{"guid": "7cf483b4-97bd-4751-82b4-93b5845dae0c:dcca8e22-7ec2-45b7-badb-aa47449c0b24", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:2315202665.1", "spisova_znacka": "7Co/198/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/198/2017 z 18. 7. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. júla 2017, sp. zn. 7Co/198/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:2315202665.1", "identifikacne_cislo": "2315202665", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Blanka Podmajerská", "sudca_id": 1325, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-blanka-podmajerska-1325", "datum_vydania": "2017-07-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36", "nazov": "ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dcca8e22-7ec2-45b7-badb-aa47449c0b24", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:2315202665.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:2315202665.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:2315202665.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/198/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315202665
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:2315202665.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľky: D. W., nar.
XX.X.XXXX, bytom A., Y. Ú. A. - B. V., korešpondenčná adresa: S. XX/B, A., občan SR, proti povinnému:
T. W.Í., nar.XX.X.XXXX, trvale bytom M. A. Y. XXX/XX, občan SR, zastúpený: Q.. X. B., advokátka, so
sídlom E. X, N., o určenie príspevku na výživu pre rozvedenú manželku, na odvolanie povinného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.10.2016, č.k. 23C/49/2015-160, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti   p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov   n e m á  nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie  uložil povinnému povinnosť zaplatiť navrhovateľke na
výživnom za čas od 12.2.2015 do 2.9.2016 sumu 1.967,40 eur, ktorú mu umožnil splácať v pravidelných
mesačných splátkach po 100 eur mesačne, počnúc právoplatnosťou  rozsudku, a to až do úplného
vyrovnania, pod následkom straty výhody splátok a vo zvyšku  návrh zamietol. Vo výroku rozhodnutia
uložil povinnému povinnosť  zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava III  súdny poplatok vo výške
19,50 eur, do troch dní od právoplatnosti  rozsudku a napokon deklaroval, že  žiaden z účastníkov  nemá
nárok na náhradu trov konania.

2. Prisudzujúci a zamietajúci výrok  právne odôvodnil §72, § 75  zákona č. 36/2005 Z.z. Zákon o
rodine (ďalej „Zákon o rodine ) a vecne tým, že  dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti návrhu
doručeného súdu prvej inštancie dňa 12.2.2015, v ktorom sa navrhovateľka domáhala uložiť povinnému
povinnosť  uhrádzať jej príspevok na rozvedenú manželku vo výške 200 eur mesačne.  Súd prvej
inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že  rozsudkom Okresného   súdu Galanta č.k. 15C/45/2011-25
zo dňa 22.11.2011 (právoplatným dňa 2.9.2011)  bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené (príčina
rozpadu manželstva            v odôvodnení rozsudku uvedená nie je, nakoľko bol vyhotovený podľa
§ 157 ods. 3 zák.č. 99/1963 Zb.) a vyživovacia povinnosť povinného k maloletému synovi P. W., nar.
4.11.2005 bola naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Galanta,                                    č.k.
12P/378/2012-216 zo dňa 25.2.2014  na výšku 150  eur mesačne, počnúc  od  1.12.2012; tento rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 14.3.2014. Súd prvej inštancie mal                            z rozhodnutia
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta č. X.-P. W. zo dňa 30.4.2014 ďalej za preukázané, že
navrhovateľka sa stará o mal. syna Adriana, s účinnosťou od 19.3.2014 do 31.3.2014 jej bol priznaný
peňažný príspevok na opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutým vo výške 270,32
eur mesačne,  maloletý P. W.  potrebuje pomoc a nepretržitý dohľad inej fyzickej osoby, v  šk. roku
2015-2016 je žiakom 4. ročníka Špeciálnej základnej školy pre žiakov s autizmom v Bratislave  v
skrátenom rozsahu 2 vyuč. hodín, s dennou frekvenciou, podľa komplexného posudku Úradu práce,



sociálnych vecí a rodiny Galanta č. A.-XX/EJ zo dňa 5.10.2015 je  miera jeho  funkčnej poruchy  50%,
maloletý má zníženú orientačnú schopnosť samostatne sa premiestňovať, je odkázaný na individuálnu
prepravu motorovým vozidlom, má narušenú schopnosť komunikácie a je plne odkázaný na opatrovanie
matky (navrhovateľky). Z pracovnej zmluvy povinného zo dňa 1.8.2014 súd  prvej inštancie ďalej zistil,
že povinný  je zamestnancom spol. HODLMAYR Logistics Czech Republic a.s. ako vodič (počnúc od
1.8.2014 doposiaľ) a  jeho priemerný netto príjem činí cca 1.300 eur mesačne a poberá  cca 1.000 eur
netto mesačne ako náhradu za cestovné a vreckové.

