{"guid": "c45f1bf0-7e78-41cb-8f0a-6d35f6bfc977:ef978079-a9f8-4cf0-8894-d7d5aa04a07a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1315203592.1", "spisova_znacka": "3Co/331/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/331/2015 z 25. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. októbra 2017, sp. zn. 3Co/331/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1315203592.1", "identifikacne_cislo": "1315203592", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marián Jančovič", "sudca_id": 1361, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-jancovic-1361", "datum_vydania": "2017-10-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2010/129", "nazov": "zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-11.odsek-2", "nazov": "§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-11.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2010/129#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ef978079-a9f8-4cf0-8894-d7d5aa04a07a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1315203592.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1315203592.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1315203592.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/331/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315203592
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1315203592.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.
Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, Boulevard Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, zapísaný v parížskom Registri
obchodu a spoločností pod č. 542 097 902, konajúci na území Slovenskej republiky prostredníctvom
BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, Karadžičova 2, Bratislava,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Marek Czompoly, s. r. o., Ventúrska 16, Bratislava, proti
žalovanému: E. Š., naposledy bytom F. XX, L., zastúpenému opatrovníčkou E. Č.F., pracovníčkou
OkresnéP. R. L. A., o zaplatenie 594,06 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III č.k. 16C/134/2015-42, zo dňa 20.8.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti  p o t v r d z u j e .

Žalovanému  p r i z n á v a  proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu
466,16 eura spolu s úrokom z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 466,16 eura od 16.6.2014 a trovy
konania 20,21 eura za zaplatený súdny poplatok a 63,65 eura ako náhradu trov právneho zastúpenia;
vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

2. V odôvodnení uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného  zaplatenia 594,06
eura spolu s úrokom z dlžnej úverovej istiny 23,40 % ročne zo sumy 493,16 eura od 16.6.2014 do
zaplatenia a úrokom z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 555,36 eura od 16.6.2014 do zaplatenia. Podľa
žaloby žalobca ako veriteľ uzavrel so žalovaným ako dlžníkom 8.8.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere
(ďalej aj „Zmluva“), ktorej obsahom bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému viazaný spotrebiteľský
úver vo výške 605 eur na financovanie kúpy spotrebného tovaru u predajcu a súčasne záväzok
žalovaného vrátiť poskytnutý úver s dohodnutými úrokmi a poplatkami vo forme 10 mesačných splátok
vo výške 69,42 eura so splatnosťou prvej splátky k 15.9.2013. Žalobca poskytol žalovanému úver tak, že
uhradil požadované peňažné prostriedky na účet predajcu. Žalovaný svoj záväzok splácať poskytnutý
úver riadne a včas nesplnil a uhradil doposiaľ len 138,84 eura; 15.6.2014 nastala zročnosť poslednej
dohodnutej splátky, čím sa fakticky stal splatný celý dlh žalovaného. Na uvedenom základe mal žalobca
za to, že žalovaný má voči nemu neuhradené záväzky po lehote splatnosti v celkovej výške 594,06 eura
z titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny 493,16 eura, dlžných úrokov z úveru 44,28 eura, dlžného poistného
z úveru 17,92 eura a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 38,70 eura.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu zistil, že žalobca a žalovaný uzatvorili v písomnej forme 8.8.2013 Zmluvu o



spotrebiteľskom úvere. Výška úveru predstavovala 605 eur, úroková sadzba 23,40 % ročne, mesačná
splátka 69,42 eura, počet splátok bol 10, pričom celková výška RPMN uvedená v Zmluve predstavovala
26,10 % a celková čiastka k zaplateniu (t.j. celková žalovaným splatná suma žalobcovi) predstavovala
671,80 eura. Okrem toho sa žalovaný zaviazal platiť aj poplatok za poistné 3,33 %, čo mesačne
predstavovalo 2,24 eura. Zhrnúc vyššie uvedené skutkové zistenia dospel k záveru, že Zmluva obsahuje
podstatné znaky zmluvy o úvere podľa § 497 Obch. zák., pričom s poukazom na § 52 ods. 1 Obč.
zák. konštatoval, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko žalobca vystupoval ako dodávateľ podľa
§ 52 ods. 3 Obč. zák. a žalovaný ako spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 Obč. zák. Na uvedenú Zmluvu
okrem toho aplikoval aj osobitný zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010
Z.z.“), upravujúci zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dodal, že konkrétne Zmluva predstavovala podľa §
15 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, keďže spotrebiteľský úver
bol dojednaný výhradne na financovanie kúpy konkrétneho tovaru.

