Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/273/2016 z 28. 11. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. novembra 2017, sp. zn. 7Co/273/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1214208062.1 Krajský súd Bratislava | 7Co/273/2016 | ECLI:SK:KSBA:2017:1214208062.1 | 2017-11-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 378 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/19cd18de-c89a-4a4c-a2be-4e524ef9f0f0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1214208062.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/273/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214208062
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214208062.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a
členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava,
proti žalovanému: A. G., nar. XX.X.XXXX, bytom R. X, R., za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalovaného: Spotrebiteľské združenie OSA, so sídlom Fedinova 9, Bratislava, zastúpeného
spoločnosťou HKP Legal, s.r.o., so sídlom Križkova 9, 811 04 Bratislava, o zaplatenie sumy 1 933,74 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 1.3.2016,
č.k. 10C/202/2014-86, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 1 933,74 eur
s príslušenstvom, žalovanému nepriznal náhradu trov konania a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov právneho zastúpenia v sume 214,49 eur,
na účet HKP Legal, s.r.o., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 39, § 52 ods. 1,2,3, 4, § 52a ods. 1,2, § 53 ods.
1 až 8, § 54 ods. 1,2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), §
2 písm. a) a b), § 4 ods. 2 písm. i), § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a vecne tým, že dohodnutú úrokovú mieru vo výške
68,83 % ročne, prevyšujúcu viac než päťnásobne priemernú výšku úrokových sadzieb, ktorými boli v
rozhodujúcom období úročené porovnateľné spotrebiteľské úvery, posúdil ako neplatnú pre rozpor s
dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že toto dojednanie je neplatné aj pre
rozpor s ustanoveniami chrániacimi spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nakoľko
dohoda o neprimeraných úrokoch spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Ustálil, že neprimerane vysoké úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke
všeobecne odporujú uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným
princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Dospel tak k záveru, že
žalobca nemá nárok na zaplatenie riadneho úroku z poskytnutého úveru, len nárok na zaplatenie istiny
úveru.



3. Vzťah založený revolvinovou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako spotrebiteľský právny
vzťah a jej obsah posudzoval podľa ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Dospel k záveru,
že v zmluve absentujú údaje o termínoch jednotlivých splátok, preto sa stotožnil s tvrdením vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného, že úverová zmluva je bezúročná a bezpoplatková. Nakoľko žalovaný
zaplatil žalobcovi sumu 3 449,46 eur, pričom mal zaplatiť len žalobcom preukázateľne poskytnuté
finančné prostriedky vo výške 2 212,75 eur ustálil, že žalovaný žalobcovi uhradil viac ako mal, preto
žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

4. O trovách konania žalovaného súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a nakoľko v konaní úspešnému žalovanému
žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie mu náhradu trov konania nepriznal.

5. O trovách konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného rozhodol súd prvej inštancie podľa §
142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane
žalovaného priznal plnú náhradu trov konania. Súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi
náhradu trov právneho zastúpenia, v súlade s ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm.
c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška“), účinnej ku dňu vykonania úkonu právnej služby, a to za dva úkony právnej
služby á 81,33 eur (prevzatie a príprava zastúpenia 20.10.2014, písomné podanie na súd vo veci samej
20.10.2014), režijný paušál 2 x 8,04 eur, + 20 % DPH.

6. V zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie žalobca, a to z dôvodu
a) podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
písm. h) O.s.p., b) podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, c) podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.,
t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za
to, že dohoda o úrokoch nie je v rozpore so zákonom a neexistuje žiadna právna norma, podľa
ktorej by mala byť neplatná v celom rozsahu. Porovnávanie úrokových sadzieb bánk a nebankových
subjektov považoval za rozpor s právnou úpravou, ktorá bola platná a účinná v čase uzavretia
Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. Poukázal na ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (17.4.2009) kedy platilo, že „Ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami
za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Keďže na základe Zmluvy
o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX bol poskytnutý úver, ktorý má charakter spotrebiteľského úveru
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ustanovenia 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka sa
malo aplikovať vo veci posúdenia odplaty za požičanie peňažných prostriedkov ustanovenie § 3 ods. 10
a 11 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolateľ mal za to, že výška odplaty dohodnutá v zmluve o
revolvingovom úvere neprevyšuje maximálnu odplatu, akú právna úprava relevantná v čase uzavretia
zmluvy pripúšťala. Uviedol, že okrem uvedeného, závery napadnutého rozhodnutia o neplatnosti celého
dojednania o úroku odporujú aj ust. § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
(ďalej len „Obchodný zákonník“) : „Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo
na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške." Mal za to, že toto
ustanovenie určuje ako následok dohodnutia úrokov vyšších ako stanovuje zákon to, že dlžník má
povinnosť platiť úroky len vo výške v súlade so zákonom, preto prípad rozporu odplaty so zákonom
nemohol ani nastať, nakoľko výška odplaty bola zákonom regulovaná a táto regulácia dodržaná bola.

