Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/83/2016 z 27. 2. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 27. februára 2017, sp. zn. 3Co/83/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1711203230.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/83/2016 | ECLI:SK:KSBA:2017:1711203230.1 | 2017-02-27 | Uznesenie Citované ustanovenia: OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 93 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f845061a-9f09-40a1-a016-8cad0a427bd0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1711203230.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/83/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711203230
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1711203230.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a členov
senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti
žalovanému: L. L., Z. X, V., za účasti vedľajšieho účastníka Spotrebiteľské združenie OSA, Fedinova
9, Bratislava, zastúpeného HKP Legal, s.r.o. Sasinkova 6, Bratislava, o zaplatenie 266,75 eura s prísl.,
na odvolanie žalobcu a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu
Pezinok č.k. 36C/95/2012-94, zo dňa 17.8.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením uložil žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane
žalovaného povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi súdny poplatok 16,50 eura a trovy
právneho zastúpenia 306,49 eura.

2. V odôvodnení uviedol, že rozsudkom č.k. 36C/95/2012-87, zo dňa 28.4.2014, v celom rozsahu
vyhovel žalobe žalobcu a vyslovil, že o náhrade trov súdneho konania rozhodne samostatným
uznesením. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 26.7.2014; súd prvej inštancie plne úspešnému
žalobcovi podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal právo na náhradu trov konania, potrebných na účelné
bránenie práva v súlade s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb, v znení účinnom vždy ku dňu poskytnutia úkonu právnej služby (ďalej len
"vyhláška č. 655/2004 Z.z.") za 5 úkonov právnej služby po 23,34 eura (prevzatie a prípravu zastúpenia
z 1.3.2011, písomný návrh na vydanie platobného rozkazu z 1.3.2011, písomné podanie z 11.2.2014,
účasť na pojednávaní 12.2.2014 a účasť na pojednávaní 28.4.2014), spolu vo výške 116,20 eura a
38,94 eura ako režijný paušál. Náhradu cestovných výdavkov pri ceste z Bratislavy (sídlo právneho
zástupcu žalobcu) do Pezinka a späť dňa 12.2.2014 a dňa 28.4.2014 priznal spolu vo výške 46,67
eura (dňa 12.2.2014 za 72 km pri cene PHM 1,436 eura/liter a spotrebe z TP 9,7 l/100 km, t.j. 23,21
eura a dňa 28.4.2014 za 72 km pri cene PHM 1,473 eura/liter a spotrebe z TP 9,7 l/100 km, t.j. 23,46
eura). Náhradu za stratu času za spiatočnú cestu stráveného cestou zo sídla právneho zástupcu žalobcu
do miesta konania pojednávaní dňa 12.2.2014 a dňa 28.4.2014 z Bratislavy do Pezinka a späť priznal
žalobcovi súd prvej inštancie spolu v sume 53,60 eura za 4 polhodiny. Nakoľko advokát bol platiteľom
dane z pridanej hodnoty, zvýšil súd prvej inštancie odmenu a náhrady v celkovej sume 255,41 eura o
daň z pridanej hodnoty, t.j. spolu mu priznal 306,49 eura. Vo vzťahu k uplatnenému úkonu právneho
zastúpenia - písomné podanie zo dňa 20.2.2014, uviedol, že náhradu za poskytnutie tohto úkonu
právnej služby žalobcovi nepriznal, nakoľko obsahom toho písomného podania bolo doplnenie podania
zo dňa 1.3.2011 (žaloby), preukázanie vzťahu a právneho dôvodu vzniku pohľadávky medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaného, čo je obsahová náležitosť žaloby (§ 79 ods. 1, ods. 2 O.s.p.), ktorú
bol žalobca povinný označiť a predložiť súdu spolu so žalobou, teda pokiaľ išlo týmto podaním len o
napravenie vady žaloby, nepatrí žalobcovi odmena za tento úkon právnej služby.



3. K uplatnenému nároku na náhradu za stratu času, ktorú v časti uplatnených 4 polhodín za spiatočnú
cestu, stráveného cestou zo sídla právneho zástupcu žalobcu do miesta konania pojednávaní dňa
12.2.2014 a 28.4.2014 z Bratislavy do Pezinka, súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal, uviedol, že
vychádzal z dopravného grafikonu verejných prepravcov. Podľa týchto uvedená cesta trvá 22, resp.
23 minút v závislosti od vlaku a keďže reálny čas cesty pri použití osobného motorového vozidla
nie je možné preukázať, pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu straty času sa opieral o
preukázateľný údaj, ktorý mu bol poskytnutý železničným prepravcom a to 22, resp. 23 minút. Vzhľadom
k tomu, že takto žalobcovi priznal náhradu straty času cestou strávenou zo sídla právneho zástupcu
žalobcu do miesta konania pojednávaní dňa 12.2.2014 v rozsahu 2 x polhodina a dňa 28.4.2014 v
rozsahu 2 x polhodina, vo zvyšku uplatneného nároku, t.j. 4 x polhodina, súd prvej inštancie náhradu
za stratu času žalobcovi nepriznal.

