Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/315/2017 z 28. 11. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. novembra 2017, sp. zn. 7Co/315/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1217200920.1
Krajský súd Bratislava | 7Co/315/2017 | ECLI:SK:KSBA:2017:1217200920.1 | 2017-11-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d02eb52f-360c-4b2e-976a-7f871acce906
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1217200920.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/315/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217200920
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1217200920.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a
členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: P. U.,
nar. X.XX.XXXX, bytom PoľnK. XXXX/XX, U., zastúpeného: AK-KRUPA s.r.o., so sídlom Hurbanova
1, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 36 859 435, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 800 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9.6.2017, č.k. 51 Csp/11/2017-55,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti  p o t v r  d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému  p r i z n á v a  nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku  súd prvej inštancie uložil  žalovanému povinnosť  zaplatiť žalobcovi sumu
401,85 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 8.12.2016 do zaplatenia,  všetko do 3 dní odo
dňa právoplatnosti  rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu  zamietol (výrok II.) a deklaroval, že žiadna zo
strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.).

2. Rozhodnutie  vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods.2, § 2 písm. a/, b/,c/,d/, § 9 ods.1,2 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách, § 3 ods.1, § 52 ods.1,2, §
53 ods.1,2,3,4,5, § 54 ods.1,2, § 39, § 44 ods.1,2,  § 451 ods.1,2, § 458 ods.1, § 517 ods.1,2, § 559
ods.1, § 101, § 107 ods.1  zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“),
čl.6 ods.1 smernice Rady 93/13 EHS  a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že
žalobca ako dlžník dňa 29.11.2010                         a žalovaný ako veriteľ dňa 1.12.2010 podpísali
Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej
predmetom bolo: a/  poskytnutie úveru (úverového limitu) vo výške 1 500 eur, splatnom vždy k 24. dňu v
mesiaci v 42. pravidelných mesačných splátkach vo výške 80,37 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník
vrátiť (úver + úroky za dobu splácania úveru): 3 375,54 eur,  predpokladaná RPMN 70,01 %, ročná
úroková sadzba úveru 70,01%, priemerná RPMN za úver 44,57 %, b/ poskytnutá čiastka revolvingu
790 eur, celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (revolving + úroky za celú dobu čerpania)
1 928,88 eur, predpokladaná RPMN úveru pri poskytnutí revolvingu 63,32 % a RPMN revolvingu
76,21 %., RPMN za úver 79,48 % a úrokovú sadzbu za úver 79,48 %.  Uvedenú zmluvu posúdil
obsahom ako zmluvu spotrebiteľskú  pre ktorú je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného
vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred
určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských



zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho,
že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

3. Súd prvej inštancie mal za to, že Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretá medzi
žalobcom a  žalovaným je neplatná v ustanoveniach o ročnej percentuálnej miere nákladov za úver a
v úrokovej sadzbe upravených v bode 5. a 6. zmluvy, v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Vykonaným dokazovaním  zistil, že Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX
bola podpísaná žalobcom dňa 29.11.2010 a žalovaným dňa 1.12.2010. Zmluva na lícnej časti obsahuje
nadpis "Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere". V bode 1. je
označená žalovaná obchodná spoločnosť ako veriteľ, v bode 2. je svojimi osobnými údajmi označený
žalobca. Bod 5 žiadosti obsahuje údaj o požadovanom revolvingovom úvere. Z bodu 5 žiadosti o
poskytnutie úveru vyplýva, že žalobca ako dlžník žiada spoločnosť žalovaného o poskytnutie úveru za
nasledovných podmienok: poskytnutá čiastka úveru  1500 eur, splatnosť úveru pri počte 42 splátok
ku 12. dňu v mesiaci, mesačná splátka vo výške 80,37 eur, celková čiastka úveru vrátane úrokov
3 375,54 eur, predpokladaná RPMN za úver v percentách 70,01 %, ročná úroková sadzba úveru
70,01%, priemerná RPMN 44,57%, a predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 63,32%,
ročná úroková sadzba revolvingu v percentách 76,21%. Podstatne iným písmom  boli vyplnené údaje
o schválenom revolvingovom úvere, ktoré obsahuje bod 6. lícnej časti tejto zmluvy, kde je uvedená
poskytnutá čiastka úveru 1500  eur, počet splátok 42, pri splatnosti k 12. dňu v mesiaci, výška mesačnej
splátky 80,37 eur, avšak údaj o RPMN za úver je uvedený 67,92 % (odlišne ako v bode 5.) a aj
údaj o predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí úveru je 70,01 % (opäť v odlišnej výške ako v
bode 5.).  V zmysle bodu 8 lícnej strany zmluvy dlžník s veriteľom v ďalšom odkazujú na úpravu
obsiahnutú v zmluvných dojednaniach o revolvingovom úvere na zadnej strane žiadosti/zmluvy, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou tejto žiadosti/zmluvy s tým, že sa s nimi oboznámili a nemajú k ním
žiadne výhrady a zaväzujú sa ich dodržiavať. Z uvedeného mal za  zrejmé, že údaj o RPMN, resp.
predpokladanej RPMN v bode 5 predmetnej žiadosti/zmluvy, ktorú možno považovať za akceptáciu
alebo za návrh zmluvy, nie je totožný s akceptáciou žiadosti v bode 6 zmluvy/žiadosti, kde výška RPMN
za úver ani predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu nie sú totožné a v bode 6., ktorý je
dopísaný rukou sú tieto položky uvedené vo vyššej výške ako v bode 5.

