Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/356/2016 z 26. 1. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 26. januára 2017, sp. zn. 3Cob/356/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1715205767.1 Krajský súd Bratislava | 3Cob/356/2016 | ECLI:SK:KSBA:2017:1715205767.1 | 2017-01-26 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 256 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ae81b6b5-f02d-4a3b-991d-7c8e66f472d5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1715205767.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/356/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1715205767
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1715205767.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov
senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu AUTOSERVIS
VAHULIČ, v.o.s., Dolné Orešany 551, IČO: 36 222 399, práv. zast. JUDr. Jurajom Czirfuszom,
advokátom, Korzo Bélu Bartóka 345/12, Dunajská Streda, proti žalovanému D. L., O.. XX.X.XXXX, G. X,
P., práv. zast. JUDr. Miroslavom Michaličkom, advokátom, Vajslova 11, Trnava, o zaplatenie 492,22 EUR
s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 33Cb/114/2015-36
zo dňa 1.8.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/114/2015-36 zo dňa 1.8.2016
v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania m e n í tak, že žiadnej zo strán náhradu trov
konania nepriznáva.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že konanie zastavil, žalovanému priznal
náhradu trov konania a žalobcovi vrátil súdny poplatok v sume 22,80 EUR prostredníctvom Slovenskej
pošty, a.s., a to po právoplatnosti uznesenia.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že na základe podanej žaloby vydal dňa 12.8.2015 platobný
rozkaz č. k. 33Cb/114/2015-14, proti ktorému žalovaný podal odpor. Žalobca však podaním doručeným
súdu dňa 16.5.2016 vzal žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť, pretože strany sa
mimosúdne dohodli a žalovaný svoju povinnosť v zmysle dohody splnil. Súd poukázal na to, že vo
všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou
zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho
riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Späťvzatie žaloby
je dispozitívny procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobcovi. Žalobca ako dominus litis, ktorému svedčí
právo podať žalobu v sporovej veci, túto môže na základe vlastnej úvahy i bez uvedenia dôvodu
vziať späť, čo je takou subjektívnou (zavinenou) skutočnosťou, ktorá bezprostredne vedie k zastaveniu
konania. Ak žalobca vezme žalobu späť potom z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie
konania a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania. Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“) nemá také zákonné ustanovenie, ktoré by obdobne upravovalo postup
upravený v ustanovení § 146 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ,,O.s.p.“)
účinný do 30.6.2016, nakoľko ten dostatočne zreteľne a zrozumiteľne odlišoval procesné zavinenie na
zastavení konania a správanie žalovaného ako výnimku zo všeobecného pravidla. Kritérium procesného
zavinenia podľa C.s.p. však nie je možné posudzovať vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v
konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr
vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Z uvedeného potom podľa súdu vyplýva, že
procesné zavinenie pri späťvzatí žaloby znáša žalobca s následkom povinnosti náhrady trov konania



protistrane, ak nebudú v prejednávanej veci naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257
C.s.p. Takáto právna úprava je ústupkom racionálnej právnej úpravy riešenia procesného zavinenia v
dôsledku správania žalovaného, čo však neznamená, že tomu musí byť umelo a v rozpore s čl. 2 ods.
2 a čl. 3 ods. 2 C.s.p. prispôsobený výklad právneho predpisu s cieľom dospieť k želanému výsledku.
Súd poukázal na to, že len výnimočne nemusí úspešnej strane priznať náhradu trov konania. Môže tak
urobiť podľa moderačného ustanovenia § 257 C.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, výnimočne súd náhradu trov konania neprizná. Zo slovného znenia uvedeného zákonného
ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o
náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť
k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej právnej
veci. Zmierňovacie ustanovenie pri náhrade trov konania nie je novým procesným pravidlom a svoj
pôvod má v ustanovení § 150 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016. Podobnosť právnej úpravy § 150
O.s.p. a § 257 C.s.p. poskytuje spoľahlivý základ pre interpretáciu § 257 C.s.p. v kontexte rozhodovacej
činnosti súdov do 30.6.2016, keďže ide o právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorej výklad
je ponechaný aj naďalej súdnej praxi. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno
kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov
úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad. Možno preto konštatovať, že
pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je stále potrebné prihliadať v prvom rade
k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia
najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p. sú tiež
okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a podobne.
Za každých okolností je však potrebné vymenované okolnosti oprávňujúce použitie moderačného
ustanovenia hodnotiť reštriktívne a nie jednotlivo alebo vo vzájomných súvislostiach celej prejednávanej
veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. kladie aj naďalej dôraz na výnimočnosti jeho aplikácie, čím zreteľne
zdôrazňuje, že akákoľvek z vyššie zistených okolností sa musí vymykať z bežnej súdnej praxe a
kazuistiky ustanovení o náhrade trov konania. Zastavenie konania pre späťvzatie žaloby v dôsledku
správania žalovaného vo významnom rozsahu v súlade so žalobnou požiadavkou nie je výnimočnou a
procesným právom nepredvídanou okolnosťou. Súdne konanie nemá za každej situácie viesť k vydaniu
rozsudku v súlade s podanou žalobou, ale má v prvom rade prispieť k ochrane tvrdeného porušenia
práva s možnosťou zmierlivého ukončenia sporu, či alternatívne vzatím žaloby v celom rozsahu späť,
ak strany sporu uzavrú mimosúdnu dohodu o žalovanom nároku. Tento záver je podporený aj tým,
že ani podľa úpravy § 150 O.s.p. účinného do 30.6.2016 nebola táto okolnosť výnimočnou a bola
predmetom výnimky upravenej v § 146 ods. 2 O.s.p. Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie
priznal žalovanému náhradu trov konania.