4. Pri posudzovaní povinnosti vedľajšieho účastníka podieľať sa na náhrade trov súdneho konania
súd prvej inštancie prihliadol na to, že podaním z 13.4.2012 vstúpil do konania na strane žalovaného
z vlastného rozhodnutia za súčasného vznesenia námietky premlčania. V konaní bol plne úspešný
žalobca, preto k náhrade trov konania zaviazal spoločne a nerozdielne žalovaného a vedľajšieho
účastníka na jeho strane.

5. Proti uzneseniu podali odvolanie žalobca a vedľajší účastník na strane žalovaného.

6. Žalobca žiadal uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalovaný a vedľajší účastník na jeho
strane sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť mu trovy konania pozostávajúce zo zaplateného
súdneho poplatku za návrh 16,50 eura a trov právneho zastúpenia 370,62 eura; zároveň si uplatnil trovy
právneho zastúpenia v odvolacom konaní 20,03 eura. Namietal proti nepriznaniu uplatnených 8 polhodín
strávených cestou na pojednávanie a späť 12.2.2014 a 28.4.2012, keď mu súd prvej inštancie priznal
náhradu za stratu času iba za 4 polhodiny. Nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý zisťoval
trvanie cesty z dopravného grafikonu verejných prepravcov, podľa ktorých trvá uvedená cesta 22, resp.
23 minúť v závislosti od vlaku s odôvodnením, že reálny čas cesty pri použití osobného motorového
vozidla nie je možné preukázať. Mal za to, že použitie motorového vozidla je plne v súlade s vyhláškou,
pričom nevyhnutnosť použitia motorového vozidla vyplýva z jeho účelnosti práve s ohľadom na stratu
času, ktorá by bola bývala advokátovi vznikla v dôsledku použitia hromadného dopravného prostriedku.
Zastával názor, že z pohľadu advokáta, resp. advokátskeho koncipienta, ktorý cestuje v rámci výkonu
svojho povolania na pojednávanie by práve preprava na pojednávanie prostredníctvom vlakového
prepravcu zvýšila náklady spojené so stratou času. V prípade, že advokát použije na takúto cestu
vlakovú dopravu, jeho strata času je podstatne vyššia ako pri použití motorového vozidla, nakoľko sa
musí prepraviť z advokátskej kancelárie na vlakovú stanicu, obvykle musí prinajmenšom niekoľko minút
počkať na konkrétne vlakové spojenie, ktoré s ohľadom na platný grafikon nemusí dokonale časovo
korešpondovať s termínom vytýčeného pojednávania, a preto je možné, že bude musieť použiť skoršie
spojenie, ďalej sa musí presunúť z vlakovej stanice na súd, na ktorom sa má konať pojednávanie. V tejto
súvislosti poukázal na údaje získané z internetovej stránky www.google.sk/maps , podľa ktorej zo sídla Advokátskej kancelárie TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. - Pajštúnska 5, Bratislava,
do miesta výkonu právneho úkonu - Okresný súd Pezinok, M.R. Štefánika 40, Pezinok, trvá najkratšia
možná cestná trasa pre motorové vozidlo za ideálnych podmienok 31 minút. Zároveň je však nutné brať
do úvahy skutočnosť, že uvedené „ideálne podmienky“ nie je možné očakávať pri frekvencii dopravy v
časoch bežnej dennej premávky na trase Bratislava - Pezinok. Zastával názor, že strata času spojená s
cestovaním na dve pojednávania na Okresnom súde Pezinok predstavovala stratu v rozsahu 8 polhodín.
Na podporu svojho názoru, upriamil pozornosť odvolacieho súdu na uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 24.11.2011, sp. zn. 4 M Cdo 13/2010, v zmysle ktorého osobitný charakter výkonu funkcie
advokáta odôvodňuje použitie vlastného cestného motorového vozidla na cestu za úkonom právnej
služby do miesta, ktoré nie je totožné so sídlom jeho advokátskej kancelárie, a preto pôjde, bez ohľadu
na vzdialenosť, vždy o účelne vynaložené cestovné náklady, na náhradu ktorých má advokát nárok.
Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd prvého stupňa mal žalobcovi priznať nárok na náhradu za stratu
času tak, ako si ho žalobca, resp. právny zástupca, vyčíslil.