4. Vychádzajúc z podmienok uvedených v § 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v spojitosti s § 44 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie  považoval ustanovenia
z dojednanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere v časti RPMN za neplatné. Prijatie návrhu žalobcu na
uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere, urobené  uvádzanými úkonmi žalovaného, teda vyplnením
bodu 6 žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru a vyhotovením listu a odoslaním listu zo dňa
1.12.2010 obsahoval zmenu v údajoch vrátane údajov o RPMN. Preto takýto písomný prejav, bolo
potrebné považovať za nový návrh v časti, ktorá sa týkala tejto zmeny. Zo strany žalobcu však nebol
urobený žiadny ďalší písomný úkon, z ktorého by nepochybne vyplývalo, že žalobca RPMN vo výške,
ktorá bola určená v prejavoch žalovaného, akceptoval. Zároveň poukázal na to, že v tejto časti je
potrebné považovať úverovú zmluvu za neplatnú, nakoľko žalovaným stanovená výška úrokov ako aj
RPMN sa prieči dobrým mravom a je podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym
úkonom. Ako vyplynulo z úverovej zmluvy v tejto boli dohodnuté úroky sadzbou 70,01 % ročne resp.
76,21 %. Aj keď maximálna výška úrokov ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky pri
peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná
výlučne na dohodu zmluvných strán, táto výška nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž
musí byť v súlade s ust.               § 39 Občianskeho zákonníka a nesmie sa priečiť dobrým
mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. Keďže dohodnutá výška úrokov
medzi stranami  presahovala mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy
(priemerná úroková sadzba spotrebiteľských úverov pre obyvateľstvo s platnosťou od 1 do 5 rokov za
obdobie mesiaca november a december 2010 sa pohybovala vo výške 12,77-12,89 %)  a získanie
neprimeranej majetkovej výhody žalovaným na úkor žalobcu by bolo možné považovať za úžeru, súd
prvej inštancie posúdil  právny úkon úverovej zmluvy za neplatný. Obdobné platí aj v vzťahu k RPMN,
ktorá rovnako prevyšovala priemernú RPMN spotrebiteľských úverov pre obyvateľstvo s platnosťou od
1 do 5 rokov v danom období, pričom toto prevýšenie nie je možné považovať (tak ako tvrdí žalobca)



za "nepodstatné". Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie vychádzal z úvahy, že Zmluva
o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná                 v
ustanoveniach o ročnej percentuálnej miere nákladov za úver a v ustanoveniach o úrokoch, v dôsledku
čoho sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

5. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že na uvedený právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možné
použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, nakoľko v čase uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere
ešte neboli v platnosti, súd prvej inštancie  poukázal na to, že podľa § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho
zákonníka na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tieto
ustanovenia nadobudli účinnosť 1.5.2014 a právne predpisy, ktorých sú súčasťou nemajú prechodné
ustanovenia, to znamená že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom
(rozsudok NS SR 3 M Cdo 14/2014).

