pracovnej
zmluve uvedený ako deň nástupu do práce. Keďže pracovná zmluva nebola písomne uzatvorená a z
prejavov vôle oboch strán sporu nebolo možné vyvodiť zhodný deň nástupu do práce, ustálil, že k vzniku
nového pracovného pomeru nedošlo. Mal však za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru a
ostatné písomnosti a vyjadrenia nasvedčujú tomu, že mohlo prísť k ústnej dohode o zmene pôvodnej
pracovnej zmluvy ohľadne trvania pracovného pomeru, avšak vyhodnotil, že žalobca sa po 30.6.2013 u
žalovaného právne relevantne neinformoval ohľadne miesta jeho pracoviska a neinformoval sa ohľadne
dňa nástupu do práce. Ak prácu nemohol vykonávať na pôvodne dohodnutom mieste, podľa názoru
súdu prvej inštancie bolo jeho povinnosťou v najbližší pracovný deň po ukončení poslednej smeny
dňa 30.6.2013 dostaviť sa do sídla zamestnávateľa. Ak jeho pracovisko nebolo možné už stotožniť
s objektom Eximbanky, platilo miesto výkonu práce dohodnuté v pôvodnej pracovnej zmluve, ktorým
bola Bratislava. Ak teda konkrétne miesto výkonu práce nebolo žalobcovi známe, za obvyklé miesto
výkonu práce je potrebné považovať sídlo zamestnávateľa. Pre nedostavenie sa doň preto podľa názoru
súdu prvej inštancie mu bola oprávnene udelená neospravedlnená absencia. Okamžité skončenie
pracovného pomeru doručené žalobcovi listom žalovaného dňa 10.7.2013 vyhodnotil za platné, keď
neospravedlnená absencia v práci je v zmysle ustálenej judikatúry závažným porušením pracovnej
disciplíny a dĺžka jej trvania nie je rozhodujúca. Prejav vôle žalobcu, ktorým žiadal od žalovaného
vystavenie Zápočtového listu a preplatenie nevyčerpanej dovolenky a ďalších mzdových nárokov,
označil za súhlas žalobcu so skončením pracovného pomeru.

5. V dôsledku odvolania podaného žalobcom proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie
rozhodol vo veci Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením zo dňa 30. novembra 2015
č. k. 4CoPr 9/21015-123 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel
k záveru, že jeho odôvodnenie nespĺňa požiadavku presvedčivosti a vzhľadom na v ňom vyslovené
navzájom si odporujúce závery, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby, ho mal za
nepreskúmateľný. Súdu prvej inštancie vytkol, že podľa odôvodnenia rozsudku najskôr vyhodnotil, že
pracovný pomer medzi sporovými stranami v tomto konaní skončil uplynutím doby, na ktorej trvanie
bol uzatvorený, a to dňom skončenia zmluvy odporcu s Eximbankou o výkone služby SBS, preto
žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a určenie, že pracovný pomer naďalej
trvá ako nedôvodnú zamietol. Následne však právnym názorom prezentovaným v závere odôvodnenia



napadnutého rozsudku vyslovil, že keď medzi sporovými stranami došlo k ústnej dohode o zmene
pôvodnej pracovnej zmluvy pokiaľ ide o trvanie pracovného pomeru, žalobca porušil závažne pracovnú
disciplínu tým, že sa neospravedlnene nedostavil po 30.06.2013 do práce a z uvedeného dôvodu
je žalovaným realizované okamžité skončenie pracovného pomeru vo vzťahu k nemu realizované
platnom, vyvrátil svoj vlastný skôr vyslovený záver o tom, že pracovný pomer v danom prípade skončil
uplynutím dojednanej doby. Takéto odôvodnenie potom pri absencii jednoznačného záveru o právnom
dôvode zamietnutia žaloby spôsobilo nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko z jeho
odôvodnenia nebolo možné ustáliť, či súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že pracovný pomer
netrvá vzhľadom na jeho skončenie uplynutím doby, alebo z dôvodu, že podľa jeho názoru žalobca
porušil pracovnú disciplínu tak závažným spôsobom, že žalovaný s ním oprávnene okamžite skončil
pracovný pomer. Odvolací súd konštatoval, že oba závery súdu prvej inštancie nemôžu byť správne a
popri sebe neobstoja. Uviedol, že jednou zo základných požiadaviek racionálnej právnej argumentácie
je, že táto argumentácia v odôvodnení rozhodnutia súdu musí byť vnútorne nerozporná a logicky
konzistentná. Ide o to, aby sa v odôvodnení rozhodnutia súčasne nenachádzal určitý právny záver a
zároveň aj jeho negácia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval odvolací súd za vnútorne
rozporné, pretože v ňom súd prvej inštancie najskôr vyslovil právne argumenty podporujúce určitý záver,
a následne uviedol protiargumenty proti tomuto záveru.