3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti výroku o priznaní náhrady trov konania žalovanému
podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v zmysle § 357 písm. m/ C.s.p. spojení s
§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. S poukazom na závery súdu prvej inštancie zastával názor, že súd
sa riadne nevysporiadal s pojmom zavinenia zastavenia konania. Zdôraznil, že zavinenie v podstate
vyjadruje motív, dôvod uskutočnenia konania a ak by zákonodarca mal v úmysle tento vnútorný
dôvod uskutočnenia procesného úkonu nechať celkom bez povšimnutia, použil by inú, iba objektívne
zložky obsahujúcu formuláciu v § 256 ods. 1 C.s.p. Ustanovil by, že ak žalobca vezme návrh späť,
súd prizná náhradu trov konania žalovanému. Preto je podľa žalobcu zrejmé, že ak vychádzame z
myšlienkovej premisy správnosti interpretácie dotknutého ustanovenia súdom prvej inštancie, druhá
strana, teda žalovaný, nemôže nijak spôsobiť zastavenie konania, teda procesne zaviniť zastavenie
konania. Neexistuje totiž procesný úkon žalovanej strany, ktorý by viedol k zastaveniu konania. Uvedenú
argumentáciu podľa žalobcu podporuje aj to, že C.s.p. v uvedenom ustanovení nehovorí iba o žalobcovi,
ale všeobecne o strane, z čoho evidentne vyplýva povinnosť skúmania zavinenia na obidvoch stranách.
Zmysel uvedeného ustanovenia teda spočíva v tom, že treba podrobiť dôkladnému skúmaniu, z
akého dôvodu bol uskutočnený dispozitívny úkon. Zákon zakotvením pojmu zavinenia do predmetného
ustanovenia zreteľne dáva najavo, že skutočnosti vedúce k uskutočneniu dispozitívneho úkonu sú
relevantné, a to ako na strane žalobcu tak aj na strane žalovaného. K tvrdeniu súdu, že C.s.p. nemá
ustanovenie, ktoré by obdobne upravovalo postup vyjadrený v § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. žalobca
uviedol, že takéto ustanovenie je v kontexte § 256 ods. 2 C.s.p. aj nadbytočné, ak súd správne aplikuje
uvedené ustanovenie v súlade s jeho zmyslom, teda ak skúma zavinenie na oboch stranách. Žalobca
zastával názor, že absencia obdoby § 146 ods. 2 O.s.p. v C.s.p. nevylučuje postup súdu v zmysle



zaužívanej judikatúry aj naďalej. Žalobca zdôraznil, že návrh bol z jeho strany podaný dôvodne, súdu
prvej inštancie je známa skutočnosť, že vymáhaná suma bola zaplatená až po podaní návrhu, a to
pod vplyvom zmierovacieho konania dňa 8.4.2016, ktoré skutočnosti sú zachytené aj v odôvodnení
napadnutého uznesenia. K späťvzatiu návrhu teda došlo aj v dôsledku konania protistrany, na základe
ktorého odpadol dôvod konania a v súvislosti s tým musel byť uskutočnený dispozitívny úkon žalobcu.
V opačnom prípade by sa súd musel vysporiadať s odpadnutím dôvodu konania, čo by v konečnom
dôsledku viedlo k zamietnutiu žaloby. Žalobca teda skonštatoval, že zastavenie konania bolo zavinené
žalovaným. S poukazom na argumentáciu súdu apelujúceho na stav právnej istoty žalobca zastával
názor, že výklad § 256 ods. 1 C.s.p. súdom prvej inštancie je v rozpore s čl. 3 ods. 2 C.s.p., a teda
napadnutým uznesením bolo porušené právo žalobcu na spravodlivú súdnu ochranu. Vzhľadom na
uvedené preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v predmetnej časti zmenil tak, že žiadnej
strane náhradu trov konania neprizná.

4. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej časti zmeniť.

Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

5. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov prvoinštančného konania
nepostupoval v súlade s právnou úpravou platnou a účinnou od 1.7.2016. Odvolací súd zastáva názor,
že v danom prípade vzhľadom na skutočnosť, že po vydaní platobného rozkazu a podaní odporu
žalovaným došlo medzi stranami k uzavretiu mimosúdnej dohody, ktorú však žalobca k späťvzatiu žaloby
nepredložil, ale len uviedol, že žalovaný si svoju povinnosť v zmysle tejto dohody splnil, nemožno
prijať jednoznačný záver o dôvodnom podaní žaloby. To, či išlo o dôvodne podanú žalobu by bolo
potrebné posudzovať z procesného hľadiska, teda z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k
nároku žalobcu. Keďže v danom prípade bolo dôvodom späťvzatia žaloby zo strany žalobcu mimosúdne
vyriešenie veci, možno podľa názoru odvolacieho súdu skonštatovať, že obe strany sporu sa rovnakou
mierou pričinili o zastavenie konania a zavinenie tak jednoznačne nemožno pričítať ani jednej zo strán.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie je potrebné
rozhodnúť podľa § 256 ods. 1 C.s.p. a contrario a každá zo strán je tak povinná uhrádzať si vzniknuté
trovy sama bez ich náhrady, ktorú si navyše žalobca ani neuplatnil.

6. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388
C.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že žiadnej zo strán nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, nakoľko žalovanému žiadne trovy nevznikli a žalobca vzhľadom na svoje argumenty uvedené
v odvolaní nebol v odvolacom konaní úspešný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.