3. Súd prvej inštancie pri zohľadnení zisteného skutkového stavu v odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že zo znenia § 72 Zákona o rodine vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za ktorých možno priznať
príspevok na výživu rozvedeného manžela, a to že manželstvo musí byť právoplatne rozvedené, jeden z
rozvedených manželov nie je schopný sám sa živiť, schopnosti, možnosti a majetkové pomery druhého
manžela umožňujú súdu príspevok priznať, bývalí manželia sa nevedeli dohodnúť o poskytovaní
príspevku a napokon aj súlad s dobrými mravmi (obligatórne prihliadnutie na príčiny rozvratu). Povinnosť
prispievať na výživu rozvedeného manžela, na rozdiel napríklad od vyživovacej povinnosti rodičov alebo
vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi, nevzniká zo zákona, ale len na základe dohody
rozvedených manželov alebo rozhodnutia súdu. Zánik manželstva ako právna skutočnosť zásadne
spôsobuje zánik osobných a majetkových práv medzi manželmi                     (vo všeobecnosti
znamená ukončenie vzájomnej zodpovednosti za uspokojovanie osobných potrieb a jej individuálne
znášanie). Pri podmienke neschopnosti samostatne sa živiť je zrejmá odlišnosť od výživného medzi
manželmi, keďže v tomto prípade nie je právny nárok na                    v zásade rovnakú
životnú úroveň a vyžaduje sa kvalifikovaná miera odkázanosti. Neschopnosť sám sa živiť znamená,
že podľa konkrétnych okolností prípadu rozvedený manžel z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu,
nedostatku pracovných príležitostí, straty kvalifikácie, starostlivosti o dieťa do troch rokov, starostlivosti
o invalidné dieťa, neschopnosti vykonávať prácu na základe lekárskeho posudku dosahuje príjmy (z
príslušných dávok, ako aj zo zamestnania, výnosy z majetku), ktoré mu neumožňujú pokryť základné
životné potreby, pokiaľ iný záver neodôvodňujú ani jeho celkové majetkové pomery.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že  navrhovateľka preukázala, že vzhľadom na osobnú starostlivosť
o maloletého invalidného syna P., ktorý má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav pre diagnózu autizmus,
nemôže vykonávať prácu v pracovnom pomere a  poskytuje takto osobnú starostlivosť synovi (dieťa
navštevuje Špeciálnu školu v skrátenom čase 2 hodiny denne). U navrhovateľky teda nastala objektívna
situácia, pre ktorú z dôvodu trvalej  osobnej starostlivosti o zdravotne ťažko postihnuté dieťa sa nemôže
zamestnať. Po skúmaní potrieb, schopností, možností a majetkových pomerov navrhovateľky, ako aj
zárobkových možností, majetkových pomerov a potrieb povinného  dospel k záveru, že je v možnostiach
povinného  vo forme príspevku na výživu rozvedeného manžela prispievať sumou vo výške 100  eur
mesačne navrhovateľke bez toho, aby bola ohrozená  jeho výživa a potreby.  Súd prvej inštancie
prihliadol  na to, že povinný vykonáva pravidelné zamestnanie, s príjmom viac ako 1.300 eur netto, k
tomu diéty a cestovné náhrady vo výške cca 1.000  eur mesačne,  a to i pri čiastočnom zohľadnení
hypotéky, ktoré povinný má. Konštatoval, že   konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov  vedené pred Okresným súdom v Nitre pod sp. zn. 12 C 170/2014 doposiaľ nie je právoplatne
skončené a bolo by nad rámec daného konania, aby súd skúmal výšku pohľadávok vzniknutých za
trvania manželstva (povinný tvrdil, že tieto spláca iba on, pričom navrhovateľka to rozporovala). Naviac,
sám povinný pred súdom potvrdil, že väčšiu časť pôžičiek (dve) si vzal po rozvode manželstva, na
zakúpenie auta a pod., pričom vyživovacia povinnosť má prednosť pred úvermi.