6. V záujme hospodárnosti konania dal do pozornosti súdu prvej inštancie, že kým pri nároku na určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a určení, že pracovný pomer v dôsledku tejto
neplatnosti naďalej trvá, je nárok na požadované určenie daný zákonom (Zákonník práce) a naliehavosť
právneho záujmu na takomto určení sa preukazovať nemusí, pre prípad nároku na určenie trvania
pracovného pomeru za predpokladu, že tento mal skončiť uplynutím dojednanej doby, preukázanie
naliehavého právneho záujmu na takomto požadovanom určení je prioritné a bez jeho preukázania nie
je súd oprávnený prejednávať vec hmotnoprávne. Pre prípad skončenia pracovného pomeru uplynutím
doby nie je opodstatnené určovať neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Taktiež sa
vyjadril, že je potrebné zaoberať sa otázkou, či v danom prípade mohlo prísť k ústnej alebo konkludentnej
dohode o zmene pracovnej zmluvy pokiaľ ide o dobu trvania pracovného pomeru berúc do úvahy tú
dokazovaním zistenú skutočnosť, že navrhovateľ nepracoval po 30.6.2013, žalovanému teda neoferoval
návrh pokiaľ ide o zmenu pracovného miesta a doby trvania pracovného pomeru a od zamestnávateľa
nedostával mzdu. Súdu prvej inštancie uložil vo veci opätovne rozhodnúť tak, aby jeho odôvodnenie
rozhodnutia a hlavne právny záver spĺňal požiadavku § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
platného a účinného v danom čase (ďalej len „OSP“), s tým, aby nové rozhodnutie bolo konzistentné
a jeho právny záver jednoznačný.

7. Súd prvej inštancie následne poukázal na Dodatok č. 3 k Pracovnej zmluve už opatrený podpisom
žalobcu, ktorým sa zmenilo miesto výkonu práce na Baumax Bratislava a ktorý podľa vyjadrenia žalobcu
podpísal dňa 27.06.2013, keď bol na V. N. rokovať so žalovaným o sporných nárokoch, avšak len na
základe podstrčenia žalovaným. Dodatok mal byť podľa neho iba preklenovací, miesto výkonu práce
nebolo presne určené, nakoľko v Bratislave existujú 3 prevádzky Baumaxu. Dodatok získal až začiatkom
augusta 2015. Podľa právneho zástupcu žalobcu malo byť miesto výkonu práce doplnené, keď dňa
02.07.2013 vydal žalovaný ďalší pokyn, ktorý žalobcovi nebol nikdy doručený, s miestom výkonu práce
IKEA.

8. Zhrnul, že žalobca mal so žalovaným v pracovnej zmluve dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú
do ukončenia zmluvy medzi žalovaným a Eximbankou, v ktorej žalobca až do 30.06.2013 vykonával
prácu samostatného bezpečnostného pracovníka. Dňom 30.06.2013, kedy prišlo k ukončeniu zmluvy,
malo prísť aj k skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného uplynutím dojednanej doby, o ktorej
skutočnosti žalobca vopred vedel, rovnako vedel aj o skončení zmluvy s Eximbankou. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že žalobca po 30.06.2013 nepokračoval u žalovaného vo výkone práce
s vedomím zamestnávateľa, ako predpokladá ust. § 71 ods. 2 Zákonníka práce a ani sa na možnosť
pokračovania v práci na inom než pôvodnom pracovisku žalovaného relevantne (písomne, osobne v
sídle žalovaného alebo telefonicky) neinformoval, nedožadoval a ani sa do sídla žalovaného nedostavil.
Na základe uvedeného podľa súdu prvej inštancie nemohlo dôjsť k zmene pracovného pomeru z
doby určitej na dobu neurčitú. Tvrdenie, že v dňoch 01.07 a 02.07.2013 sa žalobca snažil telefonicky
kontaktovať svojho priameho nadriadeného p. X. nemal za preukázané. Tvrdenie, že žalovaný sa na
adrese sídla zatajuje, vyhodnotil v dobe, kedy je možná akákoľvek komunikácia vrátane elektronickej,
za účelové. Zistil, že na internete sú uvedené dva telefonické kontakty na žalovaného, vrátane dvoch



