{"guid": "a0c31011-b19b-46e1-8abb-577dfc79acef:4efc68bf-77fd-4f85-8106-1564946255fa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1312213343.1", "spisova_znacka": "9Co/154/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/154/2014 z 8. 3. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 8. marca 2017, sp. zn. 9Co/154/2014, ECLI:SK:KSBA:2017:1312213343.1", "identifikacne_cislo": "1312213343", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Magdaléna Želinská", "sudca_id": 60, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-magdalena-zelinska-60", "datum_vydania": "2017-03-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4efc68bf-77fd-4f85-8106-1564946255fa", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1312213343.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1312213343.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1312213343.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/154/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213343
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1312213343.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: DÔVERA,
zdravotná poisťovňa, a.s., Bratislava, Einsteinova 25, IČO : 35 942 436, zastúpená advokátskou
kanceláriou Škubla & Partneri, s.r.o., Bratislava, Digital Park II, Einsteinova 25, proti žalovaným: 1.
A.. Z. P., I. I., D. XX, zastúpený advokátskou kanceláriou Gritters a spol., s.r.o., Bratislava, Hattalova
12/B, 2. Slovenská lekárska komora, Bratislava, Račianska 42/A, zastúpená Advokátskou kanceláriou
ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Dobšinského 12, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby
a priznanie primeraného zadosťučinenia 33.000 €, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 16. 10. 2013 č.k. 44C/94/2012 - 634, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach    p o t v r d z u j e.

Žalovaný 1    m á    právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu  100 %.

Žalovaný 2    m á    právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu  100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobcu voči žalovaným 1, 2, ktorým zároveň
priznal právo na náhradu trov konania každému v rozsahu  100 %, s tým, že o ich výške rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie
uviedol, že sa žalobca ( po zmene žalobného petitu ) žalobou vo vzťahu k žalovanému 1 domáhal
rozhodnutia, že  žalovaný 1 neprimeranými hodnotiacimi úsudkami a nepravdivými tvrdeniami, ktoré
prezentoval v článku zo dňa  23. 8. 2012 uverejnenom v Zdravotníckych novinách s názvom „Kríza
zdravotníctva je krízou financovania“ a v hromadnej e-mailovej správe zo dňa  18. 9. 2012 s označením
predmetu „Výzva - rozšírte ešte dnes“, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu dobrej povesti
žalobcu. Zároveň sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému 1 na svoje náklady strpieť zverejnenie
výrokovej časti rozsudku v jednom vydaní troch denníkov s celoslovenskou pôsobnosťou podľa výberu
žalobcu, ako aj povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 33.000 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a
trovy konania v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. v prípade, ak súd nevyhovie žalobe vo
vzťahu k žalovanému 1 žalobca žiadal, aby súd rozhodol, že žalovaný 2 neprimeranými hodnotiacimi
úsudkami a nepravdivými tvrdeniami, ktoré boli prezentované v článku zo dňa  23. 8. 2012 uverejnenom
v Zdravotníckych novinách s názvom „Kríza zdravotníctva je krízou financovania“ a v hromadnej e-
mailovej správe zo dňa  18. 9. 2012 s označením predmetu „Výzva - rozšírte ešte dnes“, konajúc
prostredníctvom jedného z jeho čelných predstaviteľov A.. Z. P., neoprávnene zasiahol do práva na
ochranu dobrej povesti žalobcu. Zároveň sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému 2 na svoje
náklady strpieť zverejnenie výrokovej časti rozsudku v jednom vydaní troch denníkov s celoslovenskou



pôsobnosťou podľa výberu žalobcu, ako aj povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 33.000 € do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku a trovy konania v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2/ Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil,  že dňa  23. 8. 2012 bol v týždenníku Zdravotnícke
noviny v sekcii „Názory“ uverejnený článok žalovaného 1 pod názvom „Kríza zdravotníctva je krízou
financovania“, v ktorom sa žalovaný 1 zaoberal možnosťami riešenia problematiky financovania
zdravotníctva aj vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca označil za nepravdivé skutkové tvrdenia a neprimerané
hodnotiace úsudky nasledovné výroky  : „Ďalšia široko využívaná možnosť, ako získať peniaze
poistencov, je pranie verejných zdrojov (tzv. dojenie - termín z prostredia poisťovne Dôvera) medzi
súkromnou zdravotnou poisťovňou a ňou vlastnenými zdravotníckymi zariadeniami, alebo inak
spriaznenými súkromnými poskytovateľmi“; „...akcionári Dôvery iba od spustenia reformného úsilia
Rudolfa Zajaca v roku 2004 si prilepšili o cca jednu miliardu Eur, ktoré pôvodne vyzbierali v povinných
odvodoch od svojich pacientov“; „...niekto tu v rozpore so zákonom použil miliardu Eur zo zdrojov
verejného zdravotného poistenia. Nastal už konečne čas, aby to poisťovňa Dôvera vysvetlila...Mala
by vysvetliť svojim poistencom a potom aj orgánom štátu. Zodpovednosť, ktorú mala niesť Dôvera za
financovanie svojho zisku zo zdrojov verejného zdravotného poistenia je ponúkaná štvrtá možnosť. A
potom by mala Penta group tú miliardu poistencom Dôvery aj vrátiť“. Dňa  18. 9. 2012 bol žalobcovi
doručený email, ktorý mu preposlal A.. Z. A. ( všeobecný lekár pôsobiaci K. D. ). Pôvodcom emailu
bol žalovaný 1 a jeho predmetom bola výzva s odporúčaním : „Odporúčam svojim pacientom zmeniť
poisťovňu z 24 a 27 na 25“. Správa mala charakter hromadného emailu, keďže v kópii sú označení aj
členovia a prezídium Slovenskej spoločnosti všeobecného praktického lekárstva. Žalovaný 1 predmetnú
správu rozposlal z emailovej adresy, ktorá je uvedená na webovom sídle žalovaného 2 ako jeho oficiálna
kontaktná adresa, pričom v jej závere je uvedené oficiálne logo Komory v spojení s jeho podpisom
ako predsedu sekcie všeobecných lekárov pre dospelých. Napriek oficiálnej formálnej stránke vykazuje
predmetná správa znaky personálnej reklamy žalovaného 1. V jadre správy odkazuje na svoj blog  zo
dňa  23. 8. 2012. V samotnom texte správy žalovaný 1 krivo obviňuje žalobcu z kupovania poslancov,
tunelovania a prania špinavých peňazí. Žalobca označil za nepravdivé skutkové tvrdenia a neprimerané
hodnotiace úsudky nasledovné výroky : E-mail „Výzva - rozšírte ešte dnes zo dňa  18. 9. 2012  :  „...Robím
tak iba z čisto sebeckých záujmov preto, že chránim svoje obchodné záujmy. Penta z Dôvery peniaze
poistencov vo výške niekoľko stoviek miliónov Eur celkom legálne presúva na svoje súkromné účty.
Zaplatili za poschvaľovanie takých zákonov, že je legálne premieňať verejné zdroje na súkromné zisky.
Je to zákonné, ale zostalo to neetické a nemorálne“; „...preto, že peniaze, ktoré ľudia odviedli, aby sa z
nich zaplatila aj moja ambulancia, poisťovňa legálne prevedie do Penty, nikdy sa nemôžeme dohodnúť
na zodpovedajúcom navýšení platieb“; „...ako je možné, že takýto zákonný tunel existuje?“; „...jeden
prepoistený poistenec z Dôvery do VšZP ušetrí 450 Eur z verejných zdrojov, jeden prepoistený poistenec
z ZP Union 150 Eur“.