7. Vedľajší účastník na strane žalovaného podaným odvolaním žiadal napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie zrušiť; uplatnil si trovy odvolacieho konania 53,89 eura. Dôvod, pre ktorý ho súd prvej inštancie
zaviazal spolu so žalovaným na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne (skutočnosť, že v konaní



vystupoval na podporu žalovaného a v konaní vzniesol nedôvodnú námietku premlčania), nepovažoval
za dostatočný na jeho zaviazanie nahradiť trovy konania spolu so žalovaným spoločne a nerozdielne.
Uviedol, že je občianskym združením založeným za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Jeho
činnosť spočíva, okrem iného, v ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov v zmysle § 3 ods. 5 zák. č.
250/2007 Z.z. a podľa § 54 Obch. zák. Ochrana spotrebiteľských práv sa realizuje prostredníctvom
zastupovania spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní, či vstúpení do spotrebiteľských sporov
v pozícii vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 O.s.p. Poukázal na znenie § 93 ods. 2 O.s.p.,
pričom vzhľadom na skutočnosť, že do konania vstúpil z vlastného podnetu za účelom ochrany práv
spotrebiteľa (žalovaného) a žalobcovi (dodávateľovi) svojim úkonom nespôsobil žiadne navýšenie
účelne vynaložených trov konania, nevidel žiadny dôvod, prečo by mal byť zaviazaný na náhradu trov
konania so žalovaným spoločne a nerozdielne. Poukázal na to, že s účinnosťou od 15.10.2008 zákon
zaviedol novú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastník v konaní. Pri tejto druhej
skupine ide o iné posudzovanie kritérií na vedľajšie účastníctvo, ako pri prvej skupine vedľajšieho
účastníctva. Kým pri prvej skupine musí ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku
konania, v druhej skupine zavedenej od 15.10.2008, legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do
konania dáva samotný zákon; v jeho prípade ide o zák. č. 250/2007 Z.z. Zastával názor, že je potrebné
uvedené dve skupiny vedľajšieho účastníctva rozlišovať aj vo vzťahu k znášaniu náhrady trov konania;
jeho účelom je totiž ochrana práv spotrebiteľov a nie sledovanie vlastného hmotnoprávneho záujmu. Súd
prvej inštancie sa mal v rámci odôvodnenia uznesenia presvedčivým spôsobom vysporiadať s otázkou, z
akého dôvodu vznikla solidarita náhrady trov medzi intervenientom a žalovaným. Poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/308/2012-109, zo dňa 19.12.2012, v odôvodnení ktorého sa
odvolací súd rovnako stotožnil s právnym názorom, že medzi hlavným a vedľajším účastníkom v súdenej
veci neexistuje taký hmotnoprávny vzťah, ktorý by odôvodňoval uloženie povinnosti nahradiť trovy
konania žalobcu spoločne a nerozdielne.

8. Vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka žalobca poukázal na to, že cieľom vedľajšieho
účastníka - Spotrebiteľského združenia OSA je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb
podľa zákona o ochrane spotrebiteľa (§ 30 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.), zastupovanie spotrebiteľov v
občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka (§ 93
ods. 2 O.s.p.). K povinnosti vedľajšieho účastníka nahradiť trovy konania uviedol, že vedľajší účastník
má v konaní oprávnenie na všetky procesné úkony ako strana sporu. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26 Cdo 1986/1999 a sp. zn. 21 Cdo 1859/2004. Bol toho
názoru, že súd prvej inštancie správne žalobcovi priznal náhradu trov konania. Záverom poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/330/2012, v zmysle ktorého „vedľajší účastník má
v spore rovnaké práva ako účastník konania (...) a možno mu uložiť, aby vedľa účastníka, ktorému v
spore pomáhal, zaplatil náhradu trov konania, ak tento účastník bol v spore neúspešný. V prejednávanej
veci súd prvého stupňa žalobe vyhovel a žalovaná, ktorú vedľajší účastník v spore podporoval, teda
vo veci nemala úspech. Preto je vedľajší účastník povinný spolu so žalovanou v zmysle § 142 ods. 1
O.s.p. nahradiť žalobcovi trovy konania“.

9. O odvolaní žalobcu a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného proti uzneseniu súdu prvej inštancie
odvolací súd rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“) a to s poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 251 ods. 2 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa §
255 ods. 1 C.s.p. súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolania žalobcu a vedľajšieho účastníka bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné a uznesenie súdu
prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. V danej veci bolo nesporné, že žalobca mal vo veci plný úspech a preto súd prvej inštancie správne
o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov
konania.