4. Vychádzajúc z § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007
Z.z.“) uviedol, že ako orgán rozhodujúci o nárokoch vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy, bol povinný
prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi. Aj preto podľa § 11 ods. 1 a
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. skúmal, či sa žalobcom poskytnutý úver nepovažuje za bezúročný a bez
poplatkov. V tejto súvislosti ozrejmil, že príčinou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods.
1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. je aj to, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne
ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) v neprospech spotrebiteľa, pretože do celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa podľa § 1 (podľa správnosti § 2) ods. 2
písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. sa započítavajú všetky náklady vrátane úrokov, poplatkov akéhokoľvek
druhu a aj poistné, pokiaľ spotrebiteľ musí uzatvoriť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby (teda
poistenia), aby získal spotrebiteľský úver.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že Zmluva vôbec nevytvárala priestor pre možnosť žalovaného
neuzatvoriť zmluvu o poskytnutí doplnkovej služby - poistného. Spotrebiteľovi nebolo umožnené vyjadriť
svoj nesúhlas s takýmto poistením, pričom zo štruktúry Zmluvy vyplývalo, že uzavretie poistného
tvorilo imanentnú časť právneho vzťahu bez alternatívy v podobe prípadného nepoistenia. Na základe
uvedeného vychádzal z toho, že zmluvu o poskytnutí úveru nebolo možné uzatvoriť bez neuzatvorenia
poistného a preto bolo treba poistné vo výške 3,33 % (čo predstavovalo 22,40 eura) zahrnúť do celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Zdôraznil, že RPMN je pre spotrebiteľa
najdôležitejším indikátorom ceny úveru a preto jej nesprávne uvedenie v zmluve je postihnuté následkom
straty práva veriteľa na úroky a poplatky z úveru. Pri prepočte RPMN zistil, že táto mala byť podľa
správnosti v Zmluve uvedená vo výške 35,79 % (nie 26,10 %) a taktiež celková žalovaným zaplatená
suma mala predstavovať 694,20 eura (10 splátok po 69,42 eura) a nie 671,80 eura ako žalobca uviedol
v Zmluve. Tento rozdiel v RPMN a celkovej splatenej sume žalovaným bol spôsobeným tým, že žalobca
do týchto výpočtov nezahrnul aj poplatok z poistného 3,33 % celkovo 22,40 eura, ktorý však zahrnul do
výšky jednotlivých splátok. Z uvedeného mu vyplynulo, že v Zmluve bola nesprávne uvedená RPMN a to
v neprospech spotrebiteľa, čo podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. malo za následok stratu
práva žalobcu na úroky a poplatky z poskytnutého úveru a Zmluvu bolo treba považovať za bezúročnú
a bez poplatkov.

6. Ďalej dospel k záveru, že žalobca si ako veriteľ podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nesplnil
svoju povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
keďže zo Zmluvy ani iných priložených dôkazov nevyplývalo, že by bral do úvahy dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, jeho výšku a hlavne príjem spotrebiteľa. Preto aj podľa § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z.z. považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.