6. Pri posúdení  žalovaným  v konaní vznesenou  námietkou premlčania uviedol, že Občiansky zákonník
vo vzťahu k premlčaniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia                   v § 107 ods. 1 rozlišuje
medzi subjektívnou premlčacou dobou, ktorá je dvojročná a objektívnou premlčacou dobou, ktorá je
trojročná. Pre plynutie subjektívnej premlčacej lehoty je rozhodujúci moment, kedy sa oprávnený dozvie
o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva, pričom táto vedomosť oprávneného
musí byť skutočná a nie predpokladaná. Za začiatok plynutia tejto subjektívnej premlčacej doby v
danom prípade  treba považovať okamih, kedy sa žalobca dozvedel od jeho právneho zástupcu, že
predmetná zmluva je bez úrokov a bez poplatkov, lebo má právne vady. Ide o subjektívny okamih, kedy
oprávnený zistí také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva (rozhodnutie NS ČR sp.
zn.: 33Odo 83/2004). Pre ustálenie okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby je v zmysle
platnej judikatúry možné považovať okamih upozornenia účastníka zmluvy na jej neplatnosť, napríklad
kontrolnými orgánmi. V danom prípade mal súd prvej inštancie za to, že pre ustálenie okamihu začatia
plynutia premlčacej doby (subjektívnej) je rozhodujúce poskytnutie informácie právnym zástupcom
žalobcu, a to dňa 11.1.2017, kedy právny zástupca prevzal na základe plnej moci zastupovanie žalobcu.
Objektívna premlčacia doba  pri bezdôvodnom obohatení plynutie odo dňa, kedy sa právo mohlo
vykonať po prvý raz. Pri postupnom pokračovacom získavaní majetkového prospechu (hodnôt) sa z
hľadiska premlčania považujú za samostatné nároky na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
nároky, ktoré vznikli zo samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, i keď sa
jedná o rovnaké subjekty a rovnaké skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia. Na uplatnenie
každého takéhoto práva na vydanie bezdôvodného obohatenia začínajú plynúť objektívne aj subjektívne
premlčacie doby zvlášť. Pri kombinácii objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí, že právo sa
premlčí uplynutím subjektívne určenej doby, najneskôr však uplynutím objektívne určenej doby, teda
právo sa premlčí uplynutím tej doby, ktorá skončí skôr. Vychádzajúc z uvedeného, pokiaľ je v tomto
prípade síce zachovaná 2 - ročná subjektívna premlčacia doba, právo žalobcu je čiastočne premlčané
z dôvodu uplynutia 3 - ročnej objektívnej premlčacej doby, keďže  posledná splátka úveru bola splatná
dňom 12.6.2014 a  objektívna 3-ročná premlčacia lehota uplynula dňom 13.6.2017. Túto objektívnu
lehotu  nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky na plynutie subjektívnej premlčacej doby. Žaloba
proti žalovanému bola súdu doručená dňa 19.1.2017, teda vo vzťahu k splátkam uhradeným pred
uvedeným 19.1.2017 bola žaloba podaná po uplynutí objektívnej 3 - ročnej objektívnej premlčacej doby.
Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
len za splátky, ktoré boli splatné v období od 19.1.2014 do 12.6.2014, t.j.: dňa 12.2.2014, 12.2.2014,
12.3.2014, 12.5.2014 a 12.6.2014 spolu vo výške 401,85 eur (5x80,37 eur).  Splátky splatné pred
dátumom 19.1.2014 posúdil vzhľadom na uplynutie 3-ročnej objektívnej premlčacej doby za  premlčané
a v tejto časti  žalobu  zamietol. V tejto súvislosti neakceptoval námietku žalobcu,  že vo veci sa  má
aplikovať 10 - ročná premlčacia doba,  nakoľko v konaní nebolo preukázané, že sa žalovaný úmyselne
bezdôvodne obohatil.

7. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že na premlčanie a plynutie subjektívnej premlčacej  lehotyje potrebné
podporne  aplikovať Obchodný zákonník s 4-ročnou dĺžkou premlčacej lehoty, súd prvej inštancie
sa s týmto názorom  nestotožnil. Keďže bezdôvodné obohatenie je upravené výlučne v Občianskom
zákonníku (lex generalis), je potrebné na tento právny vzťah  vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy
aplikovať právnu úpravu podľa Občianskeho zákonníka. Zmluva o revolvingovom úvere je v zmysle
ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. svojou povahou zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože
bola uzavretá medzi veriteľom - oprávneným ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej



podnikateľskej činnosti okrem iného poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných
zdrojov ako podnikanie a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Ide zároveň o
zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver, teda dočasne poskytnúť
peňažné prostriedky na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru a spotrebiteľ sa
zaväzuje tieto vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto zo zmluvy
nevyplýva, že by sa jednalo o prípady, kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona
č. 129/2010 Z.z.. Zmluva teda spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv. Vzhľadom
na to, že v danom prípade nemá záväzkový vzťah medzi účastníkmi obchodnoprávnu povahu, je
aplikácia Obchodného zákonníka na posudzovanie otázky premlčania vylúčená. Niet dôvodu, aby na
premlčanie                v prípade spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je typicky občianskoprávnym vzťahom, mala
dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako
kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má. Neobstojí argument o výhodnosti aplikácie
Obchodného zákonníka pre spotrebiteľa, nakoľko nie je prípustné, aby spotrebiteľ, podľa toho či je
v postavení žalobcu alebo žalovaného, sa dovolával aplikácie raz Obchodného zákonníka a inokedy
Občianskeho zákonníka na ten istý právny inštitút (premlčanie).

8. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v rozpore s dobrými
mravmi, súd prvej inštancie uviedol, že uplatnenie premlčacej námietky predstavuje výkon práva, ktorý
vylučuje protiprávnosť a to z toho dôvodu, že rovnaký stav nemôže byť zároveň stavom právnym i právu
sa priečiacim, pričom je treba vychádzať zo zásady, podľa ktorej správanie, ktoré smeruje k zákonom
predpokladanému výsledku, je potrebné považovať za dovolené aj vtedy, ak je jeho (eventuálnym)
vedľajším následkom vznik majetkovej, príp. i nemajetkovej ujmy na strane druhého účastníka právneho
vzťahu.

9.  O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie  rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civlný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) pri zohľadnení úspechu žalobcu zo žalovanej pohľadávky
800 eur s príslušenstvom  v pomere 50 % a jeho neúspechu, ktorý je úspechom žalovaného v pomere
50 % znamenajúceho, že pomer úspechu a neúspechu strán sporu bol rovnaký.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods.1 písm.
d/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za  následok nesprávne rozhodnutie vo veci ), §
365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) a § 365 ods.1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia). Pri závere o tom, že  medzi stranami nedošlo k dohode o ročnej percentuálnej
miere nákladov  súd prvej inštancie neprihliadal na ust. zákona č. 129/2010 Z.z. a s ním súvisiacej
právnej úpravy, v zmysle ktorých údaj / hodnota RPMN nie je údajom, ktorý by sa dal zmluvne dohodnúť,
jedná sa o vypočítaný ukazovateľ. Z rozsudku nevyplývajú žiadne dôvody, podľa ktorých mal súd prvej
inštancie za preukázané, že ide o dohodnuteľný údaj, pričom až na základe takéhoto konštatovania by
mohol pristúpiť k aplikácii § 44 ods.2 Občianskeho zákonníka.  V danom prípade nemá oporu v žiadnom
zákone ani posudzovanie  úrokovej sadzby postupom vyplývajúcim z napadnutého rozsudku. Úverová
zmluva, kam patrí aj zmluvy uzavretá medzi sporovými stranami sa riadi  ustanoveniami Obchodného
zákonníka a v otázkach, ktoré neupravuje Obchodný zákonník, ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy  bolo do Občianskeho zákonníka
zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. a účinné od 1.4.2015 čo znamená, že  na uzavretú zmluvu sa
môžu použiť len tie predpisy z Občianskeho zákonníka, ktoré v roku 2012 osobitne upravili otázky
neregulované Obchodným zákonníkom. Základná úprava regulácie výšky úrokov pre úverovú zmluvu
bola v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere uvedená v § 502 Obchodného zákonníka podľa
ktorého ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona , je
dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške . Pre určenie, aká výška úrokov je prípustná
je rozhodujúce ust. § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka podľa ktorého  ak predmetom spotrebiteľskej
zmluvy  je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Súd prvej inštancie
postupoval nesprávne tým, že otázku výšky úrokov neposudzoval podľa § 53 ods.6 Občianskeho
zákonníka  a otázku  dojednaných úrokov v zmluve o revolvingovom úvere  posudzoval v rozpore s ust.
§ 502 ods.2 Obchodného zákonníka.



