Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/24/2016 z 19. 4. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 19. apríla 2017, sp. zn. 1Cob/24/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1315203009.1 Krajský súd Bratislava | 1Cob/24/2016 | ECLI:SK:KSBA:2017:1315203009.1 | 2017-04-19 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 9 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f9873be1-416a-45e5-8498-a30d960e5126 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1315203009.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/24/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315203009
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1315203009.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek
senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: Ústredný inšpektorát,
Slovenská obchodná inšpekcia, Prievozská 32, 827 99 Bratislava - Ružinov, IČO: 17 331 927, proti
žalovanému: wood 5 s. r. o., Vyšehradská 12, 851 06 Bratislava, IČO: 47 612 746, zastúpený: JUDr.
Ján Vician, advokát, Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava, o zaplatenie 489,60 eur s príslušenstvom
a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/71/2015-46 zo dňa
21.09.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/71/2015-46 zo dňa
21.09.2015 z r u š u j e a konanie zastavuje.

Po právoplatnosti tohto uznesenia postupuje vec Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát,
Prievozská 32, Bratislava IČO: 17 331 927.

Žalovanému súd priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobcovi
vo výške 100%

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom sp. zn. 26Cb/71/2015-46 zo dňa 21.09.2015, ktorý rozsudok bol napadnutý odvolaním
žalovaného, Okresný súd Bratislava III vyhovel návrhu žalobcu, keď zaviazal žalovaného k zaplateniu
sumy 489,60 EUR s príslušenstvom - 5,05% úrokom z omeškania ročne zo žalovanej sumy od 2.9.2014
do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie žalobcovi náhradu trov
nepriznal, ale zaviazal žalovaného k úhrade trov štátu v sume 29,- EUR do troch dní od právoplatnosti.

2. Žalobca sa žalobou zo dňa 12.2.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny
v sume 489,60 EUR s príslušenstvom. Svoj nárok dôvodil tým, že ide o sumu nákladov za vykonanie
skúšky tovaru v zmysle zákonnej úpravy č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo
veciach ochrany spotrebiteľa. Zákon číslo 128/2002 Z.z., upravuje okrem iného štátnu kontrolu predaja
výrobkov a poskytovania služieb spotrebiteľom na vnútornom trhu, pôsobnosť a oprávnenia Slovenskej
obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOl") v postavení orgánu kontroly vnútorného trhu a práva a povinnosti
kontrolovaných subjektov v postavení kontrolovanej osoby. Žalobca ako orgán štátnej správy na úseku
kontroly kontrolovaných subjektov podľa zák. 128/2002 Z.z., vykonal kontrolu v sklade žalovaného za
účelom zistenia, či kontrolované produkty predávané žalovaným, sú v súlade so zákonnými normami
a či spĺňajú predpisy určené na ochranu spotrebiteľov, najmä či sa predávajú bezpečné a v
správnej kvalite. Pri vykonaní kontroly, vznikli žalobcovi náklady, ktoré si v tomto konaní uplatňoval
voči žalovanému ako kontrolovanej osobe. Ide o zákonom stanovenú peňažnú regresnú povinnosť
kontrolovanej osoby, voči štátu zastúpenému orgánom kontroly, teda žalobcom. Pri výkone kontroly
žalobca konal v súlade s pôsobnosťou a oprávneniami ktoré mu poskytuje § 4 ods. 2 písm. d) a § 5 ods.
5 písm. d) zákona a žalovaný v súlade s právami a povinnosťami upravenými v § 7 zákona 128/2002