7. S poukazom na vyššie uvedené zhrnul, že žalobca sa úspešne môže domáhať len vrátenia istiny
úveru 605 eur a úrokov z omeškania z dlžnej istiny úveru. Považoval za nesporné, že žalovaný
uhradil žalobcovi len dve splátky úveru po 69,42 eura, čiže celkovo 138,84 eura, čo započítal na istinu
úveru, ktorá predstavovala 605 eur, keďže túto sumu nebolo možné započítavať na úroky a ostatné
poplatky (poistné) z dôvodu bezúročného a bezpoplatkového úveru. Mal za to, že žalovaný je povinný



vrátiť žalobcovi len dlžnú časť istiny úveru 466,16 eura (605 eur mínus 138,84 eura), pričom v časti
požadovaného úroku z úveru a poistného považoval žalobu žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené za
nedôvodnú.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol k nákladom spojeným s uplatnením pohľadávky, že tými sú spravidla
trovy (výdavky) vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky a to hlavne v predsúdnom štádiu
(napr. zaobstaranie znaleckého posudku objasňujúceho vznik a výšku škody, cestovné náklady a iné
obdobné náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky). Ide o hmotnoprávny nárok, ktorého
dôvodnosť, výšku a aj účelnosť musí žalobca v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. preukázať. Tento nárok
nemožno považovať za prípad paušálnej náhrady škody alebo nákladov bez povinnosti preukázania
vyššie uvedených skutočností. Zdôraznil, že v danom prípade žalobca žiadnym spôsobom tento svoj
nárok, uplatnený vo výške 38,70 eura, nešpecifikoval a žiadnymi dôkaznými prostriedkami v zmysle §
120 ods. 1 O.s.p nepreukázal. S ohľadom na uvedené dospel k záveru, že aj tento nárok žalobcu na
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 38,70 eura je nedôvodný.

9. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností s poukazom na § 1 ods. 2 druhej vety, § 261 ods.
6 písm. d), § 269 ods. 1, § 497 Obch. zák., § 1 ods. 1, § 1 ods. 2 , § 1 ods. 2 písm. g), § 5b, § 7 ods. 1, § 9
ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 2, § 15 ods. 1, § 25f ods. 1, § 25f ods. 6 zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1,
§ 52 ods. 2 ,§ 52 ods. 3, § 52 ods. 4, § 53 ods. 1, § 121 ods. 3 Obč. zák. a § 120 O.s.p. rozhodol tak, že
žalovaného zaviazal na zaplatenie 466,16 eura z titulu vrátenia istiny úveru a v ostatnej časti týkajúcej sa
úroku z úveru, poplatkov a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, žalobu žalobcu ako nedôvodnú
zamietol. Dodal, že nakoľko žalobca a žalovaný nemali úrok z omeškania v Zmluve dohodnutý, vzniklo
žalobcovi podľa § 369 ods. 1 až 3 Obch. zák. právo na úroky z omeškania vo výške podľa § 3 nariadenia
č. 87/1995 Z.z. V tejto súvislosti uviedol, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná
ku dňu uplatnenia si úroku z omeškania žalobcom (t.j. k 16.6.2014 - deň po splatnosti celého úveru)
predstavovala 0,15 % ročne. Vyvodil, že žalobcovi tak patria úroky z omeškania o 5 percentuálnych
bodov vyššie ako je uvedená základná úroková sadzba, teda 5,15 % ročne. Žalobcovi priznal právo na
úroky z omeškania z priznanej sumy až do dňa reálneho zaplatenia tejto sumy žalovaným žalobcovi.
Ďalej vychádzal z toho, že trovy konania žalobcu pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku za návrh
na začatie konania 35,50 eura a sumy 111,77 eura, ktorá predstavuje náklady právneho zastúpenia
žalobcu vypočítané podľa § 9 ods. 1 a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za 2 úkony právnej služby po 38,18
eura, 2x režijný paušál po 8,39 eura (2015) a DPH, čo celkovo predstavovalo trovy konania žalobcu
147,27 eura. Trovy konania vypočítal tak, že najskôr zistil percentuálny úspech žalobcu v konaní, ktorý
bol 56,94 % (sumu neúspechu odpočítal od sumy úspechu v percentuálnom vyjadrení, úspech 78,47 %
- neúspech 21,53 % = 56,94 %) a z celkovej výšky trov konania žalobcu (147,27 eura) priznal 83,86 eura
(z čoho náhrada trov za súdny poplatok predstavuje 20,21 eura a náhrada trov právneho zastúpenia
žalobcu 63,65 eura), čo predstavuje 56,94 % jeho trov konania.

10. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
zamietajúcej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a
právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal na
základe vykonaných dôkazov nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie, že RPMN je
v Zmluve uvedená v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na skutočnosť, že RPMN bola vypočítaná podľa
prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a to tak, že do vzorca boli dosadené všetky hodnoty v súlade so
Zmluvou. Na základe takéhoto výpočtu dospel k výške RPMN 26,10 %. Taktiež nesúhlasil so záverom
súdu prvej inštancie, že do výpočtu celkových nákladov spojených s úverom mal pripočítať aj poistné,
nakoľko žalovaný musel prijať poistenie, inak by k uzatvoreniu zmluvy nedošlo. Mal za to, že uvedený
záver z vykonaného dokazovania nijako nevyplýva. Žalovaný nebol povinný pristúpiť k poisteniu; pri
uzatváraní Zmluvy mohol poistenie prijať, ale aj odmietnuť. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na
bod 1.1. časti 1. Zmluvy podľa ktorého mal za zrejmé, že si žalovaný zvolil Základný súbor poistenia,
pričom poistné predstavovalo 3,33 % z mesačnej splátky. Dodal, že v prípade, ak by žalovaný odmietol
poistenie, táto skutočnosť by bola v tejto časti úverovej zmluvy uvedená. Ďalej poukázal na bod 1.6.
časti 3. Zmluvy, v zmysle ktorého mohol dlžník dojednané poistenie kedykoľvek ukončiť. Vzhľadom na
uvedené dospel k záveru, že sa jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, ktorá však nie
je podstatná pre samotné uzatvorenie zmluvy. Pri výpočte RPMN nebol povinný zahrnúť poistenie do
celkových nákladov spojených s úverom. Z tohto dôvodu považoval údaj RPMN uvedený v Zmluve vo
výške 26,10 % za správny a platný, a bol toho názoru, že súd prvej inštancie pochybil, keď považoval
úverový vzťah medzi stranami sporu za bezúročný a bez poplatkov.



11. Vo vzťahu k povinnosti žalobcu posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver uviedol, že každá žiadosť o poskytnutie úveru je podrobne skúmaná v súlade s
jeho vnútornými predpismi a pracovnými postupmi. Ozrejmil, že v prvom rade sa skúma, či klient
nie je evidovaný ako dlžník iného subjektu v nebankovom registri SOLUS a skúmajú sa aj zápisy o
klientoch v nebankovom registri klientskych informácií NRKI. Samotné posudzovanie schopnosti splácať
spotrebiteľský úver je uskutočnené prostredníctvom expertného informačného systému spoločnosti
CETELEM Slovensko, a.s., ktorý na základe dostupných informácií určí tzv. skóre klienta. Vzhľadom
na uvedené sa nemohol stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že postupoval v rozpore so
zákonom č. 129/2010 Z.z., keď neposudzoval s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
poskytnutý spotrebiteľský úver. Zdôraznil, že náležite posúdil schopnosť žalovaného splácať poskytnutý
spotrebiteľský úver a na základe doložených informácií a dokladov dospel k záveru, že spĺňa podmienky
pre jeho poskytnutie. Zároveň predložil vyhlásenie a poučenie o ochrane osobných údajov. Žalovaný
svojim podpisom Vyhlásenia a poučenia o ochrane osobných údajov podľa § 10 zákona č. 428/2002
Z.z. vyhlásil, že nezamlčal žiadne skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť posúdenie jeho žiadosti a že
ním uvedené údaje sú pravdivé, aktuálne a úplné. Mal za to, že pred súdom prvej inštancie, dostatočne
preukázal oprávnenosť svojho nároku, riadne označil a založil do súdneho spisu všetky relevantné
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím splnil nielen svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z § 79
ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 1 O.s.p., ale aj povinnosť tvrdenia vyplývajúcu z § 79 ods. 1 O.s.p. S
ohľadom na uvedené vyslovil, že Zmluva, predžalobná upomienka s dokladom o doručení, potvrdenia
o odfinancovaní peňažných prostriedkov a prijatých platbách, z ktorých je zrejmý dátum a výška
jednotlivých čerpaní ako aj splátok uskutočnených žalovaným, výpis z úverového účtu, z ktorého je
zrejmá história úverového prípadu a všetky pohyby na úverovom účte, plán amortizácie, ktoré založil do
súdneho spisu počas konania na súde prvej inštancie sú plnohodnotnými dôkazmi, ktoré podporujú jeho
tvrdenia uvedené v žalobe. Nestotožnil sa preto s napadnutým rozsudkom, ktorý žalobe v zamietajúcej
časti nevyhovel a je toho názoru, že súd prvej inštancie mu mal správne priznať uplatnený nárok v celom
rozsahu.

12. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v
napadnutej časti vo výroku správny. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.10.2017 (§ 378 ods. 1, § 219
ods. 3 C.s.p.).

13. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny
a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť
jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).

14. Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie, okrem toho, čo je uvedené                    v
napadnutom rozsudku, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť skutočnosť, že súd prvej inštancie
správne Zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zák.               č. 250/2007 Z.z.
Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. S
ohľadom na to, že preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu je obmedzená maximálne na rozsah
a dôvody vymedzené v podanom odvolaní, odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobcu
týkajúce sa nesprávneho výpočtu RPMN, do ktorej nezahrnul poistné uvádza, že záver súdu prvej
inštancie, že poistné malo byť do tohto výpočtu zahrnuté vyplýva z § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z.
(celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona,
ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných
podmienok), pričom celkové náklady sú podstatným údajom pre určenie RPMN podľa § 2 písm. i)
zákona č. 129/2010 Z.z. Pokiaľ žalobca popiera skutkové závery súdu prvej inštancie, že žalovaný nemal
možnosť neuzatvoriť zmluvu o danej doplnkovej službe, nie je možné s jeho námietkou súhlasiť, keďže
v konaní nepreukázal a uzavretá Zmluva tomu nenasvedčuje, že by žalovaný ako spotrebiteľ nemusel
uzavrieť zmluvu o poistení a dostal by úver za rovnakých podmienok, pretože v zmluve nie je osobitne
uvedená možnosť dohodnúť si úver aj bez poistenia. Žalobcom tvrdené skutočnosti, že žalovaný mal
možnosť vybrať si druh poistenia ako aj ho kedykoľvek vypovedať, podľa názoru odvolacieho súdu



nič nemení na horeuvedenom závere, že predložená Zmluva neumožňovala ju uzavrieť bez poistenia.
Pokiaľ potom súd prvej inštancie vyhodnotil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov, jeho záver
je v súlade s § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z.

15. Napriek tomu, že už vyššieuvedený dôvod postačoval pre konštatovanie správnosti rozhodnutia
súd prvej inštancie v zamietajúcej časti, odvolací súd sa zaoberal aj ďalšou odvolacou námietkou
žalovaného, ktorou spochybňoval záver súdu prvej inštancie o ďalšom dôvode bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a to nepreukázanie skúmania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou Tvrdenie žalobcu, že každá žiadosť o poskytnutie úveru
je podrobne skúmaná v súlade s jeho vnútornými predpismi a pracovnými postupmi, k čomu priložil
Vyhlásenie a poučenie ochrane osobných údajov žalovaného z 8.8.2013, nepovažoval odvolací súd za
dôvodné. Týmito všeobecnými  tvrdeniami o bežnom postupe pri uzatváraní úverových zmlúv nebolo
možné vyvrátiť záver súdu prvej inštancie, že žalobca pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalovaným
jeho bonitu náležite neskúmal. Túto skutočnosť žalobca v štádiu konania pred súdom prvej inštancie
nepreukazoval a pokiaľ v odvolacom konaní tvrdí opak a predkladá nové dôkazy je zrejmé, že na
tieto nemohol prihliadnuť, vzhľadom na uplatňovanú zásadu koncentrácie, ktorá je zákonným príkazom
adresovaným odvolaciemu súdu, aby ku skutočnostiam a dôkazom, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvej inštancie v odvolacom konaní neprihliadal.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/134/2015", "guid": "b12f0d78-98ae-4d9b-966f-dcfe883cd152:2fa5a57d-12c7-4104-8cf9-3043d6ee46a4", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}