mailových adries a dvoch webových stránok. K Dodatku č. 3 k pracovnej zmluve uviedol, že počas celého
konania žalobca tvrdil, že tento dodatok mu bol podstrčený na podpis koncom augusta 2013, pričom ho
nepodpísal, ale všetky dodatky vrátane neho si zobral na právne posúdenie, pričom až následne zistil, že
ho chcel žalovaný podviesť. Vyhodnotil tak, že žalobca uvedený dodatok podpísal účelovo až v priebehu
odvolacieho konania, aby tak poprel svoju argumentáciu ohľadne trvania pracovného pomeru. Uvedenú
skutočnosť vyhodnotil za irelevantnú. Za nepravdivé označil i tvrdenie žalobcu, že ním podpísaný
Dodatok č. 3 mu bol prinesený zamestnancom žalovaného, ktorého ani nevedel identifikovať, ktoré
tvrdenie žalovaný odmietol. Nepravdivosť tohto tvrdenia žalobcu vyvodil z toho, že žalobca v priebehu
celého konania tvrdil, že dodatok nepodpísal a bol mu podvrhnutý, teda ho následne od žalovaného
ani nemohol nejakým spôsobom získať. Konanie žalobcu označil za účelovú manipuláciu s dôkazmi.
K písomnému pokynu žalovaného zo dňa 02.07.2013, na základe ktorého mal žalobca nastúpiť do
IKEA Bratislava, uviedol, že tento pokyn nebol žalobcovi nikdy doručený, teda ho ani nemohol oferovať,
keď doručenka k nemu nespĺňa potrebné náležitosti, nie je opatrená pečiatkou pošty a podpis na nej
žalobca poprel. Z uvedeného teda podľa súdu prvej inštancie nemožno vyvodiť akúkoľvek dohodu medzi
stranami sporu, ktorá by viedla k pokračovaniu pracovného pomeru po 30.06.2013.

9. Súd prvej inštancie taktiež ustálil, že medzi stranami sporu neprišlo po 30.06.2013 ani k vzniku nového
faktického pracovného pomeru, pretože pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý je v pracovnej zmluve
dohodnutý ako deň nástupu do práce. Pracovná zmluva nebola v tomto prípade písomne uzavretá
a z prejavov vôle oboch strán nebolo možné vyvodiť zhodný deň nástupu do práce a ani miesto
výkonu práce. Najavo teda nevyšla žiadna dohoda o podstatných náležitostiach novej pracovnej zmluvy.
Okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi teda vyhodnotil za nadbytočné
a bez právneho významu. Ostatné písomnosti (zápočtový list, mzdový list, oznámenia do Sociálnej
poisťovne) nepovažoval za rozhodujúce pre posúdene trvania pracovného pomeru.

10. Pokiaľ ide o časť žaloby ohľadom určenia, že pracovný pomer žalobcu trvá, uviedol, že na danom
určení žalobca nemá naliehavý právny záujem, keďže z okolností, ktoré v priebehu konania vyšli najavo
ako evidentné, vyplynulo, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil uplynutím dojednanej doby,
keď trvanie pracovného pomeru s predpokladá pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Vzhľadom na absenciu právneho základu pre rozhodnutie o nároku žalobcu o náhradu mzdy, zamietol
žalobu žalobcu i v tejto časti.

11. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 142
ods. 1 OSP a povinnosť zaplatiť žalovanému vzniknuté trovy konania uložil žalobcovi na účet aktuálneho
právneho zástupcu žalovaného.

12. O povinnosti žalobcu zaplatiť na jeho účet súdny poplatok rozhodol na základe toho, že žalobca
bol v zmysle Zákona o súdnych poplatkoch oslobodený len z návrhu na určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, keď za ďalší určovací petit je povinný zaplatiť vzhľadom na svoju
neúspešnosť v konaní súdny poplatok vo výške 99,50 eur.

13. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
žalobca a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal
za to, že skutok závažného porušenia pracovnej disciplíny sa nestal, okamžité skončenie pracovného
pomeru zamestnávateľ neprerokoval so zástupcami zamestnancov, zamestnávateľ s ním neviedol
žiadne disciplinárne konanie a súd prvej inštancie podľa neho odignoroval meritum veci v zmysle
petitu žaloby. Namietal i výrok o náhrade trov konania, keď podľa neho nie je zrejmé, za akého titulu
sa nový právny zástupca domáha odmeny za prácu vykonanú predchádzajúcim právnym zástupcom,
rovnako i výrok o jeho povinnosti uhradiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok vo výške 99,50
eur. Napadnutý rozsudok označil za zjavne nespravodlivý v rozpore s dobrými mravmi, keď súd prvej
inštancie sa nepokúsil o zmier a rozhodol odkloniac sa od merita veci. Podľa neho súd prvej inštancie
nevykonal dôkazy listinou zákonným spôsobom, keď navrhol ich vykonať chronologicky v časovej a
skutkovej súvislosti so zreteľom na logický sled udalostí. Poukázal na svoj list zo dňa 15.07.2013
adresovaný žalovanému, v ktorom nesúhlasil s okamžitým skončením pracovného pomeru, po doručení
ktorého mohol žalovaný svoj postup prehodnotiť, že pracovný pomer skončil uplynutím dohodnutej
doby, čo sa však nestalo. K uvedenému tvrdeniu žalovaný pristúpil až v priebehu súdneho konania.
Poukázal aj na ostatné listinné dôkazy, podľa ktorých pracovný pomer trval do 10.07.2013. Namietal
neurčitosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako i skutočnosť, že súd prvej inštancie nezisťoval jeho



možnosť pracovať s počítačom a kontakty na žalovaného sa dozvedieť. Záver súdu prvej inštancie o
tom, že Dodatok č. 3 k pracovnej zmluve podpísal dodatočne, označil za klamlivý, keď disponuje dvoma
originálmi dodatkov, z ktorých jeden je ním podpísaný. Dodatok získal od zamestnanca žalovaného p.
E., alebo E. alebo E.. Pokiaľ podľa súdu prvej inštancie pracovný pomer zanikol uplynutím dojednanej
doby, opätovne poukázal na rozhodnutie súdu mimo žalobného petitu. K nadbytočnosti právneho
úkonu- okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že Zákonník práce uvedenú terminológiu
nepozná, keď rozlišuje len medzi právnymi úkonmi platnými a neplatnými. Mal za preukázané, že
medzi stranami sporu došlo k ústnej i písomnej dohode o zmene pracovnej zmluvy, a to na základe
Dodatku č. 3 k pracovnej zmluve a písomného pokynu zamestnávateľa zo dňa 02.07.2013. Mal
za to, že žalovaný ho i po 30.06.2013 považoval za svojho zamestnanca a obranu žalovaného o
nadbytočnosti následných právnych úkonoch označil za účelovú. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa
nezaoberal skutkovou podstatou neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Zmenu právnej
argumentácie žalovaného označil za jeho snahu vyhnúť sa zodpovednosti za výkon právnych úkonov,
s tým, že v čase od 30.06.2013 do 10.07.2013 ho držal protiprávne v pracovnom pomere a uvádzal do
omylu o tom, že je riadne zamestnaný, žalovaný nepodal vzájomnú žalobu o určenie, že pracovný pomer
skončil uplynutím doby. Poukázal na konanie žalovaného iniciované v mesiaci jún 2013 a následne,
podľa ktorého sám mal záujem o pokračovanie pracovného pomeru s ním, správal sa k nemu ako k
svojmu pracovníkovi. Namietal tiež správnosť rozhodnutia o jeho povinnosti zaplatiť súdny poplatok
vzhľadom na pracovnoprávny charakter sporu, ako aj výrok o náhrade trov konania, a to s poukazom na
skutočnosť, že pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolacím súdom zrušený. Priznanú výšku
náhrady trov konania žalovanému nenamietal.