Z.z. Zákonné ustanovenie § 7 upravuje práva a povinnosti kontrolovaných osôb, pri vykonávaní
kontroly. Konkrétne ods. 4 ukladá kontrolovanej osobe povinnosť, uhradiť náklady vzoriek a skúšok na
overenie bezpečnosti, kvality a zhody výrobkov, ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje
požiadavkám osobitných predpisov, alebo ak bolo zistené, že pre výrobok nie je zabezpečená zhoda
podľa osobitného predpisu. Podľa odseku 5 cit. ustanovenia, na konanie podľa odsekov 1 až 4 sa
nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. K skutkovým okolnostiam žalobca uviedol, že
dňa 21.5.2014 inšpektori Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, odobrali v intenciách § 5 ods.
6 písm. d) zákona, v prevádzkarni Veľkosklad IKO, Stará Vajnorská 17, Bratislava, prevádzkovanej
podnikateľom - právnickou osobou PANTAO, s.r.o. (predchádzajúce obchodné meno žalovaného),
Stará Vajnorská 17, Bratislava, IČO: 47 612 746, na verifikáciu bezpečnosti a kvality 3 kusy vzorky
nabíjačka Cargador USB N: XXXXX, EAN: XXXXXXXXXXXXX. Žalobca v súlade s oprávnením nechať
skúšku kontroly vykonať ním poverený subjekt, zadal vypracovanie na to oprávnenému subjektu a ten
vykonal požadovanú skúšku. Vykonaním odbornej skúšky bolo zistené, že skúšaná vzorka nevyhovela
požiadavke bezpečnosti a kvality stanovenej v STN P. XXXXX-X. Keďže sa skúškou potvrdilo, že
kontrolované produkty nespĺňajú zákonné požiadavky kvality, bol naplnený predpoklad v ust. § 7 ods.
4 Zákona 128/2002 Z.z. a teda sa povinnosť uhradiť náklady vykonanej skúšky, preniesla ex lege zo
štátu na kontrolovanú osobu. Suma, ktorú si žalobca v konaní uplatňuje vyplýva z faktúry, ktorú vystavil
Výskumný ústav spojov, n.o. vo výške 489,60 EUR a ktorú žalobca uhradil a následne si ju ako regresný
nárok uplatňoval voči žalovanému. Žalobca dôvodil, že sa naplnil zákonný predpoklad regresného
nároku v § 7 ods. 4 zák. 128/2002 Z.z. a plnenie ktoré hradil žalobca za žalovaného predstavuje podľa
§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie.

3. Žalobca svoj návrh preukazoval listinnými dôkazmi: potvrdenie o odbere vzoriek, protokol o skúške,
vnútorné oznámenie OMTK, faktúra subjektu Výskumný ústav spojov, n.o., výpis z účtu zo Štátnej
pokladnice, vyúčtovanie nákladov, faktúra žalobcu, upomienka - pokus so zmier, podací hárok a
doručenkou. Listinnými dôkazmi žalobca preukazoval, že bola vykonaná kontrola, z ktorej vyplynul nárok
na regresnú náhradu za vykonanie testovania a tento nárok doposiaľ uhradený nebol.

4. Žalovaný podal voči vydanému platobnému rozkazu odpor, ktorým namietol nárok žalobcu v celom
rozsahu. Žalovaný namietal právny názor žalobcu, že medzi sporovými stranami došlo zo strany
žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Pokiaľ má žalobca nárok na určité plnenie voči žalovanému,
ide o nárok vyplývajúci zo zákona a nejde teda o bezdôvodné obohatenie ako občianskoprávny
vzťah. Žalovaný v odpore uviedol, že činnosť žalobcu ako orgánu štátnej správy na úseku kontroly
vnútorného trhu pre ochranu spotrebiteľov, je činnosťou v oblasti verejného práva. Kontrola ktorú takto
vykonáva žalobca voči kontrolovaným subjektom je činnosťou správneho orgánu na úseku verejnej
správy. Rozhodovanie žalobcu ako subjektu verejného práva o uplatňovaní regresných nárokov, nie
je súkromnoprávne, nespadá do rozhodovania, ktoré vyplávajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných či hospodárskych vzťahov. Vzhľadom k tomu, že sa nejedná o vec ktorá
spadá medzi spory, alebo vzťahy vyplývajúce zo súkromnoprávnych vzťahov podľa § 7 ods. 1 O.s.p.,
nie je podľa žalovaného daná právomoc súdu rozhodovať o trovách, ktoré vznikli orgánu verejnej
správy voči kontrolovanej osobe. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR č. 4Cdo229/2007, ktorý tento
názor podporuje a ktorý súdu predložil na podporu svojich tvrdení. Vzhľadom k nedostatku právomoci
súdu, keďže ide o oblasť verejného práva, žalovaný žiadal platobný rozkaz zrušiť a konanie zastaviť.
Žalovaný si uplatnil voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 29,- EUR ako súdny poplatok a
trovy právneho zastúpenia v sume 99,81 EUR. V následnom vyjadrení žalovaný dodal, že povinnosť
kontrolovanej osoby nahradiť kontrolnému orgánu náklady, ktoré vznikli pri kontrole, vzniká podľa §
7 ods. 4 Zák. 128/2002 Z.z., až v prípade preukázania, že odobratá vzorka nedopovedá zákonným
požiadavkám. Preukázanie je splnené až vydaním právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy
o spáchaní správneho deliktu podľa osobitného predpisu. Samotný výsledok kontroly túto požiadavku
nespĺňa, pretože obsahuje len konštatovanie o nesplnení určitej technickej normy a nie je právoplatným
rozhodnutím. Žalovaný predložil súdu ftk. Rozhodnutia Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie
č. V/0351/01/2014, ktorým tento orgán uložil žalovanému pokutu vo výške 4500,- EUR za porušenie
povinnosti na úseku ochrany spotrebiteľa podľa § 6 ods. 1 Zák. 250/2007 Z.z. Voči tomuto rozhodnutiu
sa žalovaný odvolal a toto bolo následne právoplatne zrušené rozhodnutím č. SK/0331/99/2015. Podľa
žalobcu nebola preukázaná zodpovednosť žalovaného za predmetný produkt a teda nedošlo k naplneniu
zákonných predpokladov na uplatnenie regresného nároku. Preto považoval žalovaný nárok žalobcu
za neoprávnený.



