Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/181/2015 z 24. 5. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. mája 2017, sp. zn. 9Co/181/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1514221713.1 Krajský súd Bratislava | 9Co/181/2015 | ECLI:SK:KSBA:2017:1514221713.1 | 2017-05-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a9f865a3-cd83-4a0e-90b0-8cf60ff2514b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1514221713.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/181/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514221713
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1514221713.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcov: 1./ F. F., Z..
XX.XX.XXXX, B. F. XX, B., 2./ X. F., Z.. XX.XX.XXXX, B. F. XX, B., zastúpených JUDr. Mojmírom
Plavcom, advokátom, so sídlom ul. 29. augusta 5, Bratislava, proti žalovanej: T. V., Z.. XX.XX.XXXX, B.
B. XX, B., zastúpenej JUDr. Jozefom Aľušikom, advokátom, so sídlom Černyševského 11, Bratislava,
o zaplatenie 13.497,93 €, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k.
42C/396/2014-40 zo dňa 23. januára 2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že právny základ nároku žalobcov 1/
a 2 / o vydanie bezdôvodného obohatenia je daný. Vychádzal zo skutkového stavu, že rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3T 50/2007 z 15.4.2008, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 1To 47/2006 z 3.6.2009, bol V. J. uznaný vinným o.i. aj za to, že bez
vedomia žalovanej previedol na seba vlastnícke právo k bytu č. XX na X. X. na B. R.. XX V. B. na
základe falošného splnomocnenia z 22.6.2005 a na základe falošnej zmluvy z 30.6.2005, na základe
ktorých bol 6.7.2005 zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník bytu, ktorý byt následne predal
žalobcom a dňa 18.7.2005, prijal od nich kúpnu cenu za byt 1.300.000 Sk, pričom po celú dobu
konal a vystupoval pod falošnou identitou ako Š. Š.. Žalobcovia boli od 18.07.2005 zapísaní na liste
vlastníctva ako vlastníci, pričom žalovaná spochybnila vlastníctvo žalobcov k bytu až dňa 06.02.2006
podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva k bytu. Na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava
V č.k. 5C/17/2006 zo dňa 15.12.2009, právoplatného dňa 19.02.2010, bola žalovaná určená za
vlastníčku bytu. Zhodnotená nehnuteľnosť bola odovzdaná žalovanej protokolárne dňa 20.4.2012.
Predmetnou žalobou sa žalobcovia domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia zodpovedajúceho
sume technického zhodnotenia bytu, voči nároku ktorému žalovaná vzniesla námietku premlčania.
Súd prvej inštancie na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 129 ods. 1; ; § 130 ods. 1 a 3 ; § 132
ods. 1 ; § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka; ; § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam . Uviedol, že držba je faktický
stav, pri ktorom sú súčasne splnené dva pojmové znaky a to dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec
alebo právo patrí, ktorá vychádza z presvedčenia držiteľa o tom, že mu vec patrí a toto presvedčenie
má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec by mohla držiteľovi vlastnícky
patriť (napr. zo zmluvy, ktorá je síce absolútne neplatná, ale na základe nej sa osoba ujala držby),
pričom neplatnosť spočíva v skutočnostiach, ktoré vyžadujú kvalifikované právne posúdenie, a držiteľ
na to nemá potrebné odborné predpoklady a druhým znakom že držiteľ nakladá s vecou ako so
svojou. Oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na
vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia.



Náklady, ktoré oprávnený držiteľ vynaložil na zhodnotenie držanej veci, sa zisťujú porovnaním stavu
veci (v posudzovanom prípade ide o byt) v okamihu nadobudnutia oprávnenej držby so stavom veci
(bytu) ku dňu jej vydania vlastníkovi. Tento nárok držiteľa sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej lehote, hoci svojou štruktúrou sa podobá nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, kde
platia lehoty uvedené v § 107 Občianskeho zákonníka. Uplatnenie trojročnej premlčacej lehoty, ktorá
začína plynúť odo dňa odovzdania veci vlastníkovi, je podmienené tým, že nárok oprávneného držiteľa
nemá základ v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, ale v samostatnom
ustanovení § 130 ods. 3, ktoré upravuje otázku vzťahu medzi oprávneným držiteľom a vlastníkom veci.