3/ Po právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o ust. § 19b ods. 1, ods. 2, ods. 3 Obč.
zák., tiež čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vychádzal z toho, že
dobrá povesť právnickej osoby znamená celkový dojem, ktorý právnická osoba vyvoláva v spoločnosti,
priazeň verejnosti, dôveryhodnosť, poctivosť, platobná morálka, plnenie daňových povinností, vzťah k
ochrane ľudských práv, životnému prostrediu, vzťah k zamestnancom. Dobrá povesť právnickej osoby
sa prezumuje - ide o všeobecný princíp, ktorý znamená, že právnická osoba má dobrú povesť do
času, pokiaľ nie je preukázaný opak, t. j. ten, kto zasahuje do dobrej povesti musí preukázať, že
právnická osoba už predtým stratila dobrú povesť. V tomto smere mal súd prvej inštancie  za to, že
žalovaný 1/ poukazovaním na negatívne mediálne výstupy o žalobcovi (články na blogoch, ako aj iné
články uverejnené tlačených médiach) nepreukázal, že žalobca pred tvrdenými zásahmi nedisponoval
dobrou povesťou, keď zo žalovaným 1/ predložených dôkazov nemožno vyvodiť záver o zlej povesti
žalobcu ( predložené články sa týkajú žalobcu, avšak z časového hľadiska boli uverejnené až následne,
neskôr; resp. išlo o blogy, ktoré súd nepovažoval za určujúce pri posúdení  dobrej povesti právnickej
osoby, vzhľadom na ich jednostrannú subjektívnosť ). Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z premisy, že
medzi dôvody, ktoré vylučujú neoprávnenosť zásahu, patrí skutočnosť, že k zásahu do dobrej povesti
došlo v súvislosti s výkonom iného subjektívneho práva stanoveného zákonom napr. výkonom práva
kritiky a preto je potrebné skúmať okolnosti každého prípadu, intenzitu tvrdeného porušenia práva,
aby jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým. Uviedol, že neoprávnený
zásah do dobrej povesti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrej povesti
právnickej osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu,
pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, alebo uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky),



pokiaľ sú neoprávnené, vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy.
Pravdivosť hodnotiacich úsudkov nepodlieha dokazovaniu, v takom prípade sa skúma, či existoval
dostatočný skutkový podklad pre napadnuté úsudky.

4/ Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom spore vystupujú proti sebe dve základné práva
- právo na slobodu prejavu a  právo na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Slobodu prejavu
treba vykladať vo vzťahu k ostatným právam a slobodám, t.j. k právu žalobcu na dobrú povesť. Pri
posudzovaní hodnotiacich úsudkov je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu
( s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu) intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových
tvrdení). Preháňanie a zveličenie skutočnosti nerobia sami o sebe hodnotiaci úsudok nedovoleným,
ani prípadná zaujatosť kritika neumožňujú bez ďalšieho urobiť záver, že kritizujúci vybočil z prejavu,
ktorý možno označiť za primeraný. Iba v prípadoch, keď kritike úplne chýba akýkoľvek vecný základ
a pre ktorú nemožno nájsť žiadne zdôvodnenie, treba kritiku považovať za neprimeranú. Na tom, aby
mal každý možnosť participovať na celospoločenskej diskusii svojimi hodnotiacimi úsudkami, existuje
verejný záujem. Legitimitu prejavu je nutné posudzovať na základe  kritérií ako sú ciele a motív prejavu,
racionálny základ prejavu, spôsob a forma prezentácie názorov či informácií, t.j. posúdiť primeranosti
kritiky, či nevybočuje zo všeobecne zdieľaných hodnôt a princípov a či už nejde o zneužitie práv podľa
článku 10 Dohovoru. Kritika je primeraná ak je vecná, konkrétna a nemá za cieľ uraziť a zasiahnuť dobrú
povesť.

5/ Súd prvej inštancie vyhodnotil výroky, ktoré sú predmetom žaloby a ktorých autorom je žalovaný
1/ (ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná) ako hodnotiace úsudky, založené na jeho
skúsenostiach a poznatkoch praxe všeobecného lekára. Keďže sú vyjadrením subjektívneho názoru,
nepodliehajú dokazovaniu. Preto požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho úsudku
nemožno splniť; takáto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú
súčasť práva chráneného článkom 10 Dohovoru. Hodnotiaci úsudok však môže byť neprimeraný v
prípade absencie akéhokoľvek skutkového základu, čo v danom prípade súd prvej inštancie nemal za
preukázané.  Namietané výroky žalovaného 1/ treba posudzovať v kontexte celých článkov ako celku, s
prihliadnutím na ciele, ktoré daný prejav sledoval, a nie jednotlivé výroky izolovane, argumentoval súd
prvej inštancie. S poukazom na  judikatúru Ústavného súdu SR (nález č. II.ÚS 152/08) súd prvej inštancie
považoval za potrebné  skúmať- a/ kto je kritizovaný, b/ čo je kritizované, c/ kde a za akých okolností a d/
akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené. Dospel k týmto záverom, že :  a/ Predmetom kritiky žalovaného
1/ je právnická osoba - zdravotná poisťovňa, ktorá pôsobí ako poskytovateľ verejného zdravotného
poistenia a jej hlavným predmetom činnosti je vykonávanie verejného zdravotného poistenia v rozsahu
podľa zák. č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ust.§ 6). Súd mal za to,
že u právnickej osoby, ktorá nakladá s verejnými zdrojmi, je hranica prípustnej kritiky značne širšia
oproti ostatným právnickým osobám.   b/ žalovaný 1 v predmetných článkoch kritizuje financovanie
zdravotníctva a  získavanie zdrojov z verejného zdravotníctva vlastníkmi súkromných poisťovní, teda
nakladanie s peniazmi získaných zo zdravotných odvodov obyvateľstva, čo je téma, ktorá je dlhodobo
predmetom verejnej diskusie. V zmysle európskej judikatúry právo na slobodný prejav je konštruktívnym
znakom demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam
verejným a vynášať o nich hodnotiace úsudky.  V  tomto smere mal súd prvej inštancie za to, že
financovanie zdravotníctva a činnosť zdravotných poisťovní možno považovať za vec verejnú, ku ktorej
sa možno vyjadrovať a zaujímať k nej stanoviská.  c/- d/ namietané výroky žalovaného 1 boli uverejnené
v Zdravotníckych novinách 30/2012, str.6 v sekcii „Názory\", z čoho je zjavné, že nejde o fakty ale o
subjektívny názor autora (t. j. hodnotiaci úsudok ), teda že sa nejedná o spravodajské informácie, ale
ide o názor. Súd prvej inštancie považoval za nutné tiež prihliadať na skutočnosť, že ide o odborný
týždenník v printovej forme (s nákladom cca 5.000 výtlačkov ) bez dostupnosti na internetovom portáli,
t.j. že časopis má značne zúžený okruh čitateľov daný profesiou, ktorí vedeli na základe vlastnej
skúsenosti zhodnotiť názor autora, prezentovaný v článku. Článok s názvom „Kríza zdravotníctva je
krízou jeho financovania\"  je rozdelený na dva podnadpisy - „Chýba politická vôľa definovať nadštandard\"
a „Absurdné umenie tvoriť zisk\", v ktorej časti sa nachádzajú výroky, ktoré namieta žalobca. Žalovaný 1
v predmetnom odseku uvádza „musím na rovinu povedať, že podľa môjho názoru...“, z ktorej formulácie
jednoznačne vyplýva, že ide o autorov subjektívny názor, úsudok, pocit. Hodnotiaci úsudok žalovaného
1 uvedený v predmetnom článku vychádza z jeho osobných skúseností ako všeobecného lekára, ako aj
z informácií z médií, ktoré žalovaný 1 súdu predložil (článok uverejnený v denníku SME dňa 11. 7. 2012-
konštatuje sa, že žalobca si zobral úver vo výške takmer 180 miliónov Eur ako aj skutočnosť, že žalobca