5. Súd prvej inštancie uzavrel, že nie je možné priznať s prihliadnutím na príjmy                     a potreby
povinného vyšší príspevok navrhovateľke než 100 eur, keďže pri určení príspevku pre rozvedeného
manžela je potrebné vychádzať nielen z potrieb navrhovateľky a jej schopnosti sa živiť sama, ale aj od
schopnosti a možnosti povinného a jeho odôvodnených potrieb. Príspevok na výživu vo výške 100 eur
mesačne  určil od podania návrhu t.j. od 12.2.2015 do 2.9.2016, keďže podľa  ust. § 72 od. 3 Zákona
o rodine je možné tento  príspevok  priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia o rozvode a  navrhovateľka si za dlhšie obdobie nárok na príspevok v konaní neuplatňovala
(ako výnimočný prípad),  keď takého konanie možno začať iba na návrh. Keďže obdobie                     5-
tich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode uplynulo dňa 2.9.2016, súd prvej inštancie
príspevok na výživu za obdobie od 12.2.2015, t.j. od podania návrhu do 2.9.2016 vyčíslil na sumu
1.967,40 eur (19 mesiacov a 19 dní), ktorú povolil povinnému zaplatiť                  v splátkach po 100



eur mesačne, a to až do úplného vyrovnania, pod následkom straty výhody splátok. Vo zvyšku návrh
ako nedôvodný zamietol.

6. Povinnosť povinného  zaplatiť súdny poplatok na účet  konajúceho súdu  odôvodnil tým, že
navrhovateľka je oslobodená od platenia súdnych poplatkov, a preto podľa § 4 ods. 2 písm. e/, § 2 ods.2
zákona  č. 71/92 Zb.  v znení noviel  prešla táto povinnosť na povinného. Výšku poplatku určil podľa
Položky 8 písm. a/ citovaného  zákona a § 7 ods. 5 zo základu 1.967,40 eur, 2 %, t.j. 39,34 eur, avšak
s ohľadom na polovičný úspech v spore bola táto suma delená dvomi a určená na sumu 19,50 eur.

7. O trovách konania súd prvej inštancie  rozhodol podľa § 52  zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej „C.m.p.).

8. Proti  rozsudku  podal v zákonnej lehote odvolanie povinný  namietajúc, že súd prvej inštancie pri
vydaní rozhodnutia, ktorým čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľky  nesprávne a neúplne zistil skutočný
stav veci, keď neskúmal splnenie hmotnoprávnych podmienok vyplývajúcich z ust. § 72 Zákona o rodine,
za ktorých možno  priznať príspevok na výživu  rozvedeného manžela. Súd prvej inštancie neskúmal
príčiny rozvratu  manželstva (podľa tvrdenia odvolateľa  tými bola viacnásobná nevera navrhovateľky)
a nezohľadnil ani to, že bývalí manželia sa nedohodli o poskytovaní príspevku . V podanom návrhu
absentuje zmienka o tom, že by sa navrhovateľka s ním pokúsila v tejto otázke dohodnúť, pričom
k požiadaniu bývalej manželky o príspevok malo prísť pred podaním návrhu na súd (rozhodnutie
Ústavného súdu  ÚS 120/2010,  poznámka odvolacieho súdu:  správne III. ÚS 120/2010). V rozsudku
súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
doposiaľ nie je právoplatne skončené  aj napriek tomu, že žiadne konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nebolo vedené. Napriek tomu, že listinnými dôkazmi deklaroval zostatok
úveru pochádzajúceho z manželstva, súd prvej inštancie túto skutočnosť v rozhodnutí nezohľadnil.
Navrhovateľku pritom odbremenil od pasív pochádzajúcich z ich manželstva  a tieto zostal splácať
výlučne sám. Navrhovateľka sa počas manželstva nikdy nezaujímala o materiálne zabezpečenie rodiny
s troma deťmi a potreby rodiny  tak zabezpečoval výlučne odvolateľ  ako jediný zarábajúci člen rodiny
jednak z príjmov zo zamestnania, ako aj  čerpaním úverových prostriedkov. Odvolateľ v prílohe odvolania
predložil Zmluvu o pôžičke na sumu 363.000,- Sk uzavretú navrhovateľkou, na základe ktorej  odo dňa
20.12.2008 po dobu piatich rokov (t.j. aj po rozvode manželstva) prijímala od dlžníka Q. V. sumu 200,82
eur mesačne. Odvolateľ napokon zdôraznil, že prebratím úhrady všetkých pasív vzniknutých počas
manželstva , zbavil navrhovateľku všetkých dlhov, z ktorých táto získala finančný prospech.

9. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu uviedla, že  Okresný súd v Galante nemal za
potrebné skúmať príčinu rozvodu manželstva, nakoľko sa s povinným vzájomne dohodli na rozvode
manželstva  a žiadosť podali spoločne. Skutočnou príčinou rozpadu manželstva bolo psychické a fyzické
týranie  jej osoby a viacnásobná nevera zo strany povinného, keď k dohode došlo  z dôvodu, aby predišla
ďalšiemu útoku na svoju osobu a aby sa nerobili prieťahy v súdnom konaní. Pred podaním návrhu
kontaktovala povinného s prosbou o prispievanie, nakoľko ostala v tej dobe v spoločnom rodinnom dome
a povinný neprispieval na splátky hypotekárneho úveru, ktorý splácala sama a neostávalo jej na základné
životné potreby. V manželstve bola okrem času, kedy poberala rodinný príspevok  riadne zamestnaná,
a na chod rodiny prispela čiastkou 980.000,- Sk (31 484 eur), ktorú získala predajom bytu z dedičstva
bytu po rodičoch. Splátky pôžičky doloženej v prílohe odvolania chodili na účet povinného  a aj napriek
jej žiadosti jej povinný  polovicu splátok od rozvodu (9/2011) nikdy nevrátil a s návrhom na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva nesúhlasil. Má záujem si svoju finančnú situáciu riešiť, našla si prácu
na dohodu o vykonaní práce, ale zároveň jej bol znížený opatrovateľský príspevok o sumu 49,80 eur.

10. Povinný v následnom písomnom vyjadrení uviedol, že po rozvode zostala navrhovateľka s
najmladším synom P. bývať v dome v C., v tom čase v polovici prispieval na splátky hypotekárneho
úveru, následne si našla nájomný byt v F. E. s tým, že rodinný dom dá do nájmu s čím súhlasil a spoločne
prenajali rodinný dom tretej osobe, v následnom období sa navrhovateľka do rodinného domu vrátila.
Pokiaľ bol dom v nájme, hypotekárny úver bol platený z nájmu a v ďalšom období sa na jeho úhrade
nespolupodieľal, keďže navrhovateľka bývala v dome aj s priateľom, ktorý mu neplatil žiadne nájomné.
Po rozchode s priateľom potom ako navrhovateľka nevládala splácať hypotekárny úver,  sa rodinný
dom  predal a došlo k splateniu hypotekárneho úveru.  Všetok majetok v rodinnom dome  po rozvode
manželstva ponechal navrhovateľke a vzal si do prenajatého 1 izb. bytu len svoje osobné veci. Nemôže



za to, že navrhovateľka  sa ocitla po rozvode  a rozchode s priateľom v horšej majetkovej situácii  a chce
mať na jeho úkor vyššiu životnú úroveň.

11. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom odvolania a nie je viazaný odvolacími
dôvodmi, bez nariadenia odvolacieho pojednávania  podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 470 zák. č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok  a podľa § 65, § 66 v spojení s § 395 zák.č. 161/2015 Z.z.
Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie povinného nie  je
dôvodné. Súd prvej inštancie  vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutočného stavu
veci (§ 35 C.m.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na uloženie povinnosti povinnému platiť
navrhovateľke  príspevok na výživu rozvedenej manželky  a na jeho  základe dospel k správnemu
rozhodnutiu, ktoré                      v napadnutom rozhodnutí  dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

12. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom povinného považuje  odvolací súd  za potrebné
ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne
daný odvolaním a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané. Odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolateľa iba vo veciach, v
ktorých možno začať konanie aj bez návrhu (§ 65 C.m.p.), čo však nie je daný prípad. Predmetom
odvolacieho prieskumu je (vychádzajúc z obsahu odvolania podaného povinným) výrok súdu prvej
inštancie, ktorým uložil povinnému povinnosť zaplatiť navrhovateľke príspevok na výživu rozvedeného
manžela za obdobie od 12.2.2015 do 2.9.2016 vo výške 1.967,40 eur  s možnosťou uhrádzať ho v
určených mesačných splátkach a  závislý výrok o povinnosti povinného zaplatiť na účet konajúceho súdu
súdny poplatok vo výške 19,50 eur a výrok o trovách konania. Výrok, ktorým bol nad určený prísudok
pokrývajúci obdobie od 12.2.2015 do 2.9.2016  (ďalej aj  „rozhodné obdobie„) návrh  zamietnutý nebol
odvolaním napadnutý a v tejto časti nadobudlo rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatnosť.