Pri svojich právnych záveroch odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2001, sp.
zn. M Cdo 2/2001 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 22 Cdo 1806/1998, v zmysle ktorého výšku
nároku oprávneného držiteľa na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec počas oprávnenej
držby, nemožno určiť skôr, ako dôjde k vráteniu veci vlastníkovi. Začiatok plynutia premlčacej doby
na náhradu nákladov, ktoré oprávnený držiteľ účelne vynaložil na nehnuteľnú vec počas oprávnenej
držby, začína v deň po vydaní predmetu držby jeho vlastníkovi. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcov na náhradu nákladov na zhodnotenie bytu žalovanej
premlčaný nie je, a to vzhľadom k tomu, že premlčacia lehota pri tomto nároku začala plynúť deň po
tom, čo žalobcovia odovzdali byt žalovanej (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 2/2001,
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1806/1998) t.j. dňa 20.04.2012, teda všeobecná
3-ročná premlčacia doba, v ktorej sa premlčuje ich nárok na náhradu nákladov na zhodnotenie bytu
v zmysle ust. § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka, začala plynúť dňom 21.04.2012. Nárok voči
žalobcovia uplatnili na Okresnom súde Bratislava V vzájomnou žalobou dňa 27.04.2012, z čoho vyplýva,
že bol uplatnený včas. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobcovia vykonali rekonštrukciu bytu
v čase, keď nemali ani najmenšiu pochybnosť o tom, že sú vlastníkmi predmetného bytu, v dôsledku
čoho ich považuje za dobromyseľných držiteľov (rovnako ako v konaní na Okresnom súde Bratislava
V č.k. 5C 17/2006), ktorí nadobudli byt v domnení, že ho nadobudli od vlastníka, o čom sa pred
kúpou presvedčili nahliadnutím do katastra nehnuteľností a nič nenasvedčovalo tomu, že byt nepatrí
predávajúcemu Š. Š.. Žalobcovia sa spravovali zásadou hodnovernosti zápisu v katastri nehnuteľností
(§ 70 katastrálneho zákona). Nad rámec posúdenia veci súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sú
tí, ktorí podvodom na nich spáchanom boli najviac poškodení, pretože svoje úspory vložili do bytu, o
ktorý po prebiehajúcom súdnom spore o určenie vlastníckeho práva následne prišli. Podľa § 130 ods.
3 Občianskeho zákonníka majú právo na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložili na vec (byt) po
dobu oprávnenej držby a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vráteniu. Zákon
výslovne ustanovuje, že ak oprávnený držiteľ vec zhodnotí, má voči vlastníkovi nárok na náhradu
účelne vynaložených nákladov, ak tieto náklady účelne vynaložil počas doby, keď mal vec v oprávnenej
držbe, za predpokladu, že toto zhodnotenie trvá v dobe vrátenia veci. Rozsah náhrady sa neurčuje
vynaloženými prostriedkami, ale tým, o čo sa vec ku dňu vrátenia zhodnotila. V prípade vydania bytu, na
ktorom boli vykonané investície, nie je v takom prípade pohľadávkou hodnota vynaložených prostriedkov
na jeho rekonštrukciu, ale rozdiel medzi hodnotou bytu pred a po rekonštrukcii (R 26/1975). Vzhľadom
na uvedené rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 152 ods. 2 veta druhá Občianskeho
súdneho poriadku medzitýmnym rozsudkom, v ktorom rozhodol len o právnom základe nároku žalobcov,
ktorý je voči žalovanej daný. O výške tohto nároku rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovej lehote napadla žalovaná vytýkajúc súdu prvej inštancie
nesprávne právne posúdenie spočívajúce v tom, že, žalobcovia nemali byt v oprávnenej držbe a
preto nesprávne posúdil súd prvej inštancie nárok podľa § 130 ods. 3 Obč.zák. a nie ako nárok z
bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia nemali byt v oprávnenej držbe, keďže žalovaná neurobila žiadny
úkon, ktorým by predmetný byt dala žalobcom do užívania a žalobcovia neuhrádzali žalovanej žiadne
úhrady za užívanie bytu. Žalobcom sa najneskôr v roku 2008 stalo známe, že predmetný byt užívajú bez
právneho dôvodu a že zhodnotili byt žalovanej. Strata dobrej viery držiteľa veci alebo vykonávateľa práva
nastane okamihom, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania
museli u neho dôvodne vzbudiť pochybnosti o tom, že vec alebo právo mu patrí. Rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V č.k. 5C 17/06 zo dňa 15.12. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 19.02. 2010 súd
určil, že vlastníčkou bytu je žalovaná. Žalobcovia napriek právoplatnému rozsudku byt naďalej užívali
bez právneho dôvodu a odmetali byt vypratať, preto žalovaná podala žalobu dňa 14.05. 2010 na
vypratanie bytu. Až na základe rozsudku o vypratanie bytu zo dňa 06.04. 2011 a po podaní trestného
oznámenia na žalobcov pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu žalobcovia byt vypratali a
odovzdali dňa 20.04. 2012. V prípade vloženia investícií uskutočnených na cudzej veci, bez uzatvorenia
dohody vzniká bezdôvodné obohatenie už okamihom vloženia investícii a od toho okamihu začína plynúť
premlčacia lehota podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okolnosť, kedy sa navrhovateľka, ktorá



investície vložila do bytu odsťahovala z bytu, je z tohto hľadiska bez významu (rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 9Co 97/2011). Žalobcovia, ktorí užívali byt bez právneho dôvodu uskutočnili
rekonštrukciu bytu v roku 2005. Rozsudkom OS BA IV sp.zn. 3T 50/07 z 15.04. 2008 bolo konštatované,
že predmetný byt bol bez vedomia žalovanej podvodne prevedený na žalobcov. Žalobcovia právo na
vydanie zhodnotenia bytu uplatnili až žalobou zo dňa 27.04. 2012 napriek tomu, že nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vzniklo v roku 2005, je teda premlčané. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v zamietol.
3. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedli, že rozhodnutia na ktoré sa
odvoláva žalovaná nie je možné použiť, pretože v týchto prípadoch ide o vedomé zhodnotenie cudzej
nehnuteľnosti. Žalobcovia boli v čase vykonávania rekonštrukčných prác dobromyselní a presvedčení,
že zhodnocujú vlastnú nehnuteľnosť. Aplikácia ust. § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka je jednoznačná
keďže z neho vyplýva, že výšku nároku oprávneného držiteľa nemožno určiť pred jej vrátením, lebo až
k obdobiu vrátenia môže byť známa výška nároku a teda samotná suma o ktorú sa vlastník obohatil.
Kým žalovaná byt fakticky neprevzala nehnuteľnosť ani nevedela, že nehnuteľnosť bola zhodnotená.
Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods.
1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený
podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je
dôvodné.
5. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v
prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zodpovedajúcim spôsobom opísal priebeh
konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o určení že žalobcovi majú
nárok na náhradu nákladov ktoré účelne vynaložili na byt počas oprávnenej držby a to v rozsahu
zodpovedajúcom zhodnoteniu bytu v zmysle § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka dostatočne a
zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo
a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových
a na jeho podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie ( § 387 ods. 2 C.s.p.).