5. Žalobca sa k stanovisku žalovaného vyjadril a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2Cob/191/2014-87, ktorý kompetenčný spor v obdobnej veci vyriešil v súlade s názorom žalobcu,
že je daná právomoc súdu rozhodovať o nároku orgánu verejnej správy podľa § 7 ods. 4 Zák. 128/2002
Z.z. Podľa žalobcu ustanovenie § 12 citovaného zákona, použitie všeobecného predpisu upravujúceho
správne konanie, sa obmedzuje len na konania o právach a povinnostiach, ktoré tento zákon neupravuje
inak. Aplikácii Správneho poriadku bráni kogentná úprava v § 7, ktorá v ods. 5 upravuje že na
vykonávanie kontroly sa Správny poriadok nevzťahuje a preto je daná právomoc všeobecného súdu.

6. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že došlo k vykonaniu skúšky,
za ktorú uhradil žalobca náklady a tieto následne vyúčtoval žalovanému, vo faktúre, ktorú žalovaný
neuhradil. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom žalobcu, pokiaľ ide o kompetenčný
spor medzi súdom a orgánom verejnej správy. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzťah medzi sporovými
stranami sa riadi podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd na vec aplikoval okrem Obchodného
zákonníka aj špeciálny predpis č. 128/2002 Z.z., z ktorého žalobca svoj nárok vyvodil. Súd mal za to,
že pre odstránenie spornosti ustanovenia § 7 zák. 128/2002 Z.z., toto ustanovenie obsahuje ods. 5,
ktorý jednoznačne upravuje, že sa na vzťahy vzniknuté pri kontrole, nevzťahuje všeobecný predpis o
správnom konaní. Súd prvej inštancie nesúhlasil s argumentáciou žalovaného že sa na uplatňovanie
regresných nárokov vzťahuje Správny poriadok, ale ide o konanie mimo správneho poriadku. Ide o
nárok ktorý vzniká ex lege a viaže sa na objektívnu zodpovednosť, na rozdiel od trov konania správneho
orgánu, ktoré sa viaže na zavinenie podľa § 31 Správneho poriadku č. 71/1967 Zb. a nejedná sa o
totožné nároky. Podľa súdu prvej inštancie regresný nárok za kontrolu, nie je trovami konania správneho
orgánu a preto o nich správny orgán nerozhoduje, ale o nich rozhoduje súd. Súd ešte konštatoval, že nie
je potrebné, aby v správnom konaní bolo vydané právoplatné rozhodnutie o udelení pokuty podľa § 24
ods. 1 citovaného zákona, teda sa nestotožnil s názorom žalovaného, že až právoplatným rozhodnutím
o preukázaní nevhodnosti produktu, vzniká povinnosť kontrolovanej osoby uhradiť náklady za testovanie
produktu. Na základe takto postavenej argumentácie, súd prvej inštancie návrhu žalobcu vyhovel a
zaviazal žalovaného v zmysle návrhu žalobcu na zaplatenie istiny a zákonného úroku z omeškania
od prvého dňa po splatnosti faktúry, ako aj na úhradu trov štátu vo výške 29,- EUR, keďže žalobca je
oslobodený od platenia súdnych poplatkov.