14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť stotožniac sa s jeho dôvodmi, s tým, že podľa
jeho názoru bolo vykonané vo veci podrobné dokazovania a bol tak riadne zistený skutkový stav veci.
Odvolacie argumenty žalobcu mal za nedôvodné.

15. Žalobca v rámci svojej písomnej odvolacej dupliky doručenej na odvolací súd dňa 07.02.2017
poukázal na viazanosť súdu žalobným petitom, ktorý nemôže prekročiť a prisúdiť viac, než čoho sa
strany domáhajú. V danej veci mal za to, že žalovaný vyprodukoval právny stav na základe právnych
úkonov realizovaných jeho konateľom, ktorý môže zmeniť len súd prvej inštancie, pričom žalovaný v
rámci konania pred súdom prvej inštancie žiadal žalobu zamietnuť, t.j. mal za to, že pracovný pomer
sa skončil v dôsledku okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa jeho názoru jeho pracovný
pomer pokračoval po dni 30.06.2013, nakoľko mu bol doručený nástup do IKEA dňom 06.07.2013.
Uviedol, že žalovaný potvrdil, že aj po termíne 30.06.2013 bol jeho zamestnancom. Podľa Dodatku
č. 3 k pracovnej zmluve zo dňa 01.12.2011 platného od 01.07.2013 podpísaného žalobcom miestom
výkonu práce bol BAUMAX Bratislava. Jeho prípadnú neplatnosť spočívajúcu v nezrozumiteľnosti a
nejasnosti miesta výkonu práce označil za vyvolanú žalovaným. Mal za to, že právny stav, ktorý
vytvoril žalovaný svojimi relevantnými právnymi úkonmi v rozhodnom období už nie je možné v čase
po podaní žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru meniť verbálnym
vyhlásením o nadbytočnosti právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru v dôsledku
skončenia pracovného pomeru uplynutím doby. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie žiadal zmeniť
a jeho žalobe vyhovieť. Poukázal na čl. 2 základných zásad Zákonníka práce o nutnosti súladu výkonu
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov s dobrými mravmi. Žalovaný sa podľa
neho priznal, že voči nemu postupoval nesprávne, a to alebo úmyselne alebo neodborne. Súdu prvej
inštancie vytkol, že sa nepokúsil o zmier medzi stranami sporu. Poukázal na protirečivosť napadnutého
rozhodnutia, ktorým sa vyslovilo zamietnutie žaloby o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, v dôsledku ktorého rozhodnutia sa vlastne určilo, že toto okamžité skončenie pracovného
pomeru je platné, a zároveň sa tvrdilo, že pracovný pomer skončil uplynutím dojedanej doby.

16. Na ďalšie písomné podania žalobcu odvolací súd neprihliadal a nedoručoval ich protistrane (§ 374
ods. 3, veta druhá Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), nakoľko neboli nevyhnutné pre
zachovanie práva na spravodlivý súdny proces, keď dokazovanie výsluchom svedkov navrhnutých v
týchto podaniach je s poukazom na ust. § 366 CSP nemožné, keďže ide o prostriedky procesného útoku,
ktoré sa netýkajú procesných podmienok (písm. a/), netýkajú sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia senátu (písm. b/), nejde nimi o preukázanie, že v konaní došlo k vadám (procesným), ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozdutie vo veci (písm. c/) a nejde o prípad, že by ich odvolateľ
nemohol bez vlastnej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (písm. d/).