13.  Podľa § 72 ods. 1,2,3  Zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť,
môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností,
možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu
na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi
manželmi. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený
manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po
uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené
do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má
sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.

14. Podľa § 75 ods. 1,2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

15. Odvolací súd ako  prvoradé poznamenáva, že oprávneným pre priznanie príspevku na výživu
rozvedeného manžela je podľa hore citovaných zákonných ustanovení bývalý manžel, ktorý nie je
schopný sám sa živiť. Táto neschopnosť môže vyplývať zo subjektívnych alebo objektívnych skutočností
na strane oprávneného. Medzi subjektívne patrí zlý zdravotný stav, žiadna kvalifikácia alebo jej strata v
dôsledku dlhodobej absencie zo zamestnania z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o maloleté dieťa do
troch rokov veku, resp. staršieho dieťaťa vyžadujúceho si nepretržitú opateru, alebo faktická nemožnosť
nájsť si zamestnanie v danom mieste  zodpovedajúce jeho fyzickým a duševným schopnostiam.
Dôvodom pre priznanie príspevku nie je rozdiel v životnej úrovni bývalých manželov po rozvode
manželstva,   ani skutočnosť, že navrhovateľovi (hoci aj výrazne) klesla životná úroveň oproti obdobiu
pred zánikom manželstva a ani to, že si vlastnou prácou nedokáže zarobiť dostatok prostriedkov
na uspokojovanie potrieb v rozsahu ako za trvania manželstva. Ak  súd zistí, že nie je objektívne
alebo subjektívne v možnostiach rozvedeného manžela živiť sa primeraným spôsobom samostatne
(pri súčasnom zohľadnení jeho majetkových pomerov), potom posúdi, či je v možnostiach druhého
rozvedeného manžela  prispievať  mu  na výživu určitou sumou tak, aby boli potreby oprávneného
zabezpečené v primeranej miere.



16. Vychádzajúc zo skutkového stavu vyplývajúceho z dokazovania vykonaného v rozsahu
nevyhnutnom pre rozhodnutie,  sa  odvolací súd zhoduje s úvahou súdu prvej inštancie o tom, že
v danom prípade  sú splnené hmotnoprávne zákonné  podmienky pre priznanie príspevku na výživu
rozvedeného manžela v rozhodnom období  -  manželstvo účastníkov bolo  rozsudkom Okresného
súdu Galanta zo dňa 22.11.2011, č.k. 15C/45/2011-25 právoplatne rozvedené (rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 2.9.2011), navrhovateľka z objektívnych dôvodov (zdravotný stav maloletého P. W.  a
nutnosti jeho stálej a takmer nepretržitej opatery)  nie je schopná sa sama živiť,  priznaný príspevok na
výživu rozvedeného manžela za rozhodné obdobie  (ktorý je podrobený odvolaciemu prieskumu)   spadá
do obdobia do piatich rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o rozvode,  schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného mu umožňovali v rozhodnom období prispievať na výživu
navrhovateľky sumou 100 eur mesačne, bývalí manželia sa nevedeli dohodnúť o poskytovaní príspevku
a priznaný príspevok na výživu rozvedeného manžela  nie je v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ
odvolateľ v odvolaní poukazuje na to, že                             v  podanom návrhu absentuje zmienka
o tom, že by sa navrhovateľka s ním pokúsila v tejto otázke dohodnúť, pričom k požiadaniu bývalej
manželky o príspevok malo prísť pred podaním návrhu na súd (rozhodnutie Ústavného súdu  III. ÚS
120/2010) odvolací súd  zdôrazňuje, že uzavretie dohody medzi bývalými manželmi je  veľmi žiadúce
a súd rozhoduje  o príspevku na výživu rozvedeného manželstva   na základe návrhu až potom,  keď
sa  bývalí manželia v tejto otázke nevedia dohodnúť. Dohoda nemá zákonom predpísanú formu čo
znamená, že  môže byť uzavretá aj ústne.  V danom prípade  to znamená, že pokiaľ sa navrhovateľka
potom, ako jej povinný dobrovoľne neprispieval na jej výživu obrátila s návrhom na určenie príspevku
na výživu rozvedeného manžela na  súd, tento postup zodpovedá  citovaným zákonným ustanoveniam.
V posudzovanom prípade naviac z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že povinný  v celom priebehu
konania (a i v podanom odvolaní) považoval  uplatnený návrh za bezzákladový, základ uplatneného
nároku bol a je medzi účastníkmi sporný  čo znamená, že dohoda medzi bývalými manželmi  o príspevku
na výživu rozvedeného manžela nebola a nie je  možná. V súvislosti s právnym názorom vysloveným
v rozhodnutí Ústavného súdu SR III. ÚS 120/2010, na ktorý poukazuje odvolateľ je treba uviesť, že sa
nejedná o  prípad záväzného právneho názoru, ktorým by mal byť odvolací súd v prejednávanej veci
viazaný.