13. Odvolací súd sa po preskúmaní napadnutého uznesenia stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že
súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď čas potrebný na cestu zo sídla advokáta na pojednávanie
a späť, za stratu ktorého mu priznal náhradu, určil podľa grafikonu verejných prepravcov v rozsahu 22,
resp. 23 minút.

14. Podľa § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré
nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu
času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

15. Nárok advokáta na náhradu výdavkov súvisiacich s cestovným a na náhradu za stratu času vyplýva
z § 15 a § 17 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Osobitný charakter výkonu funkcie advokáta odôvodňuje použitie
vlastného cestného motorového vozidla na cestu za úkonom právnej služby do miesta, ktoré nie je
totožné so sídlom jeho advokátskej kancelárie, a preto pôjde, bez ohľadu na vzdialenosť, vždy o účelne
vynaložené cestovné náklady, na náhradu ktorých má advokát nárok. Táto zásada bude platiť aj pri
cestách v jednom meste, ak sa cestné motorové vozidlo použije z okresu do okresu. Je na mieste
rozlíšenie medzi pojmami „mesto“ a „miesto“, pričom úkony právnej služby (za ktoré nebola advokátovi
priznaná náhrada cestovných výdavkov), boli uskutočnené v meste Bratislava, avšak v mieste súdu,
teda v inom mieste, ako je sídlo advokáta. Obdobný postup sa vyžaduje aj v súvislosti s priznávaním
náhrady za stratu času (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 13/2010 zo
dňa 24.11.2011).

16. S poukazom na citovanú časť odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na
ktorú poukázal aj žalobca a s ktorou sa odvolací súd stotožňuje, má žalobca v rámci náhrady trov konania
nárok i na náhradu za stratu času advokáta v zmysle § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za cestu zo sídla
advokáta v okrese Bratislava V (Pajštúnska 5) do okresu Pezinok a späť v dňoch pojednávaní 12.2.2014
a 28.4.2012 a to za použitia osobného cestného vozidla. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi
náhradu cestovných výdavkov za spotrebu pohonných hmôt, nebol dôvod na nepriznanie náhrady za
stratu času spojený s cestou na tieto pojednávania osobným motorovým vozidlom. Súdom určená doba
trvania cesty podľa grafikonu železničného verejného prepravcu navyše nezohľadňovala čas, potrebný
na cestu na príslušnú železničnú stanicu zo sídla advokáta a ani zo stanice na súd a späť.

17. Rovnako odvolací súd považoval za dôvodné aj odvolanie vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného. S poukazom na záver, vyslovený v uznesení NS SR sp. zn. 6 Cdo 181/2015, zo
dňa 22.11.2016, považuje na potrebné uviesť, že na procesných právach a povinnostiach subjektu
vystupujúceho v konaní (spore) ako vedľajší účastník nič nezmenila zmena právnej úpravy spočívajúca
v zrušení Občianskeho súdneho poriadku a v nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od
1. júla 2016. Aj oznámenie určitého subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na žalujúcej
alebo žalovanej strane, je totiž procesným úkonom, ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva
- zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. zachované. Iný výklad, podľa ktorého vedľajšie
účastníctvo takéhoto subjektu účinnosťou C.s.p. bez ďalšieho zaniklo, by odporoval ústavným zásadám
ochrany nadobudnutých práv a ochrany legitímneho očakávania, vyplývajúcim z princípu právnej
istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Okrem toho by takýmto výkladom nebol
rešpektovaný ústavný princíp rovnosti, pretože trvanie nadobudnutého statusu vedľajšieho účastníka
by nebolo závislé na naplnení jeho zmyslu (ktorým je dosiahnutie víťazstva v spore tej strany, na
strane ktorej vedľajší účastník vystupuje, a ktorý trvá až do právoplatného rozhodnutia vo veci), ale na
náhodilosti, t.j. na tom, či konanie bolo k 1. júlu 2016 právoplatne skončené alebo neskončené. Vzhľadom
na tieto závery v konaní ďalej pokračoval s týmto vedľajším účastníkom.