vlani vykázal zisk 39,3 milióna Eur, článok pod názvom „Penta a Prefto založili  Dôveru a vyplatili si
milióny eur\", článok uverejnený v denníku SME dňa 22. 5. 2012 pod názvom „Penta zväčšuje svoj vplyv
v zdravotníctve“). Pokiaľ žalovaný 1 použil v článku výroky ako „pranie verejných zdrojov (tzv. dojenie )“
- uviedol to všeobecne ako jeden zo spôsobov získavania verejných zdrojov zo zdravotného poistenia,
„akcionári Dôvery si prilepšili cca 1 mld. Eur“ - týkajúci sa akcionárov žalobcu t.j. nie žalobcu samotného,
„niekto tu v rozpore so zákonom použil miliardu eur zo zdrojov verejného zdravotného poistenia“ - nie
je označený priamo žalobca, „zaplatili za poschvaľovanie zákonov“ - nie je zjavné, že sa vzťahuje na
žalobcu, pričom ide síce o výroky prehnané, avšak súd má za to, že k vyvolaniu diskusie je niekedy
nutné použiť aj ostrejšie výrazy, ktoré by za iných okolností boli považované za urážlivé. V diskusii o
verejných veciach možno používať aj silnejšie výrazy, preháňanie a provokáciu. Súd prvej inštancie
dodal, že posudzoval výroky žalovaného 1 vo vzťahu k žalobcovi so zreteľom na sledovaný cieľ, ktorým
bolo vyvolanie diskusie o otázke financovania verejného zdravotníctva, ktorého súčasťou je žalobca.
Ďalšie výroky žalovaného 1 boli uvedené v emailovej správe zo dňa 18. 9. 2012, ktorú žalovaný 1 zaslal
kolegom v rámci diskusie ( ako odpoveď na email, ktorý mu bol doručený), ktorá prebiehala medzi lekármi
aj ohľadne pôsobenia vlastníka žalobcu v systéme zdravotníctva. Keďže išlo o emailovú komunikáciu
medzi lekármi t.j. o úzky okruh diskutujúcich, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebol spôsobilý
zasiahnuť do právom chránených práv žalobcu. Ďalší článok „Pohrebníctvo zdravotníctva \" zo dňa 23.
8. 2012  bol uverejnený na osobnom blogu  žalovaného 1 (umiestnený na web stránky denníka SME
prečítaný v deň uverejnenia 374 čitateľmi ),  teda taktiež nebol spôsobilý zasiahnuť do práva na ochranu
dobrej povesti žalobcu.  Sám žalobca vo svojom vyjadrení  z 2. 5. 2013 sa vyjadril v tom smere, že
nepokladá blogy a články z blogov za spôsobilé zdroje pri posudzovaní jeho dobrej povesti, keď uvádza,
že blogy sa vyznačujú vzájomnými protichodnými názormi a vzhľadom na ich čítanosť ich nemožno
považovať za mienkotvorné.

6/ Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal aj otázkou, či treba dokázať pravdivosť tvrdení vo všetkých
jednotlivostiach, alebo stačí preukázať pravdivosť podstatnej časti tvrdení a priklonil sa k názoru
prezentovanom aj judikatúrou, že stačí, aby boli pravdivé podstatné časti tvrdení, aby celkové vyznenie
určitej informácie zodpovedalo vždy pravde. V danom prípade, s prihliadnutím na texty celých článkov,
ktoré mali zasiahnuť do práv žalobcu, na kontext článkov a okolností za ktorých boli uverejnené, s
prihliadnutím na  všetky súvislosti, formu článkov, ich účel, súd prvej inštancie uzavrel, že nedošlo
k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu dobrej povesti.  Nie je možné posudzovať
jednotlivé výroky žalovaného 1 vytrhnuté z kontextu celých článkov ( v Zdravotníckych novinách, na
blogu  žalovaného 1, resp. vo výzve ) nakoľko len prečítaním celých článkov je možné zistiť, čo bolo ich
cieľom. V predmetných článkoch sa žalovaný 1 z pohľadu všeobecného lekára zaoberá jednoznačne
financovaním zdravotníctva, funkciou zdravotných poisťovní, charakterom zdrojov, s ktorými nakladajú,
pričom poukazuje na skutočnosť, že ide vlastne o správu fondov verejného zdravotného poistenia, čo by
vzhľadom na ich charakter  malo vylučovať tvorbu zisku. Z tohto pohľadu žalovaný 1 uvádza svoje názory
o možnosti tvorby zisku u zdravotnej poisťovne, čo je podstatou jeho kritiky. Žalovaný 1 prezentuje aj
názor, že za mnohé úmrtia zodpovedajú nedostatky vo financovaní poskytovania takzvanej štandardnej
zdravotnej starostlivosti zdravotnými poisťovňami.

7/ Súd prvej inštancie potom vychádzajúc z vykonaného dokazovania, uzavrel, že uverejnené články
neboli spôsobilé vyvolať zásah do práv žalobcu, spôsob podania informácii a okolnosti, za ktorých
došlo k uverejneniu článkov, neboli objektívne spôsobilé vyvolať ujmu, spočívajúcu v ohrození alebo
porušení práv žalobcu na ochranu dobrej povesti. Navyše, v tomto konaní  nebolo preukázané, že
tvrdenia uverejnené v článkoch boli tvrdenia nepravdivé, alebo pravdu skresľujúce. Prvoinštančný súd
skonštatoval, že boli zjednodušené, avšak predstavovali súčasť diskusie, vychádzali z už publikovaných
spravodajských článkov (v denníku SME z 2.5.2012 „Pente zákaz zisku poisťovní neublíži“, zo dňa 11.
7. 2012 pod názvom  „Penta a Prefto založili  Dôveru a vyplatili si milióny eur\", s podnadpisom   „Vlastníci
Dôvery už získavajú peniaze z vankúša, ktorý vytvorili pred tromi rokmi, Umožní tým inkasovať milióny z
poisťovne, aj keby im štát zakázal vyplácanie zisku“ ) o aktuálnej téme a netýkali sa iba žalobcu. Žalobca
bol v oboch článkoch spomínaný v kontexte nakladania so zdrojmi zdravotného poistenia. V tomto
smere primárnym cieľom kritiky žalovaného 1 nebol žalobca ale spôsob financovania zdravotníctva a
získavania zdrojov z verejného zdravotníctva v rámci zdravotného poistenia; cieľom výrokov žalovaného
1 bolo prispieť k verejnej debate o tomto probléme a iných nedostatkoch v systéme zdravotníctva a nie
hanobenie žalobcu resp. úmysel zasiahnuť do dobrej povesti či vyvolať negatívne emócie verejnosti
voči žalobcovi. Pri svojich hodnotiacich úsudkoch vychádzal žalovaný 1 z poznatkov získaných zo svojej
praxe všeobecného lekára a zo spravodajských článkov v médiách. V konaní tiež nebola preukázaná



existencia  následkov vo vzťahu k žalobcovi v príčinnej súvislosti s výrokmi žalovaného 1. V kontexte
európskej judikatúry je dôležité v demokratickej spoločnosti akcentovať hodnotu slobodnej diskusie o
verejných otázkach a podporovať otvorenú výmenu názorov, pretože bez slobodnej diskusie a výmeny
názorov sa spoločnosť nemôže rozvíjať a napredovať. Požiadavka, aby každá kritika mala umiernenú
podobu by zbavovala (na škodu veci) kritiku určitého emocionálneho náboja, ktorý má často svoje
opodstatnenie, poznamenal súd prvej inštancie.