7. Žalovaný podal voči rozsudku odvolanie. Namietal aplikáciu § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Podľa žalovaného sa na vzťah medzi subjektmi verejného práva môže aplikovať Obchodný zákonník,
len ak sa jedná o záväzkový vzťah, teda zmluvne založený, pri zabezpečovaní verejných potrieb,
tak ako to uvádza § 261 ods. 2 a 5 Obchodného zákonníka. Vzťah medzi sporovými stranami nebol
založený zmluvne, ale vznikol zo zákonného oprávnenia žalobcu vykonávať kontrolu ako orgán štátnej
správy. Nie je teda možné aplikovať naň Obchodný zákonník. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu,
ktorý z ustanovenia § 7 ods. 5 Zák. 128/2002 Z.z., kde sa uvádza že vykonávanie kontrol, nespadá
do procesnej úpravy Správneho poriadku, automaticky dedukoval, že táto kompetencia sa presúva na
všeobecné súdy. Žalovaný opäť poukázal na judikát NS SR 4Cdo229/2007, ktorý zhodný kompetenčný
konflikt vyriešil súhlasne s názorom žalovaného, že v oblasti rozhodovania o regresnom nároku podľa
§ 7 Zák. 128/2002 Z.z., síce sa neaplikuje Správny poriadok, ale ide o kompetenciu Slovenskej
obchodnej inšpekcie ako orgánu verejnej správy a nie o kompetenciu súdov, pretože ide o oblasť
verejného práva. Žalovaný znova zopakoval, že tunajší spor nespadá pod kategórie, v ktorých má
súd kompetenciu podľa § 7 ods. 1 O.s.p. a ani jeho právomoc nie je daná výslovne iným predpisom
podľa § 7 ods. 3 O.s.p. Žalovaný namietal aj nedostatočné rozobratie argumentu v tom, že podľa
súdu prvej inštancie nie je relevantné, že o zistení nevhodnosti produktu, ktorý bol kontrolovaný, nebolo
vydané právoplatné rozhodnutie. Podľa žalovaného až potom, ako správny orgán právoplatne rozhodne
o spáchaní správneho deliktu, je možné podľa § 7 ods. 4 Zák. 128/2002 Z.z. uplatňovať regresný nárok.
Nesúhlasil tak s názorom súdu, že rozhodnutie o udelení pokuty v správnom konaní za delikt podľa
zák. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, je oddelený a nezávislý od nároku na úhradu nákladov za
testovanie produktu. Žalovaný namietal rozhodnutie o trovách z dôvodu že žalobca je oslobodený od
platenia súdnych poplatkov, pričom túto výhradu bližšie nedefinoval. Žalovaný žiadal rozsudok zrušiť a
konanie zastaviť pre nedostatok kompetencie súdu.

8. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a uviedol, že žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti a argumenty, ktoré by mohli
byť podkladom pre zrušenie rozhodnutia.



9. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalovaného bolo
podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku. č.
99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 20.4.2017, teda za účinnosti právnej úpravy
Civilného sporového poriadku č. 160 /2015 Z.z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470
ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorého sa počnúc účinnosťou CSP, ruší úprava Občianskeho súdneho
poriadku 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP, sa počnúc dátumom 1.7.2016,
vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo
(§ 379 CSP a § 380 CSP), nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre posudzovanie napadnutého
rozsudku v inom rozsahu, alebo z hľadiska iných odvolacích dôvodov, ako tých ktoré žalobca v odvolaní
uviedol. Po preštudovaní spisového materiálu, odvolania žalovaného a vyjadrenia žalobcu, odvolací súd
dospel k názoru, ktorý sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, čo do právneho posúdenia veci
a následného rozhodnutia. Názor odvolacieho súdu nie je totožný, pokiaľ ide o kompetenciu súdu na
posudzovanie tohto sporu. Za daných okolností bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa
§ 389 ods. 1 písmeno a) CSP a v spojení s § 391 ods. 1 CSP konanie zastaviť s tým, že vec bude po
právoplatnosti tohto rozhodnutia, postúpená orgánu do ktorého právomoci rozhodovanie patrí.