7. Žalovaná nespochybňuje, že žalobcovia zhodnotili jej nehnuteľnosť, za zhodnotenie ktoré žalobcom
prináleží náhrada účelne vynaložených nákladov, keďže toto zhodnotenie trvá i v čase vrátenie bytu.
Žalovaná za právne významné považuje fakt, že žalobcovia nemali byt v oprávnenej držbe, keďže
žalovaná neurobila žiadny úkon, ktorým by predmetný byt dala žalobcom do užívania a najneskôr v roku
2008 sa žalobcom stalo známe, že predmetný byt užívajú bez právneho dôvodu a teda ak „žalobcovia,
ktorí užívali byt bez právneho dôvodu uskutočnili rekonštrukciu bytu v roku 2005“ a nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v roku 2005 rekonštrukciou bytu je premlčaný, názor ktorý je
nesprávny. Žalovanú k nesprávnemu právnemu posúdeniu zvádza presvedčenie, že právne významné
je, že uplatnený nárok je z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, keďže žalobcovia užívali byt bez
právneho dôvodu. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Na takto
konštruovanú skutkovú podstatu by teda prináležalo právne zhodnotenie, že žalobcovia sú tí, ktorí sa
na úkor žalovanej bezdôvodne obohatili, keďže užívali byt žalovanej bez právneho dôvodu a žalovanej
prináleží úhrada za jej užívanie, o aký nárok v súdenej veci nejde. V súdenej veci sa však žalobcovia
domáhajú úhrady nákladov za zhodnotenie bytu, v prípade ktorom je právna argumentácia žalovanej
absurdná.
8. Súd prvej inštancie sa nenechal zviesť zmätočnou obranou žalovanej a podal zrozumiteľný a správny
výklad k uplatnenému nároku keď skonštatoval, že žalobcovia vykonali rekonštrukciu v čase, keď nemali
pochybnosť o tom, že sú vlastníkmi nehnuteľnosti, keďže sa spravovali zásadou hodnovernosti zápisu
v katastri nehnuteľnosti podľa § 70 katastrálneho zákona v dôsledku čoho je ich nutné považovať za
dobromyseľných držiteľov, ktorých ust. § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka oprávňuje uplatniť si právo
na náhradu nákladov za zhodnotenie nehnuteľnosti ku dňu jej vráteniu. Správne súd prvej inštancie
pri riešení spornej otázky začiatku plynutia premlčacej doby svoje rozhodnutie podložil rozhodnutím



Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 2/2001 a rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo
1806/1998 v zmysle ktorého je potrebné na náhradu nákladov na zhodnotenie bytu v zmysle ust. §
130 ods. 3 Občianskeho zákonníka aplikovať všeobecnú 3-ročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť
po odovzdaní bytu žalovanej dňom 21.04.2012, keďže výšku nároku oprávneného držiteľa na náhradu
nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec počas oprávnenej držby, nemožno určiť skôr, ako dôjde k vráteniu
veci vlastníkov. Žalobcovia uplatnili náhradu nákladov na zhodnotenie bytu dňa 27.04.2012, teda v
rámci plynutia premlčacej doby včas.
9. Žalovaná v odvolaní poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 9Co 97/2011, ktoré
je pre daný prípad nepoužiteľné, keďže vychádza z úplne odlišných skutkových okolností, keď družka
počas spoločného žitia vedome zhodnotila byt svojmu druhovi a po rozchode si od dedičov uplatnila túto
investíciu. Rovnako tak rozhodnutie NS ČR sp.zn. 25 Cdo 355/2001 pojednáva o odlišných okolnostiach,
kedy žalobca od počiatku vedel, že zhodnocuje cudziu nehnuteľnosť a teda aj to, kto sa na jeho úkor
obohatil.
10. Z uvedených dôvodov odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1
a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.
11. O nároku trov celého konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku v zmysle § § 262 ods. 1 C.s.p.
v ktorom bude rozhodnuté výške uplatneného nároku žalobcov.
12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).