17. Podľa § 470 ods. 1CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods.
1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, nakoľko
súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v
rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie tejto časti uplatneného nároku,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy,
ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil
(§ 220 ods. 2 CSP), z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce, preto si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko by došlo len
k opakovaniu vecných a právnych záverov súdu prvej inštancie. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú
spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti uplatneného
nároku vzhľadom na dokazovaním zistený a správne ustálený spôsob skončenia pracovného pomeru
medzi stranami sporu uplynutím dojednanej doby. Pokiaľ ide o odvolacie argumenty žalovaného, tieto
odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené.

20. Ako už uviedol odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 30.11.2015 č.k. 4CoPr 9/2015-123,
ktorým zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie vo veci zo dňa 14.4.2015 č.k. 10Cpr 5/2013-97,
bolo potrebné súdom prvej inštancie jednoznačne ustáliť, či pracovný pomer žalobcu u žalovaného
mohol skončiť v dôsledku okamžitého skončenia pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny dňom doručenia tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi za predpokladu
jeho platnosti, keď v takom prípade žalobcovi zo zákona vyplýva hmotnoprávny nárok na určenie
neplatnosti tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru a určenie, že jeho pracovný pomer u
žalovaného trvá, bez potreby preukazovania existencie jeho naliehavého právneho záujmu na takomto
určení, alebo či jeho pracovný pomer u žalovaného skončil uplynutím doby pred realizovaným právnym
úkonom okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď v takom prípade bude potrebné žalobcom
preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na takto požadovanom určení.

21. Súd prvej inštancie podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný týmto vysloveným právnym názorom súdu
odvolacieho procesne správne postupoval, ak výsledky vykonaného dokazovania hodnotil v tomto
smere.

22. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku ako procesnej normy platnej a účinnej do 30.6.2016,
t.j. v čase prvoinštančného konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, dôkazy súd
hodnotil podľa svojej úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo
prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. S uvedeným
ustanovením korešponduje i aktuálne znenie ust. § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov, keď
v zmysle ust. § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak
zákon neustanovuje inak.

23. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je
vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré
boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon
nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo
vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové
i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. Základom hodnotiaceho princípu
súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním



konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových
tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných
dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod.
Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností,
ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové
tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno
potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého
pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

24. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,
len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal
za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).

25. Na základe uvedeného treba konštatovať, že súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom
vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a správne ustálil, že v danom prípade došlo ku skončeniu
pracovného pomeru žalobcu u žalovaného uplynutím doby dňa 30.06.2013, keď súdu prvej inštancie
nemožno vyčítať rozpor tohto záveru s logickým myšlienkovým postupom pri hodnotení vykonaných
dôkazov vo všetkých vzájomných súvislostiach. S hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie v tomto
smere a s jeho právnymi závermi vyslovenými na základe tohto hodnotenia dôkazov sa odvolací
súd plne stotožňuje. Ak teda daný pracovný pomer skončil dňa 30.06.2013, právny úkon okamžitého
skončenia pracovného realizovaný dňa 08.07.2013 pomeru je nadbytočný. Nadbytočnosť mohla nastať
ako dôsledok nesprávneho právneho názoru žalovaného ako zamestnávateľa o tom, že pracovný pomer
žalobcu v danom čase trvá a je ho potrebné v dôsledku závažného porušenia pracovnej disciplíny
ukončiť okamžite, tento jeho nesprávny právny názor a úkony s ním súvisiace však nemohli založiť
pokračovanie pracovného pomeru skončeného predtým uplynutím doby, na ktorú bol uzatvorený, alebo
založiť pracovný vzťah nový.

26. Ako už uviedol odvolací súd v pôvodnom zrušujúcom uznesení v prípade žaloby o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru naliehavý právny záujem potrebné preukazovať nie je,
nakoľko možnosť takejto žaloby vyplýva zo zákona (ust. § 77 Zákonníka práce, ďalej len „ZP“). V danom
prípade však nastala situácia, že pracovný pomer skončil pred týmto právnym úkonom uplynutím doby.
K právnemu úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru došlo teda v čase, keď vzťah strán
sporu nebol pracovnoprávny, preto neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno
posudzovať z hľadiska noriem Zákonníka práce, ale z hľadiska noriem a ustanovení Občianskeho
zákonníka. Pre určenie neplatnosti určitého právneho úkonu podľa neho potom naliehavý právny záujem
je potrebné preukazovať, pričom v danom prípade je potrebné konštatovať, že žalobca na požadovanom
určení naliehavý právny záujem nemá, lebo aj určením neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru realizovaného žalovaným dňa 08.07.2013 by sa právne postavenie žalobcu a z tohto právneho
postavenia vyplývajúce práva a povinnosti nezmenili, t.j. jeho pracovný pomer by sa nekonvalidoval
(netrval by), nakoľko k jeho skončeniu došlo už dňa 30.06.2013 uplynutím doby. V pracovnom práve a
vo vzťahoch pracovnoprávnych sa naliehavý právny záujem predpokladá.