18. Odvolací súd sa stotožnil s názorom vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, že s účinnosťou
od 15.10.2008 zaviedol zákon druhú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci
v konaní. V tejto tzv. druhej skupine subjektov vedľajšieho účastníctva, na rozdiel od prvej skupiny
vedľajšieho účastníctva, v ktorej musí ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku
konania, sa hmotnoprávny záujem na výsledku konania neskúma; legitimáciu na vstup vedľajšieho
účastníka do konania dáva samotný zákon. Sem patria aj spory o ochrane spotrebiteľa, keď na strane
spotrebiteľa môže vystupovať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľských
práv podľa zákona č. 205/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Rovnako prejednávaná právna vec je
sporom, v ktorom je postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného charakterizované tým,



že sa neskúma jeho hmotnoprávny záujem na výsledku konania, keďže ide o vedľajšieho účastníka
zo spomínanej druhej skupiny subjektov a ktorého legitimácia na vstup do konania vyplýva priamo zo
zákona (o ochrane spotrebiteľa).

19. Súd prvej inštancie odôvodnil uloženie povinnosti vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného
spolu so žalovaným spoločne a nerozdielne výlučne tým, že vstúpil do konania z vlastného podnetu
za súčasného vznesenia námietky premlčania. Toto odôvodnenie však nedáva odpoveď na to,
prečo bola daná povinnosť uložená aj vedľajšiemu účastníkovi a prečo spoločne a nerozdielne
so žalovaným. V predmetnej právnej veci nejde v prípade žalovaného (ako hlavného účastníka v
konaní) a združenia na ochranu občana spotrebiteľa (ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného)
o nerozlučné spoločenstvo. Zmyslom vedľajšieho účastníctva bola podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku „pomoc v konaní“ jednej zo strán sporu (v danom prípade žalovanému).
Uloženie povinnosti žalovanému plniť v prospech žalobcu vo veci samej súdom neznamená prechod
plnenia takejto povinnosti na vedľajšieho účastníka, ako je tomu napr. v sporoch pri nárokoch zo
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel za účasti poisťovne, za splnenia
všetkých zákonných podmienok. Medzi hlavným a vedľajším účastníkom v súdenej veci neexistuje
taký hmotnoprávny vzťah, ktorý by odôvodňoval uloženie povinnosti nahradiť trovy konania žalobcu
spoločne a nerozdielne. Preto pokiaľ súd prvej inštancie povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi
uložil hlavnému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného spoločne a nerozdielne, vec nesprávne
právne posúdil.

20. Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka poukazoval okrem iného aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26 Cdo 1986/99, podľa záveru ktorého „....pod rovnakými
právami a povinnosťami v konaní v zmysle § 93 ods. 3 veta prvá O.s.p. je nutné rozumieť výlučne
práva a povinnosti procesnej povahy. Vedľajší účastník tak síce môže byť rozhodnutím súdu zaviazaný
k náhrade trov konania, alebo naopak mu náhrada týchto trov môže byť priznaná, je ale vylúčené, aby
mu rozhodnutím vo veci samej bolo prisúdené právo alebo uložená povinnosť, ktorá tvorí predmet sporu
vo veci samej.“ Ďalej poukazoval na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 1859/2004, podľa ktorého „... ak
sa zúčastnila poisťovňa súdneho konania o odškodnenie pracovného úrazu alebo choroby z povolania
ako vedľajší účastník na strane zamestnávateľa, je povinná podľa rozhodnutia súdu nahradiť (spoločne
a nerozdielne so zamestnávateľom) zamestnancovi prisúdenú náhradu trov konania...“. Podľa názoru
odvolacieho súdu nie je sporné (aj s ohľadom na vyššie uvedené rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26 Cdo
1986/99), že aj vedľajšiemu účastníkovi, patriacemu do spomínanej druhej skupiny subjektov vedľajších
účastníkov, možno uložiť povinnosť nahradiť trovy, prípadne mu priznať právo na náhradu trov konania.
Záver rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21 Cdo 1859/2004 však nemožno bez ďalšieho prijať a aplikovať aj
na súdenú právnu vec, a teda prijať záver o solidárnej povinnosti žalovaného a vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Predovšetkým rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21
Cdo 1859/2004 nezohľadňuje právnu úpravu vedľajšieho účastníka patriaceho do tzv. druhej skupiny
subjektov vedľajšieho účastníctva.

21. Keďže v danej veci je zrejmé, že súd prvej inštancie pri určovaní povinnosti nahradiť trovy
konania žalovanému a jej rozsahu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia a svoje rozhodnutie
neodôvodnil spôsobom stanoveným § 236 C.s.p. (predtým § 169 ods. 1 O.s.p.), došlo k porušeniu
práva strán na spravodlivý proces; uvedeným nesprávnym procesným postupom bolo stranám sporu
znemožnené, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces a súčasne tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa §
391 ods. 1 O.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie rozhodne o nároku
na náhradu trov konania a následne o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 1, 2 C.s.p. a v
súlade so závermi tohto rozhodnutia; svoje závery odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 236 C.s.p.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).