17. Odvolateľovi je možné priznať úspech len vo vzťahu k námietkam o nesprávnosti  skutkových
záveroch súdu prvej inštancie o tom, že  „konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov doposiaľ nie je právoplatne skončené“, ktoré nezodpovedá   vykonanému dokazovaniu.
Táto okolnosť však nemá vo vzťahu k výroku o uložení povinnosti povinnému  zaplatiť navrhovateľke
príspevok na výživu rozvedeného manžela za obdobie  od 12.2.2015 do 2.9.2016 vo výške  1.967,40
eur  žiaden právny význam, keďže  spor o prípadné nároky medzi bývalými manželmi vyplývajúce
z bezpodielového spoluvlastníctva manželov  zaniknutého rozvodom manželstva k 2.9.2011 (vrátane
pasív a ich uhrádzania), ktoré obaja účastníci v konaní prezentovali rozdielne, nemá s daným konaním
žiadnu vecnú a ani právnu súvislosť.

18. Odvolací súd sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie i v tom, že v posudzovanom prípade
priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela nie je  v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods.
2 O.s.p.). Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery, z
ktorých v prvom rade vychádza písané právo. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne
akceptovaných mravných princípov  prevažnej časti spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje konkrétne v
každom individuálnom prípade  v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste.
Práve s poukazom na  skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania o tom, že manželstvo
účastníkov bolo rozvedené  na základe návrhu navrhovateľky, s ktorým  povinný súhlasil, účastníci
zároveň uzavreli  rodičovskú dohodu, ktorou si upravili práva a povinnosti k v tom čase dvom maloletým
deťom narodeným z manželstva, následne sa po vyhlásení a odôvodnení rozhodnutia postupom podľa
§ 157  ods.3 O.s.p. vzdali práva podať odvolanie  a Okresný súd Galanta  vypracoval len tzv. skrátenú
formu rozhodnutia  odvolací súd dospel k záveru o tom, že  skúmanie príčin rozvratu manželstva s
viacročným odstupom  (na ktorom bývalí manželia netrvali v priebehu konania o rozvod manželstva ) a
ktoré obaja účastníci prezentujú odlišne,  sa prieči  zásadám spravodlivého súdneho konania.

19. V danom konaní nie je možné  s prihliadnutím na  riadne  zistený skutkový stav, súvisiaci s
posudzovaním schopností navrhovateľky sa v rozhodnom období  samostatne živiť a riadne zistených
zárobkových pomerov povinného  ani dospieť k záveru o tom, že  priznanie príspevku na výživu



rozvedeného manžela v určenej výške a v určenom období nie je v možnostiach druhého rozvedeného
manžela, keď určená suma príspevku  je zároveň potrebná na zabezpečenie primeraných potrieb
navrhovateľky.

20. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej  inštancie svoje závery založil na správnom
právnom posúdení veci a argumentácii povinného o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej
inštancie nemožno priznať úspech.

21. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti  (vrátane
správneho výroku o povinnosti povinného zaplatiť na účet konajúceho súdu súdny poplatok  vo výške
19,50 eur  a výroku trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne
a právne správny potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 C.m.p. v spojení s § 262 ods. 1 a
§ 396 ods. 1 C.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď
v osobitnej časti o konaní vo veciach výživného plnoletých osôb nie je ustanovené inak a nebol dôvod
pre použitie § 55 C.m.p..

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy  (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie  a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom               (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                         (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23C/49/2015", "guid": "1be40940-8889-486b-ae83-b0531e126bea:fbb0125a-ec00-4bd4-992a-e02111795ccc", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:17bdff65-03fe-414f-9921-f7dd4720e23f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 120/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-12", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17bdff65-03fe-414f-9921-f7dd4720e23f"}], "citovane_v": []}