7. Odvolateľ namietal aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaný nie je povinný platiť úrok a
že zmluva nemá obsahovať termíny jednotlivých splátok, čo považoval za rozpor s § 4 ods. 2 písm.
i) zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere medzi
účastníkmi konania ktoré nevyžadovalo, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu
splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie
vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch
splátok a podobne, čo však nebol prejednávaný prípad. Odvolateľ napokon poukázal na to, že pri výklade
§ 4 ods. 2 písm. i) zákona o ochrane spotrebiteľa bolo nutné vychádzať zo znenia smernice, ktorá závery
súdu prvej inštancie o uvádzaní termínov splatnosti jednotlivých splátok popiera.



8. Žalobca nesúhlasil ani so závermi súdu prvej inštancie o nároku vedľajšieho účastníka na náhradu
trov jeho právneho zastúpenia. Uviedol, že vedľajší účastník nie je zapísaný ani v zozname združení
vedenom Ministerstvom hospodárstva SR (podľa § 19, § 25 zákona č. 250/2007 Z.z.) a ani nebolo
preukázané, že ciele v zmysle § 25 ods. 1 uvedeného zákona č. 250/2007 Z.z. sú hlavnou náplňou jeho
činnosti. Súd prvej inštancie neoprávnene konal s daným subjektom, ktorému však žiadne postavenie
vedľajšieho účastníka nevzniklo v zmysle ust. § 93 O.s.p.. Poukázal na závery obsiahnuté v uznesení
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.2. 2015, č.k. 5Co/958/2014, ktorý sa pri posúdení nároku
vedľajšieho účastníka na náhradu trov právneho zastúpenia zaoberal otázkou účelnosti a skonštatoval,
že už samotný vstup vedľajšieho účastníka je neúčelný cit. „Úloha vedľajšieho účastníka preto v tomto
konaní o uplatnení práv zo spotrebiteľských zmlúv nebola nevyhnutná na ochranu odporcovi ako
spotrebiteľov ako to bolo do 1.5.2004. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažuje vstup Združenia -
Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS" do tohto začatého súdneho konania za riadny vstup podľa § 93
ods. 3 O.s.p. a takýto vstup nepovažuje ani za účelný pre ochranu práv odporcovi ako spotrebiteľa
podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa za súčasného právneho stavu, keď súd z úradnej
povinnosti má prihliadať na nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách a na premlčanie uplatneného
práva navrhovateľom."

9. Vzhľadom k uvedenému odvolateľ žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v celom
rozsahu a podanej žalobe vyhovel, eventuálne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému
súdu na ďalšie konanie a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

10. Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

11. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "C.s.p."), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 C.s.p.).

12. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli
v neprospech strany.

14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods.
1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v
ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na
ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

15. Ako prvoradé poznamenáva, že na procesných právach a povinnostiach subjektu vystupujúceho
v konaní (spore) ako vedľajšieho účastníka (v danom prípade na strane žalovaného) nič nezmenila
zmena právnej úpravy spočívajúca v zrušení Občianskeho súdneho poriadku a v nadobudnutí účinnosti
Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016. Aj oznámenie určitého subjektu, že vstupuje do konania
ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane, je totiž procesným úkonom, ktorého účinky
- vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. zachované. Iný
výklad, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo takéhoto subjektu účinnosťou C. s. p. bez ďalšieho zaniklo,
by odporoval ústavným zásadám ochrany nadobudnutých práv a ochrany legitímneho očakávania,
vyplývajúcim z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Okrem
toho by takýmto výkladom nebol rešpektovaný ústavný princíp rovnosti, pretože trvanie nadobudnutého



statusu vedľajšieho účastníka by nebolo závislé na naplnení jeho zmyslu, ktorým je dosiahnutie
víťazstva v spore tej strany na ktorej vedľajší účastník vystupuje a ktorý trvá až do právoplatného
rozhodnutia vo veci, ale na náhodilosti, t. j. na tom, či konanie bolo k 1. júlu 2016 právoplatne skončené
alebo neskončené. Na základe uvedeného bez ďalšieho pokračoval v odvolacom konaní s vedľajším
účastníkom na strane žalovaného.

16. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).

17. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca uzavrel dňa 17.4.2009 so žalovaným úverovú zmluvu,
predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 1 593,31 eur pri ročnej úrokovej
sadzbe 68,83 % (RPMN 63,51%) a revolvingu vo výške 904,40 eur. Ročná úroková sadzba revolvingu
bola 67,94% a RPMN 54,98%. Vychádzajúc z karty klienta celková suma, vrátane revolvingu, ktorú
žalobca žalovanému poskytol bola 2 212,75 eur. Žalovaný zaplatil žalobcovi spolu sumu 3 449,46 eur.

18. Podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu
alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti,
19. Podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa, na účely tohto zákona sa rozumie predávajúcim
1) podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby, alebo jeho
splnomocnenec, 2.fyzická osoba, ktorá predáva spotrebiteľovi rastlinné a živočíšne výrobky z vlastnej
drobnej pestovateľskej činnosti alebo chovateľskej činnosti alebo lesné plodiny, 3.fyzická osoba, ktorá
predáva vlastné použité výrobky, okrem potravín.

20. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

21. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

22. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

23. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

24. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016)
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. V posudzovanom prípade odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne na
prejednávanú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď dojednanie medzi účastníkmi o
použití ustanovení Obchodného zákonníka posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

25. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.



26. Vychádzajúc z obsahu medzi stranami dojednanej zmluvy o revolvingovom úvere je nesporným, že
predmetná zmluva bola uzatvorená so žalovaným ako so spotrebiteľom, preto vzťah medzi stranami
je potrebné posudzovať ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy bez ohľadu na to, či sa zmluvné strany
platne dojednali na voľbe ustanovení Obchodného zákonníka. Pre daný vzťah tak platia ustanovenia
zákona o ochrane spotrebiteľa, v ktorých sú upravené aj podmienky a postup pri reklamácii spotrebiteľa
a predávajúceho, preto je dôvodnou aplikácia právnych noriem upravujúcich práva spotrebiteľa, zákon
o ochrane spotrebiteľa a všeobecná úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách.

27. K námietkam odvolateľa vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti dojednania
úrokov pre rozpor s dobrými mravmi, považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že pri dojednaní
úrokov pri peňažnej pôžičke je konanie veriteľa v súlade s dobrými mravmi len vtedy, ak sa veriteľa
pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou
výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni
„zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu
o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej
finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto
situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou
dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá
podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k
najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Vzhľadom
k uvedenému sa tak odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu
k neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi.

28. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávnosť záverov súdu právnej inštancie, keď uzavrel,
že žalovaný nie je povinný platiť úroky, nakoľko zmluva neobsahuje termíny jednotlivých splátok a
argumentoval tým, že pri výklade ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné
vychádzať zo znenia smernice Rady 2008/48/ES, a to čl. 22 ods. 1 smernice. K uvedenej argumentácii
odvolateľa odvolací súd uvádza, že je potrebné rešpektovať výklad Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C-42/15, v zmysle ktorého čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v
spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice, ktorá sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2
uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, preto aj napriek tejto
skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Odvolací súd
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (L. R.) zo dňa 9.11.2015 v ods.
17 v ktorom vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť
vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný
záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný,
nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil
prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie
ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka
zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy
musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o
spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako
splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za
bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a
frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale
neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol
následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013,
čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.V danom prípade
je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že



sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž
musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami
v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú
o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských
úverov podľa zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je
možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu
povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto
prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť
o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o
výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona
nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie
zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona
contra legem.

29. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že
v zmluve absentujú náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, výška, počet a
termíny splátok úrokov a iných poplatkov. Lehota splatnosti je určená iba určením počtu splátok, čo
nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Účelom uvedeného ustanovenia
je , aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje
povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje
presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj
gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem
„termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Dátum splatnosti poslednej splátky úveru bol
veriteľom uvedený až v listine pod názvom Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa
17.4.2009, ktoré oznámenie však žalovaný ako dlžník neprijal písomnou formou, a preto ho nemožno
považovať za písomnou formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V zmluve sa uvádza
len výška mesačnej splátky (vrátane úrokov) 89,72 eura bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená
požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných
poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné
vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné,
aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať od začiatku
prehľad, z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky a ako dlho bude úver splácať, čo z jednotlivých
splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho splácania úveru
splatná posledná splátka. Uvedené pritom nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keby
z iných ustanovení zmluvy vyplývala výška úrokov a poplatkov. Tieto údaje zmluva uzatvorená medzi
stranami sporu neobsahuje, ide pritom o absenciu zákonom vyžadovanej náležitosti zmluvy, pričom
uvedené obsahové nedostatky zmluvy majú za následok, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanému
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, tak súd prvej inštancie v posudzovanom
prípade správne ustálil, že žalobca nemal nárok na zaplatenie úroku z úveru a poplatkov, ale len
na vrátenie poskytnutého úveru po odrátaní plnenia zo strany žalovaného. Keďže žalovaný zaplatil
žalobcovi celkom sumu 3 449,46 eur a z karty klienta vyplýva, že mu žalobca poskytol celkom sumu vo
výške 2 212,75 eur, nemá žalobca nárok na vrátenie žiadnej istiny od žalovaného.

30. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení
účinnom do 30.6.2016 (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný
tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.
s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne



sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej
veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 alebo, že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil.

31. K odvolacím námietkam žalobcu ohľadne vedľajšieho účastníka vystupujúceho na strane žalovaného
a nedôvodnosti mu priznania nároku na náhradu trov konania, odvolací súd uvádza, že Spotrebiteľské
združenie OSA, je riadne zapísane v registri občianskych združení Ministerstva vnútra SR od 26.1.2012,
t.z. existovalo v čase oznámenia svojho vstupu do konania (dňa 9.9.2014). Podľa vtedajšej právnej
úpravy § 93 ods. 2 a 3 O.s. p. ako vedľajší účastník sa mohol popri navrhovateľovi alebo odporcovi
zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu, pričom do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov
urobenú prostredníctvom súdu. K odvolacej námietke ohľadom neúčelnosti trov právneho zastúpenia,
odvolací súd uvádza, že súhlasí s názorom, že účelnosť priznanej náhrady trov konania je vždy potrebné
skúmať, pretože to priamo vyplýva z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. účinného v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie aj v čase podaného odvolania. Pokiaľ však takýto subjekt vstúpil do konania legitímne,
bol v konaní zastúpený splnomocneným advokátom, ktoré právo mu vyplýva z ústavy a preukázateľne
vykonal, resp. poskytol právnu službu a nešlo pritom len o naozaj všeobecné šablónovité podanie
využívanie v mnohých obdobných veciach, treba dospieť k záveru, že takto vzniknuté trovy boli účelné.
Odvolací súd vzhľadom na písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka, konštatuje zhodne so súdom
prvej inštancie, že sa právny zástupca vedľajšieho účastníka zaoberal vecou samou, posúdil konkrétnu
Úverovú zmluvu zo dňa 17.4.2009 s tým, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a podlieha kontrole z hľadiska
neprijateľnosti zmluvných podmienok, poukázal na to, že žalovanému bol poskytnutý úver ako aj
revolving spolu vo výške 1 464,48 eur, pričom žalovaný ako vyplýva z karty klienta, zaplatil žalobcovi
sumu vo výške 3 449,46 eur. Poukázal pritom na chýbajúcu náležitosť v zmluve o spotrebiteľských
úveroch, konkrétne uvedený v ust. § 4 ods. 2 písm.g) zák. č. 258/2001 Z. z.. V ďalšom sa vyjadroval k
zmluvným podmienkam žalobcu, ktoré považoval za neprijateľné.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažuje námietku žalobcu ohľadne nedôvodnosti
vstupu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a neúčelnosti trov právneho zastúpenia vtedajšieho
vedľajšieho účastníka za nedôvodné. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia v časti priznaných trov
právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi konania na strane žalovaného odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie pri určení ich výšky postupoval správne a priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane
žalovaného len účelne a preukázateľne vynaložené trovy právneho zastúpenia.

33. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie vo veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

34. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
(vrátane výroku o trovách konania) ako vecne a právne správne potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému a
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného proti neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.



36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393
ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).