11. Žalobca sa k riadne doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.

12. Odvolací súd  preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379,                  § 380 ods. 1
a 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného (podľa obsahu)
podané proti prisudzujúcemu výroku  rozsudku,   nie je podané  dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil
skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti  uplatneného  nároku na zaplatenie peňažného
plnenia ,  výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe
dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne
odôvodnil  (§ 220 ods. 2  C.s.p.).

13. Odvolací súd,  prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac
v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa  procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.),
sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje                     s dôvodmi týkajúcimi sa
odvolaním napadnutého  výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 401,85 eur s úrokom                          z omeškania vo výške 5% ročne od
08.12.2016 do zaplatenia, v ktorom  dostatočne, podrobne  a  presvedčivo  zodpovedal na v konaní
nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto  nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí
vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými  v konaní na súde prvej inštancie (§ 387
ods. 2, 3 C.s.p.). Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení
sa obmedziť len  na skonštatovanie správnosti dôvodov  rozhodnutia v časti napadnutej odvolaním.

14. Pre doplnenie rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza
nasledovné.

15.  K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p., t. j. že   súd
prvej inštancie  dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré                         z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie  založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru,
že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z  procesných ustanovení  týkajúcich sa dokazovania v sporovom konaní, alebo, že by
na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil.

16.  K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu   spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.)  treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery                       a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade,



v ktorom konajúci  súd prvej inštancie  zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery
a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

17.  Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že zmluva o revolvingovom úvere spĺňa náležitosti zmluvy
o úvere definované v § 497 Obchodného zákonníka a záväzkový vzťah medzi účastníkmi je teda
vzťahom zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka, ktorý predstavuje
tzv. absolútny obchod. Napriek uvedenému bola  súdom prvej inštancie  vec posúdená i podľa
ustanovení spotrebiteľského práva.  Základnou črtou typizovaných spotrebiteľských zmlúv je to, že sú
pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny. Právny vzťah medzi stranami  túto charakteristiku spĺňa, pretože zmluva bola vyhotovená ako
formulár a jej súčasťou boli bez akýchkoľvek pochybností zmluvné podmienky, ktoré žalobca nemohol
ovplyvniť, nakoľko boli pripravené už vopred, pre veľký počet spotrebiteľov. Je pritom nepochybné, že
žalovaný pri uzavieraní zmluvy vystupoval v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca v čase
uzavretia zmluvy nekonal v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti,
zmluvu podpísal ako fyzická osoba za účelom priamej osobnej spotreby pre seba, resp. pre príslušníkov
svojej domácnosti. Je treba uviesť, že závery súdu prvej inštancie o charaktere  Zmluvy o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX ako spotrebiteľskej zmluvy neboli odvolacími námietkami napadnuté.