27. Odvolací argument žalobcu, že zamietnutím žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je platné,
čo by bolo v rozpore so záverom o tom, že bolo realizované až po skončení pracovného pomeru
uplynutím doby, odvolací súd vyhodnotil za nedôvodný, keďže k zamietnutiu žaloby o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru došlo z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu
žalobcu na požadovanom určení bez vecného prejednania dôvodnosti tohto žalovaným realizovaného
právneho úkonu.

28. Pokiaľ žalobca v rámci podaného odvolania argumentuje procesnými pochybeniami súdu prvej
inštancie spočívajúcimi v nezákonnom vykonaní dokazovania listinami a nepokúsením sa o zmier medzi
stranami sporu, odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 212 ods. 3 OSP platného a účinného v čase
začatia odvolacieho konania na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadal odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V danom prípade však i prípadná existencia vytýkanej
procesnej vady v konaní pred súdom prvej inštancie by za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci



nemala, keď skutkový a právny záver o tom, že pracovný pomer v danom prípade skončil uplynutím
doby dňa 30.06.2013 súd prvej inštancie založil na tom, že po tomto dni práve žalobca vo výkone práce
nepokračoval a nedošlo tak k naplneniu skutkovej podstaty ust. § 71 ods. 2 ZP. Správnosť a zákonnosť
procesného postupu súdu prvej inštancie v naznačenom smere preto odvolací súd nepreskúmaval, keď
vytýkaná procesná vada by nemala za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces
ako zákonná podmienka pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1, písm. b/ CSP.

29. Na základe uvedeného po vecnom a právnom preskúmaní predloženého spisového materiálu súdu
prvej inštancie odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil, a to i v súvisiacom výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie,
keď výška týchto trov bola vyčíslená v správnej výške, ktorej výšku žalobca v odvolaní ani nenapadol,
a povinnosť jej úhrady v čase vydania rozhodnutia aktuálnemu právnemu zástupcovi žalovaného bola
daná v zmysle ust. § 149 ods. 1 OSP platného v rozhodnom čase. Na správnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie o náhrade trov konania nič nemení ani skutočnosť, že žalobca podal odvolania dvakrát
a v dôsledku v poradí prvého odvolania bol pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie vo veci odvolacím
súdom zrušený.

30. Odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho časti týkajúcej sa uloženej
povinnosti žalobcovi zaplatiť na jeho účet súdny poplatok vo výške 99,50 eur za žalobu v časti určenia,
že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, a to podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP, keďže v
tejto časti nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, neexistovali. Predmetom
konania bol totiž nárok žalobcu vyplývajúci mu z ust. § 77 ZP po tom, ako mu bolo žalovaným doručené
okamžité skončenie pracovného pomeru, v ktorom konaní je žalobca od platenia súdnych poplatkov v
zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. d/ Zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch a poplatkoch za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov osobne oslobodený. Danou určovacou žalobou sa žalobca
v zmysle jej písomnej úpravy (doplnenia zo dňa 21.10.2013) domáhal určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a tiež určenia, že jeho pracovný pomer u žalobcu trvá, ktoré dve časti
petitu však odvolací súd vyhodnotil ako súčasť komplexného nároku žalobcu z prípadného neplatného
okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 77 ZP v spojení ust. § 79 ZP, v konaní o
ktorom je žalobca podľa vyššie uvedeného ust. Zákona o súdnych poplatkoch oslobodený.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, keď o ich výške
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).