8/ Vo vzťahu k žalovanému 2 dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal jeho
pasívnu legitimáciu v spore, to znamená,  že ak by aj preukázal zásah do svojej  dobrej povesti
výrokmi žalovaného 1, nepreukázal súdu zodpovednosť žalovaného 2 za tento zásah, t.j. že predmetné
výroky vyslovil žalovaný 1 ako člen SLK ako stanovisko žalovaného 2. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalovaný 1 z titulu svojej funkcie ako predsedu sekcie všeobecných lekárov nemal mandát
prezidenta Komory, respektíve snemu Komory, aby  prezentoval svoje hodnotiace úsudky v mene
žalovaného 2. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že hodnotiace úsudky žalovaného 1 vyjadrené
v článkoch, ktoré sú predmetom tohto sporu, neboli objektívne  spôsobilé zasiahnuť do práva žalobcu
na ochranu dobrej povesti, súd prvej inštancie zamietol žalobu aj vo vzťahu k žalovanému 2. Nakoľko
v konaní nebola preukázaná existencia zásahu do práva na ochranu dobrej povesti žalobcu v príčinnej
súvislosti s predmetnými článkami, nemohli byť splnené ani predpoklady pre priznanie primeraného
morálneho zadosťučinenia (ospravedlnenia), ani zadosťučinenia v peniazoch, uplatňovaných žalobcom
voči žalovaným 1, 2.

9/ O trovách konania  rozhodol súd prvej inštancie  podľa § 142 ods. 1 O. s. p. veta prvá, podľa ktorého
priznal náhradu trov konania žalovaným 1, 2, ktorí mali vo veci plný úspech proti žalobcovi, ktorý vo
veci úspech nemal. Pokiaľ žalobca žiadal, aby súd nepriznal náhradu trov konania žalovanému 2 z
dôvodu, že žalovaného 2 označil v konaní len z dôvodu procesnej opatrnosti a nejednoznačnej pasívnej
legitimácie, súd prvej inštancie takýto dôvod nepovažoval za hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by v
zmysle  ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.  nepriznal žalovanému 2 náhradu trov konania, nakoľko tento
sa od začiatku v spore bránil tvrdením, že sa nepovažuje za pasívne legitimovanú stranu v tomto spore.

10/ Uvedený rozsudok napadol včas podaných odvolaním žalobca; jeho odvolanie smerovalo proti
výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu k žalovanému 1, ako aj proti výrokom o trovách konania,
priznaných žalovaným 1 a 2. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s predmetom konania,
ako aj s dôkazmi predloženými stranami sporu, tiež nevykonal test proporcionality, hoci sa naň
odvoláva v odôvodnení svojho rozhodnutia a bezdôvodne dal prednosť právu na slobodu prejavu pred
právom na ochranu dobrej povesti, tiež mal za to, že súd na jednej strane nesprávne vyhodnotil,
že napadnuté výroky žalovaného 1 sú hodnotiacimi úsudkami, na druhej strane ich súd označil za
marginálne skutkové tvrdenia. Žalobca v odvolaní trval na tom, že žalovaný 1 zasiahol do práva
na ochranu jeho dobrej povesti difamačnými výrokmi nachádzajúcimi sa v článku s názvom „Kríza
zdravotníctva je krízou jeho financovania“, ako aj v hromadne rozposielanej e-mailovej správe zo dňa
18. 9. 2012, a to nepravdivými tvrdeniami, ktoré boli zároveň spojené s hodnotiacimi úsudkami. Ako
difamačné skutkové tvrdenia žalobca identifikoval tieto : a/ „Ďalšia široko využívaná možnosť, ako získať
peniaze poistencov, je pranie verejných zdrojov (tzv.dojenie - termín z prostredia poisťovne Dôvera)
medzi súkromnou zdravotnou poisťovňou a ňou vlastnenými zdravotníckymi zariadeniami, alebo inak
spriaznenými súkromnými poskytovateľmi“,  b/ „akcionári Dôvery iba od spustenia reformného úsilia X.
Y. v roku 2004 si prilepšili o cca 1 mld.Eur, ktoré pôvodne vyzbierali v povinných odvodoch od svojich
pacientov“, c/ „niekto tu v rozpore so zákonom použil miliardu Eur zo zdrojov verejného zdravotného
poistenia. Nastal už konečne čas, aby to poisťovňa Dôvera vysvetlila...“ ( z kontextu článku je zjavné,
že žalovaný 1 pod pojmom „niekto“ myslel žalobcu ), d/ „Zaplatili za poschvaľovanie takých zákonov...“
Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol s odôvodnením, že
výroky žalovaného sú hodnotiacimi úsudkami, ktorými žalovaný 1 poukazoval na nedostatky systému
financovania zdravotníctva s cieľom vyvolať verejnú diskusiu, ako aj s poukazom na to, že ide o vec
verejného záujmu, z ktorého dôvodu musí žalobca strpieť vyššiu mieru kritiky.  S odvolaním sa na
test proporcionality, ktorý však súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu v skutočnosti nevykonal, súd
uzavrel, že v predmetnom prípade je nutné dať prednosť právu na slobodu prejavu pred právom na
ochranu dobrej povesti.  Žalobca trval na tom, že ním namietané výroku sú skutkovými tvrdeniami a
nie ako nesprávne vyhodnotil súd, hodnotiacimi úsudkami. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na



protirečivosť rozsudku súdu prvej inštancie v tom, že sa súd zaoberal otázkou, či pravdivosť tvrdení
treba dokázať v jednotlivostiach, alebo stačí preukázať pravdivosť podstatnej časti tvrdení, a následne
vyhodnotil, že ide o hodnotiace úsudky, ktorých pravdivosť sa preukázať nedá.  Je potom otázne, čo
malo byť predmetom dokazovania na jednotlivých pojednávaniach, keď ako súd uvádza, nebolo čo
dokazovať, nakoľko názor dokazovať nemožno.  Súd sa tiež nijakým spôsobom nevysporiadal s listinami,
ktoré mu predložil žalovaný 1 (výročné správy žalobcu, Správu inštitútu finančnej politiky MF SR a
pod.). podľa názoru žalobcu, ak mal súd prvej inštancie za to, že tieto listiny sú pre rozhodnutie vo
veci nepodstatné, nemal predmetné dôkazy pripustiť.  Žalobca argumentoval, že aj v prípade, ak by
ním namietané konkrétne nepravdivé tvrdenia žalovaného 1 boli súdom vyhodnotené ako hodnotiace
úsudky, tieto rozhodne nemožno považovať za oprávnenú a primeranú kritiku, nakoľko sú spôsobilé
vyvolať dojem, že žalobca „perie verejné zdroje“, „tuneluje“, „platí za poschvaľovanie zákonov“, čo
možno považovať za slangové označenie závažnej protispoločenskej činnosti. Aj hodnotiaci úsudok
musí mať základ v určitom pravdivom tvrdení, v určitom fakte, ktorý je následne podrobený kritike.
Žalovaný 1 však nepreukázal žiaden relevantný skutkový základ svojich tvrdení.  Aj ESĽP starostlivo
rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami pri posudzovaní limitov slobody prejavu. Z rozhodnutí
ESĽP vyplýva, že hoci nie je možné preukazovať pravdivosť názoru (hodnotiaceho úsudku), aj názor
či hodnotiaci úsudok môže byť excesom a nemusí byť v súlade so slobodou prejavu - aj hodnotiaci
úsudok bez akéhokoľvek skutkového základu, ktorý by ho podporoval, môže byť neprimeraný.  Z
rozhodovacej činnosti NS ČR vyplýva, že neoprávneným zásahom do práva na ochranu dobrej povesti
právnickej osoby je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje jej dobrú
povesť. Zasiahnuť do práva na ochranu dobrej povesti však možno aj pravdivými informáciami, pokiaľ
sú podané spôsobom skresľujúcim skutočnosť  ( rozhodnutie NS ČR zo dňa  29. 11. 2007 sp. zn. 30
Cdo/608/2007 ). Žalobca namietal, že súd sa mal zaoberať jednotlivými výrokmi minimálne z pohľadu
pravdivosti ich skutkového základu a uviesť, akými úvahami sa riadil pri posúdení, či boli alebo neboli
spôsobilé zasiahnuť do žalobcovho práva na ochranu dobrej povesti.  Súd vyhodnotil výroky označené
žalobcom za akési „marginálne“ tvrdenia; žalobca však tieto tvrdenia považuje za závažné a podstatné,
nakoľko žalovaný 1 v nich lživo obvinil žalobcu zo závažného protispoločenského konania.  Súd navyše
neuviedol, z akej judikatúry vychádzal; aj preto má žalobca za to, že rozhodnutie súdu je nepresvedčivé
a nemôže obstáť.  Žalovaný 1 sa snažil zbaviť zodpovednosti za zásah do práva na ochranu dobrej
povesti žalobcu dôvodiac, že jeho zámerom bolo poukázať na neefektivitu a zle nastavený systém
financovania zdravotníctva. Zvolil si však podľa žalobcu cielené poškodzovanie jedného konkrétneho
subjektu v rámci celého systému, čo nemožno považovať za legitímne. V kontexte predchádzajúcich
tvrdení žalovaného 1, že sa nikdy nemôže so žalobcom dohodnúť na zodpovedajúcom navýšení platieb,
možno mať rovnako pochybnosti o legitímnosti cieľa žalovaného 1. Žalobca je názoru, že žalovaný 1 z
dôvodu nespokojnosti s výškou úhrad od žalobcu - ktoré však závisia práve od jeho kvality a efektivity
- vyhlasoval na adresu žalobcu nepravdivé tvrdenia s cieľom poškodiť jeho dobrú povesť. Žalovaný
1 namieril svoje tvrdenia konkrétne voči žalobcovi, nie je pritom relevantné, či motívom bola osobná
pomsta, presadzovanie vlastných záujmov aj za cenu nekalej súťaže alebo politické presvedčenie
žalovaného 1 sledujúce vytvorenie systému  jedinej zdravotnej poisťovne; podstatné je, že cieľom
žalovaného 1 bolo nepravdivými a zaväzujúcimi tvrdeniami poškodiť dobré meno žalobcu.  Dôkazom
toho, že žalovanému 1 nešlo o oprávnenú kritiku neduhov systému (zdravotníctva) ale o útok na
žalobcu, je to, že nepoukázal na iné systémové nedostatky; zameral sa len na problém financovania
zdravotníctva, t.j. nie na jeho „nefinančné“ problémy. Unitarizácia však nie je správnou alternatívou voči
terajšej pluralite zdravotných poisťovní a ziskovej motivácii ich riadenia; ak by takýmto jednoduchým
spôsobom bolo možné vyriešiť jeden z najzávažnejších  problémov spoločnosti, nesporne by ho vyriešila
ktorákoľvek vláda. Dôkazom nezmyselnosti argumentácie žalovaného 1 je, že aj pred rokom 2005, kedy
v SR nepôsobili súkromné zdravotné poisťovne generujúce zisk, problémy financovania zdravotníctva
existovali rovnako.

11/ Žalobca v odvolaní ďalej upriamil pozornosť na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že „v tomto konaní nebolo preukázané, že tvrdenia uverejnené v článkoch boli
tvrdenia nepravdivé alebo pravdu skresľujúce.“ Žalobca počas celého konania tvrdil, že k zásahu do jeho
práv došlo nepravdivými tvrdeniami žalovaného 1 a že žalovaný 1 sa svojej zodpovednosti môže zbaviť
iba v prípade, ak preukáže pravdivosť svojich tvrdení. Žalovaný 1 svoje dôkazné bremeno neuniesol. Je
potom otázne, ako súd dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by tvrdenia uvedené v článkoch boli
nepravdivé, keď ich pravdivosť bol povinný preukázať žalovaný 1. Žalobca tiež trval na tom, že konanie
žalovaného 1 predstavovalo aj nekalosúťažné konanie, vzhľadom na jeho vyjadrenia v emailovej správe.
Žalovaný 1 vzhľadom na svoje podnikateľské zámery, preferujúc systém jedinej štátnej zdravotnej



poisťovne, za týmto cieľom koná tak, že sa snaží poškodiť dobrú povesť žalobcu v očiach verejnosti
a tak oslabiť jeho pôsobenie na trhu. S touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
nevysporiadal. Žalobca má zároveň pochybnosti o správnom pochopení a vyhodnotení jednotlivých
dôkazov súdom, o.i. aj výpovede svedka Staneka, ktorý nie je ani znalcom ani osobou podávajúcou
odborné vyjadrenia tento svedok zároveň výslovne poprel, že by konanie žalobcu bolo v rozpore so
zákonom a poukázal na skutočnosť, že problémy zdravotníctva spočívajú  v iných skutočnostiach, než
sa v konaní snažil tvrdiť žalovaný 1 uvedené len potvrdzuje fakt, že žalovaný 1 nemal pre svoje tvrdenia
žiaden relevantný skutkový základ.

12/ Žalobca sa ďalej vo svojom odvolaní zaoberal tzv. testom proporcionality a zdôraznil, že tento je
len jednou z pomôcok pri skúmaní difamácie a slobody prejavu. Účelom testu proporcionality je nájsť
akési vyváženie medzi právom na slobodu prejavu na jednej strane a právom na ochranu dobrej povesti
na strane druhej. V rámci posudzovania otázky Kto je kritizovaný, sa súd prvej inštancie obmedzil
na konštatovanie, že predmetom kritiky je právnická osoba - zdravotná poisťovňa, ktorá nakladá s
verejnými zdrojmi a hranica prípustnej kritiky je značne širšia oproti ostatným právnickým osobám.
Žalobca v tejto súvislosti namietal, že zdravotné poisťovne nie sú zaradené medzi subjekty verejnej
správy, ale medzi „Súkromné pomocné finančné inštitúcie“ s výnimkou VšZP, a.s. a Európskej zdravotnej
poisťovne, a.s. v likvidácii, ktoré sú evidované Štatistickým úradom SR v inom sektore. Žalobca
nepovažuje za rozhodujúce, že poisťovňa hospodári s verejnými zdrojmi, nakoľko táto nepopiera
jeho podstatu obchodnej spoločnosti. Žalobca je súkromnou zdravotnou poisťovňou, ktorá je krivo
obviňovaná z protiprávneho konania. Žalobca rovnako ako aj iné súťažiace subjekty v konkurenčnom
prostredí vynakladá nemalé prostriedky na výskum nových vecí, na mediálne kampane zamerané na
získanie nových poistencov a pod. Činnosť žalobcu je navyše kontrolovaná Protimonopolným úradom
SR, ako aj ostatnými súťažiteľmi pôsobiacimi na trhu v danom segmente. Žalobca nikdy žalovanému
1 neupieral právo na slobodu prejavu a dôvodom jeho žaloby nebola snaha umlčať ho. Žalobca
pozitívne prijíma konštruktívnu kritiku na svoju adresu, nakoľko ku pomáha odstraňovať nedostatky v
jeho činnosti; má sa tak ale diať v zákonných medziach, bez osočovania a uvádzania nepravdivých
tvrdení a obviňovania z protiprávneho konania. Súd prvej inštancie opomenul vyhodnotiť otázku Kto
kritizuje. Privilegovanou skupinou v prípade slobody prejavu sú žurnalisti, do ktorej skupiny však
žalovaný 1 nespadá. Žalovaný 1 je všeobecný lekár má možnosť vo veľkej miere ovplyvniť mienku
pacientov pri výbere zdravotnej poisťovne. Podľa prieskumov práve názor lekára zohráva pre pacienta
kľúčovú úlohu. Šírením nepravdivých informácií môže dôjsť k úbytku poistencov žalobcu, čo vykazuje
znaky nekalosúťažného konania, nakoľko žalovaný 1 sleduje svojimi nepravdivými výrokmi o.i. svoj
zámer, vytvorenie systému jedinej štátnej zdravotnej poisťovne. V rámci posúdenia Čo je kritizované,
súd prvej inštancie uvádza, že žalovaný 1 kritizuje financovanie zdravotníctva a činnosť zdravotných
poisťovní možno považovať za vec verejnú. Žalobca v tejto súvislosti zopakoval, že aj hodnotiaci
úsudok musí mať určitý pravdivý základ, musí vychádzať z určitého faktu, ktorý môže byť podrobený
ďalšej kritike. Za dôveryhodný zdroj informácií však rozhodne nemožno považovať informácie získané
napr. z WikiLeaks. Pokiaľ ide o vyjadrenia X. L., tieto urobil ako politik - predseda vlády - nie ako
zástupca Slovenskej republiky Článok v Hospodárskych novinách zo dňa  10. 12. 2012 tiež nemožno
považovať za dôkaz preukazujúci pravdivosť tvrdení žalovaného, keďže  sa týkal arbitrážneho sporu s
inou súkromnou poisťovňou - Union, netýkal sa teda  žalobcu. Vyjadrenia Róberta Fica boli prednesené
v rámci politického boja zameraného na získanie sympatií voličov, navyše v čase po publikovaní v
tomto konaní namietaných výrokov. Pre tvrdenia žalovaného 1 teda neexistoval pravdivý skutkový
základ. V prípade otázok Kde a za akých okolností a Akým spôsobom boli zverejnené napadnuté
tvrdenia, súd prvej inštancie  konštatoval, že ide o hodnotiace úsudky, pretože výroky boli zverejnené
v rubrike „Názory“.  Samotná skutočnosť, že namietané výroky boli zverejnené v takejto rubrike, však
nemôže vylučovať, že takýto text nebude obsahovať difamačné výroky, zasahujúce do práva na ochranu
dobrej povesti právnickej osoby. rovnako skutočnosť, že odborný týždenník Zdravotnícke noviny je
vydávaný v náklade cca 5000 ks bez dostupnosti na internete a má zúžený okruh čitateľov daný
profesiou, intenzitu zásahu neznižuje. Naopak zdravotnícka odborná verejnosť - napr. súkromní lekári
- predstavuje pre žalobcu hlavných obchodných partnerov, ich názor má výrazný vplyv na pacientov,
t.j. klientov žalobcu.  V prípade emailovej správy žalobca uviedol, že táto bola pôvodne rozposlaná
8 adresátom, pričom v kópii bola odoslaná tiež na adresy clenovia@vpl.sk <mailto:clenovia@vpl.sk>
a prezidium sls@vpl.sk <mailto:sls@vpl.sk>. Na oficiálnej internetovej stránke Slovenskej spoločnosti
všeobecného a praktického lekárstva SLS, www.vpl.sk <http://www.vpl.sk>, sa o.i. uvádza, že má
približne 1.400 členov, takže žalovaný 1 predmetný email rozoslal minimálne 1408 subjektom. Napriek
tomu súd túto mailovú komunikáciu označil za súkromnú. Súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou Kedy



došlo k zverejneniu žalobcom napádaných výrokov. Práve v období mesiacov august a september,
kedy boli výroky zverejnené, zaznamenávajú poisťovne najväčší počet podaných prihlášok; pacienti
vtedy prijímajú všetky tvrdenia týkajúce sa ich zdravotnej poisťovne oveľa citlivejšie. Zároveň vtedy
poisťovne vynakladajú najviac prostriedkov na rôzne mediálne kampane a je na ne vyvíjaný najväčší tlak
poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti s cieľom zvýšenia úhrad.  Vzhľadom na tento časový kontext sa
miera závažnosti zásahu do práv na ochranu dobrej povesti žalobcu podstatne zvýšila.

13/ Žalobca sa napokon osobitne odvolal proti výroku o priznaní náhrady trov konania žalovanému 2.
Trval na tom, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p., vyplývajúce
zo skutočnosti, že pri podávaní žaloby objektívne nemohol žalobca  jednoznačne ustáliť, či žalovaný 1
predniesol výroky v mene žalovaného 2, nakoľko používal podpis žalovaného 2. Zároveň má žalovaný
2 istú zodpovednosť za difamačné výroky žalovaného 1 ako svojho člena a hoci sa žalovaný 2 z týchto
formálne vyvinil, malo byť rovnako v jeho záujme, ak sa s výrokmi žalovaného 1 nestotožňoval, aby si v
rámci predídenia obdobným situáciám ozrejmil so žalovaným 1 transparentnosť jeho konania. Navyše
žalobca bezprostredne po vyjadrení sa žalovaného 2 k žalobe požiadal súd o ustálenie predbežnej
otázky, a to vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2, aj z dôvodu hospodárnosti konania. Z toho podľa
žalobcu jednoznačne vyplýva, že žalobca nezavinil trovy, ktoré vznikli žalovanému 2, z ktorého dôvodu
navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách žalovaného 2 zmenil tak, že žalovanému 2 trovy
konania nepriznáva. Žalobca navrhoval vo vzťahu k žalovanému 1 rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, eventuálne rozsudok  zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

14/ Žalovaný 1 sa na odvolanie žalobcu nevyjadril.

15/ Žalovaný 2 sa na odvolanie žalobcu vyjadril tak, že poukázal na znenia ust. § 142 ods. 1 a ust.
§ 150 ods. 1 O.s.p. a citoval z rozsudku NS SR  zo dňa  14. 12. 2008  č.k. 5 M Cdo 12/2008.
Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, ktorý za dôvod hodný osobitného zreteľa nevyhodnotil
argument žalobcu, že označil žalovaného 2 v konaní z dôvodu procesnej opatrnosti a nejednoznačnej
pasívnej legitimácie. Žalovaný 2 uviedol, že žalobca sa stotožnil s jeho argumentáciou, obsiahnutou
vo vyjadrení žalovaného 2 k žalobe zo dňa  29. 1. 2013, kde žalovaný 2 uviedol, že nie je v konaní
pasívne legitimovanou osobou a nevznášal voči nej žiadne námietky. Zároveň odmietol tvrdenie žalobcu,
že žalovaný 2 má istú zodpovednosť za difamačné výroky žalovaného 1, ako účelové, nesprávne a
odporujúce doterajším vyjadreniam žalobcu. K tvrdeniu žalobcu, že trovy nezavinil, nakoľko žiadal súd o
ustálenie predbežnej otázky ohľadom vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2,  žalovaný 2 uviedol, že
čiastočným rozsudkom nemožno rozhodnúť o pasívnej vecnej legitimácii účastníka konania. Žalovaný 2
od počiatku sporu poukazoval na nedôvodnosť žaloby vo vzťahu k žalovanému 2, nepriznanie náhrady
trov žalovanému 2 by tak bolo nespravodlivé a nezákonné.  Žiadal preto v tejto napadnutej časti rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho
konania za jeden úkon právnej služby, spočívajúci vo vyjadrení k odvolaniu, ktorý vyčíslil sumou 64,43 €.

16/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17/ Podľa § 470 ods. 1 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pre dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

18/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia  CSP preskúmal a prejednal  vec v rozsahu
podaného odvolania ( t.j. v zamietajúcom výroku vo vzťahu k žalovanému 1, ako aj vo  výroku o trovách
konania vo vzťahu k žalovaným 1, 2 ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania  ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3
CSP ); odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

19/ Podľa §  19b ods. 2 Obč.zák. pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať
na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež
domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch.



20/ Podľa § 19b ods. 3 Obč.zák.  odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti
právnickej osoby.

21/ Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a
rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo
filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže
podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a
ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci ( čl.
10 ods. 1, 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach ).

22/ Odvolanie žalobcu je v prvom rade založené na nesúhlase žalobcu s právnym posúdením povahy
výrokov, ktorými mal žalovaný 1 podľa názoru žalobcu zasiahnuť do práva na ochranu jeho dobrej
povesti prvoinštančným súdom, keď namietal, že sporné výroky nemajú povahu hodnotiacich úsudkov
( kritiky), ktorých pravdivosť nemožno dokazovať; trval na tom, že ním namietané výroky majú charakter
skutkových tvrdení, ktorých pravdivosť možno overiť dokazovaním.

23/ Ako už uviedol v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie, skutkové tvrdenie sa opiera o fakt,
objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda
overiteľná. V zásade platí, že uverejnenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu
osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že
by odporoval právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti.  Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje
subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska
správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných ( subjektívnych ) kritérií. Hodnotiaci úsudok preto
nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či
forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv ( práva na ochranu
dobrej povesti právnickej osoby ) je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky; to znamená, či
primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie danej osoby ( rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30 Cdo
1174/2007 ). Rovnako platí, že každé zverejnenie nepravdivých údajov nemusí automaticky znamenať
neoprávnený zásah do osobnostných práv; taký zásah je daný iba vtedy, ak existuje medzi zásahom a
porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a ak  tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú
prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti tolerovať nemožno ( nález ÚS
ČR sp. zn. I.ÚS 156/99 ).

24/ Odvolací súd pre účely posúdenia povahy namietaných výrokov v danej veci považoval za zásadnú
skutočnosť, že dotknuté výroky boli súčasťou článku, ktorý sa zaoberal vo verejnosti pravidelne
rezonujúcou otázkou financovania poskytovania zdravotníckej starostlivosti v podmienkach Slovenskej
republiky. V zhode so súdom prvej inštancie považoval za smerodajné, že spomínaný článok bol
uverejnený v tej časti (odborného) týždenníka Zdravotnícke noviny, ktorá je označená názvom „Názory“,
t. j. zjavne ide o rubriku vyhradenú pre vyjadrenie (subjektívnych) názorov, stanovísk, postojov, ktoré
v nej prezentujú ich autori. Nejde teda o spravodajskú rubriku. Podľa obsahu článku, ktorého autorom
bol žalovaný 1, uverejneného dňa 23. 8. 2012 pod názvom „Kríza zdravotníctva je krízou financovania“,
podstatou článku bol nesúhlasný názor  jeho autora - praktického lekára - so spôsobom financovania
poskytovania zdravotníckej starostlivosti u nás, z fondov verejného zdravotného poistenia, za účasti aj
súkromných zdravotných poisťovní, medzi ktoré patrí tiež žalobca. Žalovaný 1 vyjadruje svoj názor, podľa
ktorého poisťovne  na trhu zdravotné poistenie neponúkajú, pretože takýto trh na Slovensku zatiaľ nebol
vytvorený; poisťovne si tvoria zisk tým, že si privlastňujú časť verejných zdrojov - povinných zdravotných
odvodov, vyzbieraných od poistencov, ktoré by však mali  slúžiť v celom rozsahu na náklady poskytovania
štandardnej zdravotnej starostlivosti. Článok sa teda venoval o.i. pôsobeniu a postaveniu poisťovní na
trhu všeobecne, nebol primárne venovaný práve žalobcovi, aj keď sa - v jeho závere - žalovaný 1
vyjadruje kriticky osobitne (aj) o žalobcovi. Výrok o „praní verejných zdrojov - tzv. dojenie“, použitý v
súvislosti s činnosťou žalobcu - nepredstavuje žiadny neslušný, pejoratívny výraz na adresu žalobcu.
Uvedený výrok jednoznačne vyjadruje zosilnený ( vo svojej podstate trochu expresívny ) nesúhlas
autora článku s nakladaním s finančnými prostriedkami získanými od poistencov ( t.j. verejné zdroje )
ich presunom zo súkromnej zdravotnej poisťovne ( t.j. aj žalobcu ) na zdravotnícke zariadenia ktoré
„vlastní“, alebo  na „inak spriaznených súkromných poskytovateľov“. Odvolací súd žalobcom napádané



vyjadrenia z predmetného článku vyhodnotil ako nedeliteľnú súčasť hodnotiacich úsudkov, t.j. kritiky
žalovaného 1, zameranej - v prípade žalobcu - na jeho pôsobenie v zdravotníctve, v rámci kritiky
autora článku, týkajúcej sa pomerov v slovenskom zdravotníctve vo všeobecnosti. Článok je príspevkom
autora do absolútne legitímnej diskusie o pomeroch v slovenskom zdravotníctve, pričom jeho cieľom
nebola komplexná odborná analýza všetkých nedostatkov nášho zdravotného systému. Preto prípadné
nepresnosti v článku ( napr. o tom, či žalobca priamo vlastní nejaké zdravotnícke zariadenia, alebo
s akou výškou finančných prostriedkov, pochádzajúcich z povinných zdravotných odvodov dovtedy
nakladal ) možno akceptovať a tieto nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do práva na ochranu
dobrej povesti žalobcu. Uvedené sa týka aj ďalších namietaných výrokov z inkriminovaného článku ( o
tom, že si „akcionári Dôvery / t.j. nie obchodná spoločnosť samotná / prilepšili o cca 1 mld eur“, tiež, že
„niekto  v rozpore so zákonom použil miliardu eur zo zdrojov verejného zdravotného poistenia a že by to
poisťovňa Dôvera mala konečne vysvetliť ) - predmetné vyjadrenia prezentujú ( legitímne ) subjektívne
presvedčenie autora o nesprávnosti používania verejných odvodov na zdravotnú starostlivosť v prípade,
že sa tieto nevyužívajú výlučne na financovanie poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ale aj na tvorbu
zisku súkromných zdravotných poisťovní. Žalobcom namietaný výrok „zaplatili za poschvaľovanie
zákonov...“  je hodnotiacim úsudkom, majúcim svoj základ v depešiach americkej ambasády, ktoré boli
zverejnené WikiLeaks v r. 2011 a ktoré boli medializované, t.j. zverejnené aj v slovenskej tlači ( denník
SME, tiež Hospodárske noviny zo dňa  5. 9. 2011 ) ešte v období, ktoré predchádzalo zverejneniu
namietaného článku žalovaného 1 v Zdravotníckych novinách a namietanej emailovej správy.

25/ Subjektívny názor žalovaného 1 tvorí  obsah aj emailovej správy žalovaného 1 zo dňa  18. 9. 2012
pod názvom „Výzva - rozšírte ešte dnes“.  Predmetný email žalovaný 1 napísal v rámci internetovej
diskusie s inými lekármi, t.j. s výrazne obmedzeným počtom osôb, zúčastnených na tejto diskusii, pričom
v rámci dokazovania nebolo zistené ( žalobca nič také netvrdil ), že by práve táto diskusia mala  nejaký
dosah na rozhodnutie poistencov žalobcu, prehlásiť sa do inej poisťovne. Článok nebol publikovaný
v printovom médiu s vysokou nákladovosťou, nebol určený pre širokú ale pre odbornú verejnosť, t.j.
pre obmedzený okruh čitateľov. Emailová správa bola šírená na internete, avšak v rámci diskusie
opäť len medzi odbornou verejnosťou, nie medzi bežnými  užívateľmi internetových služieb. Ak by aj
( teoreticky ) boli článok a emailová správa spôsobilé svojím obsahom zasiahnuť do dobrej povesti
žalobcu, obom textom chýbal potenciál poškodiť dotknutý subjekt vo väčšom rozsahu práve z dôvodu,
kde boli zverejnené ( nízky náklad týždenníka, emailová komunikácia len medzi obmedzeným počtom
zúčastnených subjektov ). Je tiež pravdou, že žalovaný 1 nie je novinárom, t.j. nepatrí do skupiny, ktorej
súdna judikatúra v rámci slobody prejavu priznáva vyššiu mieru ochrany, to ho však podľa názoru súdu
nevylučuje z takejto ochrany a na žalovaného 1 ako kritizujúci subjekt nemožno mať z tohto dôvodu ( že
nie je novinár ) vyššie požiadavky na presnosť v jeho výrokoch. Článok žalovaného 1 bol príspevkom
do legitímnej diskusie o úrovni  zdravotníctva na Slovensku a akceptovanie žalobcových námietok by v
konečnom dôsledku znamenalo potlačenie žiaducej kritickej diskusie na danú tému v spoločnosti.

26/ Odvolací súd teda v zhode so záverom prvoinštančného súdu namietané výroky vyhodnotil ako
hodnotiace úsudky ( kritiku ). Je pravdou, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku v jeho
texte  predmetné výroky posúdil ako hodnotiace úsudky, avšak  následne sa o nich vyjadroval aj ako
o „tvrdeniach“, čo by mohlo evokovať dojem, že  tieto výroky posúdil ako skutkové tvrdenia; súd prvej
inštancie sa v tomto smere dopustil pojmovej nepresnosti, avšak z celkového obsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku nemôže vzniknúť pochybnosť o tom, že súd prvej inštancie namietané výroky
vyhodnotil ako hodnotiace úsudky ( kritiku ) a nie ako skutkové tvrdenia.

27/ Ako už na to poukázal súd prvej inštancie, žalobcom uplatňované právo v tomto konaní, vyvolanom
uverejnením predmetných textov, úzko súvisí so vzájomnou konkurenciou práva slobody prejavu a práva
na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, ku ktorej došlo aj v prejednávanej veci. Súdu tak prináležalo
rozhodovať o strete dvoch základných práv - práva na slobodu prejavu a práva na ochranu dobrej
povesti žalobcu, a v konečnom dôsledku o tom, ktoré  z uvedených rovnocenných práv v konkrétnej
prejednávanej veci uprednostní.

28/ Súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o žalobe žalobcu vychádzal z nezastupiteľnej úlohy
práva na slobodu prejavu v demokratickej spoločnosti, keďže táto je v otvorenej spoločnosti nevyhnutná
pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky. Sloboda prejavu znamená konfrontáciu rôznych
myšlienok a názorov, je tiež prostriedkom na rozvoj a sebarealizáciu jednotlivca.  Ochrana slobody
prejavu tak má nezastupiteľný význam, a to nielen vo vzťahu k takým informáciám a myšlienkam, ktoré



sú všeobecne prijímané kladne, prípadne sú neutrálne, ale aj k takým, ktoré naopak šokujú resp. nie
sú prijímané priaznivo.

29/ Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu v tom, že na žalobcu, ktorý v rámci
svojho pôsobenia na zdravotníckom trhu nakladá s verejnými zdrojmi ( povinnými  zdravotnými odvodmi
vyzbieranými od poistencov ), sa vzťahuje vyššia miera kontroly nakladania s nimi ( ako na každý subjekt,
ktorý hospodári s verejnými zdrojmi ) a preto aj vyššia hranica akceptovateľnej kritiky. Niet pochýb o
tom, že žalovaným 1 zvolená téma v spomínaných textoch sa týka veci verejného záujmu, t.j. záležitostí
verejného života. Verejnou vecou je všetko, čo na seba púta verejnú pozornosť; v prípade verejného
záujmu musí ísť o záležitosti, ktoré sa týkajú riadenia spoločnosti, či dôležitých otázok spoločenského
života vôbec, a takou financovanie zdravotníctva nesporne je.

30/ Odvolací súd tak dospel k rovnakému záveru, že uverejnenie  žalobcom napádaných vyjadrení v
označenom článku ale ani v emailovej správe  nebolo objektívne spôsobilé neoprávnene zasiahnuť
do práv žalobcu na ochranu dobrej povesti, pretože článok aj emailová správa sú vyjadrením práva
žalovaného 1 na slobodu prejavu, ktoré mu garantuje čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach,
ktorý je súčasťou právneho poriadku SR a ktorým je SR viazaná.  Spôsob vyjadrenia žalovaného 1
( t.j. hodnotiace úsudky ) n na adresu žalobcu nepresiahol prípustnú mieru, ktorú by nebolo možné
v demokratickej spoločnosti tolerovať; cieľ, ktorý svojimi vyjadreniami žalovaný 1 sledoval - kritiku
financovania zdravotníctva a v jeho rámci postavenie a  konanie žalobcu - bol plne legitímny. Zároveň,
kedže nebolo zistené, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu dobrej
povesti, nemohli byť naplnené ani zákonné predpoklady pre priznanie uplatňovaného primeraného
zadosťučinenia žalobcovi, a to ani v peniazoch.

31/  Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie ani v časti výroku o priznaní náhrady trov
konania žalovanému 2 v rozsahu 100 %, keď sa domáhal aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. ( v znení
účinnom  do  30. 6. 2016 ), namiesto súdom prvej inštancie použitého ust. § 142 ods. 1 O.s.p. ( v znení
účinnom do  30. 6. 2016 ).

32/ Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť ( znenie účinné do  30. 6. 2016 ).

33/ Ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. vyjadrovalo logickú požiadavku spočívajúcu v tom, že strana sporu,
ktorá v spore uspela, má nárok na náhradu trov tohto konania. V teórii i praxi sa zaužívalo hovoriť
o zásade zodpovednosti za výsledok alebo o zásade úspechu ako základnom princípe, ktorý určuje,
ktorá zo strán v konečnom dôsledku ponesie ťarchu všetkých súdnych trov. V danom prípade boli v
konaní úspešní žalovaní 1, 2, v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.( v znení účinnom do 30. 6. 2016 )
podľa zásady úspechu v konaní im vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov na ich obranu
v spore. V danej právnej veci vo vzťahu k žalovanému 2 neboli splnené predpoklady pre použitie ust. §
150 ods. 1 O.s.p., ktorý dovoľoval, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo sčasti nepriznať. Zákon zdôrazňoval, že na to, aby súd použil ust. § 150 ods. 1
O.s.p. ( teraz ust. § 257 ods. 2 CSP ), musí ísť o celkom výnimočný prípad, pričom jeho výnimočnosť
môže spočívať ako v okolnostiach prejednávanej veci, tak i v okolnostiach na strane strán sporu. Pri
posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné,
zárobkové a iné pomery sporových strán a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli žalujúcu stranu k uplatneniu
ich práva na súde a tiež na postoj strán v konaní. Odvolací súd takéto výnimočné okolnosti z obsahu
spisového materiálu nezistil. Dôvodom hodným osobitného zreteľa nemôže byť argument žalobcu, že
pri podaná žaloby na súd nemohol ustáliť, či žalovaný 1 namietané výroky predniesol v mene žalovaného
2. Žalovaný 2 sa v spore musel voči uplatnenými nárokom žalobcu brániť, s čím mu vznikli náklady
v podobe trov konania. Skutočnosť, že žalobca z procesnej opatrnosti uplatňoval svoj nárok aj voči
žalovanému 2 nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému 2.

34/ Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako
vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1 CSP ), včítane výrokov o priznaní náhrady trov konania žalovaným
1, 2, v ktorých súd prvej inštancie rovnako nepochybil.



35/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a žalovaným 1, 2 ako úspešným stranám v spore priznal náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

36/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať   pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu  záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/  je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( §  421 ods. 1 CSP ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva  v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické  vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ).



Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že  dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44C/94/2012", "guid": "4312c6d5-dd43-4c33-bc25-9db241c00689:99cbc461-0b0e-450e-9674-e4c66378a54a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}], "citovane_v": []}