18.  K žalovaným v odvolaní namietaným záverom súdu prvej inštancie týkajúcich  sa neplatnosti Zmluvy
o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami v ustanoveniach o úrokoch a o ročnej
percentuálnej miere nákladov dôsledkom ktorých dospel k záveru, že uvedená zmluva je bezúročná a
bez je treba zdôrazniť, že  s  prihliadnutím na spotrebiteľský charakter  zmluvy o revolvingovom úvere
uzavretej medzi  stranami,  je potrebné  na posudzovaný právny vzťah aplikovať aj príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka).  Výška
ročnej úrokovej sadzby úveru v zmluve je 70,01%, pričom súd prvej inštancie  z verejne prístupnej
internetovej stránky Národnej banky Slovenska  zistil, že priemerná úroková sadzba spotrebiteľských
úverov pre obyvateľstvo s platnosťou od 1 do 5 rokov za obdobie november, december 2010 sa
pohybovala vo výške 12,77 - 12,89 %.  Z  tohto je zrejmé, že úrok 70,01 % ročne bol   v danom prípade
viac ako päť násobne vyšší. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka,
teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde
vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia
zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009).

19. Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných
zásad, ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé
konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.
Odvolací súd konštatuje, že vo veciach tzv. nebankových subjektov sa vzhľadom na vyššiu mieru
rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, avšak rozhodne nie  vo výške viac ako
päťnásobne prevyšujúce  priemernú úrokovú sadzbu spotrebiteľských úverov poskytovaných bankami
pre obyvateľstvo. Ak  je predmetom spotrebiteľskej zmluvy  poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa  musí vychádzať z údajov
finančných inštitútov poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty,  riadiace sa zásadou
dobrých mravov upravenou v ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka  a nie je možné v zohľadňovať
údaje od subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú úvery za  neprimerane  vysoké (až úžernícke ) úroky.

20. Znenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou,
t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak
prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu
právnej normy so širokého dopredu neobmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či konanie
strany civilného sporového konania je v súlade, či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovnej neurčuje
z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie § 3
ods. 1 , alebo  § 39 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci
ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.  Odvolací súd zdôrazňuje, že pri dojednávaní
úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu
na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi nie je
preto také konanie veriteľa, ktoré pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to,
v akej situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných



prostriedkov a ktorý svojvoľne peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojich inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrými mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
podobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými
bankami pri poskytnutí úverov alebo pôžičiek. Preto vzhľadom na úrokovú sadzbu uvedenú v Zmluve
o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sa odvolací súd zhoduje s úvahou
súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy v tejto časti, ktorej dôsledkom bola správna úvaha o tom, že
označenú zmluvu je treba bez ďalšieho považovať za bezúročnú a bez poplatkov.

21. Odvolací súd  priznáva úspech odvolacím námietkam žalovaného len v tom, že  hodnota RPMN nie
je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali účastníci zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Takáto hodnota
zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a je daná výpočtom matematického vzorca a nie dohodou
účastníkov zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak sa účastníci zmluvy o spotrebiteľskom úvere zjednali na
výške úveru, termíne jeho splatnosti, výške, počte a splatnosti splátok úveru, úrokoch z úveru a ostatných
nákladoch úveru, vykoná sa výpočet RPMN úveru podľa zákonom stanoveného matematického
vzorca a zistená hodnota sa uvedie veriteľom do akceptácie návrhu dlžníka na uzatvorenie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a to bez ohľadu na to, či samotný dlžník nejakú hodnotu RPMN úveru vo svojom
návrhu uviedol alebo nie. Uvedený názor odvolacieho súdu však s poukazom na závery uvedené v ods.
17 až 20 tohto rozhodnutia  nemá vplyv na správnosť úvahy súdu prvej inštancie  o tom, že v zmluve
uvedená RPMN (67,92 %, resp. 70,01%), prevyšujúca  priemernú úroveň RPMN v spotrebiteľských
zmluvách, výrazne prevyšovala priemernú RPMN spotrebiteľských úverov pre obyvateľstvo s platnosťou
od 1 až 5 rokov v danom období  s dôsledkom jej neplatnosti v tejto časti podľa § 39 Občianskeho
zákonníka.

22. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním
podľa § 387 ods.2 C.s.p.  (vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania)  ako vecne a právne
správne potvrdil.

23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd  rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal  nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.). Dovolateľ musí byť                          v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie  a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                     (§ 428 C.s.p.).