10. V tomto konaní bol sporný právny názor a bolo potrebné vyriešiť otázku kompetencie súdu vo
veci. Odvolací súd má za to, že do právomoci súdu nepatrí rozhodovanie o nároku, ktorý vyplýva
žalobcovi z ustanovenia Zákona 128/2002 Z.z. a ktorý je obsahom §7 tohto zákona. Právomoc
všeobecného súdu ako procesná podmienka, ktorá musí byť splnená, je upravená v § 3 CSP, podľa
ktorého „Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.“ Súdy si čo do oblasti sporov vymedzujú
rozhodovania súkromnoprávneho charakteru. Oblasť súkromného práva zahŕňa občianskoprávne,
rodinné, pracovnoprávne a obchodné vzťahy, prípadne medzinárodné právo súkromné. O záležitostiach,
ktoré nespadajú medzi súkromnoprávne spory, súd môže rozhodovať, len ak to zákon výslovne
ustanovuje, čo je obsahom ustanovenia § 4 CSP. Súčasná úprava kompetencie súdu je takmer zhodná
s dikciou predošlej procesnej úpravy v O.s.p., ktorou argumentoval žalovaný, teda § 7 ods. 1 a 3. Vzťah
žalobcu a žalovaného je vzťahom medzi obchodným subjektom a subjektom verejného práva. Žalobca
je v súlade § 3 ods. 2 Zák. 128/2002 Z.z. „rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny rozpočet v
kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo"). Člení sa na Ústredný
inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave (ďalej len „ústredný inšpektorát") a
jemu podriadené inšpektoráty Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „inšpektorát")“. Žalobca ako
subjekt verejného práva je orgánom, ktorý vykonáva štátnu kontrolu kontrolovaných osôb na vnútornom
trhu, pri zabezpečovaní ochrany spotrebiteľov. Za týmto účelom postupuje ako zástupca štátu a teda
jeho postavenie orgánu verejnej správy je spojené s autoritou a právomocami danými štátom a žalovaný
je jeho autorite podriadený. Pri svojej činnosti postupuje nezávisle a samostatne. Vzťah medzi žalobcom
a žalovaným nemožno vnímať ako súkromnoprávny a názor súdu prvej inštancie nie je správny, keď
tento vzťah právne posúdil ako obchodnoprávny podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. V súlade
s § 261 ods. 2, Obchodný zákonník sa aplikuje na záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného
práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich
podnikateľskej činnosti. Z výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že subjekt verejného sektora podlieha
úprave obchodného zákonníka, len na základe záväzkového vzťahu. Vzťah žalobcu a žalovaného však
nevznikol na zmluvnom základe, ktorý je vzťahom rovnoprávnym, alebo vznikol na základe zákona č.
128/2002 Z.z. a žalobca v tomto vzťahu vystupuje ako autorita štátu a žalovaný ako podriadený. Na
vzťah sporových strán teda nie je možné aplikovať § 261 ods. 2 ObZ. Súd prvej inštancie so žalobcom
nesprávne vykladajú zákonné ustanovenie § 261 ods. 2 ObZ. Vzťah žalobcu a žalovaného je vzťahom
verejnoprávnym a nespadá do kompetencie súdov, ako ani kompetencia súdu nie je explicitne upravená
v inom zákone.

11. Pokiaľ ide o právny názor na ustanovenie § 7 Zák. 128/2002 Z.z., z ktorého vyvodzuje nárok
žalobca, súd má za to, že ustanovenie § 7 jasne vymedzuje právomoc orgánu štátnej správy na úseku
vykonávania kontrol a rozhodovania o nákladoch za tieto kontroly. Pri tejto činnosti vystupuje orgán
štátnej správy ako nezávislý rozhodovací subjekt. Jeho právoplatné rozhodnutie je vykonateľné, bez
potreby zasahovania súdneho orgánu. V prípade že sa kontrolovaná osoba nestotožní zo závermi
prijatými miestne príslušným inšpektorátom, môže podať opravný prostriedok na orgán vyššieho stupňa
a tým je Ústredný inšpektorát. Rozhodnutia správnych orgánov môžu byť predmetom posudzovania
súdom z hľadiska ich súladu so zákonom. Súdy však nerozhodujú o hmotnoprávnom základe, ale



len o zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. O funkčnej príslušnosti orgánov štátnej správy,
ktoré rozhodujú aj vo veciach kontroly a nákladov za kontrolu pojednáva § 3 Zák. 128/2002 Z.z., z
ktorého vyplýva že ako orgány štátnej správy na prvej inštancii rozhodujú jednotlivé inšpektoráty podľa
miestneho krajského členenia a im nadriadený je ústredný inšpektorát.

12. Odvolací súd sa tiež nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v tom, že je právne irelevantné,
ako bolo prejednané konanie žalovaného v rámci rozhodovania o spáchaní správneho deliktu. Podľa
názoru odvolacieho súdu, nárok na regresnú náhradu nákladov vzniká až potom, keď sa preukáže že
produkt bol vadný a nespĺňa požiadavky kvality. V súlade s § 7 ods. 4 Zák. 128/2002 Z.z. „kontrolovaná
osoba je povinná uhradiť náklady vzoriek a skúšok na overenie bezpečnosti, kvality a zhody výrobkov,
ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje požiadavkám osobitných predpisov, alebo ak
bolo zistené, že pre výrobok nie je zabezpečená zhoda podľa osobitného predpisu“ Odvolací súd má
za to, že podkladom nároku na regresnú náhradu je rozhodnutie o nedostatočnej kvalite produktu. V
prípade že sa s týmto záverom kontrolovaná osoba nestotožní, môže podať voči takémuto rozhodnutiu
opravný prostriedok, ktorý posudzuje správny orgán vyššej inštancie. Regresná náhrada sa síce neviaže
na rozhodnutie vydané v rámci správneho konania o delikte, ale viaže sa na právoplatné rozhodnutie o
kvalite produktu. V prípade že sa v rámci konania o spáchaní deliktu posudzovala tiež povaha produktu a
zodpovednosť kontrolovanej osoby, povaha rozhodnutia má podľa názoru súdu vplyv aj na vznik nároku
na regresnú náhradu. V prípade že by boli tieto rozhodovania oddelené, ako to konštatuje súd prvej
inštancie, mohlo by dôjsť k paradoxnej situácii, kedy by v rámci deliktuálneho konania, kontrolovaný
produkt bol posúdený ako nezávadný a kontrolovaná osoba by napriek tomu, bola povinná hradiť
regresný nárok, čo je v rozpore s ust. § 7 ods. 4 Zák. 128/2002 Z.z.

13. Odvolací súd svoj právny názor tiež odvodzuje od názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý je vyjadrený
v rozsudku sp. zn. 4Cdo 229/2007 zo dňa 28.02.2008. NS SR posudzoval v totožnej právnej veci
kompetenčný konflikt medzi orgánom štátnej správy - Slovenskou obchodnou inšpekciou a všeobecným
súdom, ktorý vznikol pri aplikácii ust. § 7 Zák. 128/2002 Z.z. Najvyšší súd SR potvrdil, že kompetencia
súdov je výhradne súkromnoprávna (§ 7 ods. 1 O.s.p.) a iné veci súdu prejednávajú len ak to ustanovuje
zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Vzhľadom k tomu že predpis 128/2002 Z.z. je verejnoprávnou úpravou a SOI
je orgánom štátnej správy v tomto úseku verejnej správy, nie je aplikovateľná právomoc všeobecného
súdu. Najvyšší súd tiež konštatuje že orgán štátnej správy podľa zák. 128/2002 Z.z. sa funkčne člení
na inšpektoráty - tie sú príslušné ako správny orgán prvej inštancie a sú podriadené ústrednému
inšpektorátu - správny orgán druhej inštancie. Najvyšší súd jednoznačne vyjadril názor, že právomoc
rozhodovať o nákladoch za vykonanie kontroly podľa § 7 zák. č. 128/2002 Z.z., má orgán štátnej správy
podľa tohto zákona a nie súd. Na toto rozhodnutie naviazala tiež rozhodovacia prax súdov, konkrétne
rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 26Cb/151/2015, zo dňa 17.6.2015 potvrdený uznesením
Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/318/2015-65 zo dňa 10.2.2016.

14. Odvolací súd konštatuje, zhodne s názorom súdov totožnej inštancie (Uznesenie KS Bratislava
3Cob/318/2015-65), aj nadriadenej inštancie (rozsudok NSSR 4Cdo 229/2007), že právomoc
rozhodovať o regresnej náhrade podľa § 7 ods. 4 zák. 128/2002 Z.z., má jednoznačne orgán štátnej
správy, podľa tohto zákona a tým je Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát. Keďže v
tomto konaní súd nemá právomoc, bolo potrebné podľa § 9 CSP konanie zastaviť a postúpiť orgánu
disponujúcemu právomocou. Pokiaľ ide o trovy konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania,
súd rozhodol tak, že tieto trovy priznal žalovanému, ako strane na 100 % úspešnej v spore a to podľa
§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP.

15. Odvolací súd rozhodol o zrušení rozsudku súdu prvej inštancie jednohlasne, to znamená 3 hlasmi
z 3 